Liturgická teológia

1.Objavenie sa liturgickej teológie

Medzi životom Cirkvi a jednotlivými teologickými disciplínami je badateľná nesporná súvislosť. Jednotlivé teologické disciplíny sa vyvinuli na základe života Cirkvi a síce tak, že tento život Cirkvi, alebo presnejšie povedané, jej presne určené roviny – vedecky spracovali a kodifikovali. Zároveň na tento život vplývali ako usmerňovatelia. V tomto vzájomnom vplyve má prvoradú úlohu život Cirkvi.
Zo vzájomného vplyvu života Cirkvi a teologických disciplín vzniká liturgická teológia.
Oplatí sa však všimnúť si aj nasledujúcu skutočnosť. V základných rysoch možno tvrdiť, že každá epocha zmýšľala o liturgii tak, ako zmýšľala o Cirkvi. Dôverne vnímaný pojem Cirkvi členmi pracerkvi, sa zaslúžil o vytvorenie vrelého liturgického života. Od prvých svedectiev Skutkov apoštolov, cez Didaché a cez náuku o Cirkvi a Eucharistii sv. Ignáca z Antiochie, to bolo vnímateľné ešte dlhý čas. V byzantskom cirkevnom spoločenstve do značnej miery to ostalo tak dodnes, liturgia a eucharistická liturgia dáva dodnes cirkevný a vôbec kresťanský život.

Na Západe však neskôr, najmä počas úspešného rozšírenia Cirkvi situácia sa značne zmenila. Skoro až do našich dní sa zdôrazňovala, viditeľná a víťazná črta Cirkvi. V tomto kontexte aj liturgia sa stala povšimnutiahodnou pozoruhodnosťou. Popritom však na veľkonočnú spoveď a nedeľnú účasť na Eucharistii bolo treba vydať príkaz. Výstižný je preklad príkazu o nedeľnom „počúvaní“ liturgie (omše), čo svedčí o neživotnosti v liturgickom dianí. Triumfalistické chápanie Cirkvi počas protireformácie, v liturgii presadila nádheru baroka.
Vychádzajúc zo všeobecne prijatej myšlienky, že liturgia je „nebo na zemi“, byzantská cirkev nikdy neváhala vyzdvihnúť nádheru a vznešenosť liturgie. Totiž, chrámové konanie liturgie je pozemský prejav nebeskej liturgie. Ku konaniu takej litugie aj najvhodnejšie okolnosti a aj najvznešenejšie úkony a výrazové prostriedky znamenajú málo.

V 19. storočí v Cirkvi sa započal proces, ktorý pojem o Cirkvi znova prehĺbil smerom k vnímaniu ako tajomného tela Kristovho a tým aj cirkevný život sa stal vrúcnejším s čím úzko súvisí aj prehĺbenie a chápanie liturgického života.
II. vatikánsky snem znovu objavil hĺbku vnímania Cirkvi tak, ako ho vnímala prvotná cirkev. A snem hneď aj ohlásil, že v posvätnej liturgii sa nevčerpáva celá činnosť Cirkvi, avšak v liturgii vyvrchoľuje činnosť Cirkvi a zároveň v nej pramení všetka jej sila (SSC 9,10).
Teda liturgia – aj keď sa v nej nevyčerpáva celá činnosť Cirkvi – je však najdôležitejšou činnosťou Cirkvi.
Na konci 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa začal budovať okruh otázok a neskôr celý systém liturgickej teológie.
Opakovane treba zdôrazniť, že čo pre západnú cirkev bol veľký objav, východná cirkev – najmä byzantská – praktizovala a žila stáročia. Na Východe prežívanie liturgie znamenalo jednoducho jednotu s kresťanskou výchovou a s meditatívnym prežívaním právd viery.
2.Vymedzenie a podstata liturgickej teológie
Liturgická teológia je tá vetva teológie, ktorá vo svetle zjavenia skúma najvlastnejší život cirkvi, ako tajomného tela Kristovho, z ktorého života pramenia kultické (liturgické) stretnutia Cirkvi a v nej aj veriacich s Bohom.

Liturgická teológia má dvojaký význam:
1.V širšom zmysle liturgická teológia spracúva učenie o liturgii. Patria sem liturgické príručky, ktoré svoje postoje prezentujú z rozličných hľadísk.
2.V užšom zmysle liturgická teológia je len jedna časť všeobecnej liturickej vedy, ktorá má základné poslanie.
3.Liturgická teológia má za svoj všeobecný predmet liturgiu ako celok, so všetkými jej prvkami.
4.Špecifický predmet liturgickej teológie je spoločný koreň jednotlivých liturgických dianí, ten osobitný cirkevný život, z ktorého ako z úrodnej pôdy vyrastú konkrétne liturgické prejavy. To znamená, že pre Cirkev ako tajomné telo aj pre jednotlivých veriacich, je ten život pred Bohom a v Bohu, ktorý SSC nazval „vrcholom a prameňom“ každej činnosti.
5.Nakoľko je reč o teologickej vede, liturgická teológia skúma podstatu a prirodzenosť tohto života len a len vo svetle Zjavenia.

3.Úloha liturgickej teológie

Z definície liturgickej teológie logicky vyplýva aj jej úloha: Má ukázať vo svetle Zjavenia podstatu života v tajomnom Kristovom tele, jeho prejavy, ich miesto a význam v dejinách spásy, a stretnutie Boha s človekom v živote tajomného tela Kristovho. Vlastne to je podstata liturgickej teológie.

4.Vzťah liturgickej teológie k ostatným disciplínam teológie (špecializáciám).

Z predchádzajúceho je možné dedukovať vzťah medzi liturgickou teológiou a ostatnými teologickými disciplínami.
1. Niet rozdielu medzi predmetom a obsahom liturgickej teológie a ostatných teologických disciplín. Ani liturgická teológia neučí iné než dogmatika, fundamentálna teológia, morálka a iné.
2. Rozdiel však skôr nachádzame v spôsobe podania téz medzi dvoma disciplínami.
a) Ostatné teologické disciplína radšej podávajú svoju náuku analyticky a zhŕňajú náuku viery do vedeckých systémov.
b) Liturgická teológia skôr podáva tú istú náuku v spojitosti, v syntéze a v súvise so životom.

Predmetom liturgickej teológie je práve život Cirkvi, v ktorom slová života prinášajú so sebou rozvinutie spásneho života. Nedostávajú sa k nám cez stuhnutý systém vedy, ale pravdy teologických vedných odborov sa dostávajú nazad do svojho živého prostredia; čo nám liturgická teológia takto aj podáva. Nie je to neobvyklé, keď si spomenieme, akú vážnu teologickú náuku podáva Východná cirkev svojou liturgiou a textami. Pripomeňme veľké dohmaty večierní alebo ódy uterní.
Rozdiel medzi liturgickou teológiou a ostatnými teologickými disciplínami sa lepšie pochopí, cez jedno porovnanie. Teologické disciplíny sa liturgickej teológii podobajú tak, ako herbár zostavený presne podľa atlasu sa podobá nádhernej kvetinovej lúke hýriacej životom a farbami.
Nakoľko liturgická teológia sa usiluje sprístupniť najvlastnejší život Cirkvi, ktorý je podľa svojej podstaty život mystický, preto v stredobode liturgickej teológie stojí toto mystérium. Má rozvinúť mystérium Krista (Ef 1,3; 2,18; 3,1) a tým sa stáva zároveň aj teológiou mystéria.
1.hlava
Prvotné korene bohoslužby

V liturgike treba presne rozlišovať medzi „Svätou liturgiou“ a „liturgiou“. Prvý názov je len pre eucharistické slávenie, kým druhý názov označuje všetky ostatné liturgické úkony.
Liturgia v bežnom slova význame vždy označuje bohoslužbu. Aj v etymologickom chápaní gréckeho významu „leiton ergon“ znamená spoločnú vykonanú prácu, činnosť. V cisárskej ére to bol výraz na označenie verejnej práce. Aj v náboženskom zmysle označuje spoločnú činnosť a síce spoločne vykonanú bohoslužbu (bohopoctu).

Na základe toho môžeme skúmať vnútornú podstatu bohoslužby, ktorú poznáme a nazývame ako liturgiu Cirkvi. Na základe toho skúmania môžeme zadosťučiniť výzve sv. Pavla prinášať „Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12,1). Prirodzeným dôsledkom uskutočňovania Pavlovej výzvy bude lepšia a hlbšia uvedomelosť našej bohoslužby.
V záujme toho treba objaviť tie prvotné korene, ktoré tvoria základ kresťanskej bohoslužby.
Intelekt ale najmä Zjavenie poukazuje na štyri skutočnosti:
1.svätosť Boha
2.vzťah Stvoriteľ-stvorenie
3.milosrdenstvo Božie
4.Tajomstvo Krista

1. Koreň bohoslužby: svätosť Boha
V liturgii sa viackrát zazneje myšlienka, že Boha oslavujeme pre jeho svätosť: „Lebo ty si svätý Bože náš a my ti vzdávame slávu“. Po úvodnom požehnaní vo zvyčajnom začiatku zazneje pokračovanie: „Sláva tebe Bože náš sláva tebe“. Trojsväté vydvihuje Bohu priradené vlastnosti, a po čiastkach hovorí o Božej svätosti. Podľa toho trojitého vzoru aj zvyčajný (obvyklý) začiatok sa delí na tri časti.
Božia svätosť a sláva sú organicky spojené. Boha oslavujeme pre jeho svätosť a to aj v našich bohoslužbách patrične vyjadrujeme. Najviac sa to objavuje vo zvolaniach (vozhlasoch) kňaza.

2.Prirodzený koreň bohoslužby: vzťah Stvoriteľ-stvorenie (stvoriteľxko-stvoriteľský)
1.Vzťahy medzi ľuďmi
Človek je zo svojej podstaty spoločenský tvor a preto jednotlivci sú v nejakom vzájomnom vzťahu. Z nášho hľadiska sa to prejavuje v dvoch rovinách:
a)v závislosti jedného človeka od druhého preto, lebo dostal niečo od neho
b)ak pre výnimočné osobné vlastnosti jeden človek prerastá ostatných
Rozpoznanie a uznanie týchto dvoch koreňov a s nimi súvisiace ľudské postoje vytvárajú úctu. Obsahujú v najširšom zmysle úctu a podradenosť druhému človeku, čo sa prejavuje rozličnými vonkajšími prvkami.
Dieťa si tak uctí rodičov, lebo od nich závisí jeho život, výchova a mnoho iného. Študent si tak uctí svojich učiteľov, lebo od nich dostáva vedomosti. Tak si uctievame „veľkých ludí“: vedcov, športovcov a umelcov pre ich výnimočné vlastnosti:
2.Úcta k Bohu
Ľudský intelekt, ale najmä Zjavenie jasne odkrýva, že vyššie uvedené dva dôvody k úcte, celkom vynikajúcim spôsobom sa nachádzajú v Bohu, v stvoriteľovi všetkého a v nekonečnom a absolútne nezávislom vlastníkovi bytia.
a) Svet (vo vzťahu k Bohu) ako celok, ale aj ako jednotlivé časti, včítane človeka, vo svojom bytí a činnosti je ako prípadok. Znamená to toľko, že neexistujú sami od seba. Celý svet sa predstavuje ako stvorenie, nevlastní svoje bytie sám od seba. Zo svojej podstaty je relatívny a nie absolútny. Filozofia to koncipuje ako skutočnosť, že podstatou stvorenia je sama závislosť a preto vyžaduje absolútneho Stvoriteľa.
Rozpoznanie vzťahu stvorenia prirodzeným spôsobom nás privádza k Bohu stvoriteľovi. Čím je úplnejší spôsob rozpoznávania tohto vzťahu, tým je intenzívnejší z neho vyplývajúce uznanie: hold a podriadenosť, teda úcta.
b) K tomu istému výsledku vedie aj rozpoznavanie Božej dokonalosti. Boh svojou podstatou je úplnosť nezávislého bytia. V Bohu bytie znamená všetko, všetku možnú dokonalosť v najvyššej miere.

Pre túto dokonalosť Božiu, ľudský intelekt či na základe vlastnej rozumovej činnosti, či vo svetle Zjavenia k Božiemu svetu sa nikdy nemôže priblížiť jednoznačnými pojmami, ale ľudský intelekt sa približuje vždy len analogickými pojmami k tomuto svetu.
Čím vyššieho stupňa je poznanie bytia Božej výnimočnosti a následne jeho uznanie, tým intenzívnejšia bude voči nemu úcta.
Byzantské liturgické texty nás upozorňujú na dvojitý koreň – charakter našej bohopocty: Doxologická forma je v rozličných obradoch trvalou výzvou k uvedomelej oslave Boha. Trojité Aleluja a Sláva tebe Bože, na konci žalmov upriamuje našu pozornosť na to isté.

3.Dvojitá forma oslavy Boha
1. Ontologická bohoslužba – Stvorený svet svojou existenciou a rozmanitosťou v ňom aj neuvedomelo oslavujú Boha, veď každé dielo oslavuje svojho majstra. Je to nemá bohoslužba vecí. A keď človek so svojimi danosťami odkrýva nevyčerpateľné tajomstvá stvoreného sveta, vtedy vlastne osvetľuje veľkolepé úmysly Stvoriteľa. Každé ľudské dielo oslavuje Božiu prasilu a bohatstvo jeho plánov. Čím bude obdivuhodnejší vo svojich dielach, tým slávnostnejšie vynikne Stvoriteľ, ktorý mu prikázal, aby si podmanil Zem a vládol nad ňou (Gn 1,28; Ž 8; Múdr. 9,1-3; Sir 17,1-3).
2. Uvedomelá bohoslužba - Keď rozumná bytosť vedome rozpozná a uzná svoju závislosť od Boha, uzná nekonečnú výnimočnosť Božiu a svojou vôľou mu vzdá hold, vtedy sa zrodí vedomá bohopocta – bohoslužba, čo nazývame aj etickou bohoslužbou.

4.Rozbor uvedomelej bohoslužby
a) Človek je bytosť z tela a duše, tak ho stvoril Boh. V uvedomelej bohoslužbe má brať účasť nielen duša, ale aj telo. Bezprostredne je možné vnímať, že bohopocta je dvojitá a je zložená z dvoch prvkov: vnútorného a vonkajšieho. Znamená to aj viac, totiž to, že bohoslužba je zážitok, ktorý zasahuje celého človeka.
Vnútorná bohopocta je úcta duše a vonkajšia bohopocta je prejav zvnútra navonok vonkajšími formami.
Vyplývajú z toho dve veci:

1. Podstatným prvkom bohoslužieb je vnútorný prvok, lebo ten si uvedomuje úctu a podriadenosť, nekonečnú Božiu dokonalosť atď.
2. Napriek dôležitosti vnútorných prvkov, vôbec nie sú zanedbateľné počas bohoslužieb a obradoch vonkajšie prvky, gestá, postoje a iné formy.
Preto od II. vatikánskeho snemu Cirkev vníma a preberá do bohoslužieb charakteristické vonkajšie prvky jednotlivých národov a období.
Lit K 37. b. I. Dokumenty str. 195 „Vo veciach.... liturgického ducha“. Bohoslužba bez vnútorného prvku by však z nej chýbal z nej podstatný ľudský prvkom.
b) Uvedomelá bohoslužba je povinnosťou rozumných tvorov. Rozumné tvory chápu svoju závislosť od Boha ako aj Božiu dokonalosť a výnimočnosť, ktorá presahuje ľudskú prirodzenosť. V dôsledku toho spravodlivosť podnecuje a vyžaduje uznanie holda a podriadenosti sa k Bohu.
Z uvedeného vyplýva, že bohoslužba, je jedna z najsvätejších ľudských povinností a zákonite patrí k úplnosti rozvitiu sa človeka. K našej ľudskej úplnosti patrí aj uznanie našej závislosti od iných ako aj uznanie výnimočných osobností. Podobne, alebo ešte viac je súčasťou realizácie našej úplnej ľudskej bytnosti aj chvála (oslava) Božia: Kto nevie chváliť, oslavovať, ten je do seba uzavretý a vo vývoji zakrpatený človek.
Úvodné slová k „eucharistii“ (vďaky vzdávaniu)“Je dôstojné a správne“ sú spoločným pokladom ako gréckej tak aj latinskej liturgie. Anafory a kánony zhodne obsahujú jej rozvinutie, ktoré v liturgii sv. Jána Zlatoústeho znie:
Liturgikon
c) V doterajšej rozprave sme sledovali človeka v jeho individuálnej dôstojnosti a na základe tejto individuality sme vykusovali charakteristické črty bohoslužby. Človek však nie je len osamelá individualita, ale aj členom bohoslužby. A keďže úctu Bohu má prejaviť úplnosťou svojho vzťahu k Bohu ako stvorenia, nesmie chýbať z ľudskej bohoslužby črta spoločenstva, nakoľko by chýbala z tejto bohoslužby základná ľudská danosť: charakter spoločenstva. Nielen jednotlivec, ale aj spoločenstvo má vyjadriť svoju bohoslužbu, lebo aj spoločenstvo ako také je Božie dielo – stvorenie.
Byzantská liturgia v každom liturgickom úkone zvýrazňuje zvlášť zvýrazňuje poločenstva v liturgii. Po II. Vatikánskom sneme sa ľudová reč uviedla do latinskej liturgie, čo bola u východných cirkvách odveká prax. Druhá črta spoločenstva v byzantskej liturgii je dialogická stavba liturgie, čo tiež svedčí že bohoslužbu spoločenstva treba vykonávať v spoločenstve.
Z vnútorných čŕt je najzaujímavejšia skutočnosť, že okrem niekoľkých tichých kňazských modlitieb, ostatné všetky znejú v množnom čísle.

d) Okrem spomínaných a uvedených čŕt, človek má aj kozmickú črtu. Človek je vrchol stvorenstva. K porozumeniu sveta stačí porozumieť človeka a opačne.
Keď človek chce vyjadriť svoju stvorenskú podriadenosť Bohu, vtedy okrem holdu svojej osoby a spoločenstva má túto obetu prinášať aj v mene celého vesmíru. Pretože človek svojou slobodnou vôľou a rozumom stojí na čele stvorenstva v ňom a skrze neho uskutočňuje bezhlasná oslava Boha zo strany nemého stvorenia.
Ba čo viac človek túto kozmickú bohoslužbu vykonáva spoločne s nebeskými zástupami: „Svätý, svätý, svätý Pán zástupov. Plné sú nebesia i zem tvojej slávy. Hosanna na výsositach“.
„S týmito blaženými silami, láskyplný Vládca, aj my spievame a voláme: Svätý si a presvätý a veľkolepá je tvoja sláva“

5.Dve základné črty litugie čo z vyššie povedaného môžeme konštatovať:
1. Pretože liturgia je bohoslužba je povinná nosiť na sebe vyššie už uvedené znaky: povinný postoj pred Bohom, osobné stretnutie sa s Bohom, prejav holdu spoločenstva, ba čo viac prejav kozmického holdu pred Bohom. Treba konštatovať, že tieto črty nie sú prítomné zvlášť a zvlášť, ale sú prítomné naraz. Keď človek v mene stvorenstva a v spoločenstve vyjadrí pred Bohom povinnú úctu, vtedy sa v tej úcte (bohoslužbe) stretáva sa s ním osobne.
2. Druhý postreh: Keď človek-ako stvorené bytie-prejaví svoju úctu k Stvoriteľovi, vlastne odpovedá Bohu. Veď týmto vyjadruje, že Ho spoznal a s vďakou uznal bytie, so všetkými jej danosťami, ktoré dostal od Boha. Vždy je to Boh, ktorý predbieha človeka svojou láskou, človek na ňu môže len odpovedať. Hneď možno sledovať dvojitý pohyb v liturgii: Stvoriteľ zostupuje k svojmu stvoreniu so svojim darom a stvorenie vystupuje k svojmu Svoriteľovi svojou úctou.
3.Milosrdenstvo Božie ako dôvod úcty

1. Prežívanie skutočnosti, že sme stvorenia.
Opravdivé prežitie a uvedomenie si skutočnosti, že sme stvorenia, prirodzene privádza človeka k úcte Stvoriteľa. Tu je dôvod, prečo nachádzame bohoslužbu aj u pohanov, ktorí postrádajú zjavenie.
Zjavenie túto ontologickú bohoslužbu ešte viac prehlbuje a napĺňa, keď nás učí pravde, že Boh je k nám naklonené milosrdenstvo. Tento prvok v gréckom obrade prežitie skutočnosti, že Boh je milosrdenstvo, môže byť predmetom bezprostrednej skúsenosti, ktorá sa najviac uskutočňuje uvedomelým modlením sa „Pane zmiluj sa“. Byzantská liturgia nie je iba náhodne akoby zaplavená týmto biblicky inšpirovaným vzdychom. V mnohých prípadoch je odpoveďou na jekténie či už raz, alebo v trojitej forme, prípadne dvanásťkrát, ba čo viac vyskytuje sa v našich bohoslužbách aj štyridsaťkrát. Viac a viac chce v nás preĺbene si dať uvedomovať, že Boh je milosrdenstvo. Čím uvedomelejšie sa modlí človek 40-krát Pane zmiluj sa, tým úplnejšie sa uskutočňuje.
2. Svedectvo Písma
So Zjavením transcendentnej svätosti a veľkosti Boha vždy sa nerozlučiteľne zjavuje aj jeho milosrdenstvo. Svedčí o tom celá Biblia.
a) Boh sa zjavuje Mojžišovi v horiacom kríku. Po priblížení sa ku kríku počuje: „Nepribližuj sa! Vyzuj si svoju obuv, lebo zem na ktorej stojíš je svätá!“ A pokračuje: k Mojžišovi, ktorý skrýva svoju tvár od strachu a úcty: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z otroctva faraóna!“ (Ex 3,5-8).

Je to pri Nekonečnej Veľkosti prejavenie sa Milosrdenstva. Boh nevypočul v skutočnosti slovo volajúce o pomoc, ale zhliadol na utrpenie a bolesti ľudu čo je úplné vyniknutie Božieho milosrdenstva. Obrátenie sa Boha k nim a ochota nezištne im pomôcť je skutočnosť vyplývajúca čisto z vlastnej Božej ochoty.
b) Druhá udalosť ešte viac „odhalí“ vševládneho a zároveň milosrdného Boha. Izrael pri uzavretí zmluvy veľmi skoro sa jej vzoprie. Zbožňuje zlaté teľa. Ak by Boh bol len svätý, od tejto chvíle by nemohol zostať medzi svojim ľudom, ktorý sa prehrešil proti nemu. Vyznieva to aj zo slova, ktorým Boh skúšal Mojžiša: „Nech vyhynie tento ľud a Mojžišovi potomkovia sa stanú veľkým národom“. Na orodovanie Mojžiša však všetko odpustí. A z toho Mojžiš spozná Pána ešte hlbšie, ako dovtedy: Pán je milosrdný a milostivý, dlhotrpezlivý, bohatý na milosť a vernosť. Svoju milosť zachová tisícom, odpustí hriech, chybu a spreneveru (Ex 34,6-7).
c) Celé Zjavenie, každá zmluva Boha s človekom nie je iným, než darom Božieho milosrdenstva. V uzatváraní zmlúv je vždy iniciátorom Boh, hoci On je Najvyšší. V dejinných súvislostiach vždy menší chce dosiahnuť zmluvu od väčšieho. Vrcholom zmlúv je Vtelenie.
3. Teologický rozbor milosrdenstva.

Tento rozbor ešte viac odkrýva najhlavnejšiu a najbožskejšiu Božiu vlasnosť.
a) Podstata čnosti milosrdenstva spočíva v tom, že vlastníka robí spolucítiacim voči iným. Zbadá ich nešťastia a utrpenia, aby podľa svojej možnosti im pomohol. Koreňom takéhoto milosrdenstva je láska. Milosrdenstvo k láske pridáva ochotu pomôcť v núdzi osobe a tak sa stane pomáhajúcou láskou.
b) Z povedaného je jasné, že milosrdenstvo znamená sklonenie sa k núdznym a trpiacim. Kto stojí vyššie, ten sa skláňa k odkázaným na pomoc, aby ho obdaroval. Nepomáha z povinnosti, ale pomáha obdarovaním núdzneho.

c) Počujúc pojem „milosrdenstvo“ najčastejšie myslíme na odpustenie hriechov. Obsahuje aj toto, veď najväčším problémom hriešnika je, že vypadol z priazne toho, koho urazil. Milosrdenstvo však neznamená len odpustenie hriechov, ale pomoc v akejkoľvek núdzi.
d) V prípade odpustenia celkom mimoriadnym spôsobom sa stáva viditeľným v milosrdenstve sa darujúca láska a sklonenie sa Milosrdného k hriešnikovi. Je jasné, že hriechy môže odpúšťať len ten, kto na to má moc. Boh je suverénny Pán, ktorý z lásky môže odpustiť tresty za hriechy bez toho, aby sa dotkol poriadku spravodlivosti.
e) Milosrdenstvo patrí k najväčším čnostiam. V zostupnosti väčším od milosrdenstva je iba láska zjednocujúca nás s Bohom. Zostupnosti znamená milosrdenstvo aktívnu (praktickú) lásku k ľuďom. U Boha je to jeho najväčšia vlastnosť, lebo nad ním nie je nikto, každý mu je podriadený.

4. Spiritualita a bohoslužba Starého zákona
Na základe povedaného môžeme porozumieť duchovnosť a bohoslužbu Starého zákona, ako sa nachádza hlavne v žalmoch a v prorockých spisoch. V našom obrade anafora sv. Bazila dosť podrobne rozvíja témy, ktoré sú na uvedených miestach:
a.) Boh je milosrdný v stvorení: dáva do daru celé svoje stvorené dielo. „Svätý si vo svojom diele, lebo podľa spravodlivosti rozsudku si s nami jednal vo všetko... uctil si človeka. Sv. Ján Zlatoústy: Ty si nás z nebytia priviedol v bytie.
b) Ešte viac sa ukáže Božie milosrdenstvo Abrahámovi, Dávidovi a ich potomkom vo vyvolení. „V hojnosti svojho milosrdenstva mnohorakým spôsobom si ho podporoval. Poslal si prorokov. Dal si povstať silám v tvojich svätých.
c) Božie milosrdenstvo sa prejavuje voči Židom, pri vylsobodení z Egypta, na čo si spomínajú počas najväčších sviatkov. Kto je schopný živým slovom vyjadriť tvoju moc, verne ukázuať Tvoju celú slávu, alebo vyrozprávať všetky tvoje diela zázračné?
d) Božie milosrdenstvo je aj svätý „zvyšok“ záchrana „seáru“.
„Neodvrátil si sa od svojho stvorenia a nezabudol si na dielo svojich rúk.
5. Keď Boží ľud zakúsi toto k nemu sa skláňajúce Božie milosrdenstvo, vtedy celkom zvláštnym spôsobom vytryskne z jeho duše úcta voči Bohu. Ospevuje to mnoho žalmov. Zážitok Božieho milosrdenstva podnecuje a vedie k opravdivej bohoslužbe-bohopocte. Vyvolený ľud svoju vieru a úctu k Bohu vyjadruje tým, že spomína na všetky jeho veľké skutky počas dejín, ktoré neboli ničím iným, len prejavom veľkej Božej milosrdnej lásky. Mimoriadne miesto tu zaujíma vyslobodenie z Egypta. Spomienka na vyslobodenie z Egypta vlastne už nie ani nie je spomienka sprítomnenie udalostí z minulosti. V tomto je zhodná aj kresťanskou Eucharistiou. Nie je náhoda, že počas štyridsiatnice toľkokrát spomíname v byzantskom obrade Paschu.

6. Závery:
Na základe už spomínaného môžeme znovu koncipovať niekoľko podstatných čŕt bohoslužby:
a)Ako sme spoznali pri vzťahu Stvoriteľ-stvorenie dvojitý pohyb v liturgii, tu ešte viac spoznávame dvojitý pohyb v bohoslužbe: Boh sa skláňa k človeku od stvorenia k odpusteniu. Zároveň aj človek odpovedá na tieto spásne skutky Božie s úctivým holdom – a to je bohoslužba – bohopocta
b)Liturgia ponúka človeku zážitok stretnutia sa s milosrdným Bohom. Človek vycíti svoju odkázanosť na Boha a vlastnú ničotu. Zároveň však spoznáva, že Boh ho miluje ako vlastného.
4. Liturgia a mystérium Krista

1. Pri skúmaní prvotných koreňov liturgie za základ sme zobrali Božiu svätosť, lebo pre jeho svätosť mu patrí oslava. Pri prehľade vzťahu Stvoriteľ-stvorenie sme videli, že ten je natoľko určujúci pri motívoch bohoslužby, že ich poznanie existuje aj pri pohanoch a z toho pramení aj aká taká bohoslužba. Pri Božom milosrdenstve sme mohli skonštatovať, že tvorí základ starozákonnej bohoslužby.
Všetky uvedené aspekty sa nachádzajú aj v kresťanskej liturgii. Kresťanská liturgia nie je len čisto prirodzená bohoslužba, ani starozákonná, ale je to liturgia stavajúca na Kristovi.

2. V záujme porozumenie týchto prvkov, treba si pripomenúť význam a miesto Ježiša Krista v poriadku spásy.
Boh seba samého zjavil už v stvorenstve. Preto hovorí kniha Múdrostí: Od prírody boli nerozumní všetci ľudia, nedostatoční v poznaní Boha, z viditeľných dokonalostí nespoznali toho, ktorý je, ani pri jeho dielach nespoznali tvorcu diel. (Múdr 13,1).
Svätý Pavol píše: „Je im predsa zjavené, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorench vecí“ (Rim 1,19-20). V Starom zákone Boh ďalej pokračoval v zjavovaní sa v slovách a v učení prorokov ako aj svojimi skutkami. Toto však ešte nebola plnosť zjavenia, ale len polovica prípravy k úplnejšiemu zjaveniu, ktoré sme dostali v Ježišovi Kristovi. „Mnoho ráz a rozličný spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všeetko svojim mocným slovom“ (Hebr. 1,1-3).
V Ježišovi prebýva všetka plnosť božstva „a v ňom ste sa stali účastníkmi tejto „plnosti“ (Kol 1,9-10). V Ježišovi sa objavuje dvojaká Božia črta: absolútna veleba a skláňajúce sa milosrdenstvo.

a) Absolútna veleba, alebo svätosť je viditeľná:
1) Vo Vtelení, čo je väčšie dielo od stvorenia
2) V jeho moci, čo udivuje jeho poslucháčov pri zázrakoch, učení a pri rozkazovaní zlým duchom
3) Sám vyhlasuje viackrát svoju moc aj nad vlastným životom
4) V jeho bezhriešnosti: nikto ho nemôže obviniť z hriechu, a on sa to odváži vyhlásiť
5) Vo vtelení „pre nás a pre našu spásu“ sa stalo (Verím).
6) Ľudstvo v ňom dostane najvyšší dar: našu ľudskú prirodzenosť podvihne, a zadarmo odstráni najväčšiu biedu: hriech
7) Sprostredkuje Božie odpustenie, lebo je ochotný obetovať vlastný život a síce ešte vtedy, keď sme boli hriešni.

8) Svoje poslanie sám charakterizoval ako posolstvo milosrdenstva od vystúpenia v nazaretskej synagóge až do konca
9) Milosrdný Boh sa preto zjavil medzi nami v Ježišovi Kristovi, aby všetko obnovil, preto v ňom sa objavilo nové stvorenie.
a) V Ježišovi ľudská prirodzenosť skutočne vystúpila ako najvyššie mohla
b) Skrze neho sa všetci obnovujeme, lebo neprišiel ako súkromná osoba, ale ako Vykupiteľ. Nie je v nikom inom spásy, len skrze neho (Sk 4,12) a skrze neho sme sa zmierili s Otcom a tým v Kristovi sme sa stali novým človekom.
10) Všetky dary, ktoré sme obsiahli v Kristovi aj od nás vyžaduje výstup „novej“ bohoslužby

Samotné Vtelenie a Vykúpenie, ktoré Boh dokonal, pre nás a pre našu spásu, pohýňa nás k večnej úcte a poklone.
Motív Vtelenia bolo vykúpenie človeka, ale jeho konečným cieľom bola oslava Boha, lebo Boh nepozná od seba vyšší a vznejšenejší cieľ (Iz 43,7). Ježiš Kristus vo veľkňazskej modlitbe dáva akoby odpočet Otcovi o naplnení svojho poslania: „Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať“ (Jn 17,4). Týmto dielom bolo, aby vytvoril „nové“ stvorenie, aby každý koho si mu dal, daroval večný život.
Nové stvorenie len v Ježišovi Kristovi môže vyjadriť svoju novú bohoslužbu, lebo v ňom sa obnovilo. Keď vykúpenie vyslobodí človeka z moci hriechu, vtedy mu dáva možnosť k opravdivej bohoslužbe, od ktorej ho hriech uzatváral. Nakoľko vo Vtelení Ježiš Kristus sa stal jedným z nás (Fil 2,7-8) nielenže nám priniesol spásu, ale nás aj zjednotil so sebou a tým nás zapojil do svojej vlastnej oslavy. Preto odkiaľ pramení „bytie nového stvorenia“, tam pramení aj „nová bohoslužba“.
6.Závery

a) Dvojitý smer pohybu v liturgii – čo sme si všimli už aj doteraz: od Boha k nám a od nás k Bohu, je teraz ešte zreteľnejší. V liturgii k nám sa od Boha dostáva posvätenie duší skrze Ježiša Krista. Liturgia je stretnutie Boha a človeka v Ježišovi, v Spasiteľovi. To tvorí „szoteriologický“ základ našej liturgie, čo ho robí kresťanským, totiž stavanou na Kristovi.
b) Základom kresťanstva je v láske rastúca viera, skrze ktorú v nás prebýva Kristus, preto ani naša liturgia nebude iné, než vonkajší prejav viery Cirkvi.
c) Na základe uvedených tvrdení našu liturgiu môžeme takto určiť: Svätá liturgia je tá verejná bohoslužba, ktorú Ježiš Kristus ako hlava Cirkvi prináša Otcovi a ktorú aj spoločenstvo veriacich obetuje skrze Krista a s Kristom.
Svätá liturgia je teda spoločná a verejná bohoslužba celého Tajomného tela Ježiša Krista, Hlavy a jeho údov.
d) Dve charakteristické črty liturgie – osobný a spoločenský charakter liturgie, status nového stvorenia v Kristovi ešte viac zdôrazní.
1.Svätá liturgia – aj každá iná liturgia – je udalosť spoločenstva, nakoľko Kristovi a údom, ktoré sa s ním zjednotia tým, že k nemu patria ako k Hlave – spoločná poklona.
2.V rámci spoločenstva liturgia vždy znamená aj osobné stretnutie s Bohom, lebo posvätenie je rozdávanie milostí vykúpenia pre jednotlivcov. A to je samozrejme osobného charakteru dokonca aj vtedy, ak milosti dostaneme v spoločenstve Cirkvi.

3.hlava
Mystérium

Stretnutie sa Boha s ľudstvom v Kristovi nazýva sv. apoštol Pavol „Kristovým tajomstvom“ (Ef 3,5). Tak prvotným základom a koreňom kresťanskej liturgie je Kristovo mystérium. Ježiš Kristus sa dostal blízko k nám cez svoju ľudskú podobu a to je tá cesta ktorou sa dostaneme k Bohu. On aj ako človek oslavoval Boha čo keď my s ním budeme robiť, vtedy sa opravdivo zjednotíme s Kristom. Podstatu kresťanskej liturgie môžeme opravdivo spoznať len vtedy, ak objavíme náplň tohto mystéria Krista.
Treba preskúmať preto čo znamená „mystérium“ všeobecne ako aj jeho kresťanský obsah.
1. Význam slova „mystérium“
1) Význam mystérium v Novom zákone
V Novom zákone sa vyskytuje 25 krát. V evanjeliu sv. Jána a v liste k Židom sa nevyskytuje, v ostatných spisoch sa nachádza. U synoptikov sa nachádza na troch miestach: Mt 13,11; Mk 4,11; Sk 8,10; Sv. Pavol ho používa 18 krát v ostatných listoch sa nachádza 4 krát. Podobne 4 krát sa vyskytuje aj v knihe Zjavení.

2. Mystérium v prostredí Nového zákona
V čase vzniku kníh Nového zákona slovo mystérium mohlo byť veľmi frekventované na označenie pohanských mystérium kultov. Na prvý pohľad sa zdá, akoby autori Nového zákona ho požičali ako samotný výraz tak aj myšlienkový okruh. Nie tomu však tak, lebo výraz mystérium si berú zo Starého zákona. Kresťanská náplň pojmu mystérium bol veľmi vzdialený od pohanského obsahu, kdežto so starozákonnou náplňou vykazuje veľmi blízku prítuznosť.
V prvotných časoch kresťanstva – zvlášť v 2. storočí – bolo veľmi intenzívne odcudzenie sa pojmu mystérium práve pre pohanské mystériové hry, že spisovatelia poukazovali práve na obsahový rozdiel pojmu mystérium u kresťanov a u pohanov.
V treťom storočí ale nastala zmena. Pohania prichádzajú do Cirkvi aj od mystických pohanských náboženstiev, boli presvedčení, že aj tam bola nejaká slabá odozva pravdy. Začali spoznávať aj pravé hodnoty. Takým bola aj v pohanských kultoch prítomná vedomie hriešnosti, nádej v božstvo, pokračovanie života po smrti a pod. Tieto teda pripravili pohanov k prijatiu a k hlbšiemu pochopeniu evanjelia.

3. Mysterion
Viac známa je latinizovaná forma slova – mystérium. Pôvodne pochádza zo slovesa müein“ čo znamená uzatvorí sa, zatvorí sa. Význam slova je „tajomstvo, skryté niečo“. V tomto význame sa vyskytuje aj v pohanskom používaní. V mystériách znamenal iniciačný obrad, na ktorom len zasvätení brali účasť. A gnózis rozumel pod ním tajomné Božie zjavenie.
Pohanské mystériá boli obklopené tajomnosťou, uzavretosťou pred verejnosťou.
4. Septuaginta
Starý zákon v preklade Septuaginty používa slovo mystérion ako vo význame „tajomstvo“ tak aj vo význame tajomný kult. Múdroslová literatúra ho už používa vo význame takého tajomstvo, ktoré treba odkryť, zverejniť, aby ho každý mohol spoznať. Hovorí to však vo vzťahu o učení a o múdrosti.
Aj qumránska literatúra sa zaoberala s pojmom mystérion. V kruhu Qumráncov znamenajú Božie plány a rozhodnutia, ktoré vzťahuje na posledný deň sveta, čím pojem mystérium dostáva eschatologický charakter.
5. Nový zákon
a) Synoptici pojmom mystérium označujú Božie kráľovstvo. Ježiš Kristus o ňom učil, že už je medzi nami ale zároveň má aj prísť. Len tí tomu porozumejú, ktoré veria v Ježiša Krista.
b) U sv. Pavla mystérion znamená „božské tajomstvo“, ktoré je spoznateľné len skrze zjavenie. Toto tajomstvo je Boží plán spásy, ktorý sa uskutočnil skrze smrť Ježiša Krista. Táto udalosť je ústrednou témou evanjelií. Tvorí však aj stredobod liturgie, lebo Ježiš Kristus vo svojej smrti priniesol Otcovi najdokonalejšiu obetu, liturgiu a chválu. Človek do toho sa môže zapojiť, keď spolu s Kristom koná jej sprítomnenie.

c) Kniha Zjavenia upriamuje pozornosť v súvislosti s mystériom na koniec sveta. Po postupnom rozvinutí sa dospeje k plnosti, kde sa uskutoční úplné a trvalé víťazstvo Božie. Záverečný obraz je nebeský Jeruzalem, kde sa koná vo večnej sláve, nebeská liturgia. Znova sme pri najvnútornejšom zmysle Kristovho tajomstva: veď aj večná liturgia sa uskutočňuje skrze Krista, s Kristom a v Kristovi.
d) Aj v Novom zákone sa vyskytuje v symbolickom slova zmysle. Najvýraznejšie to dokazuje list Efezanom kde čítame, že muž a žena sú v manželskej jednote tak tajomne spojení ako Kristus s Cirkvou. Číta sa pri obrade sobáša.

6. Mystérium v teológii a v liturgii
a) Mystérium v reči teológie a liturgii znamená veľakrát sviatosti, ktoré pripravia pre dušu milosť. Svätá liturgia v súvislosti s Eucharistiou viackrát spomína „tajomstvo“. V gréckom origináli Posledná večera sa nazýva „tajomná večera“. Text namiesto cherubínskej na veľký štvrtok to aj vyjadruje: Prijmi ma dnes Synu Boží, za účastníka tvojej tajomnej večere.
Modlitba pred prijímaním to denne opakuje a pokračuje: Prijímanie Pane tvojich svätých sviatostí – tajomstiev, nech mi nebude na súd alebo odsúdenie.
Po svätom prijímaní spievame: .... lebo si nás uznal za hodných prijať tvoje sväté tajomstvá.
Ďakovná jekténia po prijímaní skoro to opakuje: Keď sme prijali....úžasné Kristové tajomstvá.
Nakoniec kňaz v záverečnej modlitbe vymenúva vďakyvzdávanie: Ďakujeme ti... za hodných prijať tvoje sväté tajomstvá.
Príklady zo Sv. liturgie dokazujú aplikáciu pojmu „mystérium“ na Liturgiu. Je to však platné aj na ostatné sviatosti.
b) Teológia mystériom zvykla nazývať aj tajomstvá viery – dogmy. To sú tie tajomné náboženské pravdy – dogmy, ktorých pochopenie presahuje ľudský intelekt a o ich existencii vieme len zo Zjavenia.

2. Kresťanské mystérium
1.Obsah teológie
V novovekej teológii kresťanské mystérium znamenalo pre rozum nepochopiteľné tajomstvo. Uvedený názor je čisto intelektuálno-teoretický, lebo obsah tajomstva sa nesnažil ani poznávať.
Skôr viac sledovali aj biblický obsah mystéria, čo nachádzame najmä v listoch sv. Pavla. Najnovšie znova dostáva do popredia tento posledný uvedený pohľad.

3. Sv. Pavol
Teológia mystéria sv. Pavla sa nachádza v liste k Efezanom. Čo ostatné listy doplňujú (Ef 3,8-12).
a) To je to tajomstvo „ktoré bolo od počiatku skryté v Bohu“ čo nie je nič iné ako „mnohotvárna múdrosť Božia“ a jeho odveký zámer, že pred Bohom môžeme prísť smelo a s úplnou dôverou. Prvý dôležitý záver, odveká spasiteľná vôľa a plán.
b) Druhý dôležitý moment mystéria je v tom, že ho Boh uskutočnil Ježišovi Kristovi. Ef 1,9-10.
c) O treťom momente sv. Pavol hovorí: „čo Boh uskutočnil skrze Ježiša Krista, teraz sa dostáva k ľuďom v jednotlivých vekoch cez Cirkev.
d) Štvrtý prvok mystéria je tá skutočnosť, že dostávame v ňom aj morálny vzor, ak ho prijmeme s vierou.
2.Závery z učenia sv. Pavla k problematike mystéria

a) Podstata: Základ mystéria je vždy spásna udalosť. Môžeme v ňom objaviť, že Boh pdre nás chce vždy to najlepšie – spásu. V mystériu je obsiahnuté všetko, čo Boh pre nás urobil alebo robí. Poslal svojho Syna na svet, ktorý prijal pozvanie a priniesol najplnšiu obetu a oslavu Boha. Tu sme znovu pri podstate kresťanskej liturgie: obetujeme ho spolu s Ježišom Kristom nebeskému Otocovi, keď sa do tejto jednej a večnej obeti zapájame.
b) Kristocentrizmus: Keďže Boh chcel v Kristovi zjednotiť všetko čo je na nebi i zemi, je veľmi jasná kristocentrická náuka mystéria. Večný plán Otca sa stal skutočnosťou skrze Krista. On je ten, ktorý skrze Cirkev privedie v nebo veriacich k spáse. Ako Otcov plán sa stal účinným skrze Krista, tak aj Cirkev je účinná skrze neho a v ňom.
c) Čas: K poznaniu obsahu mystéria patrí aj poznanie času mystéria. Sv. Pavol to opisuje troma momentmi: 1) vychádza z večnosti , lebo je v ňom večná spásna vôľa Božia. 2) Dejinné uskutočnenie sa dovršuje skrze Krista v čase jeho pozemského účinkovania, lebo jeho skutky sú spásne. 3) Je v tom mystériu obsiahnutý aj čas Cirkvi , v ktorom sa skrze Cirkev uskutočňujú a prinášajú výsledky pre ľudí skutky Ježiša Krista.

4. Druhy
Z listu k Efezanom sa dajú odvodiť rozličné druhy mystérií, ako aj za pomoci iných listov Apoštola.
a) pramystérium – v Bohu prítomná večná vôľa a spásny plán;
b) Kristovo mystérium – počína od Vtelenia, cez celý spasiteľný život Ježiša Krista a jeho ďalšie pokračovanie v Cirkvi, ktorého centrum je paschálne mystérium.
c) Mystérium Cirkvi: Cirkev ako prasviatosť, v ktorej a s ktorou ďalej žije Kristovo mystérium, a vykúpenie a posvätenie prevedie v živote ľudí.
d) Kultické mystériá: sú tie, skrze ktoré Kristus vyvíja svoju spásnu činnosť skrze Cirkev ako prasviatosť a to sú sviatosti.

3. Mystérium a plán spásy
1) Biblický a antrologický obsah mystéria nás privádza k sledovaniu stretnutiu Boha s človekom z hľadiska plánu spásy. Mystérium spája čas spásy, nakoľko zahŕňa v sebe večnú spásnu vôľu Božiu, spasiteľnú vôľu, a jeho uskutočnenie i eschatologické naplnenie. A to všetko vrcholí v liturgii.
2) Pojem plánu spásy
a) Plán spásy znamená všetky tie skutky, ktoré Boh konal a koná v záujme spásy človeka v dejinách a kktoré človek vie pochopiť len s vierou. Plán spásy – dejiny spásy sa odlišujú od svetských dejín tým, že udalosti Boh stavia vždy v záujme spásy a človek ich berie s vierou a nie len s ľudským rozumkovaním.
b) Druhy
1.Všeobecné dejiny spásy. Uplatnenie všeobecnej spasiteľnej vôľe človeka tam, kde o Kristovi ešte nevedia, ale nasledujú svoje svedomie nie sú proti Nemu. Je to vlastne mimoriadny spôsob spásy.
2.Dejiny spásy vo vlastnom slova zmysle. To je riadna cesta spásy. Znamenajú zmluvy Božie s človekom, čo sa umiestňuje do všeobecných dejín spásy.
3.Črty dejín spásy chápanom v presnom zmysle slova
a)Dejiny spásy sú totožné s dejinami Zjavenia. Od stvorenia po nové stvorenie, vykúpenie, až po zavŕšenie v eschatone, je v ňom všetko. A toto všetko liturgia sprítomňuje.
b)Kristocentrizmus – v centre dejín spásy stojí Kristus. Už aj pred jeho zjavením sa všetko smerovalo k nemu a po ňom jeho skutky žijú ďalej v Cirkvi a Cirkev pokračuje v jeho diele.
c)Smeruje na večnosť. Večná spasiteľná vôľa Božia sa prejavuje v konkrétnych dejinách. Celé dejiny spásy spätne poukazujú na večnosť, ale zároveň ukazuje na eschaton, aby „Boh bol všetko vo všetkom“. V konečnom dôsledku dejiny spásy idú od večnosti k večnosti a znamená práve spojenie medzi dvoma konečnými bodmi.
d)Spoločné dielo Boha a človeka. Spása a udalosti smerujúce k nej sú dary Božie. Človek však slobodne ho môže prijať alebo odmietnúť spoluprácu s Bohom na svojej spáse.
e)Začína krstom - Samostatne od dejín spásy vstupujeme krstom, čím sa staneme účastnými na zmluve medzi Bohom a človekom. Krstom sa staneme účastnými na Novej zmluve.

4. Vidíme, že hýbateľom dejín spásy je Božia láska. Veď v dejinách je všetko Boží dar. Nič nedáva z donútenia, lebo nič nedlhuje svojmu stvoreniu. Tak je darom aj pozvanie k večnému životu a všetko čo tam človeka dovedie.
5. V dejinách spásy pôsobiaca Božia láska sa pred ľudmi objavuje postupne.
a) Stvorenie je prvotným prejavom Božej lásky k človeku. Človek preto odpovedal úctou a poklonou svojmu Stvoriteľovi.
b) Vtelenie je druhým krokom v dejinách spásy: Ježiš Kristus sa stal človekom a tak Boh v ľudskej podobe prejavil svoju lásku.
c) Božia láska sa stáva aj osobnou, lebo spása je osobná, aj vtedy keď sa tam dostávame cez spoločenstvo a pomocou spoločenstva. Toto osobné stretnutie sa uskutočnilo v Starom zákone (najmä skrze obrezanie) a to isté sa uskutočňuje aj v Novom zákone skrze kultické mystériá – sviatosti. Osobné stretnutie tvorí dôležitú časť akéhokoľvek kultického obradu, liturgie.

6. Závery
a) Našu liturgiu kresťanskou robí to, že je stavaná na mystériu Krista. Mystérium Krista priťahuje aj ostatné mystériá, v ktorých sa prejavuje odveká spasiteľná vôľa Ježiša Krista. Osobitný svet liturgie je svetom mystérií. Tu, v liturgii sa stretáva Boh s človekom a opačne. Je tu zrejmé, že liturgia je skutočne život, ktorý sa rozvíja v kresťanských mystériách.
b) Nakoľko v mystériách sa odrzkadľujú dejiny spásy, jednotlivec sa stane účastníkom týchto dejín skrze mystériá. Zvlášť to platí o svätej liturgii.

3.hlava
Stredobod liturgie: Paschálne mystérium

Byzantská Cirkev pri vysluhovaní iniciačných obradov číta z listov sv. Pavla k Rimanom tú časť ktorá najviac vyjadruje paschálne mystérium
Rim. 6,3-11: „Alebo neviete, že všetci, čo sme pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme pokrstení? Krstom sme teda s ním pochovaní v smrť, aby sme to tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní. Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije v Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“.
Nielen pre krst, ale pre celý kresťanský život je základom veľkonočné mystérium: zomrieť s Kristom, aby sme s ním vstali k novému životu. Zomrieť hriechu, aby sme žili nový život. Všetko to sa nám objavuje v liturgii k trvalému zážitku.
1.Odkazy na veľkonočné mystérium

1) Veľkonočné spevy
Z paschálnych spevov by sme mohli vybrať veľký počet citátov ako dôkaz liturgického skoncipovania veľkonočného mystéria. Bez nároku na úplnosť nech tu je niekoľko dôležitejších citátov: „Veď od smrti k životu a zo zeme nebies previedol nás náš Boh Kristus“. „Včera som bol pochovaný s tebou, Kriste, dnes s tebou vstávam zmŕtvych“. „Víťazstvo nad smrťou oslavujeme, i zrušenie predpeklia, nový, večný život začína“.

2) Liturgická konštitúcia
Liturgická konštitúcia na viacerých miestach zdôrazňuje dôležitosť a význam ako aj ústredné miesto paschálneho mystéria v kresťanskom živote.
a) Vykúpenie ľudí a Božia oslava: „Kristus Pán, predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho blaženého umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia: tým zničil našu smrť a vstanúc z mŕtvych, obnovil nám život.“ (SSC b. 5)
b) Krstom vstupujeme do paschálneho mystéria: „Krstom sa ľudia zapojujú do veľkonočného tajomstva Kristovho. Odvtedy sa Cirkev nikdy neprestala schádzavať na slávenie veľkonočného tajomstva“ (SSC b. 6). „A tak liturgia sviatostí a svätenín spôsobuje že dobre disponovaným veriacim sa posväcujú takmer všetky udalosti ich života milosťou Božou prameniacou vo veľkonočnom tajomstve umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Kristovho, z ktorého čerpajú sviatosti i sväteniny všetku svoju účinnosť“ (SSC b. 61)

c) Pri spomienke svätých cirkev stavia do centra paschálne mystérium. „Na výročité sviatky svätých Cirkev vlastne ohlasuje veľkonočné tajomstvo: svätí totiž trpeli spolu s Kristom a spolu s ním sú oslávení“ (SSC b. 104).
d) II. vatikánsky snem cez SSC aj to nariaďuje, aby evanjeliu počas liturgického roka dominovalo veľkonočné mystériu. Treba nanovo ustanoviť tradície svätých období (v latinskej Cirkvi), veď byzantská Cirkev vždy zachovalo ústredné miesto pre paschálne mystérium. „Slávením tajomstiev kresťanského vykúpenia, obzvlášť však veľkonočného mystéria, náležite živila nábožnosť veriacich“. (SSC b. 107).

3. Starozákonná veľká noc
1) Boh celé Kristovo dielo postupne pripravoval v Starom zákone. Kristovo mystérium tiež v mnohom ukázal v Pasche Starý zákon. Porozumenie Starozákonnej Paschy je dôležité k tomu, aby sme porozumeli mystérium Kristovej Paschy, čo je naplnením Paschy Starého zákona.
2) Význam slova pascha
a) Pôvodne znamenal rituálny tanec pri obetovaní, neskôr znamenal samotnú obetu aj s obetným zvieraťom. Význam slova v Starom zákone: zachrániť, ušetriť, prejsť, prechod.
b) Pascha v kontexte Starého zákona sa nerozlučiteľne spojila s východom z Egypta, s večerou baránka, zahynutím prvorodených v Egypte, záchranu pri prechode Červeným morom. Ako meno znamená „milostivý prechod Jahweho“ a záchranu ľudu.
c) Po zajatí pascha zahrnula v sebe aj očakávania splnenia nádejí Izraela-príchod Mesiáša
d) Pascha neskôr ovplyvnila aj svitok Nekvasených chlebov, ktorý myšlienkou odstránenia starého kvasu prispel k očiste človeka.

3. Obsah židovskej noci
V centre slávenia Paschy u Židov sú dva dôležité udalosti: 1) záchrana z otroctva a od určitej smrti, východ z Egypta, prechod cez Červené more a záchrana. 2) Tu sa stáva Izrael skutočne Božím ľudom. Ľud musí vidieť, že Jahve ich zachránil od určitej záhuby. Aj Mojžiš ich môže zachrániť len vtedy, keď ho pošle Boh, sám nejde.
b) Dejiny Židov sú nerozlučne späté s Východom z Egypta a prechodom Boha cez Egypt.
Anjel smrti zabije egyptských prvorodených aj u Židov tam, kde nie sú veraje dverí natreté krvou z baránka, ktorý bol obetovaný a krv baránka bol znakom záchrany.
Po desiatej rane faraón pustil Židov. Baránok ich posilnil na cestu do púšte. Východ z Egypta sa dovŕšil záchranou Židov po prechode cez Červené more a skončil sa skazou pre prenasledovateľov. Východ z Egypta sa spečatí zmluvou pri Sinaji, lebo preto ich Boh vyslobodil, aby uzavrel s nimi zmluvu, ktorú Boh jedine uznáva. Židovská Pascha završuje sľub daný Abrahámovi a v okamihu slobody ukazuje na zasľúbenú zem.
Tak je znovu vnímateľný spásny charakter židovskej veľkej noci Vyslobodenie z Egypta nielenže zabránilo vyhynutiu národa, ale umožnila splnenie Božích plánov. Izrael sa stal nositeľom Božích prísľubov.

4. Židovská pascha v živote ľudu
Ľud vycítil, ako veľmi ho Jahve miluje akým mimoriadnym a zvláštnym spôsobom sa prejavuje jeho láska k nim. Proroci tento vzťah vyjadrili a zobrazili manželskou láskou (najmä Ozeáš). Boh nariadil udalosť Pesachu každoročne sláviť, aby spásne prísľuby boli kontinuitne prítomné v živote ľudu.
Je osožné vedieť, že „spomienka“ v starozákonnom ponímaní neznamená len spätnú myšlienku, ale skôr znamená sprítomniť si udalosť, ako to aj bolo na veľkú noc, sviatok Stánkov atď. keď slávili nejaký veľký spásny sviatok. Vždy ich prežívali akoby aj oni sami boli prítomní a preto spomienka v tomto zmysle je zážitok danej udalosti, a jeho sprítomnenie.
Kresťanská liturgia si tiež spomína a sprítomňuje Kristovo spasiteľné dielo. Po usadení sa Izraela a pravidelnom slávení veľkej noci, spomienka na prvú veľkú noc sa rozšírila smerom k mesiánskym časom čím nadobudla aj eschatologický charakter. Židovský národ svoju vieru v Boha vyjadril tým, že vymenoval všetky milosrdné skutky, ktoré s nimi urobil Pán.

3. Novozákonný Pesach
1) Teologický obsah veľkonočného mystéria
Veľkonočné mystérium Krista sa nevyčerpá jeho vzkriesením a ani bezprostrednými veľkonočnými udalosťami.
Pre človeka Kristovo mystérium sa najrukolapnejšie javí vo svetle jeho vzkriesenia, lebo sa tým presviedča, že Kristus ho skutočne vykúpil, lebo svojim vzkriesením najhodnovernejšie dokázal svoje božské poslanie a to, že sám je Boh.
Vzkriesenie Ježiša Krista je neoddeliteľná od jeho utrpenia a smrti. Bez smrti je nemožné vzkriesenie. Má hlboký zmysel a význam, že Ježiš Kristus prijal a dokonal utrpenie. Práve svojou smrťou nám zjavil opravdivý zmysel smrti a prijal ho v záujme vzkriesenia.
Význam smrti a vzkriesenia Ježiša Krista tkvie v jeho Vtelení. Veď bez toho by ani nemohol byť Pesach – vzkriesenie. V našej cirkvi preto v liturgických textoch sa často hovorí o „pasche Vianoc“.

Ukončením z hľadiska Kristovho slávenia je jeho nanebovstúpenie. Vyjadruje sa tu návrat k Otcovi po vykonaní spásneho diela. Nanebovstúpenie tiež patrí k veľkonočnému mystériu.
Nanebovstúpenie však aj z hľadiska osobnej spásy má osobitý význam. Dôsledok Nanebovstúpenia je Zoslane Svätého Ducha, čiže mystérium Turíc. Duch preto zostúpil, aby dokončil Kristovo dielo: aby ľuďom v každom čase a na každom mieste sprostredkoval milosť vykúpenia.
Patrí tu aj život Cirkvi v takom eschatologickom súvise, v ktorom Kristovo dielo sa stáva dovŕšené. Cirkev je nositeľka a svedok Kristovho veľkonočného mystéria a vo svete je svedok nádeje na večný život.

4. Paschálne mystérium v dejinách spásy
Kresťanské mystérium je kristocentrické, lebo Boh plán spásy v Ježišovi Kristovi uskutočňuje skrze Cirkev, ktorá je Kristus žijúci medzi nami ďalej.
Dejiny spásy ohlasujú tie skutky, ktoré Boh konal a koná pre spásu ľudí. Tieto skutky Boh uskutočňuje prostredníctvom Ježiša Krista. Pred jeho príchodom všetko slúži jeho sláve. Dejiny spásy sú teda rozvinutím Kristovho tajomstva v našom svete a v čase. A to je rozvinutie úplného veľkonočného mystéria. Takto teda Kristovo mystérium nie je iné než spásne dejiny, totiž rozvinutie spásneho Božieho plánu v čase.
Vzťah Paschy v Starom zákone a v Novom zákone vysvetľuje sledovanie Kristovho veľkonočného mystéria z hľadiska dejín spásy. Pascha Starého zákona je predobrazom Paschy v Novom zákone a Pesah Nového zákona je naplnením Starozákonnej veľkej noci. O tom spievame vo veľkonočnom kánone: „Keď vidíme splnenie predpovede, vrúcne sa radujeme, že vstal zmŕtvych Kristus, všemohúci Boh“.
Typos, predobraz predurčuje aj budúce. Ponúka pomoc k porozumeniu naplnenia.
5. Paralely
Zisťujeme tieto paralely po porovnaní predobrazu a naplnenia:
Otroctvo. Pri obetovaní baránka v Egypte sa vyslobodil jeden národ, pri obetovaní sa Krista sa vyslobodilo celé ľudstvo z otroctva hriechu. Vyslobodenie v obidvoch prípadoch však je len začiatok.
Zmluva. Boh vyslobodil z Egypta ľud, aby s nimi uzavrel na Sinaji zmluvu. Ježiš Kristus uzavrel svojou smrťou a krvou večnú zmluvu s celým ľudstvom.
Predmet zmluvy. Starý zákon je príprava spásy, v Novom zákone je spása pre každý národ. V obidvoch prípadoch k človeku sa skláňa Božie milosrdenstvo, aby ho zdvihol.
Krv zmluvy: Starozákonnú zmluvu spečatili tak, že Mojžiš polovicou krvi pokropil oltár a polovicou ľud. Boh a ľud sa stali účastným tej istej krvi a tým sa stali „jednoživotnými“, lebo krv bola nositeľkou života. Ježiš Kristus vylial svoju krv na kríži a na Tajnej večeri dal svoju opravdivú krv ako nápok pre svojich nasledovateľov.

Eschatologický charakter. Aj Pascha v Starom zákone aj v Novom zákone majú eschatologický ráz. Pascha Starého zákona mala za cieľ priviesť vyvolený národ do prisľúbenej zeme, kde už v liturgii – bohoslužbe a v obetiach už žije prísľub mesiánskych časov. Novozákonná Pascha ukazuje k prisľúbenej zemi večného života.
Vodca. V Starom zákone bol Mojžiš, bez neho sa nemohli dostať do prisľúbenej zemi. V Novom zákone je Ježiš Kristus a jeho Pascha rozvinutím dejín spásy a preto novozákonný ľud s ním môže putovať do večnosti.
Stredobod dejín spásy. Obidva veľké noci majú svoj stredobod. V Starom zákone je to oslobodenie sa z Egypta, prechod cez Červené more v úplnej beznádeji – lebo by v otroctve zahynuli, ale dostali život, nový život od láskavého Boha.

Stredobod Paschy v Novom zákone – na základe predobrazu a jeho naplnenia – je smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, veď toto zabezpečilo to oslobodenie, na základe ktorého novozákonný ľud putuje do večnosti: Zároveň dostal nový život na základe smrti a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. O tom spievame vo veľkonočnom tropári: „Kristus slávne vstal zmŕtvych, smrťou smrť premohol a tým čo sú v hroboch život daroval.“
Spolupatričnosť. Vo veľkonočnom mystériu smrť a vzkriesenie Ježiša Krista neoddeliteľne patria spolu. Spolu dávajú vykúpenie.
Ježišove víťazstvo a uskutočnenie vykúpenia bola smrť na kríži. On preto prišiel a k Otcovi sa mohol vrátiť len na základe smrti na kríži, čím otvoril pre všetkých nebo.
Víťazstvo Ježiša Krista sa stalo zjavným jeho vzkriesením. Aj apoštoli videli v jeho smrti tragédiu a len vzkriesenie mohlo potvrdiť pred nimi božské poslanie Ježiša Krista. Ježiš nevstal zmŕtvych do pozemského života, ale skutočne sa vrátil k Otcovi do nebeskej slávy.

Závery:
Veľkonočné mystérium je centrom liturgie. Nielen pre texty ale aj ontologicky. Veľkonočné mystérium nie je nič iné ako mystérium Kristovo, ako sa zjavuje v dejinách spásy. Liturgia to všetko opakovane prežíva aj v podrobnostiach.
Z jednoty kríža a vzkriesenia vyplýva, že utrpenie a smrť Ježiša Krista nebola príprava Jeho vzkriesenia, ale podstatný prvok jeho veľkej noci. Preto možno znova citovať veľkonočný tropár: Kristus slávne vstal zmŕtvych, smrťou smrť premohol a tým čo sú v hroboch život daroval.