Vynútené znovuzjednotenia s pravoslávnou cirkvou začala na pseudosynode v Ľvove, hlavnom meste Haliče na západnej Ukrajine, v oblasti okupovanej v roku 1939 Hitlerovými spojencami Sovietmi a definitívne inkorporovanej do ZSSR na konci druhej svetovej vojny. Ľvov bol metropolitným sídlom Ukrajinskej gréckokatolíckej Cirkvi, do ktorej patrila väčšina obyvateľov západnej Ukrajiny. Poľská pravoslávna farnosť v Ľvove bola jedinou pravoslávnou Cirkvou v celej oblasti. Ruská pravoslávna Cirkev tu nemala vôbec žiadnu reprezentáciu. Iba v svetle týchto jednoduchých faktov sa môžu často opakované a veľmi publikované ponosy súčasného ruského pravoslávia o strate skoro všetkých ich chrámov v Haliči v prospech Ukrajinskej gréckokatolíckej Cirkvi uviesť do správneho kontextu.

V zime rokov 1944-45 sovietsky režim zakázal všetky kontakty ukrajinskej katolíckej hierarchie s ich duchovenstvom a veriacimi, a inicioval kampaň vynútených stretnutí a propagandy v prospech jednoty s Ruskou pravoslávnou Cirkvou. Oponenti boli zatknutí a mučení, v apríli roku 1945 bola celá gréckokatolícka hierarchia uväznená a sovietsky režim uznal "Iniciatívnu skupinu " troch katolíckych kňazov, vyformovanú, aby zaviedli vládny plán, ako bola výlučná autorita nad Cirkvou, vyučujúc ich aby vypracovali zoznam duchovenstva, ktoré odmietlo uznať ich autoritu. Pod policajnou ochranou táto skupina začala horúčkovú kampaň propagandy a vyhrážok. NKVD nanútila neochotným kňazom aby podpísali petíciu za zjednotenie s pravosláviou. Tí, ktorí odmietli boli uväznení. Na konci februára, bolo trinásť katolíckych kňazov prijatých do Pravoslávia v Kijeve a dvaja celibátny kňazi "Iniciatívnej skupiny " boli tajne vysvätení na pravoslávnych biskupov. Ich líder, Havriyil Kostel'nyk, ženatý kňaz bol povýšený na úroveň mitrofórneho protojereja, najvyššie to možné vyznamenanie pre ženatého duchovného.

V dňoch 8. až 10. marca 1946, bola zinscenovaná "synoda" 216 terorizovaných kňazov a devätnástich laikov v Ľvove pod predsedníctvom tejto skupiny, zrušiac Brestskú úniu (1596). Toto mala byť synoda Ukrajinskej katolíckej Cirkvi a do dnešného dňa Ruská pravoslávna Cirkev ju ako za takú považuje a vytrvalo odmieta zavrhnúť synodu, alebo jej rolu v tejto šaráde. Ale ako si autority Ruskej pravoslávnej Cirkvi dobre uvedomujú, celá Ukrajinská katolícka hierarchia bola vo väzení, a celé prezídium synody fakticky už prijalo pravoslávie, aj keď bolo toto držané v tajnosti až kým sa táto komédia nestala skutočnosťou. Akcii nasledovalo masívne zatýkanie, výsluchy, týrania, procesy, vyhnanstvá a deportácie, spôsobiac nenezmerné utrpenie a smrť.

Ruské pravoslávne autority sa obraňujú, že to čo sa stalo bola kanonicky legitímna synoda Ukrajinskej gréckokatolíckej Cirkvi, ktorá slobodne a legitímne zrušila "vynútenú" Brestskú Úniu, a do dnešného dňa odmietajú poprieť, alebo odsúdiť ju. Aktá synody boli publikované v ukrajinčine v Ľvove roku 1946, a v roku 1982 Moskovský patriarchát vydal cenzurovanú (t.j. zámerne upravenú) verziu v ruštine a angličtine pri príležitosti 45. výročia tejto hanebnej šarády.
Ukrajinská gréckokatolícka Cirkev nebola zničená, ale stala sa podzemnou, aby sa znova objavila zmrzačená, ale stále dôrazne nažive, keď konečne dosiahla slobodu v roku 1989, keď v tom čase skoro celá Ruská pravoslávna Cirkev na Západnej Ukrajine, duchovenstvo, farnosti, a veriaci masovo znovuvstúpili do Katolíckej Cirkvi.
Podobné vynútené znovuzjednotenia s Pravoslávnou Cirkvou sa udiali v roku 1947 na Podkarpatí, v roku 1948 v Rumunsku, a v roku 1950 na Slovensku.
Toto sú neprikrášlené fakty. Táto história je dôležitá z viacerých dôvodov. Po prvé, ukazuje nám dokázateľnú falošnosť obvinení, že Katolícka Cirkev "znovuobjavila" alebo "vzkriesila" mŕtvy a stratený "uniatizmus," čím zaťažila Pravoslávno – katolícky ekumenický dialóg. Ďalší odtieň pohľadu, korešpondujúci z historickými faktami, nás vedie k uznaniu nasledujúcich realít. Východný katolíci boli donútení ísť do podzemia v štyridsiatych rokoch 20. storočia v jednom z najhorkejších a násilných perzekúcií v histórií kresťanstva. Aj keď sa toto dialo Stalinovými režimami, je tam početné a nezvratné svedectvo, že malo aktívnu podporu a/alebo kolaboráciu prinajmenej niektorých pravoslávnych hierarchov a úradných činiteľov. Každý prípad musí byť posúdený zvlášť, a spravodlivosť si žiada vyhnúť sa zovšeobecneniu, ale nemôže byť pochýb, že záhadné postavy ako patriarcha Justinian Marina v Rumunsku, a Arcibiskup Makarij Oksijuk v Ľvove a Podkarpatí, boli aktívnymi účastníkmi v týchto historických porušeniach ľudských práv.