Nikto, kto drží krok s náboženskými novinkami, nemôže netušiť, že ekumenické vzťahy medzi Katolíkmi a Východnými pravoslávnymi cirkvami sú v období kríz, pravdepodobnejšie horších ako predchádzajúce kedykoľvek predtým, odkedy oficiálne začal dialóg medzi týmito dvoma spoločenstvami začal po druhom vatikánskom koncile. Ôsme plenárne zasadnutie spoločnej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou a pravoslávnou cirkvou, konané v dňoch 9-19 júla v Mount St. Mary's College a seminári v Emmittsburg, Maryland, je známy, že skončil v slepej uličke, alebo horšie – niektorí to privátne ohodnotili ako kompletné fiasko.
"Uniatizmus"
Čo viedlo k tejto patovej situácii je fenomén známy ako "uniatizmus," pejoratívny neologizmus vytvorený na označenie metódy Cirkevnej jednoty, ktorú pravoslávie vidí viac politicky, ako nábožensky motivovanú, a v kontraste ku " spoločnej ekleziológii" Cirkvi prvého tisícročia. V "uniatizme," je jedna Cirkev vnímaná ako agresor proti "sesterskej Cirkvi" s ktorou sa v momente stáva schizmatickou, absorbujúc skupiny jej veriacich klamstvom, povoľujúc im zachovať si ich vlastné liturgické a kánonické tradície, a určitú autonómiu. Tento typ únie, považovaný za výsledok politického tlaku posilneného násilím, nevytvára úniu, ale nové rozdelenie v už dosť rozdelenom Kresťanstve.
Aby sa pochopil "uniatizmus" a tento negatívny pohľad na neho, je nutné pochopiť prirodzenosť znovuzjednotenia 16teho a neskorších storočí, a Východných katolíckych cirkví, ktoré nasledovali ako dôsledok. Bez ohľadu na záujmy v ich pozadí, tieto znovuzjednotenia neboli, s výnimkou čisto formálneho teologického zmyslu, znovunastolením spoločenstva, ktoré existovalo pred schizmou medzi Východom a Západom. Reprezentovali čosi nového v histórii Cirkvi, odchod od minulosti, a aj to je dôvod, prečo slovanský neologizmus "unija" bol použitý na jej opis.
Ak by florentská únia v roku 1439 bola úspešná, fenomén "uniatizmu" by sa nikdy nebol objavil. Pretože vo Florencii sa latinský Západ a byzantský Východ sa pokúsili pozrieť sa na seba a zdieľať jeden druhého ako rovnocenní. Ale pravoslávne odmietnutie florentskej únie v roku 1484 vyprovokovalo výsledok, pravdepodobne aj vďaka neúmyselným chybám latinskej cirkvi. Sklamaní zrútením snahy o dosiahnutie všeobecnej jednoty, rímska cirkev začala s podpismi separátnych únijných dohovorov, s jednotlivými skupinami pravoslávnych, nahlodávajúc prsty pravosláviu, v oblastiach, ktoré boli pod politickou kontrolou katolíckych síl. Pre pravoslávnych bolo toto podlosťou, čosi ako podpis separátneho mieru poza chrbát jedného spojenca, namiesto práce na všeobecnom mieri. Rím mohol povedať, že oni iba jednoducho vstupovali do jednoty s miestnou Cirkvou (čo znamenalo rímsku cirkev, ako každá iná cirkev na to mala všetko právo.).
Ale fenomenologicky, sa Cirkvi v skutočnosti nenachádzali v období pred Nicejským systémom, kde sa stále dala legitímne vidieť univerzálna Cirkev, ako federácia miestnych Cirkví, bez intervencií vyšších štruktúr, ako napríklad Kanada bola iba zhromaždením miest, nezjednotených v oddelených provinciách.
A tak pravoslávne skupiny ktoré vstupovali do únie s Rímom neobnovovali jednoducho pôvodnú, narušenú jednotu medzi miestnou Cirkvou a rímsou Cirkvou, aj keď to bolo to, čo zamýšľali. Skôr sa dá povedať, že sa oddeľovali od svojho jedného bytia, ich materskej pravoslávnej Cirkvi, a boli pohlcované do inej, do latinskej katolíckej Cirkvi západu. V skratke, zanechávali východnú Cirkev, a boli asimilované do západnej Cirkvi. Vzdialene od znovunastolenia zlomeného spoločenstva medzi Východom a Západom, toto viedlo ku novým rozdeleniam. Pre pravoslávnych, takéto čiastkové znovuzjednotenia vzdialili celý ekumenický problém od správneho kontextu. To je pohľad, ktorý momentálne zdieľa väčšina ekumenistov. V tejto perspektíve, oddelenie medzi našimi Cirkvami rezultovalo medzi hierarchami Východu a Západu ohľadom ekleziálnych otázok ako rozsah a sila rímskej stolice, a je na týchto dvoch hierarchov spoločne, a nie individuálne, alebo odštiepeneckých skupinách biskupov, aby tieto problémy spoločne riešili. Čiastkové znovuzjednotenia iba rozdeľujú pravoslávne Cirkvi a sú vnímané ako podvod na prostých veriacich, ktorí nasledujú ich biskupov v dobrej viere, s nevedomosťou o problémoch, ktoré sú zahrnuté. Pre pravoslávnych nie sú takéto čiastkové zjednotenia zjednotením, ale "Uniou," lámuc pozície a vnášajúc predčasné a vierolomné poddania sa na jednej strane v zápase bez dohody jedného z partnerov.
Storočia konfrontácií medzi Východom a Západom
Ale "Uniatizmus" je iba vrcholom ľadovca, dedičstvo storočí konfrontácií medzi Východom a Západom ťahajúcich sa od stredoveku až doteraz. Keďže je to katolícka agresia proti Východu, ktorá je pôvodom dnešného problému, pozrime sa na niektoré katolícke postupy proti Východu, na väčšinu z nich sa musí objektívny pozorovateľ dívať z dnešnej perspektívy iba ako na komédiu omylov.
Katolícka cirkev sa dramaticky zapojila do života kresťanského východu počas križiackych výprav a počas renesancie, v "Dobe objavov " začatej na konci 15. storočia, založiac paralelné kresťanské štruktúry v krajinách apoštolského kresťanstva a vytvoriac problémy, ktoré existujú do dnešných dní. Robením toho, bola katolícka Cirkev pravou ku svojej vyvíjajúcej sa exkluzívnej ekleziológii, v ktorej bolo iba jediné platné kresťanstvo, to jej, úplne točiace sa pod biskupom Ríma, ktorý mohol použiť svoje misie, aby urobili mnoho z toho, čo by sa mu páčilo kdekoľvek.
Pred érou "Uniatizmu" na konci 16. storočia, Rím pracoval na všeobecnom zjednotení s pravoslávnymi, aj keď sa snažil v tom istom čase o konvertovanie na latinský obrad. Predchádzajúc florentskej únií (1439) sa grécke eparchie v krajinách pod kontrolou talianskych námorných mestských štátov, ako ostrovy v egejskom mori, automaticky prešli pod latinskú ekleziálnu vládu. To isté bolo pravdou v latinských kráľovstvách križiakov vykrojených pre nich na strednom východe, kde bola latinská hierarchia dosadená na dobité územia. Ale na úrovni farností klérus a ľudia boli ponechaní značne na seba. To bolo oveľa skôr ako sa Východno – západná schizma pritvrdila v 18. storočí, a nebola reálne tou istou vecou ako formálny akt zjednotenia oddeľujúc veriacich od pravoslávnej cirkvi a integrujúc ich do latinskej Cirkvi.
Západný výpad na Východ sa skutočne začal až s misionárskou dobou vo veku objavov, keď katolícky misionári sa rozišli široko - ďaleko na pätách portugalskej kolonizácie. Môžeme sa preto diviť, že miestny hierarchovia starodávnych Cirkví na miestach ako India boli viac než len ohromení touto inváziou, ktorá bola reálne , aj keď možno nie úmyslami čímsi viac, než imperializmom na ekleziálnej úrovni? V tejto invázii bola úloha jezuitských misionárov perfektne pripravených na úlohu Sv. Ignácom z Loyoli, univerzalistom a pápežským ekleziológom, naozaj kľúčová. Nečakané a nepozvané votrenie sa do života miestnych Cirkví skupinou vynikajúco vzdelaných, dynamicky horlivých zahraničných kňazov, sľubujúcich poslušnosť nie miestnym hierarchom, ale zahraničnému "všeobecnému biskupovi" desiatky tisícou kilometrov vzdialenému, nemohlo urobiť nič iné, len vykúzliť problémy.
V Malabare na pobreží Fishery Coast na juhovýchode Indie pod portugalskými "Padroãdo," latinskí invazisti kapitulovali v roku 1599 hierarchickú štruktúru domácej apoštolskej Cirkvi Tomášových kresťanov, a Jezuita Francis Roz bol dosadený ako prvý latinský prelát pre Sýrov v tom istom roku. Portugalskí arcibiskupi z Angamali-Cranganore, všetci Jezuiti, spravovali odvtedy kedysi nezávislú Malabarskú Cirkev, ktorá v týchto oblastiach kvitla tisícročie predtým, ako ktokoľvek počul o Spoločnosti Ježišovej. Šovinisticky, Jezuiti povolili iba ich členom, aby pracovali v Malabare, s predpokladanými výsledkami. 3. januára 1653 sa rozhnevaný dav vzbúril. Zhromaždiac sa pred krížom chrámu v Mattancherry, prijali slávnostný sľub neuznávať viac arcibiskupa v Cranganore, a vyhostiť Jezuitov. Toto vošlo do dejín ako "Sľub krížu Coonan." Domáci Sýro - malabarský katolíci ešte aj dnes vás hrdo privedú navštíviť tento symbol ich hrdinského povstania proti ich ekleziálnym utláčateľom, Jezuitom. Priviedli ma tam v lete roku 1986, a ja som sa modlil za ich hrdinské duše, doslova vzaté z katolíckej Cirkvi zneužitím portugalskými Jezuitami, a prosil som Boha aby odpustil túto šialenú deštrukciu.
Jezuitská misia v Etiópii, prvému stretnutiu sa Spoločnosti Ježišovej s kresťanským východom v samotnom čase Sv. Ignáca bola ešte väčším fiaskom. Príbeh je spísaný pod názvom "Obchod Presbytera Jána" v úchvatnej klasike Jamesa Brodricka Pokrok Jezuitov. Čo nevedel ani Brodrick ani Sv. Ignác, pretože obaja zdieľali katolícku ekleziológiu spoločnú pred druhým vatikánskym koncilom, je ako humorne by celý príbeh vyznel komusi s odlišným pohľadom na vec, nepostavenom na latinskej ekleziologickom exkluzivite a rímskom sebavedomí.
Ako sa príbeh vracia späť do čias, keď džentlmeni z ibérskeho poloostorva trávili svoj čas objavovaním Ameriky a kolonizáciou zvyšku sveta, portugalský dobrodruh menom Peres de Covilham prišiel do kontaktu s ako si myslel mystickým kňazom – kráľom Presbyterom Jánom v osobe Neguša z Abesínie. Tento legendárny africký pohlavár, ktorý nemal ani najmenší záujem kohosi kontaktovať, promptne internoval de Covilhama po zvyšok života, aj keď mal ohľaduplnosť a dal mu ženu, aby s ňou bol počas svojho zajatia. Vasco da Gama hľadal rovnakého muža Presbytera Jána v roku 1497, keď nabral zlý smer a namiesto toho objavil Indiu, ktorú ako sme videli, Portugalci takisto promptne skolonizovali.
Ale časom bol kontakt s Negušom znovu nadviazaný, a po určitom množstve potýčok a pretvárok, boli uzatvorené vzťahy a Etiopania, stúpenci pred Chalcedónskej Cirkvi, stále naklonení možnému ekleziálnemu zjednoteniu, ktoré navzdory chybám Katolíckej Cirkvi, na rozdiel od viac introvertného, seba -spokojného Východu, nikdy nestratili o to nikdy záujem. To je samozrejme to, ako sa Jezuiti dostali do akcie. Dňa 22. decembra 1553, prvotný prominent Jezuita Juan Alfonso de Polanco, prvý sekretár Spoločnosti Ježišovej pod Sv. Ignácom napísal, že Kráľ Ján z Portugalska "tento mesiac urgentne žiadal nášho otca Ignáca aby nominoval dvanástich zo Spoločnosti, zahrňujúc patriarchu, pre krajiny Presbytera Jána..." Po mnohých konzultáciách a hľadaní, ani nie tak po správnom mužovi, ako skôr po hocikom, kto mohol byť uvoľnený pre túto prácu v tých rušných dňoch, bol portugalský patriarcha vybraný pre nešťastnú Etiópiu Ignácom z Loyoli, obyčajný kňaz rímskej Cirkvi. 24. januára 1554, Pápež Július III potvrdil nomináciu otca s menom John Nuñez Barreto, S.J., portugalského aristokrata, ako prvého katolíckeho patriarchu Etiópie.
Z dnešného uhlu pohľadu je absurdita tohto preberania dych vyrážajúcou, ako keby prezident George Bush požiadal vedenie amerických Jezuitov aby menovali nejakého amerického Jezuitu aby viedol v Iraku domácu Východo - sýrsku "Cirkev Východu " aj keď sa veci po vojne v zálive vyčistili. Samozrejme takýto rozsudok je nevyhnutne anachronizmom.
Človek nemusí poznať toho veľa z rannej histórie Spoločnosti Ježišovej, aby zistil, že v tých dňoch zvyky spoločnej ekleziológie neboli len špecialitou katolíkov, alebo Jezuitov, alebo niekoho z toho dôvodu, ani nemožno legitímne očakávať, aby to tak bolo.
Ale príbeh sa tu nekončí. Opevnení inštrukciami od svojho presbytera -predstaveného Sv. Ignáca, neskúsený patriarcha a jeho nástupnícky biskup, španielsky Jezuita Andrej d'Oviedo, vyplávali do Etiópie. Patriarcha Baretto zomrel v Goa v roku 1561, ale Oviedo, ktorý za ním nasledoval na patriarchálnom tróne časom dosiahol Etiópiu, kde Jezuiti pokračovali hrdinsky pracovať na tri štvrte storočia, pokiaľ sa odtiaľ dali predpokladateľne vyhodiť.
Problémy začali pod Negušom Susneyiosom, ktorý už prijal katolicizmus privátne. Na jeho rozkaz vymenovala Svätá stolica Alfonsa Mendeza, S.J. patriarchom. Mendez prišiel do Etiópie v roku 1625, nasledujúci rok bola vyhlásená jednota Etiópskej Cirkvi s Rímom, a Jezuiti postupovali robiť rovnaké omyly, ako ich spolubratia v Malabare. Gregoriánsky kalendár a latinské sviatky a zdržanlivosti boli dosiahnuté s použitím sily. Mendez navyše chcel zaviesť rímsku liturgiu preloženú do jazyka Ge'ez. Nevyhnutne sa teda ľudia vzbúrili, Jezuitu boli vyhnaní v roku 1636, a Etiópia bola uzavretá pre katolícku Cirkev na dvesto rokov.
Doba "uniatizmu"
Klasický "uniatizmus" povstal z podobného kontextu, aj keď v tomto čase to nie je zahraničná misia, ale domáca, počas katolíckej reformácie a zápase s protestantmi o dušu Európy. V tomto zápase bola pravoslávna cirkev v zmysle postranného diváka chytená do krížovej paľby hlavných bojujúcich strán. Scenárom bolo Poľsko – Litovské spoločenstvo v 16. storočí, kde dňa 19. októbra 1596, v chráme Sv. Mikuláša v meste Brest, ktoré bolo vtedy v Litovskom veľkovojvodstve, päť zo siedmych pravoslávnych biskupov v Poľsko – Litovskom spoločenstve vstúpilo do zjednotenia so Svätou Stolicou. Táto jednota, vzdialená od "vynútených" alebo "nariadených" na pravoslávnych, ako to často počuť, bola výsledkom mnohých vyjednávaní, ale tiež paralelného náboženského hnutia neúnavne propagovaného vyše dvadsať rokov poľským Jezuitom Petrom Skargom. Jedna z veľkých literárnych a náboženských postáv protireformácie Poľska, Skarga bol pre svoju domovinu tým, čo Sv. Peter Canisius pre Nemecko. Skargová kniha O jednote Cirkvi Božej pod jedným pastierom, vydaná vo Vilne v roku 1577, bola bez konkurencie v podpore konvertovaní na katolicizmus. Druhým po Skargovi ako energický podporovateľ katolíckej veci bol všadeprítomný taliansky Jezuita Antonio Possevino, histórii známejší viac pre svoje senzačné misie ako pápežský nuncius, zvlášť na dvore Ivana Hrozného, ktorému bola téma cirkevnej jednoty nadhodená, iba aby ju primitívne odmietol. V slávnej scéne, ktorá sa stala populárnou časťou histórie, ako aj aktívnej predpovede úrovne neskorších pravoslávno – katolíckych vzťahov, cár napadol pápeža a pozdvihol svoje žezlo proti pápežskej delegácií, ktorá tlačila kauzu cirkevnej jednoty.
Ale títo Jezuiti, ďaleko od myšlienky "uniatizmu," ako sú z toho častokrát obžalovaní, zakalili pohľad na ruténske pravoslávie a uprednostnili konvertovanie Ruténov do Rímskej Cirkvi úprimne a jednoducho. Tým bolo zjavné, že predstava všeobecného návratu ku Florentskej únii sa stala nepraktizovateľnou, a Possevinova výmena s Ivanom Hrozným to len potvrdila. Ale myšlienka regionálneho spoločného znovuzjednotenia založeného na predpokladoch uzavretých vo Florencii v roku 1439 – Ruténi môžu vstúpiť do Katolíckej Cirkvi ako telo, zachovajúc si svoju vlastnú hierarchiu a obrad- to nebol vynález Jezuitov. Koniec koncov zo začiatku únia nebola vnímaná láskavo žiadnou z troch zúčastnených strán – Rímom, Poliakmi, a Jezuitami – tradične obvinených v mytologickom pohľade.
Ďaleko od výsledku nejakej predpojatej katolíckej stratégie, "uniatizmus" bol čistým vynálezom ruténskych pravoslávnych biskupov, a povstal z ťažkej situácie v ktorej sa ruténska pravoslávna hierarchia v tých časoch nachádzala, medzi Moskvou a Poľskom, reformáciou a protireformáciou. Samozrejme, že títo hierarchovia to tak nevideli, ani to nezamýšľali ako rozkol s pravoslávim. Naproti tomu, to bolo zamerané na ochranu jednoty Ruténskej pravoslávnej Cirkvi, v tom čase pod záťažou množstva faktorov, zahrňujúc túžby ruténskych biskupov zachovať ich nezávislosť voči mocnému nezávislému bratstvu podporovanému Ekumenickým Patriarchátom v ruténskych krajoch, nároky Moskvy z východu, a tlaku reformácie a protireformačného prozelytizmu zo západu. Všetko toto bolo bohato demonštrované poslednými historickými bádaniami na túto otázku. V dobre informovanom, vyváženom a objektívnom pohľade historika Ambroisa Joberta, stojí: "Brestská Únia nie je dielom poľskej, alebo rímskej politiky. Ruténsky biskupi, znervóznení reformami [konštantinopolského patriarchu] Jeremiáša II, si ju žiadali, poľský dvor rozhodol, nie bez rozpakov, risknúť to a Rím prijal Ruténov do jednoty bez urobenia presných záväzkov v ich ohľade."
Naproti zúrivej opozícii od pravoslávnych a rovnako násilných perzekúcií od kozákov a neskoršie v ruskom impériu pod vládou Kataríny Veľkej (1762-1796) a Mikuláša I (1796-1855), východné katolícke Cirkvi, odvodené od brestskej únie z roku 1596 a neskorších únii sa konsolidovali a rozvinuli, zvlášť tam, kde mali ochranu katolíckeho režimu, ako napríklad v Rakúsko – Uhorskej monarchii, kde prijali meno "Gréckokatolíci" aby sa odlíšili od latinských.
Komunistický útlak Východných katolíckych Cirkví
Všetko to sa malo dramaticky zmeniť s na západ smerujúcou expanziou Sovietskeho impéria, ktoré nasledovalo po druhej svetovej vojne. Neexistuje žiadna cesta, ako spravodlivo posúdiť súčasne napätie ekumenickej situácie medzi pravoslávnymi a východnými katolíkmi v bývalom komunistickom východnom bloku bez objektívneho pohľadu na mučeníctvo Gréckokatolíckych Cirkví od konca druhej svetovej vojny do roku 1989. Pokusy o zmiernenie, alebo zapretie tejto histórie majú rovnakú hodnotu pohrdnutie dané teraz obnoveným pokusom o zapretie Holokaustu. Ako Jeho Svätosť Ekumenický Patriarcha Bartolomej II povedal po Božskej Liturgii v chráme sv. Juraja vo Phanar na sviatok sv. Andreja tohto roku, "Znovunavštívenie minulosti skúmanie ľudských chýb musí pokračovať všetkými smermi... pretože ktokoľvek súhlasí s priestupkami iných alebo ich toleruje svojim mlčaním, zdieľa zodpovednosť ich tvorcu." Je to presne v tom istom duchu, keď začínam líčiť, čo nasledovalo.
Vynútené znovuzjednotenia s pravoslávnou cirkvou začala na pseudosynode v Ľvove, hlavnom meste Haliče na západnej Ukrajine, v oblasti okupovanej v roku 1939 Hitlerovými spojencami Sovietmi a definitívne inkorporovanej do ZSSR na konci druhej svetovej vojny. Ľvov bol metropolitným sídlom Ukrajinskej gréckokatolíckej Cirkvi, do ktorej patrila väčšina obyvateľov západnej Ukrajiny. Poľská pravoslávna farnosť v Ľvove bola jedinou pravoslávnou Cirkvou v celej oblasti. Ruská pravoslávna Cirkev tu nemala vôbec žiadnu reprezentáciu. Iba v svetle týchto jednoduchých faktov sa môžu často opakované a veľmi publikované ponosy súčasného ruského pravoslávia o strate skoro všetkých ich chrámov v Haliči v prospech Ukrajinskej gréckokatolíckej Cirkvi uviesť do správneho kontextu.
V zime rokov 1944-45 sovietsky režim zakázal všetky kontakty ukrajinskej katolíckej hierarchie s ich duchovenstvom a veriacimi, a inicioval kampaň vynútených stretnutí a propagandy v prospech jednoty s Ruskou pravoslávnou Cirkvou. Oponenti boli zatknutí a mučení, v apríli roku 1945 bola celá gréckokatolícka hierarchia uväznená a sovietsky režim uznal "Iniciatívnu skupinu " troch katolíckych kňazov, vyformovanú, aby zaviedli vládny plán, ako bola výlučná autorita nad Cirkvou, vyučujúc ich aby vypracovali zoznam duchovenstva, ktoré odmietlo uznať ich autoritu. Pod policajnou ochranou táto skupina začala horúčkovú kampaň propagandy a vyhrážok. NKVD nanútila neochotným kňazom aby podpísali petíciu za zjednotenie s pravosláviou. Tí, ktorí odmietli boli uväznení. Na konci februára, bolo trinásť katolíckych kňazov prijatých do Pravoslávia v Kijeve a dvaja celibátny kňazi "Iniciatívnej skupiny " boli tajne vysvätení na pravoslávnych biskupov. Ich líder, Havriyil Kostel'nyk, ženatý kňaz bol povýšený na úroveň mitrofórneho protojereja, najvyššie to možné vyznamenanie pre ženatého duchovného.
V dňoch 8. až 10. marca 1946, bola zinscenovaná "synoda" 216 terorizovaných kňazov a devätnástich laikov v Ľvove pod predsedníctvom tejto skupiny, zrušiac Brestskú úniu (1596). Toto mala byť synoda Ukrajinskej katolíckej Cirkvi a do dnešného dňa Ruská pravoslávna Cirkev ju ako za takú považuje a vytrvalo odmieta zavrhnúť synodu, alebo jej rolu v tejto šaráde. Ale ako si autority Ruskej pravoslávnej Cirkvi dobre uvedomujú, celá Ukrajinská katolícka hierarchia bola vo väzení, a celé prezídium synody fakticky už prijalo pravoslávie, aj keď bolo toto držané v tajnosti až kým sa táto komédia nestala skutočnosťou. Akcii nasledovalo masívne zatýkanie, výsluchy, týrania, procesy, vyhnanstvá a deportácie, spôsobiac nenezmerné utrpenie a smrť.
Ruské pravoslávne autority sa obraňujú, že to čo sa stalo bola kanonicky legitímna synoda Ukrajinskej gréckokatolíckej Cirkvi, ktorá slobodne a legitímne zrušila "vynútenú" Brestskú Úniu, a do dnešného dňa odmietajú poprieť, alebo odsúdiť ju. Aktá synody boli publikované v ukrajinčine v Ľvove roku 1946, a v roku 1982 Moskovský patriarchát vydal cenzurovanú (t.j. zámerne upravenú) verziu v ruštine a angličtine pri príležitosti 45. výročia tejto hanebnej šarády.
Ukrajinská gréckokatolícka Cirkev nebola zničená, ale stala sa podzemnou, aby sa znova objavila zmrzačená, ale stále dôrazne nažive, keď konečne dosiahla slobodu v roku 1989, keď v tom čase skoro celá Ruská pravoslávna Cirkev na Západnej Ukrajine, duchovenstvo, farnosti, a veriaci masovo znovuvstúpili do Katolíckej Cirkvi.
Podobné vynútené znovuzjednotenia s Pravoslávnou Cirkvou sa udiali v roku 1947 na Podkarpatí, v roku 1948 v Rumunsku, a v roku 1950 na Slovensku.
Toto sú neprikrášlené fakty. Táto história je dôležitá z viacerých dôvodov. Po prvé, ukazuje nám dokázateľnú falošnosť obvinení, že Katolícka Cirkev "znovuobjavila" alebo "vzkriesila" mŕtvy a stratený "uniatizmus," čím zaťažila Pravoslávno – katolícky ekumenický dialóg. Ďalší odtieň pohľadu, korešpondujúci z historickými faktami, nás vedie k uznaniu nasledujúcich realít. Východný katolíci boli donútení ísť do podzemia v štyridsiatych rokoch 20. storočia v jednom z najhorkejších a násilných perzekúcií v histórií kresťanstva. Aj keď sa toto dialo Stalinovými režimami, je tam početné a nezvratné svedectvo, že malo aktívnu podporu a/alebo kolaboráciu prinajmenej niektorých pravoslávnych hierarchov a úradných činiteľov. Každý prípad musí byť posúdený zvlášť, a spravodlivosť si žiada vyhnúť sa zovšeobecneniu, ale nemôže byť pochýb, že záhadné postavy ako patriarcha Justinian Marina v Rumunsku, a Arcibiskup Makarij Oksijuk v Ľvove a Podkarpatí, boli aktívnymi účastníkmi v týchto historických porušeniach ľudských práv.
A jeden z vedúcich rumunskej pravoslávnej ideológie modernej doby, pravoslávny kňaz a známy teológ Dumitru Staniloae (zomrel 5. októbra 1993), dal z celého srdca ústnu podporu tomuto masovému porušeniu ľudských práv, trvajúc na tom, že "znovuzjednotenie [gréckokatolíkov s pravoslávnou Cirkvou, ktoré sa udialo v roku 1948] bolo úplne slobodné a spontánne ". Toto nie je len zjavná lož; je to takisto popretie horkého utrpenia mučeníkov.
Od tej doby autoritatívny pravoslávny predstavitelia sa snažili štyridsať rokov robiť nenávistnú, lživú kampaň vo vzťahu ku každému aspektu života a histórie Gréckokatolíckej Cirkvi, a ich "reintegrácie s materskou Cirkvou " v štyridsiatich rokoch. Až v roku 1987, počas Gorbačovovej éry, keď odporná politika stúpencov jednej strany nebola viac otázkou života a smrti, vtedy moskovský patriarcha Pimen dal toto nepravdivé vyhlásenie o týchto udalostiach talianskemu žurnalistovi menom Alceste Santini:
Anti – únijné postoje veriacich Haliče a Podkarpatia boli posilnené hlavne počas poslednej vojny, keď uniatská hierarchia podporovala nepriateľa otčiny, nemeckých nacistických votrelcov. Takáto kolaborácia zo strany vodcov Gréckokatolíckej Cirkvi vyprovokovalo prirodzenú reakciu. A tak zavŕšenie procesu oslobodenia od Únie [s Rímom] ktoré bolo vyjadrené synodami v Ľvove v roku 1946 a v roku 1949 v Mukačeve dalo počiatok veľkému zadosťučineniu medzi veriacimi Haliče a Podkarpatia.
Záležitosti medzi Ukrajinskou katolíckou hierarchiou a Nacistami je často opakované ohováranie Sovietmi, ktorí boli, nech nikdy nezabudneme, Hitlerovými spojencami v invázií v roku 1939 do Poľska a Západnej Ukrajiny. Samozrejme, že po dvadsaťjeden rokoch sovietskej vlády prakticky každý v ZSSR spočiatku vítal Nemcov ako osloboditeľov. A človek môže iba špekulovať, ku ktorej "otčine" patriarcha Pimen označil katolíckych biskupov za nelojálnych, keďže pred vojnou bola Halič súčasťou Rakúska nie ZSSR. Okrem toho sa žiadna synoda v Mukačeve nekonala, ako to Pimen perfektne vedel; a už som spomenul detaily ohľadom reálnosti ľvovskej "synody."
Toto je iba jeden z tucta príkladov, ktoré mám ku lživým verejným popretiam minulosti od najvyšších cirkevných autorít Sovietského bloku, popretia poskytnuté ešte viac absurdnejšie, že ešte aj agenti NKVD zodpovední za zinscenovanie bubnového ľvovského synodu v roku 1946 medzičasom rozsýpali deravé groše verejne a v tlači.
Oddelene od niektorých náboženských disidentov odsúdených vlastnými predstaviteľmi Cirkvi, a niektorých svetských učencov dobrej vôle ako Andrej Sakharov, pomaly a váhavo začalo priznávanie pravdy od niektorých oficiálnych predstaviteľov pravoslávnych Cirkví, iba potom, čo pokračujúce klamstvá sa stali trápne kontraproduktívnymi, keď svetová tlač, sa začala nakoniec zaujímať aj v tomto prípade, a začala publikovať pravý príbeh.
Medzitým Gréckokatolícka Cirkev, ktorej niektorý členovia (hlavne v Haliči, Podkarpatí a na Slovensku; omnoho menej v Rumunsku, kde história a okolnosti boli značne odlišné), zostali neustále vo svojich odsúdeniach, začala sa zviechať z katakomb, do ktorých bola vykázaná, začala sa znova hlásiť k svojmu dedičstvu a bola podrobendál systematickému ohováraniu seba a svojej histórie za posledných päťdesiat rokov. Takže tam nebolo žiadne "znouzrodenie Uniatizmu," ale iba koniec perzekúcií a hanebnej konšpirácie ticha.
S týmto historickým bremenom v pozadí, žiadna osoba dobrej vôle a spravodlivosti nemôže byť prekvapená súčasným stavom medzi Byzantskými katolíkmi a Pravoslávnymi v bývalom Sovietskom Zväze, hlavne vo svetle pokračujúceho pravoslávneho kameňmi vystuženého odmietania zapudiť vynútené "znovuzjednotenia" rokov 1946 až 1950.
Nevyhnutne, vystúpenie z podzemia perzekvovaných Východných katolíckych Cirkví has viedlo ku náboženským konfliktom a obnove tradičnej pravoslávnej antirímskej hystérie. Ako katolíci zápasili s prípadom cez skúmanie svedomia, ktoré je často bolestivé, väčšina pravoslávnych spisov na túto tému, značne skreslených, je častokrát trochu viac než len zmesou hystérie a klamstiev.
Bolestivé ako všetko toto je pre každého s trochou spoločného zmyslu a kresťanského ducha, skoro každý (až na niekoľko miestnych pravoslávnych cirkví systematicky bojkotujúcich dialóg) je dohoda, že dialóg musí pokračovať. Ale ako? Tí dobrej vôle na oboch stranách dialógu sú v dohode, že "uniatizmus," ako som ho tu popísal, musí byť zavrhnutý, ako už viac neprijateľná metóda pre budúcnosť. Ale minulosť musí byť tiež pojednávaná, lebo minulosť je skutočným problémom blokujúcim akýkoľvek budúci pokrok. To je prečo posledný pápež Ján Pavol II. opakovane volal "o uzdravenie alebo očistenie pamäte" ako cesty vysporiadania sa s minulosťou. Z môjho pohľadu ako historika, to si vyžiada, aby obe strany sa konfrontovali s našou spoločnou minulosťou s historickou objektivitou a pravdou, priznali sa ku svojim zodpovednostiam, hľadali odpustenie, a potom obrátili list a pohli sa ku nádejne lepšej budúcnosti.
Môžeme zmeniť budúcnosť, ale nemôžme zmeniť minulosť, a je to horké dedičstvo tejto minulosti, ktoré blokuje dnes všetok ekumenický pokrok. Nepriateľské akcie vytvorené tou trúchlivou minulosťou sú hlboko zakorenené v psychike východných kresťanov, ako pravoslávnych, tak aj katolíkov, tak hlboko zakorenené, že priemerný západniar ich považuje za zmätenosť, sem - tam detinské a smiešne. Všetko toto obstaráva neoblomné potvrdenie potreby "uzdravenia, alebo očistenia spomienok pamäte." V dvojfázovom procese [1] postaveniu sa minulosti a [2] preneseniu sa cez ňu ku lepšej budúcnosti, je krok 2 prácou oficiálneho ekumenického dialógu medzi našimi dvoma cirkvami. Krok 1 však, "očistenie a uzdravenie spomienok," zahrňuje každého.
Mnohými dôvodmi je toto uzdravenie historických spomienok tým najťažším krokom. Pretože národy a ľudia nežijú ich históriou, ale ich mýtami, ako to vyjadril jeden historik, tuším to bol Timothy Garton Ash z Oxfordu -, "Národ je skupina ľudí, ktorí sa držia rovnakého chybného pohľadu na ich spoločnú históriu." Takže v tomto kontexte by som chcel naznačiť niektoré hermeneutické princípy, ktoré považujem za podstatné na dosiahnutie vyrovnaného pohľadu na našu spoločnú minulosť.
V kontraste s tým, čo je obvykle vykresľované nehistorikmi, istória nie je minulosťou, ale víziou minulosti, sama o sebe komplexnou realitou. Pre postup ekumenizmu, musíme dať nabok náš vlastný ohraničený, často glorifikovaný pohľad našej minulosti, a hľadať pochopenie, ako nás vidia tí druhí. Pretože kritika, rovnako ako láska musí začať doma, a ja som Jezuitom, naznačil som už tento bod spytovaním jezuitského svedomia v niektorých oblastiach našej roli v probléme "uniatizmu."
Ale ak máme urobiť ekumenický progres, ako nesentimentálnu reflexiu na našu minulosť, taká nemôže byť vyhradená iba na Jezuitov a Katolíkov. Pravoslávny takisto, musia dosiahnuť bod, kde môžu urobiť úprimné spytovanie svedomia. Historické defekty západného kresťanstva ako imperializmus, sila a dominancia viedli ku historickým zločinom za ktoré pápež Ján Pavol II. poprosil o prepáčenie v Ríme na prvú pôstnu nedeľu v tomto roku. Pravoslávna odpoveď na seba nenechala dlho čakať: metropolita Kallinkos z Pirea, oficiálny hovorca Gréckej pravoslávnej cirkvi, a ruský pravoslávny biskup Pavel z Viedne, odpovedali na pápežovu žiadosť o prepáčenie a odpustenie nie odpustením a spätným poprosením o odpustenie, ale deklarovaním že pravoslávna cirkev neurobila nič, za čo by mala prosiť o prepáčenie.
Takéto odpovede sú ťažko pomocnými. Oddelene od faktu, že vedú tlač podrobiť ich autorov sarkazmu a výsmechu, a sú takisto nepravdivé. Stručný zoznam toho, o čom pravoslávny môžu uvažovať o spytovaní ich historického svedomia by začalo v byzantských časoch s vynútenými konverziami už v 4. až 5. storočí, ale hlavne v 6. a 7. storočí; s perzekúciami Arménov a Koptov, ktoré nasledovali po chalcedónskom koncile (r. 451); vynútená jednota Arménov s Byzantskou cirkvou, napríklad v roku 590 pod cisárom Móricom (582-602), jasný príklad pravoslávneho "uniatizmu," zopakovaného v moderných časoch ruskou pravoslávnou misiou medzi Asýrmi a "Pravosláviou západného obradu " o ktorú sa stará v severnej Amerike a, kedysi aj vo Francúzsku, napriek opakovaným pravoslávnym vyhláseniam, že "uniatizmus" je výhradne západným fenoménom. Ku tomuto môžeme prirátať inkorporovanie do Konštantinopolského patriarchátu politickou silou oblasti, ktoré podľa starého práva patrili pod západný patriarchát pod Rímom, a poplatky vymáhané byzantskými cirkevnými autoritami na dobitých územiach nepravoslávneho Východu alebo katolíckeho južného Talianska.
To posledné zmienené predstavuje zaujímavú paralelu ku križiakom, o ktorých pravoslávny zostávajú stále zamestnaní, zrútiac chronológiu a tvária sa, akoby sa to s križiakmi bolo prihodilo včera. Na konci 6. storočia po Kr., bolo južné Taliansko skoro celé latinské s výnimkou kolónií Grékov v Reggio-Calabria a niektorých pobrežných mestách. Situácia sa rapídne zmenila od 7. storočia, keď ťaženie Konštansa II. (647-668) vyhnalo Saracénov zo Sicílie, a prebudilo grécku cisársku a cirkevnú hegemóniu tam a v Kalábrii. Byzantské znovudobitie južného Talianska bolo uskutočnené s dôkladným zosúladením okolo celého sociálno – politického horizontu, zahrňujúc aj cirkevný. Tí, ktorým záleží na vpáde latinských križiakov na Východ a ich nastoleniu latinskej hierarchie v konkurencii ku už existujúcemu zlatému veku orientálnych cirkevných štruktúr pohodlne zabúdajú, že Byzantinci robili presne rovnaké veci v Taliansku. Ich vojenská pomoc voči arabským nájazdom v Taliansku nebola o nič menej nezištnou ako latinská pomoc voči Turkom počas križiackych výprav, a byzantská cirkevná politika v Taliansku takisto zahrňovala predpísanú náboženskú byzantinizáciu oblastí, ktoré padli pod ich politickú kontrolu. Napríklad, smerom ku stredu 8. storočia, Byzantínci stiahli z poslušnosti Rímu a dali pod jurisdikciu patriarchovi Nového Ríma eparchie Kalábrie, Sicílie, Východnej Ilýrie, a pravdepodobne tiež Otranta – všetko oblasti, ktoré historicky od nepamäti boli súčasťou patriarchátu Západu.
Stredoveké a moderné príklady by zahrňovali aj antilatinské pogromy v Konštantinopole v rokoch nasledujúcich hneď po štvrtej križiackej výprave (1204), perzekúcie ruskej cirkvi na starovercoch v 17. storočí a násilný útlak gruzínskeho katolikátu v roku 1811, perzekúciu a mučeníctvo katolíkov v Ruskom impériu, ktoré nasledovalo po delení Poľska, a aktívnu kolaboráciu niektorých pravoslávnych vodcov v udalostiach po druhej svetovej vojne, ktoré už boli spomenuté.
Samozrejme niektoré (aj keď rozhodne nie všetky) takéto incidenty boli dielom vlád a svetákov viac ako Cirkví alebo duchovenstva. Ale rovnaká je pravda j o udalostiach, akými boli križiaci. "Oddelenie Cirkvi a štátu " je moderný "západný" koncept ktorý neznamená, že môže byť uplatnený na predchádzajúce storočia. Takže mytológia a polemika nabok, ani "uniatizmus" alebo použitie sily boli katolíckym objavom. Boli časťou ducha doby, a tlak na zmenu náboženského vyznania bol vyskúšaný rovnako kalvínmi , ako aj katolíkmi, tak aj pravoslávnymi.
A tento proces nebol ani medzináboženským: stal sa aj medzi pravoslávnymi. Keď ruské impérium uchopilo krajiny pod jurisdikciou iných pravoslávnych cirkví, miestny neruský slovanský, gruzínsky a besarabský pravoslávny boli chtiac – nechtiac inkorporovaní do ruskej cirkvi vystavený náboženskej a kultúrnej rusifikácii. V niektorých oblastiach východného Poľska absorbovanom Ruskom, boli aj latinskí katolíci vystavení tomuto procesu, a niektorí z nich stratili svoje životy v bojoch. Nenávisť, ktorú to nevyhnutne vyprodukovalo mala podiel na rozjarení ohavných násilností voči pravoslávnym a zničení pravoslávnych chrámov vo východnom Poľsku, keď krajina znovu získala nezávislosť v dohodách, ktoré nasledovali po prvej svetovej vojne.
Vyrozprávanie týchto zločinov minulosti nič samozrejme neospravedlní – ale vysvetlí. Pretože nič sa nedeje bez dôvodu, a vykreslenie tragických udalostí nanovo bez vysvetlenia, čo ich vyprovokovalo, alebo vykreslenie iba polovice príbehu, ktoré favorizuje našu vlastnú stranu, nie je historickou, ale náboženskou propagandou. Takže namiesto kladenia všetkej zodpovednosti za súčasnú situáciu na nohy katolíckej cirkvi, uvádzajúc hlavne osobu pápeža Jána Pavla II., ako v aktuálnom vyhlásení moskovského patriarchu Alexeja II., nezaujatá analýza faktov môže ukázať, že momentálna situácia je úplne výsledkom sovietskych perzekúcií, a že ruské pravoslávne eparchie, ktoré patriarcha Alexij vyhlasuje, že boli zničené katolíckou cirkvou neboli v skutočnosti vôbec pravoslávnymi eparchiami, ale ukrajinskými gréckokatolíckymi, ktoré boli násilne obrátené na pravoslávie v už spomínaných udalostiach roku 1946. Toto je potvrdené tým, že v troch krajinách východného bloku v Bulharsku, Maďarsku, a Srbsku, kde Gréckokatolícke cirkvi neboli násilne včlenené do pravoslávia žiaden z týchto problémov nepovstal. Východné katolícke cirkvi tam pokračovali žijúc svoj život v relatívnom pokoji, a nie sú hrozbou pre nikoho.
Takže akákoľvek pravá história musí byť úplná, nie vyselektovaná, a zrelé komunity musia prijať zodpovednosť za celú ich minulosť, nie iba za tie selektívne epizódy, ktoré považujú za užitočné na podporu predpojatých vízii ich kladov chýb tých druhých. S rešpektom ku "uniatizmu," potom musia katolíci čeliť faktu, že v rozpore s ich mytológiou, pôsobili väčšinu histórie ako agresor a rešpekt ku východným kresťanom, a horkosť ktorú to vyprovokovalo musia byť dané rovno na ich dvere.
Ale takisto aj pravoslávny sa musia postaviť svojej vlastnej zodpovednosti za fenomén známy ako "uniatizmus." Pretože nie všetky "uniatské" hnutia boli výsledkom katolíckych machinácií. Bulharský "uniatizmus" bol minimálne z časti podnietení konštantinopolským gréckym pravoslávnym imperializmom voči bulharskej cirkvi. A číselne malý, ale rozhodne nie duchovne a intelektuálne zanedbateľný ruský katolícky exarchát v Rusku v predvečer revolúcie bol spontánnym hnutím medzi ruskou pravoslávnou cirkvou, hlavne medzi intelektuálmi a ľudí istého majetku, zahrňujúc niekoľko pravoslávnych kňazov, ktorí boli menej, ako spokojní s podmienkami v ich cirkvi, zmenšenej na čosi málinko viac ako štátne ministerstvo od čias Petra Veľkého, ale tiež odmietli opustiť svoje pôvodne náboženské dedičstvo za to latinské katolícke.
Iba znovunastolenie spoločenstva medzi katolíckymi a pravoslávnymi cirkvami rozrieši uspokojujúco tieto problémy. Ale ak medzičasom, musia zostať provizórne riešenia, obdobie odpovedí na pastorálne a ekumenické problémy ktoré vznikli existenciou Východných katolíckych cirkví musia byť hľadané s láskou, objektivitou, a realizmom, bez prežitkov, redukcií a zjednodušovaniu histórie, ku ktorému tieto komunity vystavené tými, ktorí uzavreli, že nová doba ekumenizmu dovoľuje im zanechať, tých ktorých pohrdlivo označujú ako "uniatov" vzadu, robiac z nich ľahkú hru a dávkujúc ich kritiku zo základov ľudskej slušnosti, pravdy, a spravodlivosti, nehovoriac o kresťanskej láske.
Pokiaľ sa fenomén "uniatizmu" v svojich základoch a faktory stojace v pozadí jeho pôvodu, v jeho histórii, v jeho súčasnej realite, pozrie s lepším rešpektom pre historickú pravdu, dovtedy vidím malú nádej pre trvalý značný pokrok v katolícko – pravoslávnom ekumenizme. Ako katolíci, tak aj pravoslávny musia dosiahnuť bod, kde sa budú môcť pozrieť a diskutovať nielen pôvod "uniatizmu", ale aj jeho minulosť a súčasnú históriu – všetko z toho – bez kĺzania nad problematickou prirodzenosťou, v niektorých (samozrejme nie všetkých) situáciách, jeho pôvodu, jeho posledného pokroku, jeho ideológie, ako katolíci k tomu mali sklony; ale tiež bez použitia selektívnej pamäte, dvojitého metra, hystérie a tiež jednoznačných klebiet, o ktorých mnohokrát pojednávajú pravoslávne spisy.
Ako ruský historik Medvedev povedal v nadpise svojho zničujúceho odhalenia Stalinizmu, K sudu istorii - "nech história súdi." Či sa vám to páči, alebo nie, žiaden iný princíp nebude mať definitívnu hodnotu v ľudských vzťahoch. To neznamená že neodpúšťame, alebo že nemôžme, že nemusíme otočiť list a pohnúť sa ďalej. Ale som pevne presvedčený, že pokiaľ katolíci a pravoslávni neodložia všetku náboženskú propagandu nabok maskujúc ju za históriu, pozrúc sa na realitu bez klapiek alebo farebných okuliarov, a uvidia ju takú aká je, a každá zo strán akceptuje svoju mieru zodpovednosti, kde je to potrebné, v odsúdeniahodných aspektoch jej histórie, tak dovtedy smerujeme absolútne nikam.
Pre pravoslávnych toto vyžaduje jasné uznanie pravdy týkajúcej sa smutných udalostí rokov štyridsiatych. Pokiaľ pravoslávny nepristúpia ku uznaniu tejto histórie otvorene a bez výhrad, a pokiaľ sa oni priznajú a verejne odsúdia aktívnu úlohu niektorých ich verejných predstaviteľov ktorú zohrali v smutnej histórii v násilnom útlaku týchto cirkví, ich zlyhanie v proteste týchto zločinov voči ľudskosti a ich klamstvá počas viac ako päťdesiatich rokov, bude podľa môjho pohľadu, pokračovanie vykonávania skutočného ekumenického progresu nemožným. Dni, keď utrpenia a citlivosti miliónov byzantských katolíkov nemôžu byť ignorované alebo prejdené. Ktokoľvek si myslí, že Balamandské vyhlásenie, aj keď nepochybne veľkým krokom vpred skoro z každého uhlu pohľadu, urobí tu podvod so svojim vyhlásením ako "neprijateľnými spôsobmi " civilnými vládami v debakli štyridsiatych rokov, nie je realistom. Aj keď je vyhlásenie samo o sebe pravdivé, je pravdivé aj v tom zmysle, že by popísalo Holokaust ako "aktivitu nie celkom prijateľnú pre Židov." To pre Holokaust neurobí, a rovnako ani Balamand to neurobí pre to čo bolo "cirkevnícke."
Kam sa odtiaľto pohneme? Vyjasnime si najprv jednu vec ako kryštál: pokiaľ sa adekvátne, spravodlivo, a obojstranne prijateľné riešenie nenájde na problémy spôsobené "uniatizmom," chyby v pôvode, alebo histórii žiadnej Cirkvi nemôžu byť použité na pochybovanie o ich súčasnom prirodzenom ľudskom práve na existenciu, spravodlivosť a na ich vlastnú minulosť. To čo bolo vyššie spomenuté voči "uniatizmu" nemôže nijako spravodlivo volať do otázky prirodzeného práva na existenciu, a ich slobodu byť tým, čím chcú byť, od Východných katolíkov byť ako individuálnymi, tak aj Cirkvami.
Život nie je hodina histórie, a právo na existenciu akéhokoľvek indivídua, alebo skupiny nemôže byť nikdy na milosti niekoho, kto je mimo tejto skupiny. Toto zahŕňa nielen právo na existenciu - t.j., nebyť fyzicky obmedzovaný. Zahŕňa takisto aj právo na ich identitu a tradície, a právo na ich históriu - t.j., právo mať ich minulosť alebo prítomnosť nie ohovorenú a zhanobenú.
Dojem, že právo na existenciu východných katolíckych cirkví môže byť vyžadované na základe toho, čo sa stalo tristo, alebo štyristo rokov dozadu, je historicky, alebo morálne absurdné. Majú politika a nátlak nejaký podiel na vzniku týchto cirkví? Samozrejme, že majú, tak ako mali pri vzniku luteranizmu a anglikánskej cirkvi. Alebo si niekto myslí, že Henrich VIII. urobil plebiscit, aby zistil, či anglické zemianstvo chce odluku od Ríma? Alebo si niekto myslí, že nemecké kniežatá zo 16. storočia, ktoré sa zapojili do reformácie, vezmúc so sebou svoje kniežatstvá, a všetkých katolíkov ktorí žili v ich hraniciach najprv iniciovali hlasovanie?
Myslím si, že na tomto sa môžeme všetci naučiť od značne zlomyseľného moderného sekularizmu Západu.
Je to v tejto "západnej" kultúre, ako na to ruský pravoslávny autor Alexander Solženicyn a iní poukázali, že vynález "modernosti" a jej tradičných hodnôt: verejného života, ktorý je demokratický a spoločenský; rešpekt pre jednotlivca a jeho občianske a náboženské práva; tradícia verejnej služby a dobročinnosť v prospech štrajkujúcich alebo znevýhodnených ako doma, tak aj v zahraničí; akademický, intelektuálny, umelecký a kultúrny život slobodný od politických prekážok alebo manipulácií štátnej ideológie, a otvorenosti všetkým; aby vymenovali iba niektoré z jej kvalít. Tí, vzdelaní v tejto často vysmievanej "západnej" kultúre sa snažia osvojiť si návyky myslenia súdenia, spôsoby ako sa správať a vystupovať, o ktoré si myslím, že sa máme usilovať vštiepiť do všetkých tých s ktorými prichádzame do styku. Vedomé nastavenie bokom od prehnaných odsúdení a nepravdivých karikatúr, zhubných, sprostých, emočných, jednostranných, urážajúcich, hrubých a dehonestujúcich, vzdelané hlavy navádza miesto toho odpovedať na kritiku štúdiom faktov.
To, čo potrebujeme je to, čo značne zlomyseľná "západná" akademická kultúra ohlasuje: svetské prednosti spravodlivosti, reciprocity, a schopností pre objektivitu, spojitosť, a logické uvažovanie. Tieto ideály majú hlboké korene aj vo východnej spiritualite. Najnovší článok o otcoch púšte v ekumenickom žurnáli Sobornost bol nadpísaný "radikálny čestnosť o sebe," cnosť základná pre každú pravú spiritualitu, ale človek, nanešťastie, môže ťažko dneska volať po tejto hodnote vo väčšine kresťanského sveta.Sú to kvality, ku ktorým sa hlásia pravoslávny autori v diaspóre, ktorí vstrebali to, čo bolo v tejto kultúre najlepším. V kontraste sú napríklad vyhlásenia dotýkajúce sa o otázkach uznania nejakej pravoslávnej „mea culpa“ s citmi Prof. Nicholasa Lossky z Inštitútu pravoslávnej teológie sv. Sergejav Paríži ktorý vyjadril na 37. stretnutí katolícko – pravoslávneho dialógu vo Francúzsku 16. mája 1997, volanie po "etike dialógu" zahrňujúcom "absolútnu intelektuálnu čestnosť, hlavne v znovunačítaní našej spoločnej histórie, a uznaní si našich vlastných chýb..."
Myslím si, že tieto kvality čestnosti, súdržnosti, zásadovosti, sebakritiky, objektívnosti, pravdivosti, zdržanlivosti a ohľaduplnosti v tóne a jazyku, aj keď v nesúhlase – ktoré ja volám bez hanby "západným", pretože to je to, kde maj pôvod a kde človek vidí, že sa k nim hlásia a žijú ich – tie sú už základnými ideálmi a široko vyžadovanými realitami v anglikánsko – rímskomkatolíckom ekumenickom dialógu. Stupeň, ak nie my nikdy nediskutujeme. Čo to znamená na oficiálnej úrovni, že nedorozumenia sa môžu vydiskutovať pravdivo, galantne, bez invektív, hrubosti a hanobenia. Toto je zdroj veľkej nádeje, keď si uvedomíme, že nietak veľa storočí dozadu sa katolíci z anglikánmi vzájomne zabíjali, alebo ako katolíci získali základné ľudské práva v Anglicku. Takže možno je nádej po tom všetkom tiež pre katolíkov a pravoslávnych, ale pokiaľ sa nezmenia srdcia a mysle, tak žiadne z našich ekumenických snažení prinesie čosi ku jadru jednoty Božích cirkví. Nepochybujme ani na minútu, že toto má odozvu pre ľudskosť, ktorá ide ďaleko za otázku kresťanskej jednoty. Jedna vec, ktorú nás 20. storočie a zvlášť Holokaust naučil , že neexistuje taká vec, akou je ideologická neutralita. Človek je časťou riešenia, alebo časťou problému, nástrojom mieru a lásky, alebo ideológom rozdelenia a nenávisti. Povedal som pravdu s úprimnosťou. Verím, že som nepomýlil mojich poslucháčov. Ako povedal Conor Cruise O'Brien: "Rešpekt pre pravdu, intelektuálna odvaha v hovorení pravdy, to sú kvality skutočnej, žijúcej univerzity."
Vďaka za vašu pozornosť.
Robert F. Taft, S.J.
PONTIFICIO ISTITUTO ORIENTALE
Piazza S. Maria Maggiore 7
00185 Roma, ITALIA
