S P O V E D N Í K   N I E   J E   P Á N O M   A L E   S L U Ž O B N Í K O M
B O Ž I E H O   O D P U S T E N I A
Vysluhovateľ tejto sviatosti sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a s jeho láskou. Spovedník má mať osvedčenú znalosť kresťanského správania, má mať skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči tomu, kto klesol. Má milovať pravdu, byť verný Učiteľskému úradu Cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k uzdraveniu a plnej zrelosti. Má sa za neho modliť, konať zaň pokánie a zveriť ho Božiemu milosrdenstvu.

Vzhľadom na posvätnosť a veľkosť tejto služby, ako aj na úctu, aká patrí ľudskej osobe, Cirkev vyhlasuje, že každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Ani nesmie použiť poznatky, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Toto tajomstvo, ktoré nepripúšťa výnimky, sa volá „sviatostná pečať“, lebo to, čo kajúcnik vyjavil kňazovi, ostáva „zapečatené“ sviatosťou.

U Č I N K Y   S V I A T O S T I   P O K Á N I A
Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve. Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia (zmierenia) so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou. Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.

Táto sviatosť nás zmieruje s Cirkvou. Hriešnika, ktorý bol znovu plne zapojený do spoločenstva svätých alebo v ňom bol upevnený, posilňuje výmena duchovných kladov, ktorá jestvuje medzi všetkými živými údmi Kristovho tela, či sú ešte na pozemskej púti, alebo sú už v nebeskej vlasti.

Hriešnik sa v tejto sviatosti zveruje milosrdnému Božiemu súdu, určitým spôsobom anticipuje súd, ktorému bude podrobený na konci pozemského života. V živote sa nám poskytuje možnosť voliť si medzi životom a smrťou a len kráčajúc cestou obrátenia, môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, z ktorého nás ťažký hriech vylučuje. Keď sa hriešnik vierou a pokáním obracia ku Kristovi, prechádza zo smrti do života a nepôjde na súd.

Ján Krstiteľ hlásal v judejskej púšti: “Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo” (Mt 3, 2). Rovnaké slová použil Ježiš Kristus na začiatku svojho verejného života (Mt 4, 17). Aj Peter začal svoju apoštolskú činnosť nabádajúc na pokánie tých, čo boli svedkami zostúpenia Ducha Svätého ráno v deň Turíc (Sk 2, 38). Práve v tom je poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom večer po svojom zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil a učil ich, že v jeho mene “sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov” (Lk 24, 47). Potom ich poslal so slovami: “Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20, 22-23). Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života. Lebo “všetci zhrešili a chýba im Božia sláva” (Rim 3, 23), ale účasťou na smrti a Kristovom zmŕtvychvstaní obsiahnú odpustenie svojich hriechov, zomierajúc sebe a žijúc Bohu (Rim 6, 11).