Pastorálne listy
Ide o spoločné označenie listov, ktoré sú adresované dvom najbližším Pavlovým spolupracov-níkom: Timotejovi a Títovi . Sv. Tomáš Akvinský označil 1. List Timotejovi ako pastoračný poria-dok, ale spoločné označenie „pastorálne listy“ pochádza až z 18. stor. Obsahujú rozličné pokyny pre život, organizáciu a správu cirkevných obcí a pre pastoračnú činnosť ich predstavených. Sú dô-ležitým svedectvom o počiatočnom formulovaní článkov viery, o katechéze v prvotnej Cirkvi a o jej hierarchickom zriadení. Na základe týchto osobitných historicko-teologických vlastností Pastorál-nych listov viacerí protestantskí biblisti vidia v nich začiatky tzv. „skorého katolicizmu“ a „buržo-ázneho kresťanstva“ t.j. odklonenia sa od charizmatického spôsobu kresťanského života a od es-chatologickej orientácie, ktorými sa vyznačujú protopavlovské spisy a Pavlova teológia. Tieto závery však nie sú opodstatnené, lebo vo všetkých troch spomínaných listoch je zjavná historická a viero-učná kontinuita s pôvodnou prvokresťanskou a Pavlovskou orientáciou. V Pastorálnych listoch ide teda skôr o prirodzený, Pavlom pripravovaný a Duchom Svätým vedený vývoj, ktorý bol potrebný na zachovanie zjavených právd.

W. Trutwin na margo Pastorálnych listov píše, že tieto listy by podľa zhodne súhlasných po-sudkov výskumu nemali pochádzať od Pavla, ale mali vzniknúť v prvých desaťročiach po jeho účin-kovaní (okolo r.100?). V nich nachádzame už štruktúru usporiadanej obce, ktorá v takejto organizá-cii za Pavlových čias ešte nebola.
Formálne a obsahové zvláštnosti Pastorálnych listov
Z formálnej, ako aj z obsahovej stránky je evidentné, že Pastorálne listy sa líšia od ostatných Pavlových listov. Pozoruhodné sú tieto literárne a štylistické zvláštnosti:
1. Veľký počet slov (305 z celkového počtu asi 900 slov použitých v Pastorálnych listoch) sa v iných Pavlových listoch vôbec nevyskytuje a 175 slov sú novozákonné hápax legómena . V Pas-torálnych listoch chýbajú viaceré Pavlove charakteristické výrazy napr. „Sloboda“, pojmová dvojica „telo - duch“, „múdrosť“, „vzdávať vďaky“ a iné. Naopak sú v nich výrazy prevzaté zo židovsko-helenistickej sapienciálnej náuky, ľudovej filozofie a nábožnosti - „dôstojnosť“, „nábožnosť“, „dob-ré“ alebo „čisté svedomie“, „zdravé učenie“.

2. Reč je pokojná, vyrovnaná a podobá sa skôr literárnej gréčtine ako hovorovej reči koi-né.
3. Namiesto náukových výkladov, dôrazov a záverov sa v Pastorálnych listoch používajú zá-sadné tvrdenia, opakujú sa ustálené vieroučné formuly a pastoračné ponaučenia a sú v nich aj vý-strahy pred diskusiami a spormi s falošnými učiteľmi .
Aj z obsahovej stránky sa teológia Pastorálnych listov dosť líši od Pavlových veľkých listov. Hlavné rozdiely sú tieto:
1. Viera, ktorá sa v Pavlových listoch predstavuje ako životné spojivo človeka s Kristom, sa v Pastorálnych listoch stáva náukou, úradným krédom a kritériom ortodoxie.

2. Kladie sa väčší dôraz na potrebu „konať dobré skutky“ ako na život podľa Ducha.
3. Kresťanská morálka sa podobá vyrovnanému humanizmu, ktorého centrom je nábožnosť a bohumilý, počestný život.
4. Duch Svätý je pôvodca krstného znovuzrodenia, ale ešte viac je garantom tradovanej náu-ky viery ; nepredstavuje sa už ako darca chariziem .
5. Láska je jednou z kresťanských čností ; nevyzdvihuje sa už ako najväčšia čnosť, prevyšujúca všetky charizmy .
6. Zdôrazňovaná výzva, aby kresťania žili v súlade s očakávaným blízkym druhým Pánovým príchodom, ktorá je charakteristickou črtou Pavlových listov, ustupuje v Pastorálnych listoch do ú-zadia; kresťania a Cirkev sa majú prispôsobiť podmienkam života na tomto svete, a to na dlhý čas.
7. S orientáciou na dlhé obdobie života Cirkvi na svete súvisí aj zriadenie vonkajšej organizá-cie Cirkvi a ustanovenie jej predstavených: presbyterov-biskupov . Charizmatici a proroci sa už nepomínajú.

Pre uvedené formálne a obsahové odlišnosti Pastorálnych listov mnohí biblisti popierajú, že ich autorom je apoštol Pavol a pripisujú ich neznámemu Pavlovmu učeníkovi, ktorý ich vraj napísal pod Pavlovým menom po jeho smrti v období 70 až 100 po Kr. v Efeze alebo v Korinte. Zástancovia tejto mienky sa odvolávajú aj na to, že historická situácia, ktorú predpokladajú Pastorálne listy , sa nedá uviesť do súladu so správami o Pavlovi v jeho posledných listoch, a tým menej s údajmi o ňom v Sk. Podľa týchto biblistov Pavol bol po svojom väzení v Ríme odsúdený na smrť.
Pavlova autorská autentickosť Pastorálnych listov
Pastorálne listy uvádzajú niektoré biografické a chronologické údaje o Pavlovi. Tie predpo-kladajú jeho vyslobodenie z rímskeho väzenia, poukazujú na jeho ďalšiu apoštolskú činnosť a na jeho druhé uväznenie. Podľa 1 Tim Pavol pred odchodom do Macedónska nechal Timoteja na čele cirkvi v Efeze v nádeji, že sa tam bude môcť čoskoro vrátiť . Na základe zmienky v Liste Tí-tovi Pavol poveril Títa, aby zorganizoval cirkev , ktorú apoštol založil na Kréte a aby sa po prí-chode Artemasa a Tychika poponáhľal za ním do Nikopolu .

Druhý list Timotejovi uvádza ešte viac údajov: Pavol je v Ríme vo väzení , ale v horších podmienkach, ako sú opísané v Skutkoch apoštolov . Je v okovách ako nejaký zločinec a je ťažko ho navštíviť . Je presvedčený o tom, že jeho životná púť sa skončila . Žiada Timoteja, aby k nemu čo najskôr prišiel . Pavol je sám. Démas ho opustil . Krescent a Títus odišli , iba Lukáš zostal pri ňom . Keď sa počas procesu prvý raz bránil, nikto nebol pri ňom, všetci ho opustili . Preto žiada Timoteja, aby k nemu prišiel ešte pred začiatkom zimy .
Tieto údaje pastorálnych listov potvrdzuje a dopĺňa jednak Euzébius, podľa ktorého Pavol bol po druhý raz väznený v Ríme a zomrel tam mučeníckou smrťou v r . 67 , a jednak Muratoriho ká-non, ktorý spolu s Klementom Rímskym hovorí o Pavlovej ceste do Španielska .
Na základe všetkých uvedených údajov zástancovia Pavlovej autorskej autenticity Pastorál-nych listov rekonštruovali Pavlovu činnosť a jeho životné osudy od r. 63 do roku 67 takto: Po vy-slobodení z rímskeho väzenia r. 63 Pavol išiel pravdepodobne do Španielska . Na spiatočnej ceste sa zastavil na Kréte, ponechal tam Títa a odišiel s úmyslom prezimovať v Nikopole . V Efeze zveril tamojšiu cirkevnú obec Timotejovi a odišiel do Macedónska. Tu v rokoch 64-65 napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi. Keď bol v Troade, nechal u Karpa plášť, knihy a najmä pergame-ny ; V Miléte musel nechať chorého Trofima . V Ázii bol Pavol pravdepodobne zatknutý a prevezený do Rímskeho väzenia, kde krátko pred svojou smrťou r. 67 napísal Druhý list Timotejovi. Biblista Pokorný na túto rekonštrukciu hovorí: „Nie je to nemožné, i keď je veľmi nepravdepo-dobné, že by táto etapa okrem zmienky v 1. Klementovom liste ovplyvnenej asi Rim 15,23nn, ne-zanechala žiadne iné stopy v ranej kresťanskej literatúre. Spolu s teologickým zameraním a jazykom týchto listov sa však toto malé podozrenie mení takmer v istotu, že ide o listy, písané niektorým Pav-lovým žiakom v neskoršej dobe.“

Zástancovia Pavlovej autorskej autentickosti Pastorálnych listov sa usilujú vysvetliť ich štylis-tické a obsahové zvláštnosti tým, že Apoštol pri ich písaní použil sekretára, ktorý ich koncipoval na základe Pavlovho náčrtu. Lexikálne svojráznosti sú podmienené aj novou tématikou a použitým ma-teriálom ; viaceré hápax legómena závisia od situačných okolností . Teologická náuka je úzko spojená s polemickým postojom proti falošným učiteľom a kresťanská morálka je zásadne usmerne-ná na prax, čiže na dobré skutky. Teda podľa spomínaných autorov v Pastorálnych listoch nie sú podstatné rozdiely vzhľadom na Pavlovo učenie v iných listoch, iba sa kladie dôraz na osobitné as-pekty pavlinizmu, ako to vyžadovali nové životné podmienky a potreby vtedajších cirkevných spolo-čenstiev.

Cirkevná organizácia a snaha zachovať ortodoxiu
Podľa mienky nekatolíckych biblistov cirkevná organizácia a snaha zachovať ortodoxiu a-poštolského učenia v Pastorálnych listoch poukazujú na začiatky tzv. „skorého katolicizmu“, čiže odklonenia sa od kresťanstva prvotnej Cirkvi, ako je opísané v Pavlových listoch.
Pokiaľ ide o cirkevné zriadenie naznačené v Pastorálnych listoch, jeho štruktúra poukazuje skôr na vývoj, ktorý je na polceste medzi Pavlovými spoločenstvami a hierarchickým zriadením, o ktorom svedčí Ignác Antiochijský vo svojich listoch na začiatku 2. storočia. Obraz cirkevnej organi-zácie naznačenej v Pastorálnych listoch možno stručne načrtnúť takto:

Na čele jednotlivých cirkevných obcí sú presbyteri-biskupi. Tieto názvy označujú tie isté oso-by. Keďže však názov „biskup“ sa vyskytuje vždy v jednotnom čísle, odborníci usudzujú, že „bis-kup“ bol jeden zo zboru presbyterov, ktorému bola zverená vedúca funkcia v cirkevnej obci. Teda nebol to ešte biskup v dnešnom zmysle slova. Podľa Pastorálnych listov presbyteri majú trojakú úlo-hu: predsedať zhromaždeniu , učiť a bojovať proti falošným náukám, aby sa zachovala čistota viery . Ideál vzorného biskupa a vlastnosti, ktoré sa od neho vyžadovali, sú naznačené v dvoch pa-ralelných statiach v Prvom liste Timotejovi a v Liste Títovi .
Nad presbytermi sú, ako hlavní zodpovední vedúci, priami Pavlovi spolupracovníci Timotej a Títus. Sú vyslaní na určitý čas s plnou právomocou do cirkevných obcí, aby pokračovali v práci za-čatej Pavlom. Ako učitelia majú vykladať náuku , ktorá im bola zverená a rázne bojovať proti tým, čo šíria bludné učenie . Ako duchovní pastieri musia pripomínať veriacim ich stavovské povinnos-ti , sú zodpovední za bohoslužbu a za výber a ustanovenie „starších“ .
Diakoni sú spolupracovníci miestnych cirkevných predstavených a musia mať viac-menej tie isté vlastnosti ako presbyteri .