Dogmatika

1. otázka : Božia existencia Poznanie Boha

Prirodzené poznanie Boha
Dogma: Jedného a pravého Boha, Stvoriteľa a nášho Pána možno zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu s istotou poznať.
- bola vyhlásená na I. Vatikánskom koncile ako dogma viery
Poznanie môžeme čerpať:z jestvovania a usporiadania viditeľného sveta
z mravného zákona a poriadku, aj z hlasu svedomia

Kat. učeniu sa protivia názory: o radikálnej neschopnosti poznať Boha
o poznaní Boha len z tradície
o poznaní Boha výlučne pomocou viery, citov

Definícia I. Vatikánskeho koncilu vyzdvihuje tieto momenty:
1. Objektívnym princípom nášho poznania je jeden a pravý Boh
2. Subjektívnym princípom poznania prirodzený rozum v stave padnutej prirodzenosti
3. Prostriedkom poznania sú stvorené veci
4. Poznanie skrze stvorené veci je poznanie isté
5. Uvedené poznanie Boha je možné, ale nie je jedinou cestou poznania Boha

Dôkazy zo SP:
z prírody- Rim 1, 20 - Jeho neviditeľná bytosť dá sa totiž od stvorenia sveta vybadať spoznať zo stvorených vecí, aj jeho vecná moc a božskosť, takže sa nikto nemôže vyhovárať.
svedomia- Rim 2,14 - Aj pohania hoci nemajú zákon, od prírody činia to, čo zákon požaduje.
z dejín- Sk 17, 28 - V ňom totiž žijeme hýbeme sa a sme.

Dôkazy z tradície:
Rozumové dôkazy existencie Boha nachádzame vo viac - menej systematickej forme u apologétov 2. stor., u mnohých cirk. otcov a spisovateľov, u stredovekých systematikov, zvlášť u sv. Tomáša, ale aj u Aristida, Gregora Naz., Jána Zlatoústeho.
Dôkazy z rozumu:
ľudský rozum môže poznať Boha zo stvorených vecí, ak uzná:
1. isté základné predpoklady:
- factum primum - skutočnosť vlastnej existencie a sveta
- principium primum - zásadu protirečenia
- conditio prima - rozum je schopný poznať veci
2. zásadu dostatočného dôvodu

Nesprávne názory o poznaní Boha
Innatizmus - niektorí katolícki teológovia (Thomassin, Klee, ...) učili, že idea Boha sa nezískava logickým uvažovaním zo skúsenosti, ale je ľuďom vrodená.
- odvolávali sa na učenie Otcov
- podľa výrokov SP, poznanie Boha zo stvorených vecí je človeku možné a ľahké
(Múdr.13, 9), stačí zdravý rozum a dobrá vôľa
- názor týchto teológov, že človeku je poznanie Boha vrodené, a že v duši človeka sa sám od seba prebudí, zasvitne, je mylný, pretože bez premýšľania a usudzovania z vecí stvorených, nemožno prísť k poznaniu Boha
- stanovisko filozofie: vrodené idey sú nemožné, pretože rozum si ich tvorí dedukciou z vonkajších vecí

Tradicionalizmus - vznikol ako reakcia na racionalizmus osvietenskej doby
- vychádza z názoru: že Boh odovzdal v akomsi prazjavení súčasne s rečou aj súhrn základných náboženských a mravných právd
- tieto pravdy boli odovzdávaním ľudstvu vštiepené
- všeobecná mienka a rozum zaručujú nefalšované podanie pôvodného zjaveného dobra
- toto sa odovzdáva a prijíma ústnym poučením
- rozumu sa odopiera schopnosť, aby sám od seba dosiahol poznanie Božej existencie
- zástancovia: Bonald, Bautain
- odsúdené Gregorom XVI. a I. Vat.

Ateizmus- Negatívny - je nezavinená neznalosť Božej existencie
- Pozitívny - priamo popiera existenciu Božej bytosti
- Pius XII. v enc. Humani generis poukazuje na tieto prekážky na ceste k Bohu:
- transcendentnosť Boha
- ťažkosť prijatia pravdy vyplývajúca z požiadavky určitého sebazáporu
- ťažkosti rozumu pri prijatí Boha
- odpor vôle - môže byť tiež príčinou

Kantov kriticizmus - podľa Kanta predmetom teoretického rozumu je len osobný svet, ako sa nám javí; nadzmyslové je z neho odstránené
- Kantova náuka poznania odmieta racionálne odôvodnenie náboženstva, a tým aj intelektuálne dôkazy Božieho bytia
Modernizmus - jeho teoretický základ spočíva na troch hlavných zásadách:
1) agnosticizmus - náboženské pravdy nemožno poznať rozumom
2) immanentizmus - náboženstvo vzniká z princípu vitálnej immanencie - t.j. z potreby Boha
3) evolucionizmus - ľudstvo sa vyvíja a s ním pravda aj viera
Nadprirodzené poznanie Boha svetlom viery
Nadprirodzené poznanie Boha je oproti prirodzenému poznaniu omnoho bohatšie a neomylne isté. Plynie z nadprirodzeného zjavenia Božieho. Tu na yemi sa toto poznanie deje vierou a vo večnosti videním Boha.
- ako k viere je nevyhnutne potrebné svetlo viery, tak ani Boha nemožno vidieť bez svetla slávy
- videnie Boha v nebi je poznanie priame a bezprostredné
- je priame a zreteľné
- nemôže byť výstižné, aby poznávajúci vyčerpal všetko, čo je v Bohu poznateľné

Dogma: Boha môžeme poznať svetlom viery.
- vyznávame ju, keď sa modlime Credo.
- hoci existencia Boha je hlavným a základným predpokladom viery, je súčasne aj článok viery, ktorý treba prijímať božskou vierou, súhlasom, opierajúcim sa o autoritu samého Boha

Poznanie Boha svetlom viery sa:
- čerpá z nadprirodzeného zjavenia Božieho
- prijíma sa svetlom viery, t.j. úkonom viery, rozširuje jeho obzory a zo svojej povahy potvrdzuje všetku pravdu, získanú samotným rozumom.
Vo svojej kresťanskej viere nachádza človek kľúč k pochopeniu zmyslu života a všetkých jeho ťažkostí, spôsobených hriechom.

2. otázka: Božie vlastnosti
Boh je všemohúci. Dogma. Dôkazy zo Sv. Písma
Moc je princíp, ktorý vykonáva to, čo rozum poznáva a vôľa rozkazuje. Božiu moc si nesmieme zamieňať s činnými potenciami stvorených bytostí.
V každej stvorenej bytosti ja vecný rozdiel medzi jej prirodzenosťou a predmetom tejto činnosti. U Boha - bytosti absolútne jednoduchej - je prirodzenosť a činnosť jedna a tá istá vec. Činné potencie u Boha nie sú, lebo Boh je jediný číri Akt, preto všetka činnosť Božia, ktorou Boh pôsobí navonok je jediný akt Boží s jeho podstatou absolútne totožný.
Apoštolské vyznanie viery a za ním ostatné vyznania viery ako článok viery vyznávajú: Verím v Boha Otca všemohúceho. Božia všemohúcnosť znamená, že Boh môže urobiť všetko, čo chce, t.j. všetko skutočné a možné. Keďže Boh je činný svojou podstatou, ktorá je nekonečná tak aj jeho moc a dokonalosť účinkov tejto moci je nekonečná.
Boh je svätý. Dogma. Dôkazy zo SP
Svätosť vo všeobecnosti možno chápať z aspektu ontologického a mravného.
Svätosť- ontologicky - svätosť je bytostné spojenie s najvyšším Dobrom
- mravne - chcieť a milovať len dobro a mať odpor voči mravnému zlu
Svätosť je Božia láska, ktorou Boh miluje seba samého. Božia svätosť je absolútna, zvrchovaná, nezmeniteľná a preto zdroj, vzor a cieľ všetkej svätosti rozumných tvorov.

Dogma: Boh je podstatne a absolútne svätý.
- nepriamo - nekonečný každou dokonalosťou
- priamo - v dennej liturgii- vo sv. omši na konci prefácie: Svätý, Svätý, Svätý
Božiu svätosť potvrdzuje:
1) Písmo Sväté: Ž 76,14 - Bože, je svätá cesta tvoja.
1Pt 1,I5 - Je svätý Ten, ktorý vás povolal! Tak je napísané: Svätí buďte, lebo aj ja som svätý.
2) Tradícia: Otcovia bránili svätosť Božiu proti pohanom, ktorí svojim bohom pripisovali ľudské neresti a vášne.
3) Rozum: Uznáva, že Boh je podstatná svätosť, lebo jeho vôľa je identická s mravnou normou. Preto bezhriešnosť Božia nie je len skutočné oslobodenie od hriechu, ale vnútorná nemožnosť hrešiť. Nie je v rozpore s Božou svätosťou, že Boh dopustí hriech. Nie je povinný každopádne zamedziť mravné zlo, lebo nechce rušiť slobodnú vôľu, ktorá sama o sebe je dobrá. Okrem toho Boh vie aj svojou múdrosťou a mocou obrátiť zlo na dobro.

Boh je múdry. Dogma. Dôkazy zo SP
I. Vat. koncil vyhlásil proti panteistom, ktorí Boha považujú za dušu sveta rozvíjajúcu sa v tvoroch a uvedomujúcu sa v človekovi, ako článok viery učenie:

Dogma: Boh je nekonečný rozumom.
- znamená nekonečnú dokonalosť Božieho poznania - Boh je vševedúci!
- toto je dokázané z:
Písma- nepriamo - písmo často hovorí, ako múdro a rozvážne Boh činí a
ako všetko rozvážne stvoril
- priamo - na mnohých miestach zdôrazňuje dokonalosť Boha:
- 1 Sam 2, 3 – Jahveho označuje ako Boha poznania
- Z 145, 6 - hovorí, že niet miery múdrosti jeho
Tradície - Otcovia oslavujú Božiu múdrosť, ktorá sa javí v Božích dielach a vo svetovom poriadku.
Z nekonečnej dokonalosti Božieho poznania vyplývajú tieto pravdy:
a) Božie poznanie je absolútne aktuálne, t.z., že všetko poznáva bez postupnosti jediným čírym aktom, ktorým všetko vidí a preniká.
b) Božie poznanie je substinentné, t.z., že Boh nevlastní len poznávaciu činnosť, ale on sám je svojím poznaním.
c) Božie poznanie je komprehensívne, Boh poznáva podľa všetkej poznateľnosti, výstižne, úplne, dokonale.
d) Božie poznanie je absolútne nezávislé na mimobožských veciach.
Boh je jeden. Dogma. Dôkazy zo SP
Rozoznávame dvojakú jednotu: ontologickú a matematickú. Ontologicky jedno nazývame to, čo je v sebe nerozdelené. Jedinosť Božej podstaty je číselná. Pravý Boh je tak jediný, že pojem pravého Boha vylučuje viac božských bytostí.
Dogma: Boh je len jeden jediný.
Túto základnú dogmu kresťanského náboženstva výslovne hlásajú a ucia všetky vyznania viery. Jedinosť Boha sa tu rozumie číselne a dokonale v tom zmysle, že ani nemôže byť viacej bohov ako jeden.
Písmo sv.:
- To, že je len jeden Boh je základnou náukou Starozákonného aj Novozákonného zjavenia.
- Dt 6, 4 - Počuj Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!
- Apoštol Pavol - apoštol pohanov - zdôrazňuje proti pohanskému polyteizmu vieru v jedného Boha: l Kor 8, 4 - vieme, že niet bôžikov na svete, a niet Boha okrem jediného
- proti gnosticko - manichejskému dualizmu dobra a zla, ktorý všetko zlo sveta zvádza na princíp zla, učí PS, že mravné zlo má svoj pôvod v zneužívaní ľudskej slobody: Rim 5,12

Boh je spravodlivý. Dogma. Dôkazy zo SP
Spravodlivosť v širšom zmysle je totožná s poctivosťou alebo subjektívnou svätosťou, v užšom a vlastnom zmysle je vytrvalá vôľa dať každému to, čo mu patrí.
Voči tvorom je Boh spravodlivý tak, že im dáva to, čo si ich prirodzenosť a cieľ vyžadujú. V mravnej oblasti rozumieme spravodlivosťou tú dokonalosť, ktorou Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá. K odmeňujúcej spravodlivosti sa Boh sám zaviazal. Trestajúca spravodlivosť je dôsledkom Božej svätosti, ktorou Boh miluje dobré a nenávidí a trestá zlé.
Boh netrestá hriešnika len preto, aby ho napravil a iných pred hriechom zadržal, ale aj preto, aby urážka spôsobená hriechom bola napravená a vážnosť mravného poriadku potvrdená.
Písmo Sv.:
Často opisuje a zdôrazňuje tak absolútnu Božiu spravodlivosť samu v sebe, ako je základom, dôvodom a ochranou všeľudskej spravodlivosti.
Ž 10, 8 - Pán je spravodlivý a spravodlivosť miluje.
Ž 118,137 - Spravodlivý si, Pane, a správny je tvoj súd.
Mt 16, 27 - Odplatí každému podľa jeho skutkov.
(Pán Ježiš v mnohých podobenstvách zdôrazňuje, že Boh podľa svojej spravodlivosti dobrých odmení, zlých však potrestá, zvlášť ale na konci sveta.)
Dogma: Boh je nekonečne spravodlivý.
Vo všeobecnosti ľudsky možno povedať, že Boh v tomto živote viacej prejavuje svoje milosrdenstvo, na druhom svete však viac prejavuje svoju spravodlivosť tým, že žiada vyúčtovanie zo svojich darov, daných človeku.
Trojičné privlastňovanie
Trojičné privlastňovanie sa koná na základe osobných vlastností jednotlivých božských osôb. Pozostáva v tom, že jednotlivé spoločné božie vlastnosti alebo spoločné božie diela pripisujeme len jednej božskej osobe, pričom smernicou je osobná vlastnosť tej ktorej božskej osoby.
Dokonalá rovnosť troch božských Osôb je nielen vo vnútornom Božom živote, ale aj v činnosti Boha navonok.
Tak z Božích vlastností privlastňujeme:Otcovi - všemohúcnosť, vecnosť
Synovi - múdrosť, rovnosť
Duchu Sv. - dobrotu, jednotu

Z Božích diel privlastňujeme:Otcovi- stvorenie
Synovi- usporiadanie
Duchu Sv.- oživovanie

Privlastňovanie podľa PS, Otcov a teológov možno so Scheebenom rozdeliť:
a) privlastňovanie substantívneho mena Božieho - Theos, Kyrios
b) privlastňovanie absolútnych Božích vlastností - moc, múdrosť, dobrota
c) privlastňovanie Božích skutkov - rozhodnutie, vykonanie, dokončenie
d) privlastňovanie kultu adorácie a obety - Otec- príjemca, Syn a Duch sv.- prostredníci
Sv. Tomáš rozdelil privlastňovanie Božej činnosti jednotlivým božským osobám takto:
1) keď uvažujeme o Božej bytosti, vtedy Otcovi privlastňujeme vecnosť
2) keď uvažujeme o jedinosti Boha, vtedy otcovi privlastňujeme absolútnu jedinosť
3) keď máme na zreteli Božiu silu, vtedy otcovi privlastňujeme moc; keď uvažujeme o Bohu ako o princípe, vtedy nám je Otec „ex qou - z ktorého”
Boh je večný. Dogma. Dôkazy zo SP
Keď vyznávame nezmeniteľnosť Boha, vylučujeme z neho všetku zmenu a pohyb. Kde však niet pohybu, niet ani času. Čas je trvanie pohybu. Keď hovoríme, že Boh je večný, hovoríme, že Božie jestvovanie je bez začiatku a konca.
Večnosť- trvanie bez začiatku a konca, bez skôr alebo neskoršie
- razom celé a dokonalá pozívanie neohraničiteľného života

Dogma: Boh je večný.
Večnosť Boha je dokonalosť Boha v protive k časovému trvaniu. Božia večnosť je Boh sám ako razom celá a stále jestvujúca nekonečná životná činnosť a blaženosť.
Ž 89, 2 - Prv než sa vrchy zrodili a vznikla zem a zemekruh, a od vekov ty, naveky si Boh.
Ž 2, 7 - Pán riekol mi: Syn môj si ty , ja som ťa dnes splodil.
2 Pt 3, 8 - Jeden deň je Pánovi ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.
1 Tim 1,17 - Boh, kráľ vekov.
Boh je milosrdný. Dogma. Dôkazy zo SP
Dogma: Boh je nekonečne milosrdný
Milosrdenstvo Božie - najkrajšia stránka Božej dobrotivosti, spočíva v tom, že Boh dobrotivo odstraňuje od svojich tvorov telesnú a duševnú biedu, najmä však hriech, ako najväčšie a jediné skutočné zlo.
V milosrdenstve ukazuje Boh svoju veľkomyseľnosť, ochotu odpustiť aj najťažšie hriechy, trpezlivosť, keď hriešnikov netrestá hneď, ale ich volá k pokániu a ponúka im svoju milosť.

Písmo sväté neoslavuje žiadnu Božiu vlastnosť tak, ako milosrdenstvo:

Ž 102, 8 - Milosrdný a ľútostný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý.
Ž 144, 9 - Dobrý je ku všetkým Pán a milosrdný ku všetkému svojmu stvoreniu.
2 Kor 1, 3 - Otec milosrdenstva a Boh všetkej potechy.

Najlepšie a najkrajšie sa prejavuje Božie milosrdenstvo pri Vtelení Božieho Syna za účelom vykúpenia. Pán Ježiš vykreslil Božie milosrdenstvo v podobenstvách o stratenej ovci, márnotratnom synovi, samaritánke, dobrom pastierovi.
Milosrdenstvo a spravodlivosť sú v Bohu spojené v obdivuhodnej harmónii. Nemôže byť medzi nimi rozpor. Božie milosrdenstvo sa voči ľuďom stále prejavuje tým, že im udeľuje viacej dobra, ako im podľa spravodlivosti patrí. Nie je len výrazom lásky a dobrotivosti Božej, ale zároveň aj prejavením Božej moci a velebnosti.

5. otázka : Stvorenie sveta

Stvorenie sveta. Dogma. Dôkazy zo SP
V teologickom zmysle stvoriť znamená urobiť niečo z ničoho. Stvorenie ako činnosť je vlastné jedine Bohu. Boh stvorením z ničoho dáva veciam jestvovanie bez akejkoľvek látky, len úkonom svojej vôle.
Ak povieme, že Boh stvoril svet z ničoho, tvrdíme, že stvoriteľský akt Boží bol nezávislý na nejakej pralátke a zároveň tvrdíme, že celý svet, ktorý predtým ani v nejakej pralátke, ani v určitom tvare nejestvoval, začal existovať až činnosťou Prvej príčiny.
Stvorenie ako úkon Boží je vlastne Božia podstata, stvorenie ako stav je absolútna závislosť sveta na Bohu.
Stvorenie, ktorým začal svet existovať, možno nazvať aj prechodom z nebytia k bytiu. Tento prechod nebol pozvoľný, pomalý, ale sa stal v okamihu.

Dogma: Boh stvoril svet z ničoho.
- to hlásajú všetky vyznania viery
Sväté písmo:
SZ - Gn 1,1- Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. -je to priamo vyslovené
NZ – priamo neučí o stvorení sveta z ničoho, pretože to bolo Izraelitom dostatočne známe. Ježiš sa o tom zmieňoval iba príležitostne. Sv. Ján a Pavol pripisujú stvorenie Slovu.
- nepriamo sa dá dokázať stvorenie sveta z ničoho tak, že Boh sám si pripisuje meno Jahwe. Božie meno Adonai predstavuje Boha ako Pána a vlastníka neba a zeme.
Zo správy o stvorení sveta vyplýva:
1) medzi Bohom a svetom je podstatný rozdiel
2) svet nevznikol z vecnej prahmoty
3) medzi Bohom a medzi chaosom a prahmotou niet rozporu
4) Boh všetko stvoril iba pokynom a nemal proti sebe nijaký najvyšší zlý princíp

6. otázka : Božia starostlivosť o svet

Božia prozreteľnosť a riadenie sveta
1. Pojem a skutočnosť Božej prozreteľnosti
Skladá sa z Božieho plánu sveta a zriadenia sveta. Vo vecnom a nezmeniteľnom pláne sveta myslí Boh na cieľ pre celé svetové dejiny. Riadením sveta uskutočňuje tento plán v čase.
V širšom slova zmysle je to starostlivosť Božia o stvorené bytosti. V užšom je to:
Dogma: Činnosť Božia ktorou Boh riadi svet k stanovenému cieľu k svojej sláve a ku spáse človeka.
V prozreteľnosti je zahrnuté:1) zriadenie svetového poriadku
2) vykonávanie svetového poriadku
Učenie: Boh svojou prozreteľnosťou chráni a spravuje všetko, čo stvoril, mocne dosahuje od jedného konca k druhému a všetko riadi ľúbezne, lebo všetko je obnažené a odkryté jeho očiam.

Sväté písmo:
Múdr 6, 7 - veď On stvoril malého i veľkého, rovnako sa stará o všetko.

2. Rozdelenie Božej prozreteľnosti
Podľa spôsobu vykonávania Božieho plánu: Bezprostredná
Nepriama
Podľa druhu Božieho pôsobenia:Riadna
Mimoriadna (mimoriadny Boží zásah)
Podľa predmetu a stupňa Božej spravodlivosti:
Všeobecná (nerozumné stvorenia)
Zvláštna (rozumné stvorenia, aj hriešnici)
Najzvláštnejšia (len predestinovaná)
3. Vlastnosti Božej prozreteľnosti: Neomylná istota
Nezmeniteľnosť

7. otázka : Zjavené učenie o anjeloch: Dobrí anjeli

Existencia, pôvod a počet anjelov
PS sa zmieňuje o anjeloch v spojení s dejinami človeka a jeho spásy, hovorí skôr o pôsobení týchto duchov ako o ich prirodzenosti. V katolíckom učení sú anjeli považovaní za osobné bytia, t.j. bytia s rozumom a slobodnou vôľou, ale rozdielne od ľudskej prirodzenosti. Meno anjel je meno služby, nie prirodzenosti.
Dogma: Boh ... spolu od počiatku času z ničoho stvoril oboje tvorstvo duchovné a hmotné, totiž anjelov a hmotný svet.
Dogma: Prirodzenosť anjelov je duchovná. Anjeli sú bytosti čisto duchovné, celkom nehmotné, fyzicky jednoduché.
Sväté písmo:
SZ - Lóta vyvádzajú anjeli zo Sodomy
- traja mládenci v ohnivej peci Dan 3, 49 - 50
NZ- Zvestovanie
- Kol 1,16 - V ňom bolo stvorené všetko viditeľné i neviditeľné.

Počet anjelov
- v PS sa uvádza veľmi všeobecne a hyperbolicky. Ich počet je veľmi veľký: tisíce, légie...
- na základe SP bolo možné prijať, že sú určité rozdiely medzi anjelmi v dokonalosti ich bytia
- rozlišujú sa tri hierarchie anjelov a v každej sú tri chóry alebo rady:
Serafini,Cherubíni,Tróny,
Panstvá,Kniezatstvá,Mocnosti,
Sily,Archanjeli,Anjeli.

Úloha dobrých anjelov
1. Vzťah k Bohu
Dogma: Hlavnou úlohou dobrých anjelov je oslava Boha a služba Bohu.
Anjeli, ktorí zostali Bohu verní, dosiahli a požívajú večnú blaženosť, ktorú nemôžu nikdy stratiť. Všetka ich činnosť mala len jeden cieľ, aby oslavovali Boha. Službou Bohu plnia jeho vôľu a pomáhajú, chránia ľudí, aby tiež dosiahli večnú slávu v blaženom videní Boha.
Sväté písmo: Ž 102, 20 - Dobrorečte Pánovi všetci anjeli jeho.
2. Vzťah k ľuďom
Dogma: Sekundárnou úlohou dobrých anjelov je ochrana ľudí a starosť o ich spásu.
Dobrí anjeli majú z Božieho poverenia účasť na spravovaní sveta - konajú rozličné poslania, ochraňujú ľudí a pomáhajú im dosiahnuť večnú spásu.
Každý človek má od svojho krstu anjela strážcu. Podľa všeobecného učenia teológov má nielen každý pokrstený, ale každý človek, aj neveriaci, od narodenia svojho anjela strážcu, cez celý svoj pozemský život.
Dobrí anjeli vykonávajú medzi ľuďmi a na ich úžitok úlohy, ktoré im zveril Boh.
Anjelom - náboženská úcta - cultus duliae
8. otázka : Zjavené učenie o anjeloch: Zlí anjeli

Pád do hriechu a zavrhnutie zlých anjelov
Určitý počet anjelov sa vedome a dobrovoľne rozišiel s Bohom. Je ťažké pochopiť bližšie dôvody, ale tieto asi korenia v slobode anjelom danej od Boha.
Dogma: Diabol a iní démoni podľa svojej prirodzenosti boli Bohom stvorení dobrí ale sami sebou sa stali zlými.
Rozchod skupiny anjelov s Bohom je pre nich trestom a zároveň je počiatkom pekla ako duchovného stavu. Sv. písmo učí, že jedna časť anjelov neobstála v skúške, upadla do ťažkého hriechu a za trest bola uvrhnutá do pekla.
Sväté písmo: 2 Pt 2, 4 - Veď Boh neušetril ani anjelov, ktorí zhrešili, ale zavrhol ich do podsvetia, do žalára tmy, a dal ich tam strážiť až do súdu.
Evanjelium - diabol pokúša Krista, diabol - osobná sila s prevrátenou inteligenciou a zlou vôľou. Meno diabol - satan - znamená veľký drak, vrah, luhár.
Vecné zavrhnutie:

Ako blaženosť dobrých anjelov má večné trvanie, tak aj trest zlých duchov je bez konca.
Zj 20,10 - Tam budú mučení dňom i nocou na veky vekov.
Zlí duchovia sa nemôžu obrátiť a činiť pokánie, lebo nemajú k tomu ani milosti ani času, sú zatvrdnutí zlom. Padnutí anjeli aj napriek svojmu večnému zavrhnutiu nestratili prirodzené mohutnosti. Ich duchovná podstata je tak jednoduchá, že z nej nemožno vôbec nič odtrhnúť, a tak ich prirodzené dary zostanú neporušené. Ich rozum je však v určitom zmysle slabší, lebo sa im nedostáva prirodzeného osvietenia a ich vôľa je skazená, lebo nie je povzbudzovaná aktuálnymi milosťami. Vôľa padlých anjelov je zavrhnutá v zle a tak nie sú schopní dobrých skutkov. Vnútorný stav zlých duchov je hrozný a zúfalý. Pôsobenie zlých anjelov
Boh ako najvyššie dobro nemôže chcieť žiadne mravné zlo. Boh len dovoľuje, aby existovalo zlo z dôvodov, ktoré sa vymykajú našej rozumovej analýze. Boh nezabráni, aby sa časť anjelov s ním rozišla. Práve tak sa nepostavil na odpor, aby mohli zvádzať k zlému, nie však nútiť, ani nemôžu ovládať vnútro ľudskej duše, lebo tam pôsobí len Boh. Vplyv zlých duchov na ľudí sa prejavuje v rôznej forme, nepriamej alebo priamej.
l. Diablova vláda nad ľuďmi: Zlí duchovia stroja ľuďom úklady, aby ich priviedli k hriechu a tak do zatratenia. Človek zhrešil z diablovho návodu.
Dogma: Diabol má na základe Adamovho hriechu vládu nad ľuďmi.
- Ježiš Kristus označuje diabla ako knieža tohto sveta

2. Spôsoby, ktorými diabol uplatňuje svoju moc
a) Zlí duchovia sa usilujú človekovi morálne škodiť zvádzaním ho k hriechu.
1 Pt 5, 8 - Buďte striezliví a bedlite, lebo váš protivník diabol, ako ručiaci lev obchádza a hľadá, koho by zožral.
Biblické príklady:pád prarodičov
Kainova bratovražda
Judášova zrada
Petrovo zapretie...
1Kor 10,13 -Boh nedopustí skúšať nás nad naše sily.
- čo sa týka spôsobu, ako zlí duchovia pokúšajú človeka, predovšetkým je isté, že nemôžu priamo vplývať na rozum a vôľu človeka, lebo sú to duchovné schopnosti, ktoré nepodliehajú priamemu pôsobeniu nijakého tvora, ale len samého Boha. Zlý duch teda môže pôsobiť na rozum človeka iba nepriamo, skrze pamäť a obrazotvornosť a na vôľu človeka skrze zmyslovú žiadostivosť.
Jak 1,14
Jn 2,16 - Človek nosí v sebe náklonnosť k hriechu.
b) Zlí duchovia sa snažia škodiť ľuďom aj fyzicky zapríčinením fyzického zla (Tob 3, 8; Jób 1,12; 1Kor 5,5)
c) Okrem pokúšania k hriechu môže zlý duch z Božieho dopustenia škodiť človekovi i na tele vonkajším pôsobením alebo aj vnútorným posadnutím (Mk 1, 23; Mt 10,1), vplyv zlého ducha nemožno ani popierať, ale neslobodno to ani preháňať. Ježiš zničil diablovu moc nad ľuďmi vyliatím svojej krvi; vrátil im slobodu Božích detí a zároveň založil Cirkev, aby veriacich chránila proti diablovým vplyvom.
9. otázka : Zjavené učenie o človeku

Pôvod človeka. Dogma. Dôkazy zo SP
Dogma: Prvého človeka priamo stvoril Boh.
- potvrdil to IV. Lateránsky a I. Vat. snem: Stvoriteľský akt Boží, ktorým dal človekovi bytie, je zo strany duše ako creatio prima a čo sa týka tela ako creatio secunda.
Sväté písmo: obsahuje dvojakú správu o stvorení prvého človeka. Hovorí, že Boh zvláštnym úkonom stvoril prvých rodičov, Adama a Evu
Gn 1, 27 - A stvoril človeka na svoj obraz, na obraz Boží stvoril ho, ako muža a ženu stvoril ich.
Gn 2, 22 - Z rebra, ktoré vybral Adamovi, Pán Boh utvoril ženu.
Boh stvoril dušu prvého človeka z ničoho, naproti tomu telo utvoril zo živej alebo neživej hmoty, ktorá už bola k dispozícii. Konkrétny vznik Evy je zahalený do temnoty. Otcovia súhlasne učia, že Boh stvoril celého človeka, t.j. s telom i dušou bezprostredne. V spôsobe stvorenia Evy vidia, že žena bola bytostne postavená na rovnakú úroveň ako muž. Božieustanovenie manželstva a predobraz pôvodu cirkvi a sviatosti z boku Kristovho, druhého Adama.

Následky prvotného hriechu
Dogma: Prarodičia stratili hriechom prvotnú spravodlivosť a pritiahli na seba hnev Boží.
Sväté písmo:
Hebr 2,14 - Prvý človek Adam, keď prestúpil Boží príkaz v raji, ihneď stratil svätosť a spravodlivosť, v ktorej bol postavený a pritiahol na seba hnev Boží a preto aj smrť, ktorou mu Boh predtým pohrozil...
Gn 3,10 -je naznačená strata milosti posväcujúcej vylúčením prarodičov zo spoločenstva s Bohom.
Boh vystupuje ako sudca a vynáša rozsudok trestu. Neľúbosť Boha sa potom prejavuje večným zavrhnutím.
Dogma: Prarodičia upadli do smrti a otroctva diablovho.

Prirodzenosť človeka. Z čoho pozostáva človek?
1. Dve bytostné zložky ľudskej prirodzenosti
Dogma: Človek je bytosť pozostávajúca z ducha a z hmotného tela.
- z hmotného tela a z duchovnej duše
Sväté písmo: Potom Pán Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života.
- telo človeka - z hliny - svojou prirodzenosťou je hmotné a prirodzene smrteľné
-ľudská duša - je vdýchnutá Bohom a je rozumná a duchovná
2. Vzťah duše a tela
Dogma: Rozumná duša je sama sebou a podstatnou formou ľudského tela.
Podľa vieroučného vyhlásenia:
1) človek sa skladá len z dvoch podstatných častí - duše a tela
2)duša je naozaj skutočná forma tela. ktorá telo určuje a zo seba, zo svojho vnútra žije
3) robí to sama sebou, bezprostredne - priamo - bez nižšej
4) podstatne, svojou prirodzenosťou, nie náhodne ani nielen navonok
Rozumná duša je teda zdrojom všetkého života v človekovi.

3. Individualita a nesmrteľnosť
Individualita ľudskej duše znamená, že každá duša je samostatná bytosť, duchovná podstata a nie obyčajný akcident. V každom človeku je len jedna jemu vlastná duša, duchovná a nesmrteľná. Nesmrteľnosť našej duše spočíva v tom, že keďže je jednoduchá a nehmotná nezanikne zároveň s telom, ale bude ako samostatná podstata aj ďalej trvať bez tela, žiť, prejavovať svoju duševnú činnosť.
Dogma: Každý človek má individuálnu, nesmrteľnú dušu.
Pôvod jednotlivých ľudských duší
Keď Boh stvoril svet, rozdelil sa o dôstojnosť svojej príčinnosti, lebo dal živým bytostiam moc tvoriť. Majú totiž vplyv na vznik života nového jednotlivca. Človek je časťou svojho ja zapojený do okruhu biologických činností a tiež podľa Bohom stanovených zákonov povoláva ľudí k bytiu. Človek je Božím chrámom. A ako vzniká duša?:

Sväté písmo: hovorí výslovne, že prvým ľuďom vdýchol dušu Boh. Na otázku odkiaľ pochádzajú duše ich potomkov, Písmo nedáva priamu a jasnú odpoveď. U Adamových potomkov je pôvod ľudskej duše spojený s prirodzeným plodením. O spôsobe a druhu jej vzniku jestvujú tieto rozličné mienky:
Preexistencianizmus
Imanentizmus
Generacianizmus
Kreacianizmus
1. Preexistencianizmus - učí, že duše existovali už pred svojím spojením s telom
- podľa Platóna a Origena duše existovali od večnosti a za trest pre svoj mravný poklesok boli vyhnané do tela / to zavrhla synoda v Carihrade/
- učenie Cirkvi: človek bol Bohom stvorený ako dobrý podľa tela a ducha

2. Imanentizmus - zastávaný v staroveku gnosticko-manichejským dualizmom a v novoveku hlásaný panteizmom
- učí, že jednotlivé vznikli emanáciou (vyliatím) z Božej podstaty.
- učenie odporuje absolútnej jednoduchosti Božej
- zavrhnuté I. Vat. koncilom

3. Generacianizmus - učí, že duša vznikla pri ploditeľskom akte rodičov, teda rodičia sú pôvodcami nielen tela, ale aj duše
- učenie je nezlučiteľné s jednoduchosťou a duchovnosťou duše
- z hmotného tela, zo semena, nemôže vzniknúť nehmotná, duchovná duša. V hmote niet sily, ktorú by duchovná duša vytvorila.
- odsúdil ho Sv. Tomáš ako takmer heretické učenie

4. Kreacianizmus - zastáva väčšina scholastikov a novších teológov
- učí, že každá jednotlivá duša je Bohom bezprostredne stvorená z ničoho
- učenie nie je definované, ale je nepriamo obsiahnuté v rozhodnutiach
- je zásluhou Sv. Tomáša jednomyseľným učením Cirkvi
- Zásada Sv. Tomáša: Duše sú stvorené vliatím a stvorením sa vlievajú!

Sväté písmo: presný dôkaz v prospech kreacianizmu nemožno uviesť
môžeme uviesť dôkazy nepriame
Kaz 12, 7 - A navráti sa prach do zeme, čím bol aj predtým a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal.
12. otázka : Kristologické bludy
Kristologické bludy
1. storočie:
Eboniti - Jeden je Boh - Stvoriteľ, Ježiš je obyčajný človek, narodený z Márie a Jozefa, stal sa Kristom Božím.
Cerinth - Ježiš bol obyčajným človekom, na ktorého zostúpila akási nebeská bytosť počas krstu v Jordáne, volali ho “Kristom”.
Judaistickí kresťania - snažili sa vylučovať zo svojej vierouky prirodzené Kristovo synovstvo Božie. Verili v človeka Ježiša, ktorý sa akcidentálnym spôsobom spojil s D. Sv.
2. a 3. storočie:
Gnostici - popierali božstvo Kristovo tým, že učili o ňom, že je jedným z eónov /bytosť medzi Bohom a človekom/, že sa spojil s jedným z eónov v Ježiša, syna Máriinho a Jozefovho, a tak vykúpil svet. V Ježišovi videli poloboha a poločloveka; z ich náuky vznikol subordinacianizmus.
Doketizmus - Kristus nemal žiadnu ľudskú prirodzenosť, ale bol čistým eónom, hoci sa ukazoval ako človek.
Adopciani - Krista považujú za obyčajného človeka, v ktorom Božia sila alebo neosobný Boží rozum prebýval a ktorý bol - adoptovaný za Božieho syna.
4. storočie:
Arianizmus - pripustil síce Slovo, ktoré v čase prijalo telo, praexistovalo už pred začiatkom sveta, ale tvrdil, že bolo len najvznešenejším stvorením, ktoré Boh vytvoril z ničoho a Boh ho použil ako nástrol vo stvorení všetkých vecí. Preto J.K. nie je pravý Boh, ale obyčajný adoptovaný Boží Syn, najmilší zo všetkých.
16. storočie:
Socianizmus- Kristus by bol “dokonalý človek”, zázračne počatý, “vykladateľ Božej vôle”, človek akoby zbožštený , ale nebol Boh.
18. - 19. storočie:
Racionalisti - Kristus bol iba obyčajný človek.
Liberálni protestanti - Kristus je Božím Synom len v etickom zmysle, pretože v ňom bolo jedinečne vyvinuté svedomie, že Boh je našim Otcom.
Modernisti - Rozlišujú medzi Kristom historickým, ktorý je obyčajným človekom a Kristom viery, ktorého kresťanská zbožnosť idealizovala a vplyvom pohanských predstáv povýšila na božskú bytosť.

Kristologické snemy
Nicejský koncil (325) - odsúdil arianizmus - popieral aj ľudskú prirodzenosť J.K.; Boh sa stal človekom, aby človek sa stal Bohom.
Efezský koncil (431) - odsúdil nestorianizmus - popieral jednotu osoby v Kristovi
Chalcedónsky (451) a Carihradský II. (553) - odsúdil monofyzitizmus - popieral dve prirodzenosti; ľudská prirodzenosť utopená v božskej
Carihradský koncil III. (680) - odsúdil monoteletizmus (popieral dve prirodzenosti)

13. otázka : Panna Mária a jej úloha v diele vykúpenia

Mariológia časťou teológie, jej miesto
V hierarchii právd viery nepatrí mariolog. Dogmám popredné miesto. Preto je Mariológia v systematickej teológii pojednávaná predovšetkým v rámci Kristológie, v ktorej má svoje miesto a význam, prípadne v súvislosti s náukou o milosti.
Opačné postavenie a úlohu má mariológia v dejinách filozofie a dejinách nábožnosti, predovšetkým pri zohľadnení žitej ľudskej religiozity.
Tiež vo feministickej teológii a teórii oslobodenia získava mariológia novú, predtým netušenú aktualitu.
14. otázka : Márianske dogmy

Panna Mária – Matka Božia; Panna Mária - Vždy Panna
MATKA BOŹIA
-prvé dogm. ustanovenie o Márii, až v Efeze (431)
-Efezský koncil označil Máriu ako Bohorodičku: “Kto nevyznáva, že Emanuel je podľa pravdy Boh a svätá Panna je Bohorodička, pretože porodila vtelené, z Boha pochádzajúce Slovo podľa tela, nech je vylúčený.”
-koncil hovorí, že Mária je skutočnou matkou človeka, ktorý je zároveň Bohom
-toto učenie sa stalo legitímnym dôvodom mariánskej úcty a náuky: v tejto milosti je dôležité aktívne spoluúčinkovanie matky s Bohom, zhoda jej vôle s B. vôľou.
VŹDY PANNA
-druhé dogm. ustanovenie o Márii
-od 4. stor. Cirkev výslovne verí, že Mária ostala vždy Pannou. Toto presvedčenie v sebe obsahuje 3 obsahové momenty:
1/ PANENSKÉ POĆATIE – vtelenie JK nie je výsledkom manžel. spolunažívania, ale účinkom pneumatického úkonu Boha.
2/ PANENSKÉ PORODENIE JEŹIŚA – narodenie sa udialo mimoriadnym spôsobom, ktorý sa nedotkol neporušenosti matky.
3/ DOŹIVOTNÉ PANENSTVO – aj po Ježišovom narodení nežila Mária s nijakým mužom.
-titul “vždy Panna” : 2. carihrad. koncil (553)
-špecificky mariolog. vyjadrenie: Laterán. synoda (649) “Kto nevyznáva... svätú vždy Pannu a nepoškvrnenú Máriu ako Bohorodičku... bez semena z Ducha Svätého počala a neporušene porodila Boha... pričom jej panenstvo aj po narodení ostalo neporušené, nech je odsúdený.”

Nepoškvrnené počatie. Nanebovzatie.
NEPOŚKVRNENÉ POĆATIE
Východ: Od 4. stor. (Gr. Naziánsky) – Mária je čistá od hriechu a to
skrze Boží zásah, ku ktorému došlo bezprostredne pred Zvestovaním.
Západ: kat. úvahy sa sústredili na mimoriadny zásah Boha, ktorým Mária bola uchránená od dedič. hriechu. Tak vznikol rad názorov: Boh zasiahol pri akte splodenia Máriinmi rodičmi alebo pri počatí Márie.
-liturgický sviatok, ktorý je od 8. stor. slávil 9mesiacov pred Narodením Bohorodičky na Východe, sa cez Írsko dostal do Európy
-8. 10. 1854 : bula Ineffabilis Deus (Nevýslovný Boh) – Pius IX
“...definujeme, že učenie, ktoré potvrdzuje, že najblahoslovenejšia Panna Mária v prvom okamihu jejj počatia skrze jedinečnú milosť ... bola uchránená od každej poškvrny prvého hriechu, je Bohom zjavené...”
NANEBOVZATIE
Východ: pôvod sviatku siaha do r. 431 – Efez. koncil (popri vianoč. sviatkoch i spomienka na Máriinu smrť)
-cisár Mauritius v r 600 vyhlásil 15. august ako záväzný pre byz. ríšu a ustanovil, že obsahom slávnosti má byť- Usnutie Márie.
Západ: prevzal sviatok z Východu, úvahy v teoretickej i teologickej rovine.
-1. 11. 1950 – Pius XII. – bula Munifecenstissimus Deus (Najláskavejší Boh)
“... definujeme, že je Bohom zjavenou pravdou viery: Nepoškvrnená Bohorodička vždy Panna Mária po naplnení svojej životnej cesty bola telom i dušou pozdvihnutá do nebes. slávy...”

16. otázka : Božia milosť
Božia milosť – rozdelenie
Milosť – nadprirodzený dar, ktorý udeľuje Boh rozumným tvorom, aby mohli dosiahnuť večné spasenie.
Rozdelenie milosti:
stvorená – nadprirodzeným dar odlišný od Boha
nestvorená – je sám Boh, ako nekonečná láska, ktorá rozhodla, že nám dá nadprirodzené dary. Taktiež je sám Boh, Syn, daný nám vtelením a Sv. Duch, ktorého dostávame pri ospravedlnení
milosť Stvoriteľa – je tá, čo disiahli anjeli, keď boli stvorení a prví ľudia v raji
milosť Spasiteľa – je tá, čo dal Boh po Adamovom hriechu prvým rodičom a ich potomkom pre zásluhy Krista Spasiteľa
vonkajšia – znamená viditeľné nadprirodzené úkony, ustanovenia zamerané k nadprirodzenému cieľu (Cirkev, Sv. Písmo, sviatosti,...)
vnútorná – vnútorne sa dotýka duše
Vonkajšie milosti smerujú k obdržaniu vnútorných milostí.
milosť obdržaná k vlastnému posväteniu:
-pomáhajúca – smeruje k tomu, aby človek stav posvätenia nadobudol alebo si ho zachoval alebo zväčšil
-posväcujúca – ktorá sama sebou vo vlastnom zmysle posväcuje človeka
milosť obdržaná k posväteniu iných – sú to charizmy (1 Kor 12-14)

17. otázka : Sviatosti - pojem, podstata, ustanovenie, existencia, účinnosť

Ustanovenie a počet sviatosti
Trident. snem: ”Všetky sviatosi NZ boli ustanovené JK naším Pánom a nie je ich ani viacej ani menej než sedem, totiž: Krst, Birmovanie, Eucharistia, Pokánie, Pomazanie nemocných, Posvätenie kňazstva a manželstva a každá z táchto siedmich je opravdivou sviatosťou.
-Dogmu o ustanovení siednich sviatosí dokazujeme tak, že o každej z nich podávame dôkaz zo slov Sv. Písma a učenia Otcov, že je skutočnou sviatosťou.
-Otcovia prvých kresťanských storočí nespomínajú výslovne, že je sedem sivatostí. Avšak len čo bola v 12. storočí ustanovená presné definícia sviatostí, teológovia začali učiť, že sviatosti je sedem. Ľudský rozum sám od seba nemôže dokázať jestovanie sviatostí, lebo ich ustanovenie sa zakladá na slobodnom rozhodnutí Božom. Takže o ich jestvovaní vieme len zo Zjavenia.
-Rozum osvietený vierou takto uvažuje o ustanovení sviatostí:
1.neviditeľná milosť Božia je nám udeľovaná prostredníctvom sviatostí, ktoré pozostávajú z vecí a zo slov lebo:
pôvodca našej spásy JK je veľkým znakom, kedže zjednocuje v sebe viditeľného človeka a večné Slovo Božie
človek pozostáva z viditeľného tela a z neviditeľnej duše
človek v prirodzenom poriadku sa povznáša k duchovným veciam prostredníctvom hmotných vecí
2.JK ustanovil práve sedem sviatostí, lebo ako hovorí sv. Tomáš duchovný život má akúsi podobnosť so životm telesným, preto aj nadprirodzený život, udeľovaný sviatosťami vykazuje podobnosť s telesným ľudským životom, z čoho vyplýva primeranosť Kristom ustanovených sviatostí.
Florentský snem túto myšlienku rozvádza: ”Prvých päť sviatostí je ustanovených k duchovnej dokonalosti jednotlivého človeka, dve posledné zase k spravovaniu a zveľaďovaniu celej Cirkvi.
Pojem sviatostí
Sviatosti – viditeľné znaky, ktoré ustanovil JK, aby nimi našej duši udeľoval milosť. Sviatosť zahŕňa 3 prvky:
1. viditeľný znak
2. účinnosť
3. Kristovo ustanovenie
* znak milostí – znaky vo všeobecnosti sprostredkujú ľuďom poznanie nejakej věci tým, že ju naznačujú. Ako znak sa hodí niečo také, čo sa dá zmyslami vnímať. Sv. Tomáš podotýka, že sviatosti naznačujú tri príčiny nášho posvätenia:
a. záslužnú príčinu – utrpenie Kristovo
b. formovú príčinu – milosť posväcujúcu
c. cieľovú príčinu – nebeskú slávu
* Sviatosť je účinným znakom milosti, tj. že sviatosti nielen naznačujú milosť, ale ju aj spôsobujú
* Kristovo ustanovenie – vyplýva z toho, že sviatosti len z Božieho ustanovenia môžu znamenať a spôsobovať milosť
PODSTATA SVIATOSTI
K podstate viditeľného sviatostného znaku patria dve zložky:
1/ vec – látka, čiže matéria
2/ slovo – forma
Matéria- je nejaká hmotná vec ( voda, chlieb), alebo úkon ( vkladanie rúk)
a/ blízka – spôsob použitia látky
b/ vzdialená – vec sama v sebe
Forma – sú slová, ktoré vysluhovateľ sviatostí pri jej udeľovaní hovorí spojenie s matériou. Musí pozostávať z artikulovaných slov vysluhovanej sviatosti.
Mienka teológov podľa ktorej sviatostný znak pozostáva z podstatnej látky a formy prispela k lepšiemu pochopeniu celej náuky o sviatostiach a k lepšiemu posúdeniu toho, či je sviatosť platná, alebo neplatná.

18. otázka : Sviatosť krstu a myropomazania

Sviatosť krstu – pojem a ustanovenie
Krst – prvá najpotrebnejšia sviatosť, ktorú človek skrze obmytie vodou pri zmývaní Najsvätejšej Trojice dostane milosť znovuzrodenia. Toto znovuzredenie spočíva v tom, že človek ako Adamov potomok v stave dedičného hriechu je touto sviatosťou včlenený do tajomného tela Kristovho – Cirkvi.
Jn 3,5: “Ak sa niekto nenarodí z vody a Sv. Ducha, nemôže sa dostať do Kráľovstva Božieho.” – to sú slová ustanovenia
Ježiš pred nanebovstúpením rozkázala apoštoélom: “Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.” (Mt 28, 19)
V týchto Kristových slovách sú uvedené všetky tri zložky:
a.viditeľný znak – obmytie vodou
b.udelenie milosti – účinkom znaku krstu je zrodenie zo sv. Ducha
c.ustanovenie Kristovo – je obisahnuté v krstnom rozkaze
O tom, kedy bola sviatosť krstu ustanovená, sa mienky teologov rozchádzajú. Sv. Pavol dosvedčuje, že učeníci krstili už za pozemského života Pánovho, sv. Tomáš píše že JK ustanovil sviatosť krstu vtedy, keď sám bol pokrstený v Jordáne, lebo vtedy dostal krst účninnosť, aby spôsoboval milosť.
PRIJÍMATEĽ SVIATOSTI KRSTU
Každý nepokrstený človek je spôsobilý prijať sviatosť krstu a z Kristovho nariadenia každý je povinný túto sviatosť prijať, keďže je krst potrebný k spáse. Z toho vyplýva i právo každého človeka na krst. Treba robiť rozdiel medzi krstom dospelého a krstom nemluvniat.
a.Dospelý človek, t.j. taký, čo dosiahol vek užívania rozumu, môže byť platne pokrstený, ak má dostatočný úmysel prijať krst. K prijatiu je potrebné, aby bol poučený o pravdách viery a aby svoje osobné hriechy pred krstom nadprirodzenou ľútosťou oľutoval. Úmysel prijať krst musí byť habituálny. V nebezpečenstve smrti stačí, ak prejaví , že verí v pravdy viery. Ak by však nemohol v nebezpečenstve žiadať o krst, ale prejavil úmysel, musí byť pokrstený podmienečne.
b. Z Kristových slov vyplýva, že treba krstiť aj nemluvniatka. ( Jn 3,5 ) Svedectvá Otcov dokazujú, že Cirkev udeľovala krst aj nemluvniatkam. Postarať sa o ich krst majú dospelí. V nebezpečenstve smrti možno krstiť aj dieťa akatolíkov.

Birmovanie – pojem, ustanovenie
Je to sviatosť, kde Duch Sv. pokrsteného človeka posilňuje k stálemu horlivému vyznávaniu svojej viery. Ustanovenie vysvitá zo slov Pána Ježiša, ktorý prisľúbil Sv. Ducha “Ak miekto žízni, nech príde ku mne a nech sa napije …!” To riekol o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo uverili v neho. Duch totiž ešte nezostúpil, lebo Ježiš nebol oslávený.” (Jn 7, 37-39)
Sv. Otcovia od počiatku spomínajú sviatosť birmovania, ktorá sa v prvých dobách kresťanom udeľovala hneď po krste.

19. otázka : Sviatosť Eucharistie
Eucharistia ako pokrm veriacich
Eucharistia – je Telo a Krv JK pod spôsobom chleba a vína jako nadprirodzený pokrm veriacich. Eucharistia sa líši od ostatných sviatostí tým, že všetky ostatné sa zhotovujú vtedy, keď sa prijímajú a sv. Eucharistia sa najprv zhotoví prepodstatnením při obeti vo sv. liturgii a až potom sa prijíma. Sv. E. je trvalá a prepodstatnenie trvá dovtedy, kým trvajú spôsoby – chlieb a víno.
Ustanovenie: při poslednej večeri dá JK požíávať svoje telo a krv a nariadil to robiť na svoju pamiatku. E. aj keď sa prijíma pod dvomi spôsobmi, prijíma sa jako jedna sviatosť
Podstata sviatostného znaku E.:

1. viditeľný znak E. sú spôsoby chleba a vína
2. vzdialená látka z ktorej sa E. pripravuje je pšeničný chlieb a hroznové víno
3. formou sviatosti E. sú slová JK: Toto je moje Telo, “Toto je moja Krv”
Účinky sv. E.: změna človeka vo forme slov: “Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus” (Gal 2, 20)
1. rozmnožuje milosť posväcujúcu
2. je prameňom pomáhajúpcich milosti, ktoré sú zamerané na rozhojnenie lásky k Bohu, JK
3. očisťuje od všetkých hriechov a chráni od smrteľných, jako zdravý pokrm odstraňuje telesnú únavu a slabosť
4. zbožné prijímanie E. spôsobuje u prijímajúceho duchovnú radosť
5. je zárukou slávneho vzkriesenia, čo JK v prísľube E. výslovne spomína
Potrebnosť:

1. prijímanie E. nie je nevyhnutne potrebné k spáse. Kto zomrie v posväcujúcej milosti, ten bude spasený
2. dospelí veriaci sú povinní prijímať E. na základe božského a cirkevného príkazu
3. pod oboma spôsobmi sú povinní prijímať len kňazi, při slávení E., chorí, a veriaci východných cirkví a vo zvláštnych prípadoch aj veriaci západnej cirkvi.
Vysluhovatel:
a. len kňaz při sv. liturgii
b.riadny rozdávateľ – biskup alebo kňaz
mimoriadny – diakon
Prijímateľ: každý pokrstený, ak mu právo nezakazuje môže a musí bť pripustený k sv. prijímaniu. No musí spĺňať dve podmienky:
1. stav milosti
2. správny úmysel
USTANOVENIE SV. EUCHARISTIE
Sú slová J.K “ Toto je moje telo”, “ Toto je moja krv”
Tieto slová sú vypovedané kňazom ako Kristovým zástupcom s potrebným úmyslom. Nachádzajú sa vo všetkých štyroch evanjeliách.
Od 4. storočia sa vo východných liturgiách vyskytuje modlitba - Epiklésis (vzývanie) obsahujúca prosbu o zoslanie Sv. Ducha na predložené dary, aby, tento chlieb urobil Telom Krista a kalich vína Krvou Kristovou.
Prepodstatnenie sa deje v rámci anafóry. Okamih prepodstatnenia východná cirkev presne neurčuje.

20.otázka: Sviatosť pokánia
Sviatosť pokánia. Pojem a ustanovenie
Pojem – Trid. koncil: “Pokánie je pravá a vlastná sviatosť, ustanovená Kristom pre veriacich, aby ak po krste upadnú do hriechov, mohli byť so samým Bohom zmierení.”
Sv. pokánia je chápané jako odvrátenie sa od hriechu jako urážky Boha.
Dogma: Cirkev má do JK moc odpúšťať hriechy spáchané po krste.
Jn 20,23: “Prijmite Ducha Svätého, komu odpustíte hriechy …”
Dogma: Cirkev má moc odpúšťať všetky hriechy bez výnimky.
“Čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi …”
Dogma: Cirkev odpúšťa, prípadne zadržuje hriechy jako při súdnom procese.
Matéria sviatostí pokánia: kajúcnikove úkony:
1. ľútosť
2. spoveď
3. zadosťučinenie

Forma sviatosti: formula rozhrešenia
Ľútosť: bolesť nad spáchaným hriechom a predsavzatie viac nezhrešiť.
Musí byť: vnútorná, všeobecná, nadprirodzená a nadovšetko
Vyznanie:
Dogma: Vo sv. spovedi je podľa Božieho príkazu nutné, aby veriaci vyznávali všetky hriechy spáchané po krste.
- sudca musí mať znalosť celej záležitosti:
1. musí zistiť teolog. povahu hriechu, či ťažký hriech, alebo ľahký hriech
2. počet
3. druh
4. okolnosti
Dogma: Boh s vinou odpúšťa večný trest, ale nie trest dočasný
Dogma: Spovedník je oprávnený a povinný uložiť kajúcnikovi spasiteľné a primerané zadosťučinenie
Vysluhovatel:
Dogma: Vysluhovatel sviatosti pokánia je iba kňaz k spovedaniu riadne splnomocnený
Prijímateľ sviatosti pokánia:
Dogma: Sviatosť pokánia môže platne prijať každý pokrstený, ktorý zhrešil, svoje hriechy ľutuje, z nich sa vyspovedá a má úprimnú vôľu zadosťučiniť.
Dogma: Sviatosť pokánia je pre všetkých, ktorí po krste ťažko zhrešili, nevyhnutne potrebná k spáse.

21.otázka: Sviatosť manželstva
Sviatosť manželstva
Pojem – JK povýšil na hodnosť sviatosti samú manželskú zmluvu medzi pokrstenými. Preto medzi pokrstenými nemôže jestvovať platná manželská zmluva, ktorá by nebola zároveň sviatosťou.
Podstatné vlastnosti manželstva – jednota a nerozlučiteľnosť
Trojaké dobro manželstva:
1. dobro potomstva
2. dobro vernosti
3 dobro sviatosti

Ustanovenie: manželstvo jako manželskú zmluvu ustanovil Boh v raji tým, že stvoril človeka jako muža a ženu. Tým požehnal a určil vlastnosti a cieľ manželstva (Gn 1, 17-28; 2, 18-24)
JK obnovil pôvodnú jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva (Mt 19, 6;5, 27-32;Ef 5, 25-32)
- manželstvo medzi nepokrstenými nie je sviatosťou, kedže pre krstom nemožno prijať žiadnu inú sviatosť
Podstata sviatostí manželstva – podstata manželskej zmluvy, ktorá vzniká manželstvom je zákonite prejavený súhlas stránok medzi osobami právne spôsobilými. Tento manž. súhlas je úkon vôle, ktorý obidve stránky odovzdávajú a prijímajú doživotne a taktiež prijímajú výlučné právo na telo k úkonom spôsobilým k plodeniu potomstva.
Jednota – znamená, že manželstvo je zväzkom jedného muža a jednej ženy – monogamické.
Nerozlučiteľnosť:
a. vnútorná – manželia, čiže tí, čo ho raz uzavreli nemôžu ho zrušiť (Gn 2, 23-24)
b. vonkajšia – nie je tak všeobecná jako vnútorná. Niektoré manželstvá môžu byť rozviazané vonkajšou duchovnou mocou (smrť dišpenzácia, privilégium Pavlíni).

22.otázka: Sviatosť kňazstva

Kňazstvo v SZ – Levitské kňazstvo bolo ustanovené k hlásaniu Božieho slova a k obnovovaniu spoločenstva s Bohom prostredníctvom obety a modlitby. Neprinášalo však spásu, museli sa znovu a znovu opakovať obety a neprivádzalo k definitívnemu posväteniu.
Kňazstvo v NZ – JK prostredník medzi Bohom a človekom. Vykúpil nás svojou smrťou a zmrtvychvstaním. Túto moc zjednotiť človeka s Bohom dal Cirkvi a v nej ustanovil kňazov, aby slúžili tejto ekonómii spásy.
Kňazstvo rozlišujeme:
1. Kráľovské – majú ho všetci kresťania
2. Hierarchické – služobné, ustanovené jako sviatosť
Dogma: Sviatosť kňazstva je pravá a vlastná sviatosť ustanovená Kristom.
3 stupne kňazstva:
- diakonát
- presbyterát
- episkopát
Vysluhovateľ sv. kňazstva: vždy biskup (aj v prvotnej Cirkvi)
Matéria: vkladanie rúk
Forma: slová konsekračnej prosby
Dogma: Sviatosť kňazstva vtláča do duše nezmazateľný znak.
Dogma: Prijať platne sviatosť kňazstva môže len pokrstený človek a to iba muž.
Potrebnosť kňazstva
1. Sviatosť manželstva jednotlivcom nie je k spaseniu potrebná. Manželstvo ustanovil Boh na zachovanie ľudského pokolenia, teda pre verejné človečenstva. Nie každého zaväzuje prirodzený zákon uzavrieť manželstvo. (Gn 1,28)
2. Stav panenstva je vznešenejší a blahoslavenejší ako stav manželstva. Avšak mnohí jednotlivci žijúci v manželstve sú dokonalejší ako tí, čo ho neuzavreli.
Prijímateľ sviatosti: platne prijať manželstvo môže každý dospelý človek ak nie je postihnutý prekážkou, ktorá by zneplatnila manželstvo.
Vysluhovateľ: v CIC sú vysluhovateľmi sami snúbenci a v CCEO kňaz (požehnávajúci). K platnosti manželstva sa vyžaduje, aby bolo uzavreté pred miestnym farárom (výnimka nebezpečenstva smrti – stačia dvaja svedkovia).

23. otázka: Sviatosť pomazania chorých

SVIATOSŤ POMAZANIA CHORÝCH
Pojem a ustavenie – pomazanie nemocných je sviatosť ustanovená k posilneniu chorých veriacich na duši i na tele. Trid. snem hovorí, že pomazanie nemocných je skutočnou a vlastnou sviatosťou ustanovenou J.K. a sv. Jakubom apoštolom vyhlásenou. Sv. Marek ( 6,13 )hovorí, že apoštoli veľa chorých pomazali olejom a uzdravili ich. Je tu uvedené všetko, čo patrí k skutočnej sviatosti:
a. viditeľný znak, modlitba, pomazanie olejom
b. tento znak spôsobuje milosť posväcujúcu, lebo dáva chorému pozdvihnutie a odpustenie hriechov.
c. ustanovenie Kristovo je tu vyjadrené slovami podľa ktorých pomazanie sa má konať “ v mene Pánovom. ”
Ježiš ustanovil sviatosť pomazania chorých pravdepodobne po svojom zmŕtvychvstaní. Keďže táto sviatosť je akýmsi doplnením sviatosti pokánia. Teologický dôvod ustanovenia sviatosti pomazania chorých je v tom, že nepriateľ našej spásy, ako to Trid. snem pripomína, človeka vtedy napadá, keď vidí, že sa blíži koniec života.

24.otázka: Smrť, osobitný súd, peklo, očistec, nebo

SMRŤ ČLOVEKA

Smrť vo všeobecnosti je strata života. U človeka môžeme rozoznať trojakú smrť:
1/ telesnú- strata telesného života
2/ duševnú- strata posväcujúcej milosti
3/ večnú- strata večnej blaženosti
Učenie o telesnej smrti človeka zhrňuje teológia takto:
a. smrť je všeobecná. Živé hmotné bytosti po určitej dobe zomierajú. Tento prirodzený zákon smrti platí i pre človeka. Duša človeka sa po smrti iba odlúči od tela, je nesmrteľná. Smrť ľudí je dôsledkom hriechu a odplatou za hriech. (Rim 6,23)
b. Smrťou sa pre človeka skončí doba skúšky, takže duša ostane navždy buď v stave milosti posväcujúcej, alebo v stave bez posväcujúcej milosti, podľa toho v akom stave opustila telo. Po smrti nemožno viac získať zásluhy. Kniha Múdrosti (4,7-5,23) hovorí, že po smrti nasleduje odmena alebo trest podľa skutkov zemského života. JK túto pravdu vyjadruje slovami: “ Príde noc ( smrť ), keď nikto nebude môcť pracovať.” ( Jn 9,4 )
OSOBITNÝ SÚD
a. hneď po smrti človeka bude jeho duša podrobená osobitnému Božiemu súdu, ktorým sa definitívne rozhodne o večnosti človeka. ( Sir 11,28 ): “ Boha ľahko vie v deň skonania odplatiť každému podľa toho, ako kto žil.” Ježiš v podobenstve o boháčovi a Lazárovi naznačuje , že človek – podľa zásluh dostane po smrti odmenu alebo trest. ( Lk 16,19-31 ) Cirkev svojou praxou vyznávala, že po smrti človeka hneď nasleduje súd.

PEKLO - VEČNÉ ZATRATENIE
Peklo je stav a miesto večného trestu zlých duchov a zatratených ľudí. Peklo je predovšetkým stav večného zatratenia.
Dogmu o jestvovaní pekla Cirkev stále učí. Atanázske vyznanie viery hovorí: “A tí, ktorí dobre činili pôjdu do života večného , tí ale ktorí zle činili, do ohňa večného.”
NZ sa jasne vyjadruje o večných pekelných mukách. Ježiš opisuje peklo ako miesto múk ( Lk 6,28 ), ako večný oheň, večné trápenie. Podanie Cirkvi od začiatku učí o večnosti pekelných múk. Večný trest je sankciou za prestúpenie božieho zákona.

PEKELNÝ TREST: TREST STRATY A TREST CITU
a. Trest straty znamená, že zatratení nedosiahnu videnia Boha. Zatratení sú naveky vylúčení z videnia Boha a odvrhnutí od Boha ako od svojho cieľa.
b. Trest citu je bolesť, ktorú zatrateným spôsobuje pekelný oheň , ako nástroj trestajúcej Božej spravodlivosti. O povahe pekelného ohňa Cirkev nevydala vieroučné rozhodnutie. Podľa všeobecnej mienky teológov je to skutočný oheň, čiže hmotný činiteľ ustanovený k tomu, aby zatrateným spôsoboval prenikavé bolesti. Je však veľmi pravdepodobné, že pekelný oheň je iného druhu , než oheň pozemský. Lyonský a Florentský snem učí. že tresty zatratených nie sú rovnaké. Stratu Boha a s tým stratu blaženosti bude zatratený pociťovať tým, bolestnejšie, čím viac bude odvrátený od Boha a primerane svojej hriešnosti bude trápený trestom citu, pekelným ohňom.
c. Duše tých, čo zomrú v dedičnom hriechu tiež ihneď zostúpia do pekla.
d. Vynára sa otázka, či je peklo aj nejakým miestom a kde sa nachádza. Je isté, že peklo znamená predovšetkým stav, v ktorom sa zatratení stále nachádzajú. Avšak peklo je aj nejaké záhrobné miesto, teda je vo vesmíre miesto pre zatratených. Nevieme aké kategórie priestoru a času platia pre záhrobný život.

Očistec

Očistec je prechodný stav a miesto duší, ktoré opustili telo v stave milosti, avšak obťažené ešte nejakými časnými trestami alebo všednými hriechmi.
Trid. snem učí: “ Jestvuje očistec a dušiam tam uväzneným sa dostáva pomoci príhovormi veriacich, najmä však ľúbeznou obetou oltára.”
Pán Ježiš však hovorí, že hriech proti Sv. Duchu sa neodpustí ani v tomto ani v budúcom veku. ( Mt 12,32 ) Tým naznačuje, že aj po smrti sa odpúšťajú niektoré hriechy.
Teológovia rozoznávajú aj v očistci dvojaký trest: trest straty a trest citu.
Trest straty znamená, že kým duše trpia v očistci, sú vylúčené z videnia Boha. Je to trest veľmi bolestivý, lebo duše v očistci veľmi túžia po Bohu.
Trest citu v očistci tiež jestvuje. Podľa východných Otcov trest citu je v očistci spôsobený bolesťami, tmou atď.
Západní Otcovia a teológovia dosť všeobecne myslia, že aj duše v očistci trpia ohňom.
b. Okolnosti a priebeh osobitného súdu: sudcom je JK, ako to vysvitá z jeho slov: “ Otec … všetok súd odovzdal synovi. ” Človek bude súdený z celého svojho života, myšlienok, skutkov a slov. Súd sa koná na tom mieste a v tom okamihu, kde a kedy človek zomrel.
c. Rozsudok vynesený pri osobitnom súde je ihneď vykonaný, takže duša ide buď do pekla alebo do očistca alebo do neba.

NEBO: DOGMA O JESTVOVANÍ NEBESKEJ BLAŽENOSTI

Nebo je stav a miesto nadprirodzenej večnej blaženosti anjelov a ľudí, pozostávajúce v priamom videní Boha. Hovoríme tu:
1/ o jestvovaní
2/ o podstate
3/ o vlastnostiach nebeskej blaženosti
Dogmu o jestvovaní nebeskej blaženosti hlása už apoštolské vyznanie viery: “ Verím... v život večný.” Podobne Atanázske vyznanie hovorí: “ A ty, ktorí dobre činili, pôjdu do života večného.” JK v kázni na hore sľubuje svojim nasledovníkom kráľovstvo nebeské, blaženosť, potechu, nasýtenie, videnie Boha, hojnú odmenu v nebi ( Mt 5,1-12 )
Otcovia na základe Sv. písma od počiatku učia, že nebeská blaženosť pozostáva vo videní Boha.

PODSTATA NEBESKEJ BLAŽENOSTI
Nadprirodzená nebeská blaženosť anjelov a ľudí spočíva v tom, že oni priamo – z tváre do tváre vidia Boha, nadprirodzenou láskou ho dokonale milujú a tak Boha v nesmiernej radosti požívajú. Sv. Tomáš zdôrazňuje, že podstata nebeskej blaženosti , dosiahnutie nadprirodzeného cieľa , je videnie Boha.
a/ Videnie Boha je umožnené anjelom a ľudským dušiam tým, že majú tzv. svetlo slávy, ako to vyplýva z rozhodnutia všeobecného snemu vo Vienne .( 1311 ) Toto svetlo slávy je nadprirodzený akcident, trvalá akosť, čiže habitus, udelený stvorenému rozumu, ktorý sa zbožšťuje a uschopňuje k tomu, aby bezprostredne videl Boha, aký je.
b/ Svetlom nebeskej slávy oslávené duše jasne vidia samého Boha trojosobného a jedného, aký je, avšak podľa rôznosti zásluh jedna od druhej dokonalejšie. ( Flor. snem). Budú teda priamo vidieť božskú podstatu, uvidia tajomstvo Najsv. Trojice, nebeštania uvidia Boha priamo a celého, avšak nie celostne, totiž nepoznajú celú nekonečnú napodobiteľnosť Božej podstaty.
VLASTNOSTI NEBESKEJ BLAŽENOSTI : VEČNOSŤ A NEROVNOSŤ
a/ nebeská blaženosť je večná. To vyplýva už zo samej povahy definitívnej blaženosti, lebo dočasná blaženosť nie je skutočnou blaženosťou. Sv. Otcovia, Sv.písmo a definície Cirkvi stále a výslovne hlásajú večnosť nebeskej blaženosti. Na túto skutočnosť poukazuje aj sv. Tomáš.
b/ Podľa rôznych zásluh jedna duša od druhej bude dokonalejšie vidieť Boha ( Flor. snem). Pán Ježiš to naznačuje slovami: “ V dome Otca môjho je mnoho príbytkov.” (Jn 14,2). Sv. Pavol píše: “ Každý dostane vlastnú odplatu podľa vlastnej námahy.” ( 1Kor 3,8) Spravodlivosť Božia jasne vyžaduje aby odmena bola primeraná zásluhám, ktoré si jednotlivci získali v stave skúšky. Podľa stupňa zásluh dostane každý svoj stupeň svetla slávy a podľa toho bude vidieť Boha jeden od druhého dokonalejšie.

OBCOVANIE SVATÝCH
Dogma o obcovaní svätých vyslovená uť v apošt. vyznaní viery znamená, že svätí v nebi, duše v očistci a veriaci na zemi spolupatria a vzájomne si pomáhajú.
1.Obcovanie svätých je vospolnosť údov tajomného tela Kristovho, čiže Cirkvi, ktorá pozostáva zo svätých v nebi, z duší v očistci i z veriacich na zemi.
2.Vzťahy medzi rôznymi členmi obcovania svätých sa prejavujú:
- Cirkev víťazná, či že anjeli a svätí v nebi, sa prihovárajú za Cirkev putujúcu a trpiacu. Cirkev si ich zase ctí a vzýva (napr. úcta relikvií, pozostatkov, obrazov).
- Cirkev trpiaca, čiže duše v očistci, si ctia svätých v nebi a pravdepodobne sa prihovárajú za ľudí žijúcich na zemi.
- Cirkev bojujúca vzdáva úctu svätých v nebi, vzýva ich o pomoc.

25. otázka : Vzkriesenie, Posledný súd

VZKRIESENIE MŔTVYCH
1.Pri druhom príchode Pána na svet všetci zosnulí ľudia vstanú z mŕtvych vo vlastných telách. Už apošt. vyznanie viery hlása: “tela zmŕtvychvstanie.” Later. snem definoval: “Všetci vstanú s vlastnými telami, ktoré teraz majú.” Ježiš dôrazne vyhlasuje: “Všetci v hroboch počujú jeho hlas. Tí, čo robili dobre, budú vzkriesení k životu, ží však, čo páchalizlo, budú vzkriesení k odsúdeniu.” (Jn 5,28-29).
2.Totožnosť vzkrieseného tela s tým telom, ktoré človek mal za svojho pozemského života je tiež výslovne definované najmä vo vyhlásení IV. later. snemu. Aj Ježiš vstal v tom tele, ktoré bolo položené do hrobu.

VLASTNOSTI VZKRIESENÝCH TIEL
Telá všetkých vzkriesených budú celistvé a nesmrteľné, okrem toho však telá spasených budú aj oslávené.
a/ celistvosť vzkriesených tiel znamená, že budú mať vdšetky údy patriace každému človekovi. Podľa mienky niektorých teológov ostanú i pohlavné rozdiely.
b/ telá vzkriesených budú oslávené
Uvádzajú sa 4 vlastnosti oslávených tiel:
1.neporušiteľnosť (telo je neprístupné smrti, úrazom)
2.jasnosť (zvláštna krása osláveného tela)
3.čulosť (telo zbavené váhy sa môže nesmiernou rýchlosťou pohybovať z miesta na miesto)
4.jemnosť (môže preniknúť cez každú hmotu)
POSLEDNÝ - VŠEOBECNÝ SÚD
1. Po vzkriesení mŕtvych bude posledný, všeobecný súd, ktorým budú ukončené časné pozemské dejiny celého ľudského pokolenia. Dogmu o poslednokm súde hlása apošt. vyznanie viery: “Verím... v Ježiša Krista, ktorý...príde súdiť živých i mŕtvych.” Už proroci predpovedali hrozný deň Božieho súdu. Aj Ježiš v Kázni na hore pripomína deň súdu, v mnohých podobenstvách opisuje oddelenie dobrých od zlých.
Posledný súd potvrdí a doplní to, čo bolo rozhodnuté a ustanovené pri osobitnom súde po smrti každého človeka.
3. Okolnosti a priebeh posledného súdu podľa Božieho zjavenia možno zhrnúť takto:
a/ sudcom bude Ježiš
b/ súdené bude celé ľudské pokolenie
c/ miestom posledného súdu bude podľa mnohých teológov údolie Jozafátske, ale to nie je isté (Jozafát znamená “Boh súdi”)
d/ súdne pojednávanie bude pozostávať vo zvláštnom nadprirodzenom osvietení, ktorým dokonale každý spozná seba, svoje skutky
e/ súdny výrok povie Pán Ježiš pravdepodobne nie iba duchovne, ale ľudským vnímateľným hlasom

PRÍCHOD JEŹIŚA KRISTA K SÚDU
Príchod JK k súdu je dogmou vyslovenou už v apošt. vyznaní viery. Sám Spasiteľ hovorí: “Syn človeka príde v sláve Otca svojho s anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.” (Mt 16,27). Deň tohto príchodu je nám neznámy: “ O tom dni však a tej hodine nikto nevie, ani anjeli v nebi, iba sám Otec.” (Mt 24,30). Predsa však zjavenie Božie udáva niektoré znamenia príchodu Krista:
a/ hlásanie evanjelia na celom svete
b/ obrátenie izraelského národa
c/ príchod Eliáša a Henocha
d/ vystúpenie Antikrista
e/ veľký odpad od viery
f/ veľké prírodné katastrofy
g/ všeobecný svetový požiar

1. otázka : Božia existencia Poznanie Boha1
2. otázka: Božie vlastnosti2
5. otázka : Stvorenie sveta5
6. otázka : Božia starostlivosť o svet5
7. otázka : Zjavené učenie o anjeloch: Dobrí anjeli6
8. otázka : Zjavené učenie o anjeloch: Zlí anjeli7
9. otázka : Zjavené učenie o človeku7
12. otázka : Kristologické bludy9
13. otázka : Panna Mária a jej úloha v diele vykúpenia9
14. otázka : Márianske dogmy9
16. otázka : Božia milosť10
17. otázka : Sviatosti - pojem, podstata, ustanovenie, existencia, účinnosť10
18. otázka : Sviatosť krstu a myropomazania11
19. otázka : Sviatosť Eucharistie11
20.otázka: Sviatosť pokánia12
21.otázka: Sviatosť manželstva13
22.otázka: Sviatosť kňazstva13
23. otázka: Sviatosť pomazania chorých13
24.otázka: Smrť, osobitný súd, peklo, očistec, nebo14
25. otázka : Vzkriesenie, Posledný súd15