Vždy som si myslela, že byť ženou je nevýhoda, ale je zbraň proti iným. Aký obraz o ženách som dostala? Obraz hlboko zranených bytostí neustále zneužívaných a podradných. Preto som veľmi rýchlo obrátila situáciu tak, že som sa venovala násilníckym športom, obliekala sa ako chlapec, používala vulgárne slová a nebezpečne prežívala tento život, ktorý sa mi zdal nespravodlivý a márny. Využívala som iných, a keď som toho mala dosť, zmizla som. Mala som mnohých mužov, pojem čistoty som nikdy nebrala fyzicky, pretože čosi vo mne zostalo nedotknuté. Potom som dospela, zatúžila som po dieťati, ale nie, aby som si založila rodinu, o tom som nemala ani potuchy. Hoci som sa stále hnala za činnosťou, ktorá mi bola únikom pred tým, čím som mohla skutočne byť, cítila som v tele čosi ako potrebu, ako túžbu po naplnení. Porodila som chlapčeka ako slobodná. Po krátkom čase som však znovu žila ako vetroplach. Keď mi Boh prišiel naproti, aby ma znova učil žiť, bola som v koncoch. Po zasvätení sa Panne Márii som sa raz ráno rozhodla prijať svoje ženstvo, a aby som ju „dohonila“, obliekla som si šaty, hoci predtým som ich vôbec nenosila. O štvrť hodiny nato sa mi vrátila menštruácia, ktorú som nemala skoro tri roky.

Bola som si veľmi dobre vedomá, že budem potrebovať dlhý čas, pokým sa prispôsobím Božej predstave o žene. Mala som sa znovuzrodiť, prijať Božiu krásu vo mne, prestať zvádzať a milovať bez opätovania, pretože nato som bola stvorená. Dnes v sebe objavujem krehkosť, ktorá ma toľké roky zraňovala. Cítim ako vo mne ožíva, a považujem ju za poklad, pretože tam je moja sila, totiž kvôli tejto krehkosti sa nespolieham na seba, a tak môžem všetko, ako Mária v Káne, plná dôvery a istoty, že pre jej nemohúcnosť Ježiš nedokáže odmietnuť. Povedal jej: „Žena!“, ako by chcel potvrdiť všetkým ženám, že vo svojej krehkosti dostanú všetko. Som presvedčená, že žena má v rukách poklad. Je strážkyňou rodiny. Čím sa dnes stala rodina, v ktorej kedysi žili pospolu deti aj starí rodičia? Čo robíme z našich detí? Necháme ich vyrásť v klamstve s presvedčením, že muž a žena sú to isté. Nie! Muž je jeden a žena je jedna a obidvaja spolu sú jedno, sú jednou bytosťou, ktorú Boh napĺňa v jej odlišnosti, aby sa mohli spojiť a v ich spojení Boh dáva nový život. Žena sa stane Božou priateľkou, keď príjme v sebe dieťa ako dar od Boha a že muž bude tým, ktorý chráni, koho mu Boh zveril. Sme chrámom lásky. Služobnica lásky, vzrastajme v mlčaní, vo vernosti a v nehe, potom budeme pred Bohom takými, akými nás stvoril. Podľa vzoru Márie, naša čistota sa stane zbraňou proti všetkej skazenosti a každému klamstvu. (Svedectvo Lýdie)

Žena v Božom pláne stvorenia.
„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy.“ Apoštol Pavol týmito slovami nemenuje Ježišovu Matku jej vlastným menom „Mária“, ale ju nazýva ženou, čo sa celkom zhoduje so slovami protoevanjelia v knihe Genezis. Táto žena je totiž zapojená do najdôležitejšej spásonosnej udalosti.
Podľa opisu Genezis (Gn 2, 18 – 25) ženu Boh stvoril z jedného mužovho rebra a predstavil ju ako spoločníčku muža, lebo z okolitých živočíchov si ani v jednom nenašiel k sebe primeranú pomocníčku. Takýmto spôsobom mu danú pomocnicu ihneď uznáva, že je to „kosť z jeho kostí a telo z jeho tela“. Preto sa volá žena. Toto slovo je lepšie zrozumiteľné v biblickej reči, kde má totožnosť s mužom, iš – iššah. Biblické texty prinášajú výpovede, aby sme si uvedomili podstatnú rovnakosť muža a ženy, čo sa týka ich ľudskej prirodzenosti. Obaja už od počiatku sú osoby na rozdiel od ostatných živých bytostí okolia. Už od počiatku ich vidno ako jednotu dvoch, čo znamená preklenutie prvotnej osamelosti a nájdenie pre muža „pomocníčku sebepodobnú“ (Gn 2, 20). Bez pochyby ide najmä o spoločníčku života, s ktorou sa muž ako s manželkou môže spojiť, a tak sa s ňou stať jedným telom. Na základe jednoty dvoch muž a žena sú od počiatku povolaní nielen, aby žili jeden pri druhom, alebo aby boli spolu, ale sú aj povolaní žiť vzájomne jeden pre druhého. Vďaka tomu chápeme, že muž vždy hľadá ženu, ako by hľadal tú časť seba, ktorá mu bola vzatá pri stvorení, až žena túži po spojení s mužom, z ktorého bola vzatá, no bez straty či zámeny vlastnej identity. V rajskej záhrade boli muž a žena v trvalom spojení s Bohom. Dostávali plnosť lásky, ktorá bola samotným princípom ich jednoty a ktorá ich dokonale napĺňala. Poznávali cez Boží pohľad. Bolo to poznanie srdcom. „Úpadok oboch pohlaví, spôsobený prvým pádom, viedol k podrobeniu ženy mužovi. Žena, ktorá sa má stať jeho spoločníčkou musí z osobného a slobodného rozhodnutia prísť mužovi na pomoc a umožňiť mu stať sa tým, čím má byť. (Edith Steinová)
Z tohto prepojenia je zrejmý aj význam pomoci, o ktorej hovorí kniha Genezis (Gn 2, 18 – 25). Je tu predovšetkým zdôraznené, že sú ľudskými osobami, čo im určitým spôsobom umožňuje viac a viac sa poznávať a zvýrazniť v sebe úplný zmysel svojej ľudskej prirodzenosti. Je ľahké pochopiť, že v tomto základnom postoji ide o pomoc „z oboch strán“, o „vzájomnú pomoc“. Zásada, že v spoločenstve majú byť jeden pre druhého, sa v postupe dejín rozvíja a vzájomne doplňuje to, čo je výhradne mužské a čo výhradne ženské. Totiž Boh to chce. Človek mužského i ženského pohlavia je osoba, teda jediný tvor na zemi, čo Boh chcel kvôli nemu samému, a zároveň toto stvorenie jedinečné a neopakovateľné, nemôže nájsť v plnej miere samo seba, iba ak nezištnej samožertve.

Poslušnosť a pokora - originalita ženy.
Srdce ženy je bezodné, možno ho napĺňať donekonečna. Ak je však žena zameraná na seba, je to nešťastie. Bude sa ustavične dožadovať lásky a žiadostivo ju vyhľadávať všade tam, kde si bude myslieť, žeby ju mohla nájsť. Keď miluje, nachádza svoje plné rozvinutie, priťahuje lásku a stáva sa hodnou lásky. Všetko v nej je stvorené na prijímanie lásky, na rozdávanie lásky a na zbieranie jej plodov. Žena nosí v sebe tú najúžasnejšiu moc, no pričasto tento poklad premrhá tým, že zostáva zameraná na seba a čaká, že bude prijímať prv než dávať, a tak zadúša v sebe vzácny dar, ktorý je jej vlastný.

Otázka o právach žien nadobúda v dnešnej spoločnosti novú dôležitosť v širokej oblasti ľudských práv. Obsahujúc túto často rozvíjanu tému a pri rozličných príležitostiach zdôrazňovanú, biblické a najmä evanjeliové posolstvo zachováva a obraňuje pravdu o jednote dvoch, čiže o dôstojnosti a povolaní, ktoré vyplývajú z osobitnej rozdielnosti a osobitnej povahy muža a ženy. Preto ani oprávnený nesúhlas ženy so slovami „On bude nad tebou vládnuť.“ (Gn 3, 16), nepripúšťa, aby sa ženy pomužštili. Pokiaľ ide o ženu, treba predovšetkým zdôrazniť, že má takú istú dôstojnosť a je viazaná takou istou zodpovednosťou ako muž. Táto rovnosť sa uskutočňuje osobitným spôsobom v darovaní seba: keď sa navzájom darujú jeden druhému a keď sa obaja darujú deťom, pričom obe darovania sú vlastné manželstvu a rodine. To, čo už ľudský rozum tuší a uznáva, plne zjavuje Božie slovo, pretože dejiny spásy sú trvalým a jasným svedectvom o dôstojnosti ženy.
Žena sa nemôže v mene emancipácie spod mužovho „panstva“ domáhať prisvojenia si mužských vlastností, lebo by sa to protivilo jej ženskej originalite. Dnešná spoločnosť podriadenie sa a poslušnosť mužovi hneď vysvetľuje ako zákaz, útlak, ovládanie. Ihneď všetko chápeme v pojmoch nadriadenosti a podriadenosti. Stotožňujeme autoritu a moc, už len táto predstava je pre ženu neznesiteľná, lebo zamýšľa zariadiť si život podľa svojho a netrpieť viac bremeno akým je muž. Podriadenosť a pokora spolu úzko súvisia. Sú to ozdoby ženy, ale ona je stále v pokušení zrieknuť sa ich, pretože vyvolávajú málo príťažlivý obraz, ktorý ženu vykresľuje ako nemožne nudnú a nevyrovnanú bytosť bez osobnosti.

Pokorný človek nemá nič spoločné so zakomplexovaným človekom, ktorý sám sebou pohŕda. Ponížený je ten, ktorý žije pred Božím zrakom. Jednoducho vidí sa jasne, svoje klady ako aj zápory, nič si neprisvojuje ani nepripisuje, lebo vie, že všetko, čo vlastní pochádza od Boha. Nevzťahuje na seba nijakú slávu, ale chváli Pána ako Mária pri Zvestovaní, ktorá nehľadiac na seba slávnostne vyhlasuje: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno.“ (Lk 1, 49). Podriadenosť má zmysel iba vtedy, ak náš život nepatrí nám, ale Bohu, ak sme sa mu darovali v obete, ktorá nadväzuje na Ježišovu podriadenosť Otcovej vôli. Podriadiť sa znamená dať sa pod ochranu druhého. Keď sa žena podriaďuje mužovi, podriaďuje sa Bohu prostredníctvom mužovej ohraničenosti v nádeji, že sa uskutoční Božia vôľa. Podriadenie sa je určitý postoj pokory, ktorý si má žena zachovať vo všetkých vzťahoch.

Poslušnosť je skutkom lásky, ktorá prekonáva seba, ale nemá nič spoločné s otrockou poslušnosťou vyplývajúcou zo strachu. Muž bol prvý v pláne stvorenia, žena je prvá v pláne vykúpenia. Tým, že žena sa spája s Bohom, má účasť na zrode muža i ľudstva. Spása prišla na svet cez Máriino áno. Svet bude zachránený, keď žena povie áno, keď bezvýhradne daruje život. Žena predchádza muža v chápaní Božích tajomstiev a tým, že prijíma do seba Slovo, umožňuje mu narodiť sa pre Kráľovstvo. Cestu ukazuje žena. Kvôli svojmu špecifickému poslaniu v Božom pláne sa musí žena zmeniť prvá.
Maria je pravá žena.
Vo vieroučnom podaní a v kresťanských úlohách všetkých generácii sa prirovnanie Adama ku Kristovi spája s prirovnaním Evy k Márii. Význam môže mať mnohé podoby. Treba sa pozastaviť najmä nad tým, ktorý v Márii vidí úplné zjavenie celého obsahu slova „žena“ - zjavenie zosúladené s tajomstvom vykúpenia. Mária v určitom zmysle znamená prekročenie tej hranice, o ktorej hovorí kniha Genezis (Gn 3, 16), a návrat k začiatku, v ktorom žena bola taká, aká bola zamýšľaná v diele stvorenia, teda vo večnej myšlienke Boha, v lone Najsvätejšej Trojice. Mária znamená nový počiatok dôstojnosti a povolania ženy, všetkých žien a každej osobitne.
Boh ďalej dal zažiariť dôstojnosti ženy tým, že sám vzal na seba ľudské telo z Panny Márie, ktorú Cirkev uctieva ako Božiu Matku a pod menom novej Evy predkladá ako vzor vykúpenej ženy. Kristova jemnocitná úcta k ženám, ktoré povolal, aby ho nasledovali a požívali jeho priateľstvo, ďalej to, že sa zjavil vo Veľkonočné ráno žene skôr, než by sa bol ako vzkriesený z mŕtvych ukázal ostatným učeníkom, potom poverenie žien, aby zaniesli apoštolom radostnú zvesť Zmŕtvychvstania, to všetko sú znaky, ktoré potvrdzujú, akú vznešenú mienku mal Kristus o žene.

Na lepšie pochopenie nám môžu poslúžiť Máriine slová po Zvestovaní a po Alžbetinom pozdrave: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný.“ V Márii Eva znovu objaví, aká je opravdivá dôstojnosť ženy, ženského človečenstva. Toto objavovanie má ustavične pôsobiť na srdce každej ženy a stvárňovať jej povolanie a život. V Máriinom navštívení vidíme veľkú otvorenosť voči blížnemu, ktorá je opakom uzavretia sa do seba. Len čo sme prijali, treba rozdávať a vyprázdniť sa, aby nás Ježiš mohol naplniť. Dostávame vtedy, keď dávame. Je to pohyb lásky, ktorá sa ustavične dáva a prijíma. Mária netušila, že jej Alžbeta potvrdí to, čo ona v skrytosti prežila so svojim Bohom. S nami je to rovnako. Práve v obetovaní sa Boh odovzdáva, dáva odpoveď na otázky, poučuje, formuje a premieňa.
Materstvo patrí žene.

Materstvo a panenstvo sú dva osobitné rozmery, ktorými sa môže realizovať osobnosť ženy. Tieto dva aspekty nadobúdajú vo svetle evanjelia svoju dôležitosť a vážnosť v Panne Márii, ktorá ako panna stala sa Matkou Božieho Syna. Tieto dva rozmery ženského povolania sa v nej tak podivuhodne stretávajú a spájajú, že jeden nevylučuje druhý, ba ho obdivuhodne zdokonaľuje.

Žena sa v snahe vymknúť mužovej všemoci vidí východisko v tom, že bude ako on, no pritom si neuvedomuje, že popiera svoju ženskosť. Materstvo sa jej takto stalo najväčšou zábrannou, s ktorou by si bolo treba bezpodmienečne poradiť. Nemôže pracovať ako muž, ak čaká dieťa. Ženy nie sú ochotné dávať život. Nie sú pripravené obetovať sa, aby sa z ich detí stali zrelí mužovia a ženy. Dať život, čiže svoj čas, svoje sily, v kolobehu všedného je skutočne obetou a často aj hrdinstvom. V materstve neide len o to mať deti, ale o schopnosť ženy dať život rozdávaním seba či už ako slobodná, zasvätená alebo vydatá, alebo aj neplodná. Každá žena má materské telo, materské zmýšľanie i materské srdce. Jej materstvo sa má ustavične rozvíjať a stať sa univerzálnym. Žena však potrebuje znovu objaviť zmysel obety a prijať slová, ktoré o tom hovoria, hoci často vyvolávajú podráždenosť, no skrývajú krásne duchovnú realitu. Veľa žien zavrhlo svoju identitu matky kvôli nárokom a zriekaniam, ktoré materstvo vyžaduje. Ľudskému egu nie je nič cudzejšie ako slovo obeta.
Utrpenie – súčasť materstva.
Žena stratila zmysel pre sebadarovanie a obetavosť, čo sú základy jej plodnosti. Musí opäť objaviť svoje poslanie, pretože od toho závisí osud ľudstva. Ak popiera svoju milosť a odmieta utrpenia a obetu, sama sa odsudzuje na neplodnosť.
Namiesto toho, aby sme uznali, že utrpenie je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej a najmä ženskej prirodzenosti, pokúšame sa mu vyhnúť, pretože pri myšlienke na utrpenie sa v nás všetko prieči, čo je celkom prirodzené. Byť ženou nie je pohodlné ani po stránke fyzickej, ani rodinnej, ani spoločenskej. Žena má udivujúcu schopnosť trpieť, a práve v tom je jej sily. Táto schopnosť je spätá so schopnosťou rodiť. Tým, že prijíma utrpenie, dokáže mať súcit a účasť na každej ľudskej bolesti, s ktorou sa vie stotožniť, a teda ju obetovať.

Táto pravda o ľudskej osobe nám otvára cestu k plnému pochopeniu materstva ženy. Ono je dôsledkom manželského spojenia muža a ženy, ktoré zodpovedá splynutiu dvoch v jednom tele (Gn 2, 24), a tak ono uskutočňuje zo strany ženy vznešený sebadar ako zvýraznenie manželskej lásky, v ktorej sa manželia medzi sebou tak úzko spoja, že vytvárajú jedno telo.
Materstvo od počiatku v sebe nesie otvorenie sa voči novej osobe – to je úloha prisluchajúca žene, lebo žena v tomto otvorení sa, keď počne a porodí dieťa, objaví a nájde seba samú prostredníctvom úprimného sebadarovania sa. V materstve ženy spojenom s otcovstvom muža sa odzrkadľuje večné to tajomstvo plodenia, ktoré je v Bohu samom, v Bohu Trojjedinom (Ef 3, 14 – 15). Ľudské rodičovstvo je spoločné mužovi i žene. Keď žena povie mužovi „porodila som ti dieťa“, jej slová zároveň znamenajú „toto je naše dieťa“. Aj keď sú obaja rodičmi dieťaťa, predsa však žena má svojim materstvom na tom hlavný podiel a teda aj vážnejšiu úlohu. Hoci rodičovstvo pochádza od obidvoch, predsa sa v žene uskutočňuje konkrétnejšie najmä pred pôrodom. Žena totiž priamo „platí“ za spoločné rodičovstvo, ktoré sa doslovne živí silami jej tela i ducha. Muž si má byť vedomí, že v rodičovstve berie na seba mimoriadny záväzok voči žene. Preto nijaké ponímanie rovnosti práv medzi mužom a ženou nie je správne, ak sa na túto skutočnosť neberie hlavný zreteľ.

Maria Matka Božia.
Biblický obraz ženy dovršuje a korunuje materstvo Matky Božej. V jej odpovedi „fiat“ - nech sa mi stane podľa tvojho slova, Boh vyhlasuje novú zmluvu s ľudským pokolením, ktorá je večná a definitívna Kristovi, v jeho Tele a Krvi, v jeho Kríži a Vzkriesení. Túto skutočnosť potvrdzujú slová ženy uprostred zástupu, ktorá zvolala a velebila materstvo Ježišovej Matky: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil a blahoslavené prsia, ktoré si požíval.“ Ježiš jej odvetil: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 11, 27 – 28). Týmito slovami potvrdzuje zmysel materstva v telesnej oblasti, ale zároveň aj na vyšší zmysel materstva v duchovnom poriadku.
K materstvu neodmysliteľne patria pôrodné bolesti, ktoré majú pôvod z dedičstva po prvotnom hriechu. V tomto význame má materstvo súvis s veľkonočným tajomstvom, lebo toto tajomstvo v sebe zahrňuje bolesť Matky stojacej pod Krížom. Mária stála pod Krížom, hoci prežívala vrcholnú bolesť a v určitom zmysle zomrela spolu so svojim Synom – dosiahla plnosť čnosti viery, nádeje a lásky. Nepochybovala o Božej všemohúcnosti, o jeho víťazstve nad zlom a smrťou. Inak by sa zrútila, neuniesla by neznesiteľné. Preto, kto sa v najťažších situáciách zverí Márii, nemôže nikdy zúfať, lebo ona je tu, aby potvrdila, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych, že premohol smrť a vždy víťazí nad našimi ťažkosťami. Žena má podľa vzoru Márie a Márie Magdalény veriť vo Vzkriesenie ako prvá a neprestať veriť, že Bohu je ešte vždy všetko možné, aj keď sa zdá všetko stratené. V tých najzúfalejších, najbolestnejších, aj v bezvýchodiskových situáciách má žena ohlasovať víťazstvo Všemohúceho a pevne stáť, aby ostatným dodávala odvahu a nádej, očakávajúc pomoc od toho, ktorý má všetko vo svojich rukách. Ak žena zotrvá v dôvere, ak bude naďalej nezištne milovať, veriť a dúfať, že láska je Boží dar, a teda nemôže zomrieť, potom je všetko možné. Keď si uvedomíme, aké náročné je poslanie ženy, cítime, že je to výzva, ale že je nad ľudské sily. Dobrotivý Boh nám dal Matku, ktorá nie je neprístupnou bohyňou, takou krásnou a dokonalou, že sa nedá nasledovať.

Keď pozorujeme Matku, ktorej „dušu prenikol meč“ (Lk 2, 35), myseľ sa nám obracia na všetky trpiace matky tohto sveta, ktoré trpia či už telesne alebo duševne. K tejto bolesti značne prispieva vrodená citlivosť ženskej povahy, hoci žena je často odolnejšia k utrpeniu ako muž, ťažko vypočítať tieto bolesti. Môžeme spomenúť materinskú starostlivosť o deti, najmä keď sú choré alebo keď sa uberajú po zlých cestách, smrť najmilších osôb, osamelosť matiek, na ktoré zabudli ich odrastené deti, ako aj opustenosť vdov, utrpenie žien, ktoré sa sami boria so životom, žien ukrivdených alebo vykorisťovaných. Okrem toho existujú aj trápenia svedomia pre nejaký hriech, ktorý raní materinskú i ľudskú dôstojnosť ženy. Tieto rany svedomia sa ťažko hoja, a tak aj s týmito ranami treba stáť pod Kristovým Krížom.

Učiteľka bolestí.
V slovách proroka Simeona sa prvýkrát výslovne hovorí o Máriinom utrpení. Čím viac sa dostávame do Máriinej dôvernej blízkosti, tým viac si uvedomujeme i tie najskrytejšie utrpenia. Boh nás pripravuje na utrpenie utrpením, a keď príde hodina skúšky, ktorá by nás vedela zdrviť, žena dokáže stáť ako Mária pod krížom. Až keď prekročíme telesné utrpenie, čo nás sústreďuje na seba, dokážeme pochopiť utrpenie duše, ktoré nás spája s Bohom, ako aj utrpenie prebodnutého Máriinho srdca. Máriino „áno“ ju pri zvestovaní priviedlo až pod Kríž, na najvyšší stupeň utrpenia a lásky.

Často krát chceme pochopiť všetky udalosti v našom živote, nevieme sa úplne odovzdať a vysloviť bez zábran „áno“, ktoré by umožnilo Slovu, aby sa v nás stalo telom. Podliehame pokušeniu vyliať si srdce a šírime nepokoj. Je tu však Mária, aby nás poučila. Je nádherná vo svojom mlčaní, ktoré nie je zaslepenosťou pred skutočnosťou, ale dôvery plným súhlasom. V tom je tajomstvo jej čistoty, nie je rozdelená medzi hlavu a srdce, je len srdcom. Mária nás privádza na úroveň srdca, pretože ono je svätostánkom živého Boha a miestom jeho prítomnosti. V sebadarovaní Mária denne rodí Ježiša srdcom v srdci. Svojím áno, ktoré opakovala v každom okamihu, v každom utrpení, a vo všetkých protivenstvách, umožňovala Bohu, aby ju činil plodnou pre mystické materstvo. Mária sa pod krížom stala Matkou milosrdenstva, čiže sprostredkovateľkou Božieho milosrdenstva pre ľudstvo. Jej odpúšťanie zbavuje viny a otvára Božie srdce.

Mária prináša obetu svojho Syna i vlastnú obetu svojho prebodnutého srdca. Berie všetko utrpenie a obetuje ho Božej premieňajúcej moci. Poslanie ženy sa dovršuje v najvyššom stupni lásky, ktorým je úplné sebaobetovanie až po obetu vlastného života. Táto obeť je opravdivým kňazstvom srdca.
Žena,ktorá vyplnila Božiu predstavu.
Máriino materstvo v poriadku milosti trvá neprestajne od súhlasu, ktorý z vierou dala pri zvestovaní a bez zaváhania zachovala pod Krížom, až kým sa definitívne nezavŕši počet všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní, ale svojim ustavičným orodovaním nám aj naďalej sprostredkúva dary večnej spásy.

Počas celej Starej zmluvy bolo Máriino poslanie pripravované poslaním svätých žien. Na samom začiatku je Eva: napriek svojej neposlušnosti dostala prisľúbenie potomstva, ktoré zvíťazí nad Zlým a prisľúbenie, že bude Matkou všetkých žijúcich. Na základe tohto prisľúbenia Sára počne Syna i napriek svojmu vysokému veku. Boh si proti všetkému ľudskému očakávaniu volí to, čo svet považuje za bezmocné a slabé, aby ukázal, že je verný svojmu prisľúbeniu: Annu, Samuelovu matku, Deboru, Rút, Juditu, Ester a mnohé iné ženy. Mária vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, ktorí od neho s dôverou očakávajú a prijímajú spásu. Ňou vznešenou dcérou sionskou, sa konečne po dlhom očakávaní prisľúbenia napĺňa čas a nastoľuje sa nový poriadok spásy.

V tmavej miestnosti stačí malé svetielko a nepotkneme sa. Ženy by mali byť takýmito svetielkami všade tam, kde sú. Ak svietia, ak horia, čosi vôkol nich sa zmení. Pravá žena prináša svetlo vo chvíli, keď sa schyľuje k tmavej noci. V dnešných časoch sú ženy povolané k tomu, aby boli lampami, ktoré svietia do tmy sveta a sú zdrojom povzbudenia. „Ako osvieti ranné slnko svet z výšin Božích, tak je ozdobou pre dom pôvab dobrej ženy“ (Sir 26, 21).
Deti z Medjugoria položili Panne Márii otázku: „Ako je možné, že si taká nádherná?“ „Som krásna, pretože milujem“, odpovedala. Táto veľkolepá odpoveď je vzpruhou pre všetky ženy, ktoré sa trápia pocitmi menejcennosti a strachu zo sebaobetovania.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Mária vzor kresťanskej ženy