2. Odovzdanosť – Darovanie života

Sama manželská ustanovizeň a manželská láska sú však svojou povahou od prírody zamerané na plodenie a výchovu potomstva: práve v tom dosahujú akoby svoju korunu. Muž a žena, ktorí manželskou zmluvou „už nie sú dve telá, ale iba jedno telo“ (Mt 19,6), si tak preukazujú dôverným spojením svojich osôb a svojho konania vzájomnú pomoc a službu, prežívajú zmysel svojej jednoty a čím ďalej tým väčšmi ju dosahujú. Toto dôverné spojenie - ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb - i dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a nástoja na nerozlučiteľnosti ich jednoty. Kristus Pán štedro požehnal túto mnohotvárnu lásku, vyvierajúcu z prameňa Božej lásky a utvorenú podľa vzoru jeho spojenia s Cirkvou. Lebo ako sa Boh kedysi ponáhľal v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi ide naproti kresťanským manželom sviatosťou manželského stavu. A zostáva naďalej s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a seba samého obetoval za ňu.

Človek, nakoľko je vteleným duchom, čiže dušou, ktorá sa prejavuje v tele a telom, ktoré je preniknuté nesmrteľným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný k láske. Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske. Kresťanské zjavenie poznáva dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ľudskej osoby v jej celistvosti k láske: manželstvo a panenstvo. Oba, každé svojim spôsobom, sú verným prejavom najhlbšej pravdy o človeku, pravdy, že "je na Boží obraz."
Deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Boh sám, ktorý povedal: „Nie je dobre byť človeku samotnému“ (Gn 2,18), a ktorý „od počiatku stvoril ľudí ako muža a ženu“ (Mt 19,4), chtiac im dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: „Ploďte sa a množte (Gn 1,28). Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby boli manželia ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu. Manželia vedia, že v úlohe životodarcov a vychovávateľov - a to treba pokladať za ich vlastné poslanie - sú spolupracovníkmi a sťaby tlmočníkmi lásky Boha Stvoriteľa.
Boh, Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu udržovať život. To sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s tou najväčšou starostlivosťou hneď od počatia: potrat a vražda nemluvniat sú ohavné zločiny.

Ján XXIII. pripomínal: "Všetci majú považovať ľudský život za posvätný, lebo už od svojho počiatku si vyžaduje činnosť Boha-Stvoriteľa."
Odovzdávanie ľudského života je veľmi vážna úloha. Manželia ňou slobodne a vedome spolupracujú s Bohom-Stvoriteľom.

3. Spoločenstvo lásky

Sväté písmo nás učí, že človek je stvorený „na obraz Boží , že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva, aby ním vládol a užíval ho na slávu Božiu. „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy“ (Ž 8, 5-7). Ale Boh nestvoril človeka samotného: od počiatku ako „muža a ženu stvoril ich“ (Gn 1,27). Ich zväzok je prvotnou formou ľudského spoločenstva. Človek je totiž vo svojej najhlbšej podstate spoločenským tvorom a bez stykov s inými nemôže žiť ani rozvíjať svoje vlohy. Boh teda - ako opäť čítame vo Svätom písme - „videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré (Gn 1,31).

Kristus posvätil ľudské vzťahy, najmä rodinné zväzky, ktoré sú žriedlom spoločenského života.
U pokrstených je manželstvo obdarené takou hodnosťou, že sa stáva sviatostným znakom milosti, pretože označuje spojenie Krista a Cirkvi.
Samotných manželov, stvorených na obraz živého Boha a začlenených do skutočne ľudského poriadku, spája tá istá láska, jednomyseľnosť a vzájomná svätosť, aby nasledujúc Krista, pôvodcu života, stali sa v radostiach a obetiach svojho povolania svojou vernou láskou svedkami tej lásky, ktorú Pán zjavil svetu svojou smrťou a svojím vzkriesením.
Takto možno dospieť k dokonalosti manželského života, ktorú apoštol Pavol vyjadril týmito slovami: "Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev... Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev... Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža." (Ef 5,25; 5,28-29 a 32-33).
U pokrstených manželstvo je obdarené takou hodnosťou, že sa stáva sviatostným znakom milosti, pretože označuje spojenie Krista a Cirkvi.