Podľa staršieho jahvistického podania stvorenia, zmysel manželstva tkvie vo vzájomnom doplnení sa a vo vzájomnej pomoci manželov, čo zdôrazňuje dôležitosť manželskej lásky: „ Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kosť z mojich kostí...“ - Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. (Gn 2,18-23n).

Obidva správy majú spoločné to, že Boh dal základ rôznosti ľudského pohlavia. Boh, ktorý je sám mimo akejkoľvek pohlavnosti, je pôvodcom dvojitého pohlavia ľudí. Ako výslovne zaznamenáva mladšia kňazská správa, je ľudská pohlavnosť „obrazom“ Božieho stvorenia. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. A Boh im potom dal požehnanie.“ (Gn 1,27) Pohlavná sila teda nie je osudový démonický dar, ktorý má ľudí trýzniť a odvracať od Boha. Boh to tak chcel, preto je to dobré, ako hovorí ďakovný refrén šiesteho dňa: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn1,31) Pri dvojitom pohlaví sú ľudia v najopravdivejšom a najreálnejšom zmysle „spolupracovníkmi a zástupcovia Boha-Stvoriteľa“, pretože môžu na mieste Božom a za jeho požehnania spolupracovať na creatio continua, na stálom a ešte neukončenom tvorení, t.j. na predávaní ľudského života.

Je pomýlené tvrdiť, že manželská láska nehrá takmer žiadnu úlohu v starozákonnom manželstve a že toto by bolo skoro výlučne ustanovizňou na plodenie potomstva. Rovnako je nesprávne tvrdiť, že manželská láska by bola objavom neskorších čias, najmä modernej doby. Veď už u patriarchov sa vyzdvihuje láska k neveste, napríklad Izákova láska k Rebeke „Izák ju voviedol do stanu svojej matky Sáry. Vzal si teda Rebeku a ona sa stala jeho ženou. A tak ju miloval, že našiel útechu nad stratou svojej matky.“ (Gn24,67)

Na počiatku Písma sa pri popise stvorenia po prvýkrát objavili dve pohlavia. Sú to dva zásadné výroky o človeku: „na obraz Boží“ (Gn 1,27); a „nie je dobré byť človeku samému“ (Gn 2,18). Samota Adama v raji nie je prekonaná iba numericky - Adam by dostal nového spoločníka v druhom Adamovi, ale špecificky - dostal „iného“ človeka. Spojenie doplňujúcich sa bytostí, kedy je druhý človek učinený ako žena, neprináša len psychologické plody - prekonanie samoty, ale aj ontologické - vznik nového života. Z toho plynú pre človeka dve úlohy - dať a prijať spoločenstvo a prijať jeho dôsledky – stáva sa spolutvorcom nového života.
Jedným z najväčších tajomstiev je, že všetko živé je rozdelené na mužské a ženské pohlavie a že je vždy potrebné vzájomné doplnenie, aby sa vytvoril nový život. U človeka - a len u človeka – ide toto doplnenie ešte o rozhodujúci krok ďalej, ktorý spočíva v tom, že muž a žena sa nestretávajú iba preto, aby vytvorili nový život, ale zároveň preto, aby vyrástli vo svojom osobnom živote v nový celok.