Nikto, kto drží krok s náboženskými novinkami, nemôže netušiť, že ekumenické vzťahy medzi Katolíkmi a Východnými pravoslávnymi cirkvami sú v období kríz, pravdepodobnejšie horších ako predchádzajúce kedykoľvek predtým, odkedy oficiálne začal dialóg medzi týmito dvoma spoločenstvami začal po druhom vatikánskom koncile. Ôsme plenárne zasadnutie spoločnej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou a pravoslávnou cirkvou, konané v dňoch 9-19 júla v Mount St. Mary's College a seminári v Emmittsburg, Maryland, je známy, že skončil v slepej uličke, alebo horšie – niektorí to privátne ohodnotili ako kompletné fiasko.

"Uniatizmus"
Čo viedlo k tejto patovej situácii je fenomén známy ako "uniatizmus," pejoratívny neologizmus vytvorený na označenie metódy Cirkevnej jednoty, ktorú pravoslávie vidí viac politicky, ako nábožensky motivovanú, a v kontraste ku " spoločnej ekleziológii" Cirkvi prvého tisícročia. V "uniatizme," je jedna Cirkev vnímaná ako agresor proti "sesterskej Cirkvi" s ktorou sa v momente stáva schizmatickou, absorbujúc skupiny jej veriacich klamstvom, povoľujúc im zachovať si ich vlastné liturgické a kánonické tradície, a určitú autonómiu. Tento typ únie, považovaný za výsledok politického tlaku posilneného násilím, nevytvára úniu, ale nové rozdelenie v už dosť rozdelenom Kresťanstve.

Aby sa pochopil "uniatizmus" a tento negatívny pohľad na neho, je nutné pochopiť prirodzenosť znovuzjednotenia 16teho a neskorších storočí, a Východných katolíckych cirkví, ktoré nasledovali ako dôsledok. Bez ohľadu na záujmy v ich pozadí, tieto znovuzjednotenia neboli, s výnimkou čisto formálneho teologického zmyslu, znovunastolením spoločenstva, ktoré existovalo pred schizmou medzi Východom a Západom. Reprezentovali čosi nového v histórii Cirkvi, odchod od minulosti, a aj to je dôvod, prečo slovanský neologizmus "unija" bol použitý na jej opis.

Ak by florentská únia v roku 1439 bola úspešná, fenomén "uniatizmu" by sa nikdy nebol objavil. Pretože vo Florencii sa latinský Západ a byzantský Východ sa pokúsili pozrieť sa na seba a zdieľať jeden druhého ako rovnocenní. Ale pravoslávne odmietnutie florentskej únie v roku 1484 vyprovokovalo výsledok, pravdepodobne aj vďaka neúmyselným chybám latinskej cirkvi. Sklamaní zrútením snahy o dosiahnutie všeobecnej jednoty, rímska cirkev začala s podpismi separátnych únijných dohovorov, s jednotlivými skupinami pravoslávnych, nahlodávajúc prsty pravosláviu, v oblastiach, ktoré boli pod politickou kontrolou katolíckych síl. Pre pravoslávnych bolo toto podlosťou, čosi ako podpis separátneho mieru poza chrbát jedného spojenca, namiesto práce na všeobecnom mieri. Rím mohol povedať, že oni iba jednoducho vstupovali do jednoty s miestnou Cirkvou (čo znamenalo rímsku cirkev, ako každá iná cirkev na to mala všetko právo.).
Ale fenomenologicky, sa Cirkvi v skutočnosti nenachádzali v období pred Nicejským systémom, kde sa stále dala legitímne vidieť univerzálna Cirkev, ako federácia miestnych Cirkví, bez intervencií vyšších štruktúr, ako napríklad Kanada bola iba zhromaždením miest, nezjednotených v oddelených provinciách.