1.Objavenie sa liturgickej teológie

Medzi životom Cirkvi a jednotlivými teologickými disciplínami je badateľná nesporná súvislosť. Jednotlivé teologické disciplíny sa vyvinuli na základe života Cirkvi a síce tak, že tento život Cirkvi, alebo presnejšie povedané, jej presne určené roviny – vedecky spracovali a kodifikovali. Zároveň na tento život vplývali ako usmerňovatelia. V tomto vzájomnom vplyve má prvoradú úlohu život Cirkvi.
Zo vzájomného vplyvu života Cirkvi a teologických disciplín vzniká liturgická teológia.
Oplatí sa však všimnúť si aj nasledujúcu skutočnosť. V základných rysoch možno tvrdiť, že každá epocha zmýšľala o liturgii tak, ako zmýšľala o Cirkvi. Dôverne vnímaný pojem Cirkvi členmi pracerkvi, sa zaslúžil o vytvorenie vrelého liturgického života. Od prvých svedectiev Skutkov apoštolov, cez Didaché a cez náuku o Cirkvi a Eucharistii sv. Ignáca z Antiochie, to bolo vnímateľné ešte dlhý čas. V byzantskom cirkevnom spoločenstve do značnej miery to ostalo tak dodnes, liturgia a eucharistická liturgia dáva dodnes cirkevný a vôbec kresťanský život.

Na Západe však neskôr, najmä počas úspešného rozšírenia Cirkvi situácia sa značne zmenila. Skoro až do našich dní sa zdôrazňovala, viditeľná a víťazná črta Cirkvi. V tomto kontexte aj liturgia sa stala povšimnutiahodnou pozoruhodnosťou. Popritom však na veľkonočnú spoveď a nedeľnú účasť na Eucharistii bolo treba vydať príkaz. Výstižný je preklad príkazu o nedeľnom „počúvaní“ liturgie (omše), čo svedčí o neživotnosti v liturgickom dianí. Triumfalistické chápanie Cirkvi počas protireformácie, v liturgii presadila nádheru baroka.
Vychádzajúc zo všeobecne prijatej myšlienky, že liturgia je „nebo na zemi“, byzantská cirkev nikdy neváhala vyzdvihnúť nádheru a vznešenosť liturgie. Totiž, chrámové konanie liturgie je pozemský prejav nebeskej liturgie. Ku konaniu takej litugie aj najvhodnejšie okolnosti a aj najvznešenejšie úkony a výrazové prostriedky znamenajú málo.

V 19. storočí v Cirkvi sa započal proces, ktorý pojem o Cirkvi znova prehĺbil smerom k vnímaniu ako tajomného tela Kristovho a tým aj cirkevný život sa stal vrúcnejším s čím úzko súvisí aj prehĺbenie a chápanie liturgického života.
II. vatikánsky snem znovu objavil hĺbku vnímania Cirkvi tak, ako ho vnímala prvotná cirkev. A snem hneď aj ohlásil, že v posvätnej liturgii sa nevčerpáva celá činnosť Cirkvi, avšak v liturgii vyvrchoľuje činnosť Cirkvi a zároveň v nej pramení všetka jej sila (SSC 9,10).
Teda liturgia – aj keď sa v nej nevyčerpáva celá činnosť Cirkvi – je však najdôležitejšou činnosťou Cirkvi.
Na konci 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa začal budovať okruh otázok a neskôr celý systém liturgickej teológie.
Opakovane treba zdôrazniť, že čo pre západnú cirkev bol veľký objav, východná cirkev – najmä byzantská – praktizovala a žila stáročia. Na Východe prežívanie liturgie znamenalo jednoducho jednotu s kresťanskou výchovou a s meditatívnym prežívaním právd viery.