Stredoveké a moderné príklady by zahrňovali aj antilatinské pogromy v Konštantinopole v rokoch nasledujúcich hneď po štvrtej križiackej výprave (1204), perzekúcie ruskej cirkvi na starovercoch v 17. storočí a násilný útlak gruzínskeho katolikátu v roku 1811, perzekúciu a mučeníctvo katolíkov v Ruskom impériu, ktoré nasledovalo po delení Poľska, a aktívnu kolaboráciu niektorých pravoslávnych vodcov v udalostiach po druhej svetovej vojne, ktoré už boli spomenuté.
Samozrejme niektoré (aj keď rozhodne nie všetky) takéto incidenty boli dielom vlád a svetákov viac ako Cirkví alebo duchovenstva. Ale rovnaká je pravda j o udalostiach, akými boli križiaci. "Oddelenie Cirkvi a štátu " je moderný "západný" koncept ktorý neznamená, že môže byť uplatnený na predchádzajúce storočia. Takže mytológia a polemika nabok, ani "uniatizmus" alebo použitie sily boli katolíckym objavom. Boli časťou ducha doby, a tlak na zmenu náboženského vyznania bol vyskúšaný rovnako kalvínmi , ako aj katolíkmi, tak aj pravoslávnymi.

A tento proces nebol ani medzináboženským: stal sa aj medzi pravoslávnymi. Keď ruské impérium uchopilo krajiny pod jurisdikciou iných pravoslávnych cirkví, miestny neruský slovanský, gruzínsky a besarabský pravoslávny boli chtiac – nechtiac inkorporovaní do ruskej cirkvi vystavený náboženskej a kultúrnej rusifikácii. V niektorých oblastiach východného Poľska absorbovanom Ruskom, boli aj latinskí katolíci vystavení tomuto procesu, a niektorí z nich stratili svoje životy v bojoch. Nenávisť, ktorú to nevyhnutne vyprodukovalo mala podiel na rozjarení ohavných násilností voči pravoslávnym a zničení pravoslávnych chrámov vo východnom Poľsku, keď krajina znovu získala nezávislosť v dohodách, ktoré nasledovali po prvej svetovej vojne.

Vyrozprávanie týchto zločinov minulosti nič samozrejme neospravedlní – ale vysvetlí. Pretože nič sa nedeje bez dôvodu, a vykreslenie tragických udalostí nanovo bez vysvetlenia, čo ich vyprovokovalo, alebo vykreslenie iba polovice príbehu, ktoré favorizuje našu vlastnú stranu, nie je historickou, ale náboženskou propagandou. Takže namiesto kladenia všetkej zodpovednosti za súčasnú situáciu na nohy katolíckej cirkvi, uvádzajúc hlavne osobu pápeža Jána Pavla II., ako v aktuálnom vyhlásení moskovského patriarchu Alexeja II., nezaujatá analýza faktov môže ukázať, že momentálna situácia je úplne výsledkom sovietskych perzekúcií, a že ruské pravoslávne eparchie, ktoré patriarcha Alexij vyhlasuje, že boli zničené katolíckou cirkvou neboli v skutočnosti vôbec pravoslávnymi eparchiami, ale ukrajinskými gréckokatolíckymi, ktoré boli násilne obrátené na pravoslávie v už spomínaných udalostiach roku 1946. Toto je potvrdené tým, že v troch krajinách východného bloku v Bulharsku, Maďarsku, a Srbsku, kde Gréckokatolícke cirkvi neboli násilne včlenené do pravoslávia žiaden z týchto problémov nepovstal. Východné katolícke cirkvi tam pokračovali žijúc svoj život v relatívnom pokoji, a nie sú hrozbou pre nikoho.

Takže akákoľvek pravá história musí byť úplná, nie vyselektovaná, a zrelé komunity musia prijať zodpovednosť za celú ich minulosť, nie iba za tie selektívne epizódy, ktoré považujú za užitočné na podporu predpojatých vízii ich kladov chýb tých druhých. S rešpektom ku "uniatizmu," potom musia katolíci čeliť faktu, že v rozpore s ich mytológiou, pôsobili väčšinu histórie ako agresor a rešpekt ku východným kresťanom, a horkosť ktorú to vyprovokovalo musia byť dané rovno na ich dvere.
Ale takisto aj pravoslávny sa musia postaviť svojej vlastnej zodpovednosti za fenomén známy ako "uniatizmus." Pretože nie všetky "uniatské" hnutia boli výsledkom katolíckych machinácií. Bulharský "uniatizmus" bol minimálne z časti podnietení konštantinopolským gréckym pravoslávnym imperializmom voči bulharskej cirkvi. A číselne malý, ale rozhodne nie duchovne a intelektuálne zanedbateľný ruský katolícky exarchát v Rusku v predvečer revolúcie bol spontánnym hnutím medzi ruskou pravoslávnou cirkvou, hlavne medzi intelektuálmi a ľudí istého majetku, zahrňujúc niekoľko pravoslávnych kňazov, ktorí boli menej, ako spokojní s podmienkami v ich cirkvi, zmenšenej na čosi málinko viac ako štátne ministerstvo od čias Petra Veľkého, ale tiež odmietli opustiť svoje pôvodne náboženské dedičstvo za to latinské katolícke.