Maria je pravá žena.
Vo vieroučnom podaní a v kresťanských úlohách všetkých generácii sa prirovnanie Adama ku Kristovi spája s prirovnaním Evy k Márii. Význam môže mať mnohé podoby. Treba sa pozastaviť najmä nad tým, ktorý v Márii vidí úplné zjavenie celého obsahu slova „žena“ - zjavenie zosúladené s tajomstvom vykúpenia. Mária v určitom zmysle znamená prekročenie tej hranice, o ktorej hovorí kniha Genezis (Gn 3, 16), a návrat k začiatku, v ktorom žena bola taká, aká bola zamýšľaná v diele stvorenia, teda vo večnej myšlienke Boha, v lone Najsvätejšej Trojice. Mária znamená nový počiatok dôstojnosti a povolania ženy, všetkých žien a každej osobitne.
Boh ďalej dal zažiariť dôstojnosti ženy tým, že sám vzal na seba ľudské telo z Panny Márie, ktorú Cirkev uctieva ako Božiu Matku a pod menom novej Evy predkladá ako vzor vykúpenej ženy. Kristova jemnocitná úcta k ženám, ktoré povolal, aby ho nasledovali a požívali jeho priateľstvo, ďalej to, že sa zjavil vo Veľkonočné ráno žene skôr, než by sa bol ako vzkriesený z mŕtvych ukázal ostatným učeníkom, potom poverenie žien, aby zaniesli apoštolom radostnú zvesť Zmŕtvychvstania, to všetko sú znaky, ktoré potvrdzujú, akú vznešenú mienku mal Kristus o žene.

Na lepšie pochopenie nám môžu poslúžiť Máriine slová po Zvestovaní a po Alžbetinom pozdrave: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný.“ V Márii Eva znovu objaví, aká je opravdivá dôstojnosť ženy, ženského človečenstva. Toto objavovanie má ustavične pôsobiť na srdce každej ženy a stvárňovať jej povolanie a život. V Máriinom navštívení vidíme veľkú otvorenosť voči blížnemu, ktorá je opakom uzavretia sa do seba. Len čo sme prijali, treba rozdávať a vyprázdniť sa, aby nás Ježiš mohol naplniť. Dostávame vtedy, keď dávame. Je to pohyb lásky, ktorá sa ustavične dáva a prijíma. Mária netušila, že jej Alžbeta potvrdí to, čo ona v skrytosti prežila so svojim Bohom. S nami je to rovnako. Práve v obetovaní sa Boh odovzdáva, dáva odpoveď na otázky, poučuje, formuje a premieňa.
Materstvo patrí žene.

Materstvo a panenstvo sú dva osobitné rozmery, ktorými sa môže realizovať osobnosť ženy. Tieto dva aspekty nadobúdajú vo svetle evanjelia svoju dôležitosť a vážnosť v Panne Márii, ktorá ako panna stala sa Matkou Božieho Syna. Tieto dva rozmery ženského povolania sa v nej tak podivuhodne stretávajú a spájajú, že jeden nevylučuje druhý, ba ho obdivuhodne zdokonaľuje.

Žena sa v snahe vymknúť mužovej všemoci vidí východisko v tom, že bude ako on, no pritom si neuvedomuje, že popiera svoju ženskosť. Materstvo sa jej takto stalo najväčšou zábrannou, s ktorou by si bolo treba bezpodmienečne poradiť. Nemôže pracovať ako muž, ak čaká dieťa. Ženy nie sú ochotné dávať život. Nie sú pripravené obetovať sa, aby sa z ich detí stali zrelí mužovia a ženy. Dať život, čiže svoj čas, svoje sily, v kolobehu všedného je skutočne obetou a často aj hrdinstvom. V materstve neide len o to mať deti, ale o schopnosť ženy dať život rozdávaním seba či už ako slobodná, zasvätená alebo vydatá, alebo aj neplodná. Každá žena má materské telo, materské zmýšľanie i materské srdce. Jej materstvo sa má ustavične rozvíjať a stať sa univerzálnym. Žena však potrebuje znovu objaviť zmysel obety a prijať slová, ktoré o tom hovoria, hoci často vyvolávajú podráždenosť, no skrývajú krásne duchovnú realitu. Veľa žien zavrhlo svoju identitu matky kvôli nárokom a zriekaniam, ktoré materstvo vyžaduje. Ľudskému egu nie je nič cudzejšie ako slovo obeta.