A jeden z vedúcich rumunskej pravoslávnej ideológie modernej doby, pravoslávny kňaz a známy teológ Dumitru Staniloae (zomrel 5. októbra 1993), dal z celého srdca ústnu podporu tomuto masovému porušeniu ľudských práv, trvajúc na tom, že "znovuzjednotenie [gréckokatolíkov s pravoslávnou Cirkvou, ktoré sa udialo v roku 1948] bolo úplne slobodné a spontánne ". Toto nie je len zjavná lož; je to takisto popretie horkého utrpenia mučeníkov.
Od tej doby autoritatívny pravoslávny predstavitelia sa snažili štyridsať rokov robiť nenávistnú, lživú kampaň vo vzťahu ku každému aspektu života a histórie Gréckokatolíckej Cirkvi, a ich "reintegrácie s materskou Cirkvou " v štyridsiatich rokoch. Až v roku 1987, počas Gorbačovovej éry, keď odporná politika stúpencov jednej strany nebola viac otázkou života a smrti, vtedy moskovský patriarcha Pimen dal toto nepravdivé vyhlásenie o týchto udalostiach talianskemu žurnalistovi menom Alceste Santini:

Anti – únijné postoje veriacich Haliče a Podkarpatia boli posilnené hlavne počas poslednej vojny, keď uniatská hierarchia podporovala nepriateľa otčiny, nemeckých nacistických votrelcov. Takáto kolaborácia zo strany vodcov Gréckokatolíckej Cirkvi vyprovokovalo prirodzenú reakciu. A tak zavŕšenie procesu oslobodenia od Únie [s Rímom] ktoré bolo vyjadrené synodami v Ľvove v roku 1946 a v roku 1949 v Mukačeve dalo počiatok veľkému zadosťučineniu medzi veriacimi Haliče a Podkarpatia.
Záležitosti medzi Ukrajinskou katolíckou hierarchiou a Nacistami je často opakované ohováranie Sovietmi, ktorí boli, nech nikdy nezabudneme, Hitlerovými spojencami v invázií v roku 1939 do Poľska a Západnej Ukrajiny. Samozrejme, že po dvadsaťjeden rokoch sovietskej vlády prakticky každý v ZSSR spočiatku vítal Nemcov ako osloboditeľov. A človek môže iba špekulovať, ku ktorej "otčine" patriarcha Pimen označil katolíckych biskupov za nelojálnych, keďže pred vojnou bola Halič súčasťou Rakúska nie ZSSR. Okrem toho sa žiadna synoda v Mukačeve nekonala, ako to Pimen perfektne vedel; a už som spomenul detaily ohľadom reálnosti ľvovskej "synody."

Toto je iba jeden z tucta príkladov, ktoré mám ku lživým verejným popretiam minulosti od najvyšších cirkevných autorít Sovietského bloku, popretia poskytnuté ešte viac absurdnejšie, že ešte aj agenti NKVD zodpovední za zinscenovanie bubnového ľvovského synodu v roku 1946 medzičasom rozsýpali deravé groše verejne a v tlači.
Oddelene od niektorých náboženských disidentov odsúdených vlastnými predstaviteľmi Cirkvi, a niektorých svetských učencov dobrej vôle ako Andrej Sakharov, pomaly a váhavo začalo priznávanie pravdy od niektorých oficiálnych predstaviteľov pravoslávnych Cirkví, iba potom, čo pokračujúce klamstvá sa stali trápne kontraproduktívnymi, keď svetová tlač, sa začala nakoniec zaujímať aj v tomto prípade, a začala publikovať pravý príbeh.

Medzitým Gréckokatolícka Cirkev, ktorej niektorý členovia (hlavne v Haliči, Podkarpatí a na Slovensku; omnoho menej v Rumunsku, kde história a okolnosti boli značne odlišné), zostali neustále vo svojich odsúdeniach, začala sa zviechať z katakomb, do ktorých bola vykázaná, začala sa znova hlásiť k svojmu dedičstvu a bola podrobendál systematickému ohováraniu seba a svojej histórie za posledných päťdesiat rokov. Takže tam nebolo žiadne "znouzrodenie Uniatizmu," ale iba koniec perzekúcií a hanebnej konšpirácie ticha.
S týmto historickým bremenom v pozadí, žiadna osoba dobrej vôle a spravodlivosti nemôže byť prekvapená súčasným stavom medzi Byzantskými katolíkmi a Pravoslávnymi v bývalom Sovietskom Zväze, hlavne vo svetle pokračujúceho pravoslávneho kameňmi vystuženého odmietania zapudiť vynútené "znovuzjednotenia" rokov 1946 až 1950.