Iba znovunastolenie spoločenstva medzi katolíckymi a pravoslávnymi cirkvami rozrieši uspokojujúco tieto problémy. Ale ak medzičasom, musia zostať provizórne riešenia, obdobie odpovedí na pastorálne a ekumenické problémy ktoré vznikli existenciou Východných katolíckych cirkví musia byť hľadané s láskou, objektivitou, a realizmom, bez prežitkov, redukcií a zjednodušovaniu histórie, ku ktorému tieto komunity vystavené tými, ktorí uzavreli, že nová doba ekumenizmu dovoľuje im zanechať, tých ktorých pohrdlivo označujú ako "uniatov" vzadu, robiac z nich ľahkú hru a dávkujúc ich kritiku zo základov ľudskej slušnosti, pravdy, a spravodlivosti, nehovoriac o kresťanskej láske.

Pokiaľ sa fenomén "uniatizmu" v svojich základoch a faktory stojace v pozadí jeho pôvodu, v jeho histórii, v jeho súčasnej realite, pozrie s lepším rešpektom pre historickú pravdu, dovtedy vidím malú nádej pre trvalý značný pokrok v katolícko – pravoslávnom ekumenizme. Ako katolíci, tak aj pravoslávny musia dosiahnuť bod, kde sa budú môcť pozrieť a diskutovať nielen pôvod "uniatizmu", ale aj jeho minulosť a súčasnú históriu – všetko z toho – bez kĺzania nad problematickou prirodzenosťou, v niektorých (samozrejme nie všetkých) situáciách, jeho pôvodu, jeho posledného pokroku, jeho ideológie, ako katolíci k tomu mali sklony; ale tiež bez použitia selektívnej pamäte, dvojitého metra, hystérie a tiež jednoznačných klebiet, o ktorých mnohokrát pojednávajú pravoslávne spisy.

Ako ruský historik Medvedev povedal v nadpise svojho zničujúceho odhalenia Stalinizmu, K sudu istorii - "nech história súdi." Či sa vám to páči, alebo nie, žiaden iný princíp nebude mať definitívnu hodnotu v ľudských vzťahoch. To neznamená že neodpúšťame, alebo že nemôžme, že nemusíme otočiť list a pohnúť sa ďalej. Ale som pevne presvedčený, že pokiaľ katolíci a pravoslávni neodložia všetku náboženskú propagandu nabok maskujúc ju za históriu, pozrúc sa na realitu bez klapiek alebo farebných okuliarov, a uvidia ju takú aká je, a každá zo strán akceptuje svoju mieru zodpovednosti, kde je to potrebné, v odsúdeniahodných aspektoch jej histórie, tak dovtedy smerujeme absolútne nikam.

Pre pravoslávnych toto vyžaduje jasné uznanie pravdy týkajúcej sa smutných udalostí rokov štyridsiatych. Pokiaľ pravoslávny nepristúpia ku uznaniu tejto histórie otvorene a bez výhrad, a pokiaľ sa oni priznajú a verejne odsúdia aktívnu úlohu niektorých ich verejných predstaviteľov ktorú zohrali v smutnej histórii v násilnom útlaku týchto cirkví, ich zlyhanie v proteste týchto zločinov voči ľudskosti a ich klamstvá počas viac ako päťdesiatich rokov, bude podľa môjho pohľadu, pokračovanie vykonávania skutočného ekumenického progresu nemožným. Dni, keď utrpenia a citlivosti miliónov byzantských katolíkov nemôžu byť ignorované alebo prejdené. Ktokoľvek si myslí, že Balamandské vyhlásenie, aj keď nepochybne veľkým krokom vpred skoro z každého uhlu pohľadu, urobí tu podvod so svojim vyhlásením ako "neprijateľnými spôsobmi " civilnými vládami v debakli štyridsiatych rokov, nie je realistom. Aj keď je vyhlásenie samo o sebe pravdivé, je pravdivé aj v tom zmysle, že by popísalo Holokaust ako "aktivitu nie celkom prijateľnú pre Židov." To pre Holokaust neurobí, a rovnako ani Balamand to neurobí pre to čo bolo "cirkevnícke."
Kam sa odtiaľto pohneme? Vyjasnime si najprv jednu vec ako kryštál: pokiaľ sa adekvátne, spravodlivo, a obojstranne prijateľné riešenie nenájde na problémy spôsobené "uniatizmom," chyby v pôvode, alebo histórii žiadnej Cirkvi nemôžu byť použité na pochybovanie o ich súčasnom prirodzenom ľudskom práve na existenciu, spravodlivosť a na ich vlastnú minulosť. To čo bolo vyššie spomenuté voči "uniatizmu" nemôže nijako spravodlivo volať do otázky prirodzeného práva na existenciu, a ich slobodu byť tým, čím chcú byť, od Východných katolíkov byť ako individuálnymi, tak aj Cirkvami.

Život nie je hodina histórie, a právo na existenciu akéhokoľvek indivídua, alebo skupiny nemôže byť nikdy na milosti niekoho, kto je mimo tejto skupiny. Toto zahŕňa nielen právo na existenciu - t.j., nebyť fyzicky obmedzovaný. Zahŕňa takisto aj právo na ich identitu a tradície, a právo na ich históriu - t.j., právo mať ich minulosť alebo prítomnosť nie ohovorenú a zhanobenú.
Dojem, že právo na existenciu východných katolíckych cirkví môže byť vyžadované na základe toho, čo sa stalo tristo, alebo štyristo rokov dozadu, je historicky, alebo morálne absurdné. Majú politika a nátlak nejaký podiel na vzniku týchto cirkví? Samozrejme, že majú, tak ako mali pri vzniku luteranizmu a anglikánskej cirkvi. Alebo si niekto myslí, že Henrich VIII. urobil plebiscit, aby zistil, či anglické zemianstvo chce odluku od Ríma? Alebo si niekto myslí, že nemecké kniežatá zo 16. storočia, ktoré sa zapojili do reformácie, vezmúc so sebou svoje kniežatstvá, a všetkých katolíkov ktorí žili v ich hraniciach najprv iniciovali hlasovanie?
Myslím si, že na tomto sa môžeme všetci naučiť od značne zlomyseľného moderného sekularizmu Západu.

Je to v tejto "západnej" kultúre, ako na to ruský pravoslávny autor Alexander Solženicyn a iní poukázali, že vynález "modernosti" a jej tradičných hodnôt: verejného života, ktorý je demokratický a spoločenský; rešpekt pre jednotlivca a jeho občianske a náboženské práva; tradícia verejnej služby a dobročinnosť v prospech štrajkujúcich alebo znevýhodnených ako doma, tak aj v zahraničí; akademický, intelektuálny, umelecký a kultúrny život slobodný od politických prekážok alebo manipulácií štátnej ideológie, a otvorenosti všetkým; aby vymenovali iba niektoré z jej kvalít. Tí, vzdelaní v tejto často vysmievanej "západnej" kultúre sa snažia osvojiť si návyky myslenia súdenia, spôsoby ako sa správať a vystupovať, o ktoré si myslím, že sa máme usilovať vštiepiť do všetkých tých s ktorými prichádzame do styku. Vedomé nastavenie bokom od prehnaných odsúdení a nepravdivých karikatúr, zhubných, sprostých, emočných, jednostranných, urážajúcich, hrubých a dehonestujúcich, vzdelané hlavy navádza miesto toho odpovedať na kritiku štúdiom faktov.