Liturgia kajúcich slávení

Keď sa ľudia zhromaždia v Ježišovom mene, aby slávili a sprítomnili si tajomstvo svojej viery, uskutočňuje sa verejná úradná služba Cirkvi – bohoslužba, to jest liturgia, ako dielo Krista Kňaza a jeho Tela Cirkvi. V liturgii svätej omše sa sviatostne obnovuje Kristova obeta kríža. Je zároveň obetou chvály, vďaky, zmierenia a zadosťučinenia. V 21. storočí, vďaka Koncilu, kresťanské spoločenstvo v spôsobe slávenia sviatostí, najmä Eucharistie, vzrástlo. Tá je prameňom i vrcholom všetkého kresťanského konania. Skúmanie života, spytovanie svedomia, rozlíšenie dobrého a zlého konania vždy bude náležať k ľudskému a predovšetkým kresťanskému životu. Ak to, čo vykonané zostalo temným, smieme potichu a s nádejou zveriť Bohu, a to je začiatok konania pokánia. Niektorí autori sa zasadzujú za „pokoncilový“ názov Sviatosť zmierenia, iní zasa chcú, aby aj v názve zostalo slovo pokánie, teda sviatosť pokánia.

Sväté písmo a cirkevní Otcovia zdôrazňujú predovšetkým tri formy vnútorného pokánia, a to pôst, modlitbu a almužnu, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným. Okrem úplného očistenia, ktoré spôsobuje krst alebo mučeníctvo, uvádzajú ako prostriedky na odpustenie hriechov úsilie zmieriť sa so svojimi blížnym, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho, orodovanie svätých a činorodú lásku, ktorá zakrýva množstvo hriechov. Najistejšia cesta pokánia je vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša. Rovnako každodenné obrátenie a pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, lebo v nej sa sprítomňuje Kristova obeta, ktorá nás zmierila s Bohom. Eucharistiou sa živia a posilňujú tí, ktorí žijú z Kristovho života. Eucharistia je protiliek, ktorý nás oslobodzuje od každodenných previnení a chráni pred smrteľným hriechom.
Čítanie Svätého písma, modlitba liturgie hodín a modlitba Otče náš, každý úprimný úkon kultu alebo nábožnosti, oživujú v nás ducha obrátenia a pokánia a prispievajú k odpusteniu našich hriechov. Kajúcne obdobia a dni v liturgickom roku (pôstne obdobie, každý piatok na pamiatku Pánovej smrti) sú osobitne vhodné na duchovné cvičenia, kajúce liturgické pobožnosti, púte na znak pokánia, dobrovoľné odriekania, ako je pôst a almužna a bratské podelenie sa (charitatívne a misijné diela).

Dynamiku obrátenia a pokánia vynikajúco predstavil Ježiš Kristus v podobenstve o „márnotratnom synovi“, ktorého stredobodom je „milosrdný otec“. Tu Kristus jedinečným spôsobom ukázal hĺbku lásky svojho Otca, priepasť jeho milosrdenstva. Hriech je predovšetkým urážkou Boha, porušením spoločenstva s ním. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou. Preto obrátenie prináša súčasne Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou, čo liturgicky vyjadruje a uskutočňuje sviatosť pokánia a zmierenia. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom. Kristus chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojim životom a svojou činnosťou znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi. Vykonávanie moci rozhrešenia zveril apoštolskej službe. Tá je poverená službou zmierenia.

Kristus ustanovil sviatosť pokánia pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravedlnenia.
Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. Napriek týmto zmenám, možno v nej rozoznať tú istú základnú štruktúru. Obsahuje dva rovnako podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého, t.j. ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane je to pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie. Formula rozhrešenia, ktorá sa používa v Latinskej cirkvi, vyjadruje podstatné prvky tejto sviatosti. Milosrdný Otec je prameňom každého odpustenia. On uskutočňuje zmierenie hriešnikov Veľkou nocou (smrťou a zmŕtvychvstaním) svojho Syna a darom svojho Ducha, ako aj modlitbou a službou Cirkvi: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.

Č O M Á R O B I Ť K A J Ú C N I K ?
Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchanými hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“.
Ak ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa dokonalá (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.

Takzvaná nedokonalá ľútosť (attritio) je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uváženia o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi (je to ľútosť zo strachu – contritio ex timore). Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama o sebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia.

Na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatoro a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov, v reči na vrchu a v ponaučení apoštolov.
V Y Z N Á V A N I E S V O J I C H   H R I E C H O V
Vyznanie hriechov (ľudovo nazývané spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje, uľahčuje nám zmieriť sa s inými a predovšetkým sám so sebou. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil; berie za ne zodpovednosť, a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť.

Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Je potrebné, aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté a spáchané iba proti dvom posledným prikázaniam Desatoro, ktoré niekedy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie ako tie, ktoré páchajú zjavne.

Keď sa veriaci v Krista snaží vyznať všetky hriechy, na ktoré sa rozpamätajú, bezpochyby predkladajú všetky Božiemu milosrdenstvu na odpustenie. Tí však, čo robia ináč a vedome niektoré hriechy zamlčujú, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza, konajú podobne ako chorý, ktorý sa hanbí odkryť lekárovi ranu. Medicína nelieči, čo nepozná.

Podľa prikázania Cirkvi „každý veriaci, keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka“. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa. Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.

Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča. Veď pravidelná spoveď z našich všedných hriechov nám pomáha formovať si svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha. Keď touto sviatosťou častejšie prijímame dar Otcovho milosrdenstva, pobáda nás to, aby sme boli milosrdní ako on.

Svätý Augustín hovorí: „Kto vyznáva svoje hriechy a obviňuje sa zo svojich hriechov, už spolupracuje s Bohom. Boh ťa obviňuje z tvojich hriechov; ak sa obviňuješ aj ty, pridávaš sa k Bohu. Človek a hriešnik sú akoby dve skutočnosti. Keď počuješ „človek“, urobil (ho) Boh, keď počuješ „hriešnik“, urobil (ho) sám človek. Znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil to, čo urobil on ... Keď sa ti začína nepáčiť, čo si urobil, vtedy sa začínajú tvoje dobré skutky, lebo sa obviňuješ zo svojich zlých skutkov. Začiatkom dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov. Konáš pravdu a prichádzaš na svetlo“.
Z A D O S Ť U Č I N E N I E
Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Je potrebné urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Vyžaduje to už sama spravodlivosť. Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy; musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“.

V Y S L U H O V A T E Ľ   S V I A T O S T I   Z M I E R E N I A
Keďže Kristus zveril službu zmierenia svojim apoštolom, biskupi, ich nástupcovia a kňazi, spolupracovníci biskupov, pokračujú vo vykonávaní tejto služby. A v skutku, biskupi a kňazi majú na základe sviatosti posvätného stavu moc odpúšťať všetky hriechy „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.

Odpustenie hriechov zmieruje s Bohom, ale aj s Cirkvou. Biskup, viditeľná hlava partikulárnej cirkvi, je teda už od dávnych čias právom považovaný za toho, kto predovšetkým má moc a službu zmierenia: on je správcom disciplíny pokánia. Kňazi jeho spolupracovníci, vykonávajú túto službu v takej miere, v akej dostali právomoc (facultas) od svojho biskupa (alebo od rehoľného predstaveného) alebo od pápeža na základe cirkevného práva.

R E Z E R V O V A N I E   R O Z H R E Š E N I A
Niektoré zvlášť ťažké hriechy sa trestajú exkomunikáciou, najprísnejším trestom, ktorý nedovoľuje prijímať sviatosti a vykonávať niektoré cirkevné úkony. Preto rozhrešenie od neho môže podľa cirkevného práva udeliť len pápež, miestny biskup, alebo kňazi, ktorým oni dali splnomocnenie. V prípade nebezpečenstva smrti ktorýkoľvek kňaz, aj keď nemá právomoc spovedať, môže rozhrešiť od každého hriechu a od každej exkomunikácie.

Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany. Je ako otec, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, aj spravodlivý sudca, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi.
S P O V E D N Í K   N I E   J E   P Á N O M   A L E   S L U Ž O B N Í K O M
B O Ž I E H O   O D P U S T E N I A
Vysluhovateľ tejto sviatosti sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a s jeho láskou. Spovedník má mať osvedčenú znalosť kresťanského správania, má mať skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči tomu, kto klesol. Má milovať pravdu, byť verný Učiteľskému úradu Cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k uzdraveniu a plnej zrelosti. Má sa za neho modliť, konať zaň pokánie a zveriť ho Božiemu milosrdenstvu.

Vzhľadom na posvätnosť a veľkosť tejto služby, ako aj na úctu, aká patrí ľudskej osobe, Cirkev vyhlasuje, že každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Ani nesmie použiť poznatky, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Toto tajomstvo, ktoré nepripúšťa výnimky, sa volá „sviatostná pečať“, lebo to, čo kajúcnik vyjavil kňazovi, ostáva „zapečatené“ sviatosťou.

U Č I N K Y   S V I A T O S T I   P O K Á N I A
Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve. Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia (zmierenia) so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou. Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.

Táto sviatosť nás zmieruje s Cirkvou. Hriešnika, ktorý bol znovu plne zapojený do spoločenstva svätých alebo v ňom bol upevnený, posilňuje výmena duchovných kladov, ktorá jestvuje medzi všetkými živými údmi Kristovho tela, či sú ešte na pozemskej púti, alebo sú už v nebeskej vlasti.

Hriešnik sa v tejto sviatosti zveruje milosrdnému Božiemu súdu, určitým spôsobom anticipuje súd, ktorému bude podrobený na konci pozemského života. V živote sa nám poskytuje možnosť voliť si medzi životom a smrťou a len kráčajúc cestou obrátenia, môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, z ktorého nás ťažký hriech vylučuje. Keď sa hriešnik vierou a pokáním obracia ku Kristovi, prechádza zo smrti do života a nepôjde na súd.

Ján Krstiteľ hlásal v judejskej púšti: “Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo” (Mt 3, 2). Rovnaké slová použil Ježiš Kristus na začiatku svojho verejného života (Mt 4, 17). Aj Peter začal svoju apoštolskú činnosť nabádajúc na pokánie tých, čo boli svedkami zostúpenia Ducha Svätého ráno v deň Turíc (Sk 2, 38). Práve v tom je poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom večer po svojom zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil a učil ich, že v jeho mene “sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov” (Lk 24, 47). Potom ich poslal so slovami: “Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20, 22-23). Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života. Lebo “všetci zhrešili a chýba im Božia sláva” (Rim 3, 23), ale účasťou na smrti a Kristovom zmŕtvychvstaní obsiahnú odpustenie svojich hriechov, zomierajúc sebe a žijúc Bohu (Rim 6, 11).
D U C H   P O K Á N I A   P R E N I K Á   C E L Ý   K R E S Ť A N S K Ý
K U L T
Duch kajúcnosti, ktorý sprevádza celý kresťanský život, sa javí naliehavým v každom prejave kultu. Vyžaduje totiž pravdu (Ž 50, 6) a preto zahrňuje stále vyznanie vlastného hriechu a nevyhnutnosť zmeniť cestu. Tento postoj sa nachádza v celom bohoslužobnom okruhu roka a v každej hodine dňa, ale najmä naliehavý je v čase prípravy na sviatky, predovšetkým pred Veľkou nocou. Preto všetky liturgie Východu aj Západu už od nepamäti prikazujú modliť sa, a to aj niekoľko ráz cez deň (Žalm 50), čím sa prosí o odpustenie a dar Ducha Svätého. Kajúcim postojom sú poznačené aj viaceré sviatosti. Krst je nám daný ako “blažené očistenie” od hriechov. Vo svätej liturgii obetujeme duchovnú poklonu za naše hriechy a priestupky ľudu. Pristupujúc na sväté prijímanie dostávame telo Kristovo, a jeho Krv vyliatu na opustenie hriechov. Pomazanie chorých spôsobuje aj odpustenie hriechov (Jak 5, 15).