·Nemal žiaden dôvod, aby burcoval rímskych kresťanov k odporu alebo neposlušnosti voči štátu. Židovská apokalyptika síce poznala svetský štát ako štát diabla a zaujímala k nemu odmietavé stanovisko, ale Pavol sa pri všetkých svojich duchovných výhradách k ve-ciam tohto sveta, kladne vyrovnal s rímskym štátom.
·V čase, keď písal Pavol tieto štátu priaznivé riadky bol rímsky svet štvrtý rok pod vlá-dou Nera. Cisárska moc sa javila v plnom lesku. Bolo to tzv. “Quinquennium” (prvé päťro-čie) mladého panovníka. Jeho duševná choroba sa ešte vďaka vplyvu oboch jeho vychováva-teľov neprejavilo v plnej miere. Pavol však stál za svojimi myšlienkami aj vtedy, keď rímsky štát predstavoval nebezpečenstvo. Vidno to z Pastorálnych listov. Na základe tohto pozna-nia môžeme usúdiť, že
·Pavlov model vzťahov medzi kresťanmi a štátom sa nezakladal na revolučných ten-denciách medzi kresťanmi ani na vynucovaní si práv čo i len tichou rezistenciou. Kresťania sa majú nielen brániť voči štátu, ale majú robiť misiu, byť „kvasom“ svedectvom svojho živo-ta. Takto kresťanstvo nemá byť ideológiou pre tých, ktorí prehrávajú, ale má byť stratégiou pre tých, ktorí vyhrávajú.

Štruktúra argumentov
Stať Rim 13,1-7, ktorá tvorí určitým spôsobom samostatný celok, viac-menej uzatvo-rený do seba má nasledovnú štruktúru: Hlavná téza tohto celku je predstavená vo v.1a: “Kaž-dý nech sa poddá vyššej moci...” Toto tvrdenie je podoprené prvým argumentom, ktorý sa nachádza vo vv. 1b-2: “...niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. 2Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie.” Vo vv. 3n sa nachádza druhý argument: “Lebo vladárov sa nemu-sí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a do-staneš od nej pochvalu. 4Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč, je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle.” Nasledujúci v. 5 je akýmsi zhrnutím oboch spomenutých argu-mentov: “Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedo-miu.” Vo v. 6 je tretí argument prečo na máme podriadiť vrchnosti: “Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Tento argument je rozvinutý vo v. 7: “Dávajte každému, čo ste dlžni: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bá-zeň, komu česť, tomu česť.” Celú štruktúru textu si opäť môžeme znázorniť tabuľkou:

v.1ahlavná téza“Každý nech sa poddá vyššej moci...”
vv.1b-2prvý argument“...niet moci, ktorá by nebola od Bo-ha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. 2Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu po-riadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolá-vajú odsúdenie.”
vv. 3ndruhý argument“Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu. 4Veď ona je Božou služobníč-kou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč, je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle.”
v. 5zhrnutie prvého a druhého argumentu“Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedo-miu.”
v. 6tretí argument“Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci.“
v. 7rozvinutie tretieho argumentu“Dávajte každému, čo ste dlžni: ko-mu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, ko-mu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.”
Tabuľka č.2

Tézu o všeobecnom podriadení sa vyššej moci Pavol teda zdôvodňuje hneď dvomi argumen-tami:
·Božským pôvodom tejto moci a následne jej
·poslaním odmeňovať dobro. Túto moc treba podporovať okrem iného aj
·platením daní, ako o tom hovorí tretí argument.
Zdá sa, že Pavlovi veľmi záležalo na dôkladnom zdôvodnení svojho tvrdenia, ktoré tak po-drobne vypracoval. V ďalšom budeme hovoriť o tom, prečo sa Pavol zapodieva takouto tematikou. V posúdení motívov, ktoré ho k tomu viedli - ako uvidíme ďalej - sa biblisti ešte aj dnes rozchádza-jú.

Tematika a spôsob riešenia
V súvislosti s obsahom textu Rim 13,1-7 si môžeme položiť nasledovné dve otázky:
1.Prečo sa Pavol zaoberá takouto témou?
2.Prečo ju rieši takým zvláštnym a jednoznačným spôsobom?
Na prvú otázku je možné odpovedať nasledovne: Pavla viedli tieto motívy:
·Integrita podávaného učenia. Kresťania nežijú izolovane ale sú riadnymi občanmi štátu. Preto k integrite kresťanského učenia isto patrí aj postoj, ktorý majú kresťania zaujať voči štátnej vrchnosti v najrozličnejších udalostiach každodenného života. Je potrebné, aby dostali apoštolské usmernenie aj pre túto oblasť medziľudských vzťahov. Ako však vieme, žiaden Pavlov list nie je úplným teologickým traktátom. Ani List Rimanom, ktorý má k tomu najbližšie, nepodáva teologickú náuku v systéme, ale aplikovanú na život obce. Preto okrem integrity kresťanského učenia je nutné uviesť ešte nejaký konkrétny dôvod, ktorý Pavla pohol k napísaniu tohoto povzbudenia.

·Hypotéza revolučných tendencií. Niektorí autori hovoria o „revolučných tendenciách“ v Ríme medzi kresťanmi (Romaniuk), ktoré boli príčinou vydania Klaudiovho dekrétu v roku 50, a ktoré by vysvetľovali príčinu prečo Pavol píše o vzťahu k štátnej moci, ako aj jeho spôsob riešenia. Tento argument však málo obstojí, lebo Klaudius vykázal z Ríma Židov a nie kresťanov.
·Kresťanstvo hlása lásku a úctu medzi ľuďmi. Pavol svojim napomenutím vyzýva cir-kevné spoločenstvo v Ríme, aby dokázalo, že kresťania neboli a nie sú príčinou nepokojov. Ba viac, chce ukázať, že kresťania dokážu žiť aj v štáte, ktorý ich utláča. Ich hlavnou silou je láska a úcta, ktoré pramenia v Bohu.
Ešte menej zhodné sú mienky exegétov v riešení druhej časti problému: prečo Pavol reaguje práve takýmto spôsobom obhajujúcim štátnu vrchnosť. Klaudiov dekrét, ako sme spomenuli, sa tý-kal Židov, nakoľko Rimania ešte nerozlišovali kresťanstvo od židovstva. Spomenieme niekoľko pokusov o vysvetlenie Pavlovho riešenia:
·Hypotéza apoštolskej diplomacie. Kosnetter hovorí o diplomacii, ktorú Pavol musel používať pri styku s Rimanmi. Treba však povedať, že Pavol bol vždy viac apoštol, ako diplomat. Timotejovi píše: „...a ja som ustanovený za jeho (Kristovho) hlásateľa, apoštola a učiteľa. Pre-to aj toto trpím, ale sa nehanbím, lebo viem, komu som uveril...“.

·Osobné presvedčenie Apoštola. Biblista Romaniuk uvádza, že oveľa rozšírenejšia je mien-ka o osobnom presvedčení apoštola Pavla . Takýto postoj bol pripravený biblickou starozákonnou literatúrou, ako aj apokryfmi, či spismi rabínov (bližšie bude o tom reč v stati o pojme štátu u Ži-dov). Keby bol Pavol riešil postoj k štátu inak - nie na báze určitej podriadenosti, bol by kresťan-stvo vystavil kompromitovaniu pred pohanským svetom, nakoľko by sa zvonka javilo ako učenie o istom druhu sociálnej anarchie. Jeho cieľom však bolo rozšírenie Kristovho evanjelia medzi pohanmi. Tomuto cieľu podriadil všetko svoje snaženie, námahu i myslenie.
·Nebezpečenstvo podceňovania štátu. Podľa iných autorov došlo v Rímskej komunite k preceneniu náuky o nebeskej vlasti, čo viedlo k podceňovaniu časnej vrchnosti, predovšetkým po-hanskej. Pavol tento postoj hodnotí ako nesprávny a vyzýva kresťanov k poslušnosti. Aj keď túto skutočnosť nemožno dokázať na základe správ z Listu Rimanom, mohlo byť podceňovanie časnej vrchnosti istou obdobou, resp. súčasťou očakávania skorej parúzie, ako to môžeme pozorovať na-príklad v Solúne.
·Eschatologická interpretácia. Spomenieme ešte eschatologickú interpretáciu Rim 13,1-7. Táto mienka je miernejšou obdobou hypotézy o pohŕdaní časnou vrchnosťou. Podľa nej kresťania boli presvedčení, že majú takmer zaistenú nebeskú vlasť, ktorá je ich skutočnou vlasťou.