Liturgikon
c) V doterajšej rozprave sme sledovali človeka v jeho individuálnej dôstojnosti a na základe tejto individuality sme vykusovali charakteristické črty bohoslužby. Človek však nie je len osamelá individualita, ale aj členom bohoslužby. A keďže úctu Bohu má prejaviť úplnosťou svojho vzťahu k Bohu ako stvorenia, nesmie chýbať z ľudskej bohoslužby črta spoločenstva, nakoľko by chýbala z tejto bohoslužby základná ľudská danosť: charakter spoločenstva. Nielen jednotlivec, ale aj spoločenstvo má vyjadriť svoju bohoslužbu, lebo aj spoločenstvo ako také je Božie dielo – stvorenie.
Byzantská liturgia v každom liturgickom úkone zvýrazňuje zvlášť zvýrazňuje poločenstva v liturgii. Po II. Vatikánskom sneme sa ľudová reč uviedla do latinskej liturgie, čo bola u východných cirkvách odveká prax. Druhá črta spoločenstva v byzantskej liturgii je dialogická stavba liturgie, čo tiež svedčí že bohoslužbu spoločenstva treba vykonávať v spoločenstve.
Z vnútorných čŕt je najzaujímavejšia skutočnosť, že okrem niekoľkých tichých kňazských modlitieb, ostatné všetky znejú v množnom čísle.

d) Okrem spomínaných a uvedených čŕt, človek má aj kozmickú črtu. Človek je vrchol stvorenstva. K porozumeniu sveta stačí porozumieť človeka a opačne.
Keď človek chce vyjadriť svoju stvorenskú podriadenosť Bohu, vtedy okrem holdu svojej osoby a spoločenstva má túto obetu prinášať aj v mene celého vesmíru. Pretože človek svojou slobodnou vôľou a rozumom stojí na čele stvorenstva v ňom a skrze neho uskutočňuje bezhlasná oslava Boha zo strany nemého stvorenia.
Ba čo viac človek túto kozmickú bohoslužbu vykonáva spoločne s nebeskými zástupami: „Svätý, svätý, svätý Pán zástupov. Plné sú nebesia i zem tvojej slávy. Hosanna na výsositach“.
„S týmito blaženými silami, láskyplný Vládca, aj my spievame a voláme: Svätý si a presvätý a veľkolepá je tvoja sláva“

5.Dve základné črty litugie čo z vyššie povedaného môžeme konštatovať:
1. Pretože liturgia je bohoslužba je povinná nosiť na sebe vyššie už uvedené znaky: povinný postoj pred Bohom, osobné stretnutie sa s Bohom, prejav holdu spoločenstva, ba čo viac prejav kozmického holdu pred Bohom. Treba konštatovať, že tieto črty nie sú prítomné zvlášť a zvlášť, ale sú prítomné naraz. Keď človek v mene stvorenstva a v spoločenstve vyjadrí pred Bohom povinnú úctu, vtedy sa v tej úcte (bohoslužbe) stretáva sa s ním osobne.
2. Druhý postreh: Keď človek-ako stvorené bytie-prejaví svoju úctu k Stvoriteľovi, vlastne odpovedá Bohu. Veď týmto vyjadruje, že Ho spoznal a s vďakou uznal bytie, so všetkými jej danosťami, ktoré dostal od Boha. Vždy je to Boh, ktorý predbieha človeka svojou láskou, človek na ňu môže len odpovedať. Hneď možno sledovať dvojitý pohyb v liturgii: Stvoriteľ zostupuje k svojmu stvoreniu so svojim darom a stvorenie vystupuje k svojmu Svoriteľovi svojou úctou.
3.Milosrdenstvo Božie ako dôvod úcty

1. Prežívanie skutočnosti, že sme stvorenia.
Opravdivé prežitie a uvedomenie si skutočnosti, že sme stvorenia, prirodzene privádza človeka k úcte Stvoriteľa. Tu je dôvod, prečo nachádzame bohoslužbu aj u pohanov, ktorí postrádajú zjavenie.
Zjavenie túto ontologickú bohoslužbu ešte viac prehlbuje a napĺňa, keď nás učí pravde, že Boh je k nám naklonené milosrdenstvo. Tento prvok v gréckom obrade prežitie skutočnosti, že Boh je milosrdenstvo, môže byť predmetom bezprostrednej skúsenosti, ktorá sa najviac uskutočňuje uvedomelým modlením sa „Pane zmiluj sa“. Byzantská liturgia nie je iba náhodne akoby zaplavená týmto biblicky inšpirovaným vzdychom. V mnohých prípadoch je odpoveďou na jekténie či už raz, alebo v trojitej forme, prípadne dvanásťkrát, ba čo viac vyskytuje sa v našich bohoslužbách aj štyridsaťkrát. Viac a viac chce v nás preĺbene si dať uvedomovať, že Boh je milosrdenstvo. Čím uvedomelejšie sa modlí človek 40-krát Pane zmiluj sa, tým úplnejšie sa uskutočňuje.