Benny Hinn: Falošný prorok?

Dobré ráno, Duchu Svätý!

Začiatkom 90. rokov napísal známy americký kazateľ Benny Hinn knihu, ktorá sa okamžite stala svetovým bestsellerom. Autor sa však z toho netešil dlho. Jeho knihu podrobil nemilosrdnej kritike Hank Hanegraaff, prezident Christian Research Institut, ktorého sa obávajú azda všetci americkí heretici. V dôsledku tejto kritiky v roku 1993 činí Benny Hinn verejné pokánie, knihu sťahuje z predaja a predkladá ju verejnosti v zmenenej podobe.
Autobiografia
Benny Hinn sa narodil 3.12.1952 v Izraeli. Jeho matka, členka grécko-pravoslávnej cirkvi, sa podľa Hinnovho svedectva pred jeho narodením zaviazala, že ak porodí syna, odovzdá ho Bohu. V detstve Hinn vyrastal ako rímsky katolík, intenzívne sa modlil Zdravas Mária, Krédo, Otčenáš a ďalšie predpísané modlitby. Údajne si taktiež osvojil hebrejčinu, v ktorej neskôr študoval na katolíckej Škole bratov Starý zákon. A hoci sa obrátil až v roku 1972, už ako 11 ročný mal niekoľko videní, v ktorých k nemu hovoril Boh a ktoré dodnes považuje za relevantné.

Videl som Ježiša, ako vchádza do mojej izby. Mal na sebe rúcho belšie ako najčistejšia beloba a cezeň mal sýtočervený plášť. Videl som jeho vlasy. Pozeral som sa mu do očí. Videl som rany po klincoch na jeho rukách. Videl som ho do najmenších podrobností. Rád by som znova upozornil, že v tom čase som Ježiša ešte nepoznal...
Po šesťdňovej vojne sa jeho rodina rozhodla emigrovať do Belgicka, avšak po rozhovore s kanadským veľvyslanectvom sa sťahujú do Toronta. Benny sa tu zoznamuje s chlapcom, ktorý mu svedčí o znovuzrodení. V ničom mu však nepripomína rádové sestry, a keďže jeho učenie aj slovník sú preňho cudzie, chlapcovi sa vyhýba. V Toronte má Hinn v roku 1972 ďalší dôležitý sen, v ktorom sa ocitá na ceste do pekla, kde stretáva Božieho anjela. Potom sa cíti povolaný do služby evanjelistu.

Zdalo sa mi, že idem dole po dlhom temnom schodišti... viedlo do hlbokej, bezodnej priepasti. Bol som oblečený ako trestanec a bol som pripútaný reťazami k väzňovi pred sebou i za sebou. Na rukách som mal okovy. Kam až som dovidel, videl som pred sebou i za sebou nekonečný rad zajatcov... Náhle však, kde sa vzal, tu sa vzal, sa v chodbe objavil Boží anjel... Potom mi pozrel do očí a zavolal ma menom... V tej chvíli mi z rúk aj z nôh padli okovy. Už som nebol pripútaný k svojim spoluväzňom. Anjel ma rýchlo previedol akýmisi otvorenými dverami. Sotva som vkročil do svetla, vzal ma za ruku a postavil ma na ulicu Dona Millsa...
Krátko po tomto sne pozvali Hinna na kresťanskú skupinku, kde sa jeho spolužiaci modlili v cudzích, pre neho nezrozumiteľných jazykoch. Bol tým veľmi zmätený. V mysli sa mu neustále vybavovala veta, ktorú mu títo kresťania hovorili: „Ty sa musíš stretnúť s Ježišom.“ To mu však pripadalo falošné, veď Ježiša poznal. Vôbec si nepripadal hriešny, veď ako katolík svoje hriechy denne vyznával. A predsa cítil silnú duchovnú atmosféru, na ktorú reagoval tým, že bez svojej vôle zavolal späť toho Ježiša, ktorý sa mu zjavil už v detstve.
Vtedy som však zavrel oči a vyslovil štyri slová, ktoré navždy zmenili môj život. „Pane Ježišu, vráť sa!“ povedal som nahlas. Nevedel som, prečo to vlastne hovorím, ale viac som nedokázal. Opakoval som tie slová znova a znova: „Pane Ježišu, vráť sa! Pane Ježišu, vráť sa...“ akonáhle som tú vetu vyslovil, čosi som pocítil – vrátil sa mi onen zážitok z čias, keď som mal 11 rokov... Cítil som sa úplne čistý, bez hriechu.
Tak vlastne prežil Hinn veľmi neortodoxné obrátenie. Jeho stretnutie s Ježišom neznamenalo obrat od hriechu k spravodlivosti alebo od tmy k svetlu. Nedošlo k pokániu, či k vyznaniu viny. Išlo len o sprítomnenie skúsenosti z detstva, ktorá bola sprevádzaná rovnakou emočnou aktivitou a rovnakou víziou, ako tá, ktorá mu sprostredkovala pocit bezhriešnosti a utvrdila ho v pravdivosti jeho viery. Po tejto skúsenosti sa Hinn modlil, aby tento Ježiš vošiel do jeho srdca. Vzápätí sa pripojil k charizmatickému hnutiu „Jesus Movement“. Ktorého skupina sa schádzala v katedrále sv. Pavla v centre Toronta. Tu činil aj verejné pokánie s vyznaním hriechov. Odvtedy máva Hinn videnia, pri ktorých vidí sám seba, ako nakrátko ostrihaný a v obleku káže zástupom ľudí.

Osobná viera však mladému Hinnovi spôsobovala doma veľké problémy. Kárajú ho za porušenie tradície a za hanobenie dobrého mena rodu, lebo jeho otec bol údajne starostom v Jaffe. Dôjde to až tak ďaleko, že ho otec objednáva k psychiatrovi. V roku 1973 si Hinna všimol metodistický kazateľ Jim Poynter, ktorý ho pozval do Pittsburgu, aby navštívil zhromaždenie Kathryn Kuhlmanovej. Keď spolu čakali v mrazivom ráne pred kostolom, Benny sa ako vždy pri pôsobení Ducha roztriasol po celom tele. Následná bohoslužba potom udala smer Hinnovej služby.
Zdvihol som hlavu a videl som, ako Kathryn skryla tvár v dlaniach a rozplakala sa. Vzlykala a vzlykala tak hlasno, až všetko ustrnulo. Hudba prestala hrať, usporiadatelia zostali stáť na mieste... trvalo to asi dve minúty. Potom zdvihla hlavu... v tej chvíli na nej bolo vidno takú smelosť, akú som ešte pri nikom nevidel. Vystrela pred seba prst, a to gesto bolo plné nesmiernej moci a citu – až bolesti. Keby tam vtedy stál sám diabol, bola by ho ľahkým dotykom odhodila nabok. Bola to neuveriteľne silná chvíľa. „Prosím vás“ povedala s bolestnou naliehavosťou v hlase, „prosím vás, nezarmucujte Ducha Svätého.“. (str.16)

Hinn bol týmito slovami veľmi zasiahnutý. Ku koncu zhromaždenia videl okolo Kuhlmanovej jemnú hmlu, cez ktorú jej žiarila tvár ako svetlo. Keď sa vrátil domov, cítil sa nesmierne unavený, avšak mal pocit, že ho niekto ťahá z postele na kolená, a on tušil, že je to Duch Svätý. Po prvýkrát v živote sa preto Ducha – hoci pochyboval, či je to správne – rozhodol osloviť. Ihneď, ako vždy pri podobných príležitostiach, dostal elektrickú ranu, jeho telo sa rozochvelo rovnako ako pri čakaní v Pittsburgu pred kostolom. Ráno, hneď ako sa zobudil, znova oslovil Ducha Svätého: Dobré ráno Duchu svätý! Po ďalšom oslovení sa opakovali aj elektrické pocity. Odvtedy považuje Hinn modlitbu k Duchu Svätému za dôležitejšiu, ako modlitbu v jazykoch.
Akonáhle som povedal „Dobré ráno, Duchu Svätý!“, videl som, že je v izbe so mnou... To, o čom hovorím, je niečo viac ako hovorenie jazykmi. Áno, aj ja som hovoril nebeskou rečou, avšak toto bolo čosi oveľa krajšie... (str. 20)
Hinn sa preto k Duchu Svätému začal modliť aj pred každým čítaním Biblie, ktorá preňho získala celkom nový rozmer.
Silnú duchovnú prítomnosť okolo Hinna dosvedčovali aj iní. Veľakrát sa stalo, že Hinna prišiel navštíviť niekto z jeho známych a v jeho prítomnosti sa silno rozplakal. Inokedy Benny stretol svoju matku, ktorá umývala schody, a jeho prítomnosť ju odhodila dozadu a pritlačila k stene. Hinn svedčí, že ľudia v jeho prítomnosti často ani netušili, čo sa s nimi deje. On sám sa preto modlil:
To, čo chcem, je presne to, čo mám teraz. Nech je to, čo je, hlavne nech to neskončí.
Krátko na to bol Hinn podľa svojho svedectva za kazateľňou uzdravený zo svojej koktavosti a začal slúžiť slovom.
Teológia

Až doteraz sme citovali Hinnovu autobiografiu z jeho knihy „Dobré ráno, Duchu Svätý“. Ak by sme sa chceli zamyslieť nad vieroučným obsahom, musíme mať na zreteli, že v rokoch 1992-1993 učinil Hinn pokánie a odvolal niektoré doktríny Hnutia viery, ktorých bola jeho kniha plná. Súčasťou pokánia bolo aj vymazanie niektorých jeho magnetofónových nahrávok v reedícii jeho knihy „Dobré ráno, Duchu Svätý!“. Podľa vydavateľa Thomasa Nelsona však nešlo o zmenu teológie, ale o jej prečistenie. Hinn vypustil vety o Kristovej satanskej prirodzenosti, jeho duchovnej smrti a znovuzrodení atď. Taktiež vynechal, že existuje deväť osôb Božej trojice, resp.. že každá z nich má vlastné telo, dušu a ducha. A hoci kniha nie je teologickou rozpravou, môžeme si utvoriť názor o autorovej teológii, ak vybočíme z jeho chronologického rámca a jeho posolstvo rozdelíme tematicky.

Christológia
V Hinnovej teológii sa však človek musí najprv obrátiť na Ducha Svätého:
Kto teda chce poznať Ježiša, musí sa obrátiť na Ducha Svätého. Ježiš sám to povedal. A On vedel, o čom hovorí. (str. 64)
Sám Ježiš by bol bez Ducha Svätého úplne bezmocný. Veď je bytosťou vyrastenou z Duchom Svätým stvoreného semena a bez Ducha by bol ostal obyčajným človekom, ktorého krv nemala vykupujúcu moc. Kristus je dodnes od Ducha Svätého celkom závislý. Duch Svätý vytvoril to semienko a umiestnil ho do Máriinho tela... Keď Ježiš chodil po zemi, nebol nič viac než dokonalý človek. Nemal nadprirodzené poznanie bez hlasu Ducha Svätého... Keby neponúkol sám seba prostredníctvom Ducha, nebol by prijateľný pre Otca... keby neponúkol sám seba prostredníctvom Ducha Svätého, Jeho krv by nezostala čistá a bez poškvrny... bol od Ducha závislý aj v tom, aby Ho oslobodil z pazúrov smrti... (str. 128-129)

O semene, z ktorého má vzísť Mesiáš, sa síce hovorí v Gen. 3:15, avšak ako o semene ženy, nie Ducha Svätého. Biblia na tomto mieste teda hovorí o semene ľudskom, od ktorého sa odvíja Kristova ľudská prirodzenosť. Ide o reprodukciu už raz stvoreného, preto sa o Kristovi hovorí ako o prvorodenom z bratov. Navyše semeno je v celej stvorenej ríši aj v Biblii vždy produktom muža a už náznak ženského pôvodu semena Mesiáša, ako je napísané v Gen. 3:15, ukazuje, že Kristove počatie bude zo strany otca nadprirodzené a duchovné. Nie je totiž možné, aby Kristove fyzické semeno pochádzalo z Ducha, pretože „duch nemá tela a kostí“ (Luk. 24:39). A nato, aby Mesiáš mohol priniesť obeť za človeka, musel zdediť svoje človečenstvo z ľudského pokolenia:
Teda keď deti stali sa účastnými tela a krvi, tak aj on podobným spôsobom stal sa účastným toho istého, aby smrťou zahladil toho, ktorý má vládu smrti, to jest diabla. (Židom 2:14)
Pôvodca ľudského pokolenia, Adam, má taktiež svoj fyzický pôvod v prachu zeme, nie v Duchu.
Nemožno si robiť patent na výklad toho, čo je a ostane po celý čas cirkvi tajomstvom. Treba však odmietnuť, že by semeno Pánove bolo stvorené „extra somatis“ (mimo ľudského tela) a potom dodatočne vložené do tela Márie. Ide o neospravedlniteľnú herézu, popierajúcu Ježiša Krista prišlého v tele. Navyše, ak by Duch Svätý mal skutočne telo – ako tvrdí Hinn – muselo by, podľa biblickej interpretácie, kde sa hovorí o „počatí“ Krista z Ducha Svätého a nie o vložení stvoreného semena, dôjsť k fyzickému aktu Ducha a Márie, a vzhľadom na to, že Mária bola zasnúbená, aj k cudzoložstvu z Božej strany. Boží Syn, ten Svätý, bez vrásky a poškvrny, ktorý ako jediný z ľudí nebol počatý v hriechu, by bol bastardom.

Modlitba k Duchu Svätému
Hinn chce byť zrejme biblický, preto sa k Duchu Svätému nemodlí.
Ešte nikdy som sa nemodlil k Duchu Svätému. Viete, čo znamená slovo modlitba? Znamená prosbu. (str. 135)
Hovorí, že prosbou je len žiadosť o nejaký dar, nie prosba o pomoc prísť k Bohu. Avšak na tej istej strane uvádza ako relevantný predmet prosby „telesný problém, ktorý ťa trápi celé roky“. No aj v tomto svojom výklade modlitby zastáva odlišný pohľad od apoštola Pavla, ktorý prosbu považoval za druh modlitby:
... aby sa predovšetkým konali prosby, modlitby, prímluvy a poďakovania za všetkých ľudí,
(1.Tim 2:1)

Aj napriek tomu, že Hinn modlitbu k Duchu Svätému spochybňuje, často ju vykonáva:
Tvojou dennou modlitbou by však malo byť: „Požehnaný Duchu Svätý, prosím, pomôž mi, aby som ťa dnes nezarmútil“. (str. 135)
Hinnovo spoločenstvo s Duchom je natoľko intenzívne, že sa od neho dozvedáme aj také veci z histórie, ktoré v Písme len čítaním či štúdiom nemožno nájsť. Napr. tvrdí, že apoštoli po letniciach praktizovali modlitbu, o ktorej sa v Biblii nič nedozvieme:
Odvtedy sa Peter a Ján modlili takto: „Milovaný Duchu Svätý...“ (str. 61)
A taktiež:
Pavol nás nabáda, aby sme chodili v Duchu, žili v Duchu, modlili sa v Duchu. Peter i Filip s Ním hovorili. A Kristus tak isto. (str. 64)
Na základe týchto axióm sme na mnohých stránkach knihy vyzývaní osloviť Ducha Svätého, lebo Hinn si život kresťana a naplnenie Božích prikázaní bez modlitby k Duchu vôbec nedokáže predstaviť:

Som si istý, že tvojím najväčším prianím je milovať Boha svojím duchom, dušou i telom. Avšak nech by bola tvoja túžba akákoľvek silná, je pre teba absolútne nemožné dosiahnuť tento cieľ sám. Nezaobídeš sa bez prosby: „Duchu Svätý, pomáhaj mi.“ (str. 150)
Avšak nezúfajme, riešenie je celkom jednoduché:
Stačí len tomu veľkému Pomocníkovi povedať: „Pomôž mi!“ vtedy sa ťa Duch Boží dotkne a doslova ti pomôže vztiahnuť ruku a prijať, čo pre teba Boh má pripravené. (str. 136)

Duch Svätý je práve teraz na zemi. Vlastne viac než to – práve teraz trpezlivo čaká na tvoje pozvanie. Stačí len povedať, ba i len zašepkať: „Duchu Svätý, prosím, pomôž mi!“ (str. 140)
On len čaká, kedy s tebou bude môcť vstúpiť do vzťahu, ktorý navždy zmení tvoj život. Avšak je na tebe, aby si prišiel s pozvaním. Až zajtra vyjde slnko, bude túžiť počuť tvoje slová: „Dobré ráno, Duchu Svätý.“ (str.166)
Hinnovo trojičné učenie
Hinnovo trojičné učenie je jasné a jednoducho definované. Boh sú tri osoby s tromi úlohami, ktoré spolu komunikujú takto: Otec vydáva príkazy, Syn ich plní a Duch svätý ich realizuje:
...Pán Ježiš je ten, kto slúži, Otec je ten, kto pôsobí a Duch Svätý má na starosti viditeľné prejavy. (str. 134)
Hinn preto hovorí o Bohu ako o trojčlennom zohratom tíme, ktorého prácu opisuje takto:

A teraz, ak chceš, predstav si Boha Otca sediaceho na tróne v nebesiach a Ježiša, ako chodí po zemi, uzdravuje chorých a robí zázraky. A čo Duch Svätý! Ten tvorí spojovaciu linku medzi Nimi dvomi. Otec napríklad zodvihne telefón a povie: „Duch Svätý!“ Duch Svätý zodvihne slúchadlo a odpovie: „Áno?“ „Bol by som rád, keby si zaviedol Ježiša na púšť“, hovorí Otec, „pošlem tam diabla, aby Ho pokúšal.“ „Áno,“ odpovie Duch Svätý a ponáhľa sa za Kristom. „Poď, prosím so mnou.“ povie Mu.
Alebo si predstav toto: Ježiš ide okolo jedného chorého. Otec znova zodvihne telefón a povie: „Duchu Svätý, zastav, prosím ťa, Ježiša! Povedz mu, nech zostane stáť.“ „Áno“ odpovie Duch Svätý. A Ježišovi povie: „Zostaň, prosím ťa, stáť!“ Potom znova do skuchátka: „Otče, čo má urobiť?“ „Povedz Mu, nech uzdraví toho chorého.“ odpovie Otec. Ježiš okamžite položí na chorého ruky, moc Ducha skrze neho prúdi a chorý je zázračne uzdravený. (str. 128)
Ako vidno, ani Syn, ani Duch nepoznajú vopred vôľu Otca, až kým ju nezatelefonuje. Okrem Otca nie sú teda ostatné dve osoby Trojice vševedúce. Hinnov opis vodcu trojičného tímu – Boha Otca, Hinn odvodil doslovným výkladom časti Písma, v ktorej sa hovorí o Božích očiach, ušiach, nohách a pod. Hinn z toho odvodzuje, že Boh nie je transcendentný, nie je „len“ Duch, ale je lokalizovaný svojím telom. Hinn sa pýta:

Keby Boh zjavoval sám seba iba ako neviditeľného Ducha, ako by bolo možné, že Adam s Evou počuli Jeho kroky?
Nielen, že sa nikde v Písme, nedočítame, že Adam počul kroky, (počul len hlas, Gen. 3:8), ani to by nemohlo byť považované za dôkaz, že Boh Otec má telo. Pri takomto doslovnom výklade Božej podoby by sme v tomto výpočte antropomorfizmov mohli pokračovať, či podobne odvodiť, že Boh má krídla alebo rohy, veď aj s nimi je v Biblii opisovaný.

Čo povedať na záver? Karel Havlíček Borovský raz napísal: Ak si nechceš ústa spáliť, musíš mlčať alebo chváliť.
Hinn síce učinil na základe kritiky jeho knihy verejné pokánie, no napriek tomu túto knihu v nezmenenej podobe šíri ďalej.
Jedna americká apologetická služba (Personal Freedom Outreach) urobila investigatívny výlet do Izraela, kde odhalila, že Hinnov otec nikdy nebol starostom v Jaffe, že Hinn nemá izraelský pôvod a že v detstve nikdy netrpel koktavosťou. Viem, že nie je príjemné, keď niekto človeku búra podstavec, na ktorom staval svoju vieru. Často kresťanskí vodcovia hovoria, že je lepšie ľuďom nespochybňovať veci, na ktorých stojí ich viera.
Ak naša viera stojí na mylných veciach, čo je to za vieru a ako môže obstáť?
Každý, kto podľahne pokušeniu svoj život jednorazovo vylepšiť a modliť sa k duchu, ktorého tu Hinn opisuje, by si mal uvedomiť, že tento duch má telo, je stvoriteľom Ježišovho semena, Ježiša samého aj riadi a je vlastnou cestou ku Kristovi. Tento duch teda nie je Duchom Biblie.

Otázkou však zostáva, ak to nie je Duch Biblie, kto sa teda Hinnovi ozýva?
Naozaj tak veľmi stojíme o podobnú skúsenosť?

Zdroje:

Zápas o duši - www.hcjb.cz