Keď sa ľudia zhromaždia v Ježišovom mene, aby slávili a sprítomnili si tajomstvo svojej viery, uskutočňuje sa verejná úradná služba Cirkvi – bohoslužba, to jest liturgia, ako dielo Krista Kňaza a jeho Tela Cirkvi. V liturgii svätej omše sa sviatostne obnovuje Kristova obeta kríža. Je zároveň obetou chvály, vďaky, zmierenia a zadosťučinenia. V 21. storočí, vďaka Koncilu, kresťanské spoločenstvo v spôsobe slávenia sviatostí, najmä Eucharistie, vzrástlo. Tá je prameňom i vrcholom všetkého kresťanského konania. Skúmanie života, spytovanie svedomia, rozlíšenie dobrého a zlého konania vždy bude náležať k ľudskému a predovšetkým kresťanskému životu. Ak to, čo vykonané zostalo temným, smieme potichu a s nádejou zveriť Bohu, a to je začiatok konania pokánia. Niektorí autori sa zasadzujú za „pokoncilový“ názov Sviatosť zmierenia, iní zasa chcú, aby aj v názve zostalo slovo pokánie, teda sviatosť pokánia.

Sväté písmo a cirkevní Otcovia zdôrazňujú predovšetkým tri formy vnútorného pokánia, a to pôst, modlitbu a almužnu, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným. Okrem úplného očistenia, ktoré spôsobuje krst alebo mučeníctvo, uvádzajú ako prostriedky na odpustenie hriechov úsilie zmieriť sa so svojimi blížnym, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho, orodovanie svätých a činorodú lásku, ktorá zakrýva množstvo hriechov. Najistejšia cesta pokánia je vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša. Rovnako každodenné obrátenie a pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, lebo v nej sa sprítomňuje Kristova obeta, ktorá nás zmierila s Bohom. Eucharistiou sa živia a posilňujú tí, ktorí žijú z Kristovho života. Eucharistia je protiliek, ktorý nás oslobodzuje od každodenných previnení a chráni pred smrteľným hriechom.
Čítanie Svätého písma, modlitba liturgie hodín a modlitba Otče náš, každý úprimný úkon kultu alebo nábožnosti, oživujú v nás ducha obrátenia a pokánia a prispievajú k odpusteniu našich hriechov. Kajúcne obdobia a dni v liturgickom roku (pôstne obdobie, každý piatok na pamiatku Pánovej smrti) sú osobitne vhodné na duchovné cvičenia, kajúce liturgické pobožnosti, púte na znak pokánia, dobrovoľné odriekania, ako je pôst a almužna a bratské podelenie sa (charitatívne a misijné diela).

Dynamiku obrátenia a pokánia vynikajúco predstavil Ježiš Kristus v podobenstve o „márnotratnom synovi“, ktorého stredobodom je „milosrdný otec“. Tu Kristus jedinečným spôsobom ukázal hĺbku lásky svojho Otca, priepasť jeho milosrdenstva. Hriech je predovšetkým urážkou Boha, porušením spoločenstva s ním. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou. Preto obrátenie prináša súčasne Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou, čo liturgicky vyjadruje a uskutočňuje sviatosť pokánia a zmierenia. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom. Kristus chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojim životom a svojou činnosťou znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi. Vykonávanie moci rozhrešenia zveril apoštolskej službe. Tá je poverená službou zmierenia.

Kristus ustanovil sviatosť pokánia pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa a znovu získať milosť ospravedlnenia.