Vtedy som však zavrel oči a vyslovil štyri slová, ktoré navždy zmenili môj život. „Pane Ježišu, vráť sa!“ povedal som nahlas. Nevedel som, prečo to vlastne hovorím, ale viac som nedokázal. Opakoval som tie slová znova a znova: „Pane Ježišu, vráť sa! Pane Ježišu, vráť sa...“ akonáhle som tú vetu vyslovil, čosi som pocítil – vrátil sa mi onen zážitok z čias, keď som mal 11 rokov... Cítil som sa úplne čistý, bez hriechu.
Tak vlastne prežil Hinn veľmi neortodoxné obrátenie. Jeho stretnutie s Ježišom neznamenalo obrat od hriechu k spravodlivosti alebo od tmy k svetlu. Nedošlo k pokániu, či k vyznaniu viny. Išlo len o sprítomnenie skúsenosti z detstva, ktorá bola sprevádzaná rovnakou emočnou aktivitou a rovnakou víziou, ako tá, ktorá mu sprostredkovala pocit bezhriešnosti a utvrdila ho v pravdivosti jeho viery. Po tejto skúsenosti sa Hinn modlil, aby tento Ježiš vošiel do jeho srdca. Vzápätí sa pripojil k charizmatickému hnutiu „Jesus Movement“. Ktorého skupina sa schádzala v katedrále sv. Pavla v centre Toronta. Tu činil aj verejné pokánie s vyznaním hriechov. Odvtedy máva Hinn videnia, pri ktorých vidí sám seba, ako nakrátko ostrihaný a v obleku káže zástupom ľudí.

Osobná viera však mladému Hinnovi spôsobovala doma veľké problémy. Kárajú ho za porušenie tradície a za hanobenie dobrého mena rodu, lebo jeho otec bol údajne starostom v Jaffe. Dôjde to až tak ďaleko, že ho otec objednáva k psychiatrovi. V roku 1973 si Hinna všimol metodistický kazateľ Jim Poynter, ktorý ho pozval do Pittsburgu, aby navštívil zhromaždenie Kathryn Kuhlmanovej. Keď spolu čakali v mrazivom ráne pred kostolom, Benny sa ako vždy pri pôsobení Ducha roztriasol po celom tele. Následná bohoslužba potom udala smer Hinnovej služby.
Zdvihol som hlavu a videl som, ako Kathryn skryla tvár v dlaniach a rozplakala sa. Vzlykala a vzlykala tak hlasno, až všetko ustrnulo. Hudba prestala hrať, usporiadatelia zostali stáť na mieste... trvalo to asi dve minúty. Potom zdvihla hlavu... v tej chvíli na nej bolo vidno takú smelosť, akú som ešte pri nikom nevidel. Vystrela pred seba prst, a to gesto bolo plné nesmiernej moci a citu – až bolesti. Keby tam vtedy stál sám diabol, bola by ho ľahkým dotykom odhodila nabok. Bola to neuveriteľne silná chvíľa. „Prosím vás“ povedala s bolestnou naliehavosťou v hlase, „prosím vás, nezarmucujte Ducha Svätého.“. (str.16)

Hinn bol týmito slovami veľmi zasiahnutý. Ku koncu zhromaždenia videl okolo Kuhlmanovej jemnú hmlu, cez ktorú jej žiarila tvár ako svetlo. Keď sa vrátil domov, cítil sa nesmierne unavený, avšak mal pocit, že ho niekto ťahá z postele na kolená, a on tušil, že je to Duch Svätý. Po prvýkrát v živote sa preto Ducha – hoci pochyboval, či je to správne – rozhodol osloviť. Ihneď, ako vždy pri podobných príležitostiach, dostal elektrickú ranu, jeho telo sa rozochvelo rovnako ako pri čakaní v Pittsburgu pred kostolom. Ráno, hneď ako sa zobudil, znova oslovil Ducha Svätého: Dobré ráno Duchu svätý! Po ďalšom oslovení sa opakovali aj elektrické pocity. Odvtedy považuje Hinn modlitbu k Duchu Svätému za dôležitejšiu, ako modlitbu v jazykoch.
Akonáhle som povedal „Dobré ráno, Duchu Svätý!“, videl som, že je v izbe so mnou... To, o čom hovorím, je niečo viac ako hovorenie jazykmi. Áno, aj ja som hovoril nebeskou rečou, avšak toto bolo čosi oveľa krajšie... (str. 20)