4.Prírodný typ – tento typ životného štýlu je najmladší. Je tvorený vedome ľuďmi, ktorí si uvedomujú hodnotu prírody a zdravia. Voľné chvíle a víkendy trávia v prírode, kde podnikajú najrôznejšie aktivity – od zberu lesných plodín, piknikov, po náročné športové výkony. Uprednostňujú turistiku a bežecké lyžovanie. Záleží im na zdraví a harmonickom rozvoji všetkých členov rodiny. Z ich radov sa „zgrupujú“ ekológovia a ochrancovia prírody. Zvyčajne veria v Boha, ale nezúčastňujú sa cirkevného života, ani kostolných obradov. Príroda je ich chrámom. Žijú skromne, bez orientácie na techniku a chemikálie. Materiálnym hodnotám a peniazom nepripisujú veľký význam, podobne ako kresťanské rodiny. Sú vyhranené, málokedy sa kombinujú s iným typom rodiny.

2.2 Vplyv televízie na deti

Ježiš Kristus poznal silu obrazu a svojimi podobenstvami istým spôsobom predbehol dnešných mediálnych magnátov. Jeho dobrý pastier alebo márnotratný syn sa stali nesmrteľnými postavami. Človek si zapamätá až 85 percent z toho, čo vidí, a len 15 percent z toho, čo počuje. Keby bol Ježiš dnes medzi nami fyzicky prítomný, určite by odobril slová Svätého Otca a neváhal by použiť televíziu ako prostriedok šírenia dobrej noviny. Svedčia o tom aj cirkevné dokumenty venované médiám. Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu Inter mirifica konštatuje, že masovokomunikačné prostriedky sú jedným z podivuhodných technických vynálezov a Cirkev si aj v dnešnej dobe uvedomuje, aký kladný, ale aj záporný vplyv na spoločnosť, veriacich a svet môžu mať. A sme pri probléme: kladný i záporný vplyv. Televízia ako technický vynález je rozhodne dobrá, polemizovať však možno o jej obsahu. Aj tu platí známe slovenské príslovie o dobrom sluhovi, ale zlom pánovi. Ktosi vypočítal, že v sedemdesiatke má človek za sebou priemerne 16 rokov strávených pred televíznou obrazovkou. Je to 16 rokov izolácie od blízkych, známych, od novín, kníh a časopisov; 16 rokov bez prechádzok, výletov, športu. Je isté, že pod týmto mediálnym vplyvom sa celé generácie stávajú inými. Odolá mu iba pripravená osobnosť, a preto televízia neobmedzene vplýva najmä na bezbranných adresátov, zvlášť deti a mládež.

V januári a vo februári 2001 spracoval Odbor mediálneho výskumu STV zaujímavý prieskum na tému Divácke záujmy detského diváka o televízne vysielanie roku 2000. Zistilo sa, že denne sleduje televízne vysielanie skoro 50 percent detí vo veku od 5 do 14 rokov. V lete cez pracovné dni presedia pred televízorom dve a pol hodiny denne, cez voľné dni viac ako štyri hodiny. V zime cez pracovné dni sledujú naše deti televíziu priemerne tri hodiny denne a cez voľné dni takmer päť hodín. Najväčšiu možnosť voľby sledovaného programu majú najstaršie deti: približne štvrtina z nich má vlastný televízor a len pätina sleduje to, čo im povolia rodičia.Podľa PhDr. Ľubora Hallona, CSc., ktorý sa venoval výskumu stredoškolskej mládeže vo vzťahu k televízii, získavajú prvé miesto v sledovanosti komédie. Z toho vyplýva, že televízia je pre mládež predovšetkým zábavným médiom. Jej informačná a vzdelávacia funkcia sa nestretáva s veľkým ohlasom. Najsledovanejšou televíziou je aj u detí TV Markíza, kde najviac pozerajú seriály vrátane telenoviel alebo situačné komédie. Druhé miesto patrí zábavným programom pre dospelých, súťažiam a až na treťom mieste sa nachádzajú relácie určené deťom - rozprávky a animované seriály. V STV deti najviac sledujú zábavné programy a súťaže, na druhom mieste rozprávky a na treťom detské programy. STV teda svojho cieľového diváka - dieťa - oslovuje presnejšie.

Televízia má svoje miesto vo voľnom čase dieťaťa, respektíve v čase po príchode zo školy. Televízne vysielanie môže vhodne doplniť voľný čas dieťaťa – či už vo forme zábavnej alebo informačno-náučnej relácie. Podľa výskumu Ústavu teórie a praxe žurnalistiky pri Fakulte žurnalistiky Karlovej univerzity v Prahe v rokoch 1978-1980 celých 94,3 % rodičov sa domnieva, že pravidelné sledovanie televízie prispieva k rozvoju rozumových schopností, fantázie a estetického a mravného cítenia ich dieťaťa. Z toho vyplýva, že televízia má u rodičov veľmi vysoký kredit. Potvrdzuje to i ďalší výsledok tohto výskumu, podľa ktorého až 71,4 % rodičov pozerá televíziu denne, alebo aspoň štyrikrát týždenne a v tom zmysle pôsobia i na svoje deti. Vzťah detí k televízii je veľmi kladný. Vyplýva to z toho, že detská psychika je schopná prijímať skôr obraz ako abstraktné pojmy a tiež z toho, že dieťa napodobňuje správanie dospelého i vo vzťahu k televízii. Televízne vysielanie pre deti nachádza svoje uplatnenie i vo výchovno-vzdelávacom procese v škole, hlavne školské filmy a tiež ostatné filmy a relácie využiteľné vo vyučovaní. Školské filmy a relácie vysielané pod názvom “Televízne vysielanie pre školy”, už ale sedem školských rokov neexistuje, hoci vysielanie týchto vzdelávacích programov malo takmer tridsaťročnú tradíciu. Dôvody na zrušenie tohto vysielania boli pravdepodobne zmeny v učebných osnovách a ideológiou presýtené niektoré relácie a v neposlednom rade i finančné dôvody.

Deti však v mnohých prípadoch nesledujú iba programy pre ne určené. Ostáva tu stále možnosť výberu, ktorá nie je v mnohých prípadoch na rodičoch, ktorí sú mimo domácnosť, ale na samotných deťoch, ktoré ovplyvnené svetom v ktorom žijeme, svetom plného násilia, stresu a nervozity, sa prestávajú zaujímať o relácie pre ne určené a čoraz vo väčšom množstve pozerajú filmy pre dospelých. A tu sa dostávame k otázke agresivity v televíznych programoch. Ako píše Brožíková (Brožíková M. 1990, str.5), „ jednou z foriem socializácie dieťaťa je okrem iných mechanizmov mechanizmus imitácie modelov, vzorov, respektíve až identifikácia s nimi.“ Dieťa najskôr imituje správanie rodičov, súrodencov, neskôr i vzory prezentované masmédiami. Imitácia modelov z televíznej obrazovky môže mať i silne negatívny vplyv na správanie dieťaťa. Negatívny dopad môže mať hlavne sledovanie nevhodných filmov pre dospelých, v ktorých sú násilné scény plné hrôzy a strachu. Z pokusov, ktoré sa uskutočnili v USA vyplýva, že agresivita je taká forma správania, ktorú deti (najmä chlapci) oveľa radšej napodobňujú ako iné typy správania.
Tento jav sa vedcom ešte nepodaril vysvetliť. Podla Kurica (Kuric J. 1986) sa tento jav neskôr stráca.

Tento jav sa však nemusí stratiť, ak je agresívne správanie podporované sledovaním násilia z televízie a je následne deťmi napodobňované a použité. Agresivita sa môže prejaviť i v úplne iných situáciách ako bola prezentovaná na televíznej obrazovke a tiež v skrytej podobe. Pre dieťa v mladšom školskom veku, ktoré ešte nedostatočne rozlišuje realitu od fikcie na obrazovke, môže byť správanie sa vzoru názornou ukážkou ako riešiť určité problémy, zdolať prekážky, stať sa obľúbeným, získať niečo. Agresívny spôsob správania je v televízii prezentovaný často ako úspešný, čo zvyšuje jeho príťažlivosť. Televízne násilie má teda negatívny vplyv nielen na správanie dieťaťa, ale i na celkový mravný vývin osobnosti a spoločnosti. Negatívny vplyv na správanie dieťaťa môže mať aj množstvo reklám. Zadávatelia reklám minú ročne stovky miliárd dolárov v celosvetovom meradle na podporu konzumného spôsobu života. Reklama sa nás snaží ovplyvniť a prinútiť nás kúpiť si produkt, ktorý nemusí byť kvalitný, alebo ho práve nepotrebujeme.

Do skupiny ľahko ovplyvniteľných patria hlavne deti. Zadávatelia majú dve možnosti ako získať nových zákazníkov pre značku. Jedným spôsobom je, že nahovárajú kupujúcich, aby prešli na inú, nimi reklamovanú značku. Druhou možnosťou je oslovenie malých detí. Zadávatelia pochopili, že príslušnosť k určitej značke, ktorá sa vytvorí, keď je dieťa malé a ľahko ovplyvniteľné, jednoducho pretrvá až do dospelosti. Teda vštepovanie určitých značiek deťom im zaručí v budúcnosti stálych zákazníkov. Je totiž známym faktom, že spotrebitelia sú lojálnejší k značke, ktorú poznajú od narodenia a je veľmi ťažké ich neskôr presviedčať o tom, aby sa preorientovali na iný tovar.