2.Úcta k Bohu
Ľudský intelekt, ale najmä Zjavenie jasne odkrýva, že vyššie uvedené dva dôvody k úcte, celkom vynikajúcim spôsobom sa nachádzajú v Bohu, v stvoriteľovi všetkého a v nekonečnom a absolútne nezávislom vlastníkovi bytia.
a) Svet (vo vzťahu k Bohu) ako celok, ale aj ako jednotlivé časti, včítane človeka, vo svojom bytí a činnosti je ako prípadok. Znamená to toľko, že neexistujú sami od seba. Celý svet sa predstavuje ako stvorenie, nevlastní svoje bytie sám od seba. Zo svojej podstaty je relatívny a nie absolútny. Filozofia to koncipuje ako skutočnosť, že podstatou stvorenia je sama závislosť a preto vyžaduje absolútneho Stvoriteľa.
Rozpoznanie vzťahu stvorenia prirodzeným spôsobom nás privádza k Bohu stvoriteľovi. Čím je úplnejší spôsob rozpoznávania tohto vzťahu, tým je intenzívnejší z neho vyplývajúce uznanie: hold a podriadenosť, teda úcta.
b) K tomu istému výsledku vedie aj rozpoznavanie Božej dokonalosti. Boh svojou podstatou je úplnosť nezávislého bytia. V Bohu bytie znamená všetko, všetku možnú dokonalosť v najvyššej miere.

Pre túto dokonalosť Božiu, ľudský intelekt či na základe vlastnej rozumovej činnosti, či vo svetle Zjavenia k Božiemu svetu sa nikdy nemôže priblížiť jednoznačnými pojmami, ale ľudský intelekt sa približuje vždy len analogickými pojmami k tomuto svetu.
Čím vyššieho stupňa je poznanie bytia Božej výnimočnosti a následne jeho uznanie, tým intenzívnejšia bude voči nemu úcta.
Byzantské liturgické texty nás upozorňujú na dvojitý koreň – charakter našej bohopocty: Doxologická forma je v rozličných obradoch trvalou výzvou k uvedomelej oslave Boha. Trojité Aleluja a Sláva tebe Bože, na konci žalmov upriamuje našu pozornosť na to isté.

3.Dvojitá forma oslavy Boha
1. Ontologická bohoslužba – Stvorený svet svojou existenciou a rozmanitosťou v ňom aj neuvedomelo oslavujú Boha, veď každé dielo oslavuje svojho majstra. Je to nemá bohoslužba vecí. A keď človek so svojimi danosťami odkrýva nevyčerpateľné tajomstvá stvoreného sveta, vtedy vlastne osvetľuje veľkolepé úmysly Stvoriteľa. Každé ľudské dielo oslavuje Božiu prasilu a bohatstvo jeho plánov. Čím bude obdivuhodnejší vo svojich dielach, tým slávnostnejšie vynikne Stvoriteľ, ktorý mu prikázal, aby si podmanil Zem a vládol nad ňou (Gn 1,28; Ž 8; Múdr. 9,1-3; Sir 17,1-3).
2. Uvedomelá bohoslužba - Keď rozumná bytosť vedome rozpozná a uzná svoju závislosť od Boha, uzná nekonečnú výnimočnosť Božiu a svojou vôľou mu vzdá hold, vtedy sa zrodí vedomá bohopocta – bohoslužba, čo nazývame aj etickou bohoslužbou.

4.Rozbor uvedomelej bohoslužby
a) Človek je bytosť z tela a duše, tak ho stvoril Boh. V uvedomelej bohoslužbe má brať účasť nielen duša, ale aj telo. Bezprostredne je možné vnímať, že bohopocta je dvojitá a je zložená z dvoch prvkov: vnútorného a vonkajšieho. Znamená to aj viac, totiž to, že bohoslužba je zážitok, ktorý zasahuje celého človeka.
Vnútorná bohopocta je úcta duše a vonkajšia bohopocta je prejav zvnútra navonok vonkajšími formami.
Vyplývajú z toho dve veci:

1. Podstatným prvkom bohoslužieb je vnútorný prvok, lebo ten si uvedomuje úctu a podriadenosť, nekonečnú Božiu dokonalosť atď.
2. Napriek dôležitosti vnútorných prvkov, vôbec nie sú zanedbateľné počas bohoslužieb a obradoch vonkajšie prvky, gestá, postoje a iné formy.
Preto od II. vatikánskeho snemu Cirkev vníma a preberá do bohoslužieb charakteristické vonkajšie prvky jednotlivých národov a období.
Lit K 37. b. I. Dokumenty str. 195 „Vo veciach.... liturgického ducha“. Bohoslužba bez vnútorného prvku by však z nej chýbal z nej podstatný ľudský prvkom.
b) Uvedomelá bohoslužba je povinnosťou rozumných tvorov. Rozumné tvory chápu svoju závislosť od Boha ako aj Božiu dokonalosť a výnimočnosť, ktorá presahuje ľudskú prirodzenosť. V dôsledku toho spravodlivosť podnecuje a vyžaduje uznanie holda a podriadenosti sa k Bohu.
Z uvedeného vyplýva, že bohoslužba, je jedna z najsvätejších ľudských povinností a zákonite patrí k úplnosti rozvitiu sa človeka. K našej ľudskej úplnosti patrí aj uznanie našej závislosti od iných ako aj uznanie výnimočných osobností. Podobne, alebo ešte viac je súčasťou realizácie našej úplnej ľudskej bytnosti aj chvála (oslava) Božia: Kto nevie chváliť, oslavovať, ten je do seba uzavretý a vo vývoji zakrpatený človek.
Úvodné slová k „eucharistii“ (vďaky vzdávaniu)“Je dôstojné a správne“ sú spoločným pokladom ako gréckej tak aj latinskej liturgie. Anafory a kánony zhodne obsahujú jej rozvinutie, ktoré v liturgii sv. Jána Zlatoústeho znie: