3.2 Sv. Pavol: manželstvo ako sviatostná skutočnosť

Manželstvo je sviatosť. Sviatosť manželstva je tajomstvo viery. Manželstvo je osobitne vtiahnuté do Božieho plánu, pre ktorý nám Kristus nielen otvoril oči, lež ho i zavŕšil. Všetky medziľudské vzťahy lásky majú v nás rásť podľa predobrazu, ktorý je v Bohu – podľa lásky Božej.
Sv. Pavol zdôrazňuje tieto dve črty:
1. Manželstvo sa kladie na nižší stupeň ako stav osoby, ktorá nevstúpi do manželstva, ale sa úplne a s nerozdeleným srdcom oddá Kristovi.
2. Manželstvo má osobitným spôsobom účasť na tajomnom zväzku, ktorý je medzi Kristom a Cirkvou. „Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom. Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať, svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela. ‚Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža.’“ (Ef 5,22-33).

Nemôže byť ozajstné manželstvo, dokiaľ snúbenec či snúbenica skutočne NEOPUSTIA svojich rodičov... Toto slovo naznačuje, že je nutný verejný a právny úkon, aby sa manželstvo stalo manželstvom. Manželstvo sa teda týka i druhých, nielen dvoch ľudí, ktorí sa „berú“. Musí dôjsť k zreteľnému a ráznemu rezu. Obidvaja majú opustiť rodičov, nielen žena, ale tiež aj muž.
Slová „opustiť“ a „priľnúť“ patria k sebe. Prvé slovo popisuje skôr verejnú a právnu stránku manželstva, druhé zasa zdôrazňuje osobitný prvok. V hebrejčine slovo „priľnúť“ znamená doslovne prilepiť sa k niekomu, splynúť s ním, nerozlučne sa s ním spojiť. Manžel a manželka sú teda k sebe prilepení ako dva listy papiera. Ak sa pokúsite oddeliť od seba dva listy, ktoré boli spolu zlepené, roztrhnete ich obidva. Ak chcete oddeliť manžela a manželku, ktorí k sebe priľnuli, smrteľne zasiahnete obidvoch – a ak majú deti, dotknete sa i ich. Priľnúť znamená milovať, ale milovať zvláštnym spôsobom. Je to láska, ktorá sa už rozhodla, ktorá už nič nehľadá a po ničom netúži. Láska, ktorá priľnula, je zrelá, je to láska, ktorá sa rozhodla zostať vernou – vernou jednej osobe – a zdieľať s touto osobou celý svoj život.
V spojení: “Stanú sa jedným telom,“ je vyjadrená nielen fyzická a telesná stránka manželstva. Výraz stať sa „jedným telom“ obsahuje oveľa viac než iba telesné spojenie. Znamená to, že dve osoby zdieľajú všetko, čo majú, nielen svoje telo, nielen svoj majetok, ale tiež svoje myšlienky a city, svoje radosti a bolesti, svoje nádeje a obavy, svoje úspechy a neúspechy. „Stáť sa jedným telom“ znamená, že sa dve osoby úplne zjednotia, že budú mať jednu dušu a jedného ducha, a aj napriek tomu zostanú dvoma osobami.

KAPITOLA II.
DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL

Manželstvo a rodina sú sami o sebe veľmi zložité skutočnosti. Uvažujme o manželstve a o rodine predovšetkým ako o spoločenstve lásky. Tak nám ich totiž predstavuje Druhý vatikánsky koncil. Preto hneď v prvej časti tejto kapitoly sa budeme zaoberať jednotou a nerozlučiteľnosťou manželstva, v druhej časti zasa poslaním manželstva, o jeho odovzdanosti a darovaní života a napokon na záver manželstvu ako spoločenstvu lásky.

1. Jednota a nerozlučnosť manželstva

Nerozlučnosť: Svätý Augustín ju prirovnáva k nestratiteľnému krstnému charakteru s rozdielom, že je len relatívne neopakovateľný, t.j. počas života partnera.
Jednota – jednotnosť je vlastnosťou, ktorá spočíva v jednoženstve a jednomužstve. Vernosť a jednotu si vyžaduje aj dobro detí, ktoré sú jedným zo základných cieľov manželstva. Jednotnosť manželstva má základ v tom, že zobrazuje spojenie Krista s Cirkvou. Lebo Kristus nezaložil dve cirkvi, ale iba jednu.
Láska manželov, samou svojou povahou vyžaduje jednotu a nerozlučiteľnosť ich osôb, ktorá zahŕňa celý ich život: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6). Manželia „sú povolaní neprestajne rásť vo svojom spoločenstve každodennou vernosťou manželského sľubu úplného vzájomného sebadarovania“. Toto ľudské spoločenstvo je upevnené, očistené a zavŕšené spoločenstvom v Ježišovi Kristovi, udelenom sviatosťou manželstva. Prehlbuje sa životom spoločnej viery a spoločne prijímanou Eucharistiou.

Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vystrojil vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou, čiže neodvolateľným osobným súhlasom. Takým spôsobom, ľudským úkonom, ktorým sa novomanželia obapolne dávajú a prijímajú, vzniká z Božieho ustanovenia trvalý zväzok, a to aj pred spoločnosťou. Tento posvätný zväzok nezávisí od ľudskej svojvôle, a to v záujme manželov a potomstva i spoločnosti. Veď sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa vyznačuje rozličnými dobrými cieľmi.

Manželská prísaha predstavuje pre mladý pár psychologický prah. Prísahou končí čas kolotoču, neistoty, nerozhodnosti. Všetky uisťovania o láske, vernosti, ktoré padli pred týmto rozhodujúcim momentom, nemali hodnotu neodvolateľnosti. Jedna i druhá strana počítala s tým, že sa môže vyskytnúť taká ťažkosť, môže nastať taká situácia, ktorá povedie k rozchodu. Až prísaha vo sviatosti manželstva zložená si navzájom pred Bohom a pred Cirkvou prináša uspokojenie.
V encyklike Casti connubii sa hovorí: „Jednotlivé manželstvá sa uskutočňujú iba na základe slobodného súhlasu oboch snúbencov.“ Predmetom tejto jednoty vôle, ktorá „nemôže byť nahradená žiadnou ľudskou mocou“, je iba jedno, a síce „ či tí, ktorí uzatvárajú manželstvo skutočne chcú vojsť do zväzku manželského s danou osobou alebo nie“.

Manželská ustanovizeň nie je akýmsi nezákonným zasahovaním spoločnosti alebo autority ani nanútenie vonkajšej formy, ale vnútorná požiadavka zmluvy manželskej lásky, ktorá sa verejne potvrdzuje ako jediná a výlučná, aby sa tak zachovala vernosť voči plánu Boha-Stvoriteľa.

Táto vernosť nijako nepotláča slobodu osobnosti, naopak, zabezpečuje ju pred akýmkoľvek subjektivizmom a relativizmom, a robí ju účastnou na stvoriteľskej Múdrosti.