K materstvu neodmysliteľne patria pôrodné bolesti, ktoré majú pôvod z dedičstva po prvotnom hriechu. V tomto význame má materstvo súvis s veľkonočným tajomstvom, lebo toto tajomstvo v sebe zahrňuje bolesť Matky stojacej pod Krížom. Mária stála pod Krížom, hoci prežívala vrcholnú bolesť a v určitom zmysle zomrela spolu so svojim Synom – dosiahla plnosť čnosti viery, nádeje a lásky. Nepochybovala o Božej všemohúcnosti, o jeho víťazstve nad zlom a smrťou. Inak by sa zrútila, neuniesla by neznesiteľné. Preto, kto sa v najťažších situáciách zverí Márii, nemôže nikdy zúfať, lebo ona je tu, aby potvrdila, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych, že premohol smrť a vždy víťazí nad našimi ťažkosťami. Žena má podľa vzoru Márie a Márie Magdalény veriť vo Vzkriesenie ako prvá a neprestať veriť, že Bohu je ešte vždy všetko možné, aj keď sa zdá všetko stratené. V tých najzúfalejších, najbolestnejších, aj v bezvýchodiskových situáciách má žena ohlasovať víťazstvo Všemohúceho a pevne stáť, aby ostatným dodávala odvahu a nádej, očakávajúc pomoc od toho, ktorý má všetko vo svojich rukách. Ak žena zotrvá v dôvere, ak bude naďalej nezištne milovať, veriť a dúfať, že láska je Boží dar, a teda nemôže zomrieť, potom je všetko možné. Keď si uvedomíme, aké náročné je poslanie ženy, cítime, že je to výzva, ale že je nad ľudské sily. Dobrotivý Boh nám dal Matku, ktorá nie je neprístupnou bohyňou, takou krásnou a dokonalou, že sa nedá nasledovať.

Keď pozorujeme Matku, ktorej „dušu prenikol meč“ (Lk 2, 35), myseľ sa nám obracia na všetky trpiace matky tohto sveta, ktoré trpia či už telesne alebo duševne. K tejto bolesti značne prispieva vrodená citlivosť ženskej povahy, hoci žena je často odolnejšia k utrpeniu ako muž, ťažko vypočítať tieto bolesti. Môžeme spomenúť materinskú starostlivosť o deti, najmä keď sú choré alebo keď sa uberajú po zlých cestách, smrť najmilších osôb, osamelosť matiek, na ktoré zabudli ich odrastené deti, ako aj opustenosť vdov, utrpenie žien, ktoré sa sami boria so životom, žien ukrivdených alebo vykorisťovaných. Okrem toho existujú aj trápenia svedomia pre nejaký hriech, ktorý raní materinskú i ľudskú dôstojnosť ženy. Tieto rany svedomia sa ťažko hoja, a tak aj s týmito ranami treba stáť pod Kristovým Krížom.

Učiteľka bolestí.
V slovách proroka Simeona sa prvýkrát výslovne hovorí o Máriinom utrpení. Čím viac sa dostávame do Máriinej dôvernej blízkosti, tým viac si uvedomujeme i tie najskrytejšie utrpenia. Boh nás pripravuje na utrpenie utrpením, a keď príde hodina skúšky, ktorá by nás vedela zdrviť, žena dokáže stáť ako Mária pod krížom. Až keď prekročíme telesné utrpenie, čo nás sústreďuje na seba, dokážeme pochopiť utrpenie duše, ktoré nás spája s Bohom, ako aj utrpenie prebodnutého Máriinho srdca. Máriino „áno“ ju pri zvestovaní priviedlo až pod Kríž, na najvyšší stupeň utrpenia a lásky.

Často krát chceme pochopiť všetky udalosti v našom živote, nevieme sa úplne odovzdať a vysloviť bez zábran „áno“, ktoré by umožnilo Slovu, aby sa v nás stalo telom. Podliehame pokušeniu vyliať si srdce a šírime nepokoj. Je tu však Mária, aby nás poučila. Je nádherná vo svojom mlčaní, ktoré nie je zaslepenosťou pred skutočnosťou, ale dôvery plným súhlasom. V tom je tajomstvo jej čistoty, nie je rozdelená medzi hlavu a srdce, je len srdcom. Mária nás privádza na úroveň srdca, pretože ono je svätostánkom živého Boha a miestom jeho prítomnosti. V sebadarovaní Mária denne rodí Ježiša srdcom v srdci. Svojím áno, ktoré opakovala v každom okamihu, v každom utrpení, a vo všetkých protivenstvách, umožňovala Bohu, aby ju činil plodnou pre mystické materstvo. Mária sa pod krížom stala Matkou milosrdenstva, čiže sprostredkovateľkou Božieho milosrdenstva pre ľudstvo. Jej odpúšťanie zbavuje viny a otvára Božie srdce.

Mária prináša obetu svojho Syna i vlastnú obetu svojho prebodnutého srdca. Berie všetko utrpenie a obetuje ho Božej premieňajúcej moci. Poslanie ženy sa dovršuje v najvyššom stupni lásky, ktorým je úplné sebaobetovanie až po obetu vlastného života. Táto obeť je opravdivým kňazstvom srdca.