List Rimanom
Rím - v tomto názve sa koncentruje najvyššia moc za Pavlových čias. Rím bolo veľkým veľkomestom mocného impéria. Rímske légie stáli na hraniciach tejto ríše v Škótsku a Germá-nii, v Španielsku a Severnej Afrike, v Malej Ázii a celej stredozemnej oblasti. V samotnom Ríme žila pestrá zmes národov zo všetkých krajín vtedy známeho sveta. Patríciovia a plebejci, šľachta a proletariát, bohatí a chudobní, slobodní a otroci, mešťania a cudzinci žili v tomto meste na siedmich pahorkoch, o ktorom rímsky historik Tacitus hovoril, že v ňom sa tam stre-tá všetko potupné a hanebné, a ešte sa to aj oslavuje.

V mnohých chrámoch mesta sa uctievali nielen domáci bohovia, ale aj božstvá podda-ných provincií. Azda nikde sa nenašla takáto náboženská zmes ako v Ríme. Od 2. storočia pred Kr. tu bola aj židovská obec. V Pavlovom období je dosvedčené viac synagóg. Počet Židov v Ríme sa v tomto období odhaduje na päťdesiattisíc. V meste žili aj kresťania, skôr ako Pavol písal do Ríma, resp. prišiel do Ríma. Kto založil Cirkev v Ríme, však nevieme. Prvé obdobie rímskeho kresťanstva leží v temnote dejín. Možno, že prví veriaci prišli hneď po Turí-ciach z Jeruzalema. Kedy prišiel do Ríma Peter, ktorý bol popravený za čias Neróna, nie je možné celkom presne zistiť.
Pavol napísal svoj najdlhší a asi aj najdôležitejší list kresťanskej obci v Ríme. Tento list sa odlišuje v niektorom smere od ostatných Pavlových listov. Je to jediný list obci, ktorú Pavol ešte osobne nepoznal. Všetky ostatné listy sú adresované obciam, v ktorých Pavol už niekedy účinkoval. Preto v Liste Rimanom neodpovedá na otázky, ktoré by obec kládla Pavlovi. Na prvý pohľad sa zdá byť teologickým traktátom, ktorý je odetý do formy listu, pričom je adre-sát viac-menej vedľajší. A predsa je tento dojem klamlivý. Ani List Rimanom nemá byť bez-časovým a všeobecne platným dokumentom. Má tiež konkrétny podnet.

Prečo ho Pavol napí-sal?
Predovšetkým sa mohol ním uviesť do obce, ktorú mienil už dávnejšie navštíviť. Bolo len pochopiteľné, žeby musel svoje veľké misijné dielo považovať za neukončené, pokiaľ by nekázal v hlavnom meste sveta. Pravdaže tento úmysel nevysvetľuje všetko. Prečo musel za týmto účelom celú svoju teológiu tak pragmaticky predkladať? Nebolo by bývalo lepšie, keby sa u Rimanov bol uviedol menej náročným spôsobom? Nebol by prispel skôr názornejší popis jeho cesty a misijných výsledkov k tomu, aby vzbudil záujem o svoju osobu? Zrejme mal aj iné dôvody k tomu, aby svoje učenie vykladal súvisle, pričom mohol použiť niektoré podro-bnosti z Listov Galaťanom a Korinťanom. Dnes sa predpokladá, že v rímskej obci jestvovali vážne predsudky voči kazateľom kresťanskej slobody. Rivalita medzi žido- a pohano-kresťanmi jestvovala aj tu. "Silní" a "slabí" prinášali - podobne ako v Korinte - napätie aj do tejto obce. "Silní", obyčajne pohanokresťania, propagovali radikálne oslobodenie od Zákona, "slabí", obyčajne židokresťania, úzku viazanosť na Zákon. Proti týmto názorom vystupuje Pa-vol so svojím stanoviskom.
Pomerne obsiahly list je možné rozdeliť do troch častí.

Prvá časť obsahuje hlavnú tému, pôvodný význam evanjelia. Zapodieva sa otázkou, čo robí človeka spravodlivým pre Bohom. Evanjelium je "Božou mocou na spásu každému, kto verí tak Židovi, ako i Grékovi" (1,16). Potom nasleduje jadro listu. V ňom sa totiž zja-vuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: "Spravodlivý bude žiť z viery". Podobne ako v Liste Galaťanom hovorí Pavol, že Boh robí človeka spravodlivým nie na základe skutkov Zákona, ale na základe viery v Ježiša. Kde ale bezbožnosť alebo nespra-vodlivosť pravdu Božiu potláča a vytláča, tam sa ukáže Boží hnev, V dôsledných analý-zach popisuje Pavol, ako sa pohania a Židia stali pred Bohom hriešnikmi. I keď obaja mali schopnosť poznať Boha, neurobili, čo Boh chcel. Preto by sa mali obidvaja pred Bohom ospravedlniť. Toto však môžu získať jedine od Boha. Čo sami od seba môžu urobiť, stojí v znamení márnosti. Čo však spôsobuje Bohom darované ospravedlnenie? Ako vyzerá nový človek, ktorému bolo venované? Ospravedlnenie z viery oslobodzuje človeka od mocností skazy, ktoré ho ohrozujú: Od Božieho hnevu (kap. 5), od hriechu (6), od Záko-na (7), a od smrti (8). Ospravodlivenie dáva človekovi pozitívne nový spôsob života, kto-rého najdôležitejšie znaky sú: pokoj s Bohom, sloboda, nádej, radosť a večný život. Asi nikde sa tak dôsledným spôsobom neukázalo nové kresťanské porozumenie človeka voči nekresťanskému človekovi ako tu v Liste Rimanom.
ÄV druhej časti (9-11) hovorí Pavol zase o probléme Izraela.

Neplatia už Božie pri-sľúbenia, ktoré platili v Starom zákone Izraelu? Zavrhol Boh svoj národ? Izrael už nemôže viac dosiahnuť ospravedlnenie preto, že priveľmi dbal na diela zákona? Priepastná otázka sa dotkla najvnútornejšieho stredu Pavlovej teológie. Tu zápasí Žid, ktorý sa stal kresťa-nom, vlastne so svojou životnou otázkou. Odpoveď, ktorú nachádza v úpornom premýš-ľaní, nie je tak pesimistická, ako sa to môže zdať vo výkladoch Listu Galaťanom a v prvej kapitole Listu Rimanom. Izrael sa síce viere neotvoril. Preto si Boh vyvolil nový národ zo Židov a pohanov. Božie prisľúbenia ale platia ďalej. Tak bude, nielen časť, ale celý Izrael zachránený na konci sveta. Pavol dôrazne varuje pohanov od toho, aby sa nepovyšovali nad Židov.

V tretej časti (12-15) dáva napomenutia pre život obce a jednotlivca. Vyzýva ku skromnosti a mierumilovnosti, prosí "silných", aby brali ohľad na "slabých". Osobitný záu-jem oddávna vzbudzovala jeho výzva k poslušnosti voči štátnej vrchnosti: "Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha" (13,1 a nasl.). Chýba nám pri tejto otázke, ako sa má kresťan chovať k nespravodlivému štátu. Možno stačí pouká-zať na to, že na tomto mieste sa nerieši vo všetkých dimenziách vzťah kresťanstva a štátu, ale že táto veta je smernicou pre konkrétnu situáciu. Pavol vtedy nemal nijaký dôvod, aby vyburcoval obec k odporu alebo neposlušnosti voči štátu. Ale už čoskoro bolo obidvoje potrebné uplatňovať, a to vtedy, keď rímsky štát požadoval od svojich občanov postoje, ktoré boli v rozpore s ich svedomím a ktoré viedli k prenasledovaniu kresťanstva.

Ako bol List prijatý hneď na začiatku u svojich sdresátov – rímskych kresťanov? O tom nevieme povedať nič isté. Vieme ale, že List Rimanom mal v priebehu dejín ďalekosiahle ná-sledky. Martin Luther rozvinul v polemike predovšetkým s týmto listom svoje učenie o ospra-vodlivení a vytvoril týmto teologické podklady reformácie.

Úvodné poznámky k Listu od Jozefa Heribana
Biblista Jozef Heriban o liste Rimanom píše nasledovne : Adresátom je kresťanské spoločenstvo v Ríme. Nie je známe, kedy vznikla kresťanská obec v Ríme a kto ju založil. List Rimanom (napísaný v zime r. 57/58) je najstarším svedectvom o jej jestvovaní a dôležitosti . Prví rímski kresťania boli pravdepodobne židovského pôvodu. V tomto zmysle možno chápať svedectvo historika Suetonia, ktorý v životopise cisára Klaudia píše: "Klaudius vykázal Židov z Ríma, lebo na podnet /pochádzajúci od/ Kresta /=Krista/ neprestajne vyvolávali roztržky" . Tento Klaudiov edikt bol vydaný r. 49 po Kr. a boli ním postihnutí aj kresťania, pochádzajúci zo židovstva, medzi nimi Akvila a Priska , ktorých krátko potom stretol Pavol v Korinte .

V čase, keď Pavol písal List Rimanom, väčšiu časť prvokresťanskej rímskej obce tvo-rili veriaci obrátení z pohanstva , ale bolo v nej aj veľa kresťanov židovského pôvodu . Apoštol vyzýva obidve skupiny, aby sa navzájom prijali, ako Kristus prijal ich, pohanov i Ži-dov. V hl. 14-15 sú jasné dôkazy o tom, že v rímskom spoločenstve boli napätia medzi "sla-bými" vo viere, ktorí aj po svojom obrátení zachovávali predpisy o svätení niektorých dní ale-bo o zdržiavaní sa niektorých pokrmov a medzi "silnými", ktorí si ako kresťania nepokladali za povinnosť tieto predpisy zachovávať . Aby sa vyhlo roztržkám a nebezpečenstvu rozkolu, Apoštol odporúča solidárnosť a bratskú lásku.