1.hlava
Prvotné korene bohoslužby

V liturgike treba presne rozlišovať medzi „Svätou liturgiou“ a „liturgiou“. Prvý názov je len pre eucharistické slávenie, kým druhý názov označuje všetky ostatné liturgické úkony.
Liturgia v bežnom slova význame vždy označuje bohoslužbu. Aj v etymologickom chápaní gréckeho významu „leiton ergon“ znamená spoločnú vykonanú prácu, činnosť. V cisárskej ére to bol výraz na označenie verejnej práce. Aj v náboženskom zmysle označuje spoločnú činnosť a síce spoločne vykonanú bohoslužbu (bohopoctu).

Na základe toho môžeme skúmať vnútornú podstatu bohoslužby, ktorú poznáme a nazývame ako liturgiu Cirkvi. Na základe toho skúmania môžeme zadosťučiniť výzve sv. Pavla prinášať „Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12,1). Prirodzeným dôsledkom uskutočňovania Pavlovej výzvy bude lepšia a hlbšia uvedomelosť našej bohoslužby.
V záujme toho treba objaviť tie prvotné korene, ktoré tvoria základ kresťanskej bohoslužby.
Intelekt ale najmä Zjavenie poukazuje na štyri skutočnosti:
1.svätosť Boha
2.vzťah Stvoriteľ-stvorenie
3.milosrdenstvo Božie
4.Tajomstvo Krista

1. Koreň bohoslužby: svätosť Boha
V liturgii sa viackrát zazneje myšlienka, že Boha oslavujeme pre jeho svätosť: „Lebo ty si svätý Bože náš a my ti vzdávame slávu“. Po úvodnom požehnaní vo zvyčajnom začiatku zazneje pokračovanie: „Sláva tebe Bože náš sláva tebe“. Trojsväté vydvihuje Bohu priradené vlastnosti, a po čiastkach hovorí o Božej svätosti. Podľa toho trojitého vzoru aj zvyčajný (obvyklý) začiatok sa delí na tri časti.
Božia svätosť a sláva sú organicky spojené. Boha oslavujeme pre jeho svätosť a to aj v našich bohoslužbách patrične vyjadrujeme. Najviac sa to objavuje vo zvolaniach (vozhlasoch) kňaza.

2.Prirodzený koreň bohoslužby: vzťah Stvoriteľ-stvorenie (stvoriteľxko-stvoriteľský)
1.Vzťahy medzi ľuďmi
Človek je zo svojej podstaty spoločenský tvor a preto jednotlivci sú v nejakom vzájomnom vzťahu. Z nášho hľadiska sa to prejavuje v dvoch rovinách:
a)v závislosti jedného človeka od druhého preto, lebo dostal niečo od neho
b)ak pre výnimočné osobné vlastnosti jeden človek prerastá ostatných
Rozpoznanie a uznanie týchto dvoch koreňov a s nimi súvisiace ľudské postoje vytvárajú úctu. Obsahujú v najširšom zmysle úctu a podradenosť druhému človeku, čo sa prejavuje rozličnými vonkajšími prvkami.
Dieťa si tak uctí rodičov, lebo od nich závisí jeho život, výchova a mnoho iného. Študent si tak uctí svojich učiteľov, lebo od nich dostáva vedomosti. Tak si uctievame „veľkých ludí“: vedcov, športovcov a umelcov pre ich výnimočné vlastnosti: