Ale títo Jezuiti, ďaleko od myšlienky "uniatizmu," ako sú z toho častokrát obžalovaní, zakalili pohľad na ruténske pravoslávie a uprednostnili konvertovanie Ruténov do Rímskej Cirkvi úprimne a jednoducho. Tým bolo zjavné, že predstava všeobecného návratu ku Florentskej únii sa stala nepraktizovateľnou, a Possevinova výmena s Ivanom Hrozným to len potvrdila. Ale myšlienka regionálneho spoločného znovuzjednotenia založeného na predpokladoch uzavretých vo Florencii v roku 1439 – Ruténi môžu vstúpiť do Katolíckej Cirkvi ako telo, zachovajúc si svoju vlastnú hierarchiu a obrad- to nebol vynález Jezuitov. Koniec koncov zo začiatku únia nebola vnímaná láskavo žiadnou z troch zúčastnených strán – Rímom, Poliakmi, a Jezuitami – tradične obvinených v mytologickom pohľade.

Ďaleko od výsledku nejakej predpojatej katolíckej stratégie, "uniatizmus" bol čistým vynálezom ruténskych pravoslávnych biskupov, a povstal z ťažkej situácie v ktorej sa ruténska pravoslávna hierarchia v tých časoch nachádzala, medzi Moskvou a Poľskom, reformáciou a protireformáciou. Samozrejme, že títo hierarchovia to tak nevideli, ani to nezamýšľali ako rozkol s pravoslávim. Naproti tomu, to bolo zamerané na ochranu jednoty Ruténskej pravoslávnej Cirkvi, v tom čase pod záťažou množstva faktorov, zahrňujúc túžby ruténskych biskupov zachovať ich nezávislosť voči mocnému nezávislému bratstvu podporovanému Ekumenickým Patriarchátom v ruténskych krajoch, nároky Moskvy z východu, a tlaku reformácie a protireformačného prozelytizmu zo západu. Všetko toto bolo bohato demonštrované poslednými historickými bádaniami na túto otázku. V dobre informovanom, vyváženom a objektívnom pohľade historika Ambroisa Joberta, stojí: "Brestská Únia nie je dielom poľskej, alebo rímskej politiky. Ruténsky biskupi, znervóznení reformami [konštantinopolského patriarchu] Jeremiáša II, si ju žiadali, poľský dvor rozhodol, nie bez rozpakov, risknúť to a Rím prijal Ruténov do jednoty bez urobenia presných záväzkov v ich ohľade."

Naproti zúrivej opozícii od pravoslávnych a rovnako násilných perzekúcií od kozákov a neskoršie v ruskom impériu pod vládou Kataríny Veľkej (1762-1796) a Mikuláša I (1796-1855), východné katolícke Cirkvi, odvodené od brestskej únie z roku 1596 a neskorších únii sa konsolidovali a rozvinuli, zvlášť tam, kde mali ochranu katolíckeho režimu, ako napríklad v Rakúsko – Uhorskej monarchii, kde prijali meno "Gréckokatolíci" aby sa odlíšili od latinských.
Komunistický útlak Východných katolíckych Cirkví

Všetko to sa malo dramaticky zmeniť s na západ smerujúcou expanziou Sovietskeho impéria, ktoré nasledovalo po druhej svetovej vojne. Neexistuje žiadna cesta, ako spravodlivo posúdiť súčasne napätie ekumenickej situácie medzi pravoslávnymi a východnými katolíkmi v bývalom komunistickom východnom bloku bez objektívneho pohľadu na mučeníctvo Gréckokatolíckych Cirkví od konca druhej svetovej vojny do roku 1989. Pokusy o zmiernenie, alebo zapretie tejto histórie majú rovnakú hodnotu pohrdnutie dané teraz obnoveným pokusom o zapretie Holokaustu. Ako Jeho Svätosť Ekumenický Patriarcha Bartolomej II povedal po Božskej Liturgii v chráme sv. Juraja vo Phanar na sviatok sv. Andreja tohto roku, "Znovunavštívenie minulosti skúmanie ľudských chýb musí pokračovať všetkými smermi... pretože ktokoľvek súhlasí s priestupkami iných alebo ich toleruje svojim mlčaním, zdieľa zodpovednosť ich tvorcu." Je to presne v tom istom duchu, keď začínam líčiť, čo nasledovalo.