Vždy som si myslela, že byť ženou je nevýhoda, ale je zbraň proti iným. Aký obraz o ženách som dostala? Obraz hlboko zranených bytostí neustále zneužívaných a podradných. Preto som veľmi rýchlo obrátila situáciu tak, že som sa venovala násilníckym športom, obliekala sa ako chlapec, používala vulgárne slová a nebezpečne prežívala tento život, ktorý sa mi zdal nespravodlivý a márny. Využívala som iných, a keď som toho mala dosť, zmizla som. Mala som mnohých mužov, pojem čistoty som nikdy nebrala fyzicky, pretože čosi vo mne zostalo nedotknuté. Potom som dospela, zatúžila som po dieťati, ale nie, aby som si založila rodinu, o tom som nemala ani potuchy. Hoci som sa stále hnala za činnosťou, ktorá mi bola únikom pred tým, čím som mohla skutočne byť, cítila som v tele čosi ako potrebu, ako túžbu po naplnení. Porodila som chlapčeka ako slobodná. Po krátkom čase som však znovu žila ako vetroplach. Keď mi Boh prišiel naproti, aby ma znova učil žiť, bola som v koncoch. Po zasvätení sa Panne Márii som sa raz ráno rozhodla prijať svoje ženstvo, a aby som ju „dohonila“, obliekla som si šaty, hoci predtým som ich vôbec nenosila. O štvrť hodiny nato sa mi vrátila menštruácia, ktorú som nemala skoro tri roky.

Bola som si veľmi dobre vedomá, že budem potrebovať dlhý čas, pokým sa prispôsobím Božej predstave o žene. Mala som sa znovuzrodiť, prijať Božiu krásu vo mne, prestať zvádzať a milovať bez opätovania, pretože nato som bola stvorená. Dnes v sebe objavujem krehkosť, ktorá ma toľké roky zraňovala. Cítim ako vo mne ožíva, a považujem ju za poklad, pretože tam je moja sila, totiž kvôli tejto krehkosti sa nespolieham na seba, a tak môžem všetko, ako Mária v Káne, plná dôvery a istoty, že pre jej nemohúcnosť Ježiš nedokáže odmietnuť. Povedal jej: „Žena!“, ako by chcel potvrdiť všetkým ženám, že vo svojej krehkosti dostanú všetko. Som presvedčená, že žena má v rukách poklad. Je strážkyňou rodiny. Čím sa dnes stala rodina, v ktorej kedysi žili pospolu deti aj starí rodičia? Čo robíme z našich detí? Necháme ich vyrásť v klamstve s presvedčením, že muž a žena sú to isté. Nie! Muž je jeden a žena je jedna a obidvaja spolu sú jedno, sú jednou bytosťou, ktorú Boh napĺňa v jej odlišnosti, aby sa mohli spojiť a v ich spojení Boh dáva nový život. Žena sa stane Božou priateľkou, keď príjme v sebe dieťa ako dar od Boha a že muž bude tým, ktorý chráni, koho mu Boh zveril. Sme chrámom lásky. Služobnica lásky, vzrastajme v mlčaní, vo vernosti a v nehe, potom budeme pred Bohom takými, akými nás stvoril. Podľa vzoru Márie, naša čistota sa stane zbraňou proti všetkej skazenosti a každému klamstvu. (Svedectvo Lýdie)

Žena v Božom pláne stvorenia.
„Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy.“ Apoštol Pavol týmito slovami nemenuje Ježišovu Matku jej vlastným menom „Mária“, ale ju nazýva ženou, čo sa celkom zhoduje so slovami protoevanjelia v knihe Genezis. Táto žena je totiž zapojená do najdôležitejšej spásonosnej udalosti.
Podľa opisu Genezis (Gn 2, 18 – 25) ženu Boh stvoril z jedného mužovho rebra a predstavil ju ako spoločníčku muža, lebo z okolitých živočíchov si ani v jednom nenašiel k sebe primeranú pomocníčku. Takýmto spôsobom mu danú pomocnicu ihneď uznáva, že je to „kosť z jeho kostí a telo z jeho tela“. Preto sa volá žena. Toto slovo je lepšie zrozumiteľné v biblickej reči, kde má totožnosť s mužom, iš – iššah. Biblické texty prinášajú výpovede, aby sme si uvedomili podstatnú rovnakosť muža a ženy, čo sa týka ich ľudskej prirodzenosti. Obaja už od počiatku sú osoby na rozdiel od ostatných živých bytostí okolia. Už od počiatku ich vidno ako jednotu dvoch, čo znamená preklenutie prvotnej osamelosti a nájdenie pre muža „pomocníčku sebepodobnú“ (Gn 2, 20). Bez pochyby ide najmä o spoločníčku života, s ktorou sa muž ako s manželkou môže spojiť, a tak sa s ňou stať jedným telom. Na základe jednoty dvoch muž a žena sú od počiatku povolaní nielen, aby žili jeden pri druhom, alebo aby boli spolu, ale sú aj povolaní žiť vzájomne jeden pre druhého. Vďaka tomu chápeme, že muž vždy hľadá ženu, ako by hľadal tú časť seba, ktorá mu bola vzatá pri stvorení, až žena túži po spojení s mužom, z ktorého bola vzatá, no bez straty či zámeny vlastnej identity. V rajskej záhrade boli muž a žena v trvalom spojení s Bohom. Dostávali plnosť lásky, ktorá bola samotným princípom ich jednoty a ktorá ich dokonale napĺňala. Poznávali cez Boží pohľad. Bolo to poznanie srdcom. „Úpadok oboch pohlaví, spôsobený prvým pádom, viedol k podrobeniu ženy mužovi. Žena, ktorá sa má stať jeho spoločníčkou musí z osobného a slobodného rozhodnutia prísť mužovi na pomoc a umožňiť mu stať sa tým, čím má byť. (Edith Steinová)