Okolnosti a cieľ listu
V liste chýbajú výslovné údaje o kresťanoch, ktorým je spis určený. Preto iba na základe na-rážok autora v parentických statiach možno rekonštruovať ich duchovný profil a náboženskú situá-ciu, v akej žili. Boli to pravdepodobne veriaci z druhej kresťanskej generácie, teda nie neofyti . V tom čase prežívali náboženskú krízu, zapríčinenú duchovnou neistotou a ochabnutím a hrozilo im nebezpečenstvo odvrátiť sa od Krista pod tlakom pohanského prostredia a rozličných protiven-stiev . Cieľom spisu je napraviť túto nebezpečnú situáciu, v ktorej sa nachádzali adresáti spisu a oživiť ich vieru v Ježiša Krista, verného a spolucítiaceho veľkňaza, solidárneho s ľudským osudom, ktorý je pôvodcom a zavŕšiteľom viery, zárukou nádeje a podnetom k činorodej kresťanskej lás-ke . S cieľom vychovať kresťanov k dospelej viere autor spisu predstavuje Ježiša, Božieho Syna, ako veľkňaza, skrze ktorého veriaci dosiahnu večnú spásu.

List Hebrejom bol napísaný pravdepodobne v r. 80-90, teda krátko pred začiatkom prena-sledovania kresťanov za čias cisára Diokleciána (r. 81-96). Vyplýva to z narážok na blížiace sa utr-penie a tvrdú skúšku . Nasvedčuje tomu aj Prvý Klementov list (asi z r. 95-96), ktorý má s Listom Hebrejom viacero príbuzných statí . O mieste vzniku Listu Hebrejom sa okrem všeobecného údaja v 13,24 („Pozdravujú vás tí, čo sú z Itálie”) nedá povedať nič presnejšieho.
Biblista Pokorný dodáva, že autora nepoznáme, ale musel to byť človek vzdelaný v Starom Zákone a súčasne ešte viac zbehlý v gréckej rétorike, ako bol sám Pavol. List Hebrejom je zo všet-kých novozákonných kníh napísaný najkultivovanejšou gréčtinou. V Hebr 11, 3-31 sa stretneme s majstrovskou anaforou: osemnásťkrát začína veta slovom „vierou“. Autorom bol teda vzdelaný kresťan zo židovskej diaspory. Klement Alexandrijský sa údajne domnieval, že ide o Pavlov list preložený Lukášom - o preklad z hebrejčiny však určite nejde. Najpravdepodobnejšia hypotéza hovorí, že List Hebrejom napísal Apollo, ktorý pôsobil v Efeze. Ani túto mienku však nemožno do-kázať.

Rozdelenie a obsah listu
Prológ, tematický úvod: poslanie a úloha Božieho Syna (1,1-4)
I. Syn ako splnenie Božieho zjavenia a prisľúbenia (1,5-4,13):
1. Syn je väčší ako anjeli (1,5-14)
2. Povzbudenie k počúvaniu a zachovávaniu Synovho učenia (2,1-4)
3. Poníženie a povýšenie Syna (2,5-18)
4. Syn je väčší ako Mojžiš (3,1-6)
5. Povzbudenie počúvať „dnes“ Božie slovo, ak sa chce vstúpiť do Božieho pokoja (3,7-4,13).
II. Ježiš, pravý veľkňaz a naša spása (4,14-10,31):
1. Úvodné povzbudenie: pristúpiť k pravému veľkňazovi (4,14-16)
2. Kristus je veľkňaz skrze poslušnosť v utrpení (5,1-10)
3. Povzbudenie k neochabovaniu a vytrvaniu vo viere (5,11-6,20)

4. Ježiš, večný veľkňaz novej zmluvy podľa radu Melchizedechovho (7,1-28).
5. Ježiš, prostredník a veľkňaz novej zmluvy spečatenej jeho krvou (8,1-9,28).
6. Kristova obeta prevyšuje starozákonné obety a prináša definitívne zmierenie s Bohom (10,1-18).
7. Povzbudenie k pridŕžaniu sa nádeje v Ježišovu krv a k varovaniu sa pred odpadnutím (10,19-31).
III. Vytrvalosť vo viere podľa príkladu starozákonných svedkov viery a v duchovnom boji podľa Kristovho príkladu (10,32-13,17):
1. Úvodné povzbudenie: vytrvať v duchovnom boji ako v prvé dni (10,32-39).
2. Veľké príklady viery v Starom zákone (11,1-40).
3. Záverečné povzbudenia a napomenutia (12,1-13,17):
a. Cesta Cirkvi vo viere (12,1-29).
B. Napomenutia k pravému kresťanskému životu (13,1-17).
Záver: (13,18-25).

Charakteristické črty listu.
Z literárneho hľadiska sa List Hebrejom vyznačuje uhladenou spisovnou gréčtinou, bohatou slovnou zásobou, rečníckymi zvratmi a štylistickými prostriedkami, ako je aliterácia , slovná hra a chiazmus . Na rozdiel od Pavla, ktorého reč je živá, energická a nepravidelná, reč Listu Hebrejom je pokojná a štýl spisu je vycibrený . Autor často používa alegóriu , aby poukázal na tajuplnú kresťanskú skutočnosť , a typológiu starozákonných osôb a ustanovizní, aby zdôraznil, že sú iba pred–obrazom vznešenejších osôb a inštitúcií v novej zmluve . V línii novoplatónskeho ponímania sa pokladajú za hodnotné a trváce iba veci neviditeľné, budúce a nebeské. Autor to neprestajne zdôrazňuje používaním slovných párov, ktorých výrazy majú opačný, protikladný význam, napr. tieň a skutočnosť, minulé a budúce, pozemské a nebeské, pominuteľné a trváce, stvorené a nestvorené veci a pod.

Je zvláštne, že autor Listu Hebrejom pri citovaní Starého zákona používa formuly: „Boh hovo-rí“ , „Syn hovorí“, „Duch Svätý hovorí“, alebo „niekto hovorí“ , kým Pavol vo svojich listoch uvá-dza citácie výrazom „je napísané“ alebo „Písmo hovorí“ . Pavol vo svojich listoch stále zdôrazňuje, že je jedným z apoštolov a stavia sa do popredia , zatiaľ čo autor Listu Hebrejom je jeden z poslucháčov apoštolov a úplne ustupuje do úzadia.
Z teologického hľadiska sa List Hebrejom líši od Pavlových listov tým, že podáva kristoló-giu Ježiša Veľkňaza, ktorej sa Pavol v listoch vôbec nedotýka, iba ak implicitne, keď hovorí o vyku-piteľskej hodnote smrti Ježiša Krista. Aj polemika proti „Zákonu“ sa chápe rozdielne: v Liste Hebre-jom v rámci kultu, kým u Pavla v nábožensko-morálnych pojmoch. Pre tieto rozdiely, ktorými sa List Hebrejom líši od Pavlových listov, väčšina moderných biblistov zastáva názor, že spis pochádza pravdepodobne z okruhu pavlovskej tradície, ale jeho autorom nie je Pavol. Viacerí pripisujú list a-lexandrijskému Židovi Apollovi, ktorý bol znalcom Písiem a vynikajúcim rečníkom .

Súhrne možno povedať, že autor listu pochádzal pravdepodobne z druhej generácie kresťa-nov, bol výborný znalec Starého zákona, vyznal sa v exegetických metódach svojho času a mal širo-ký rozhľad v kultúre helenistického judaizmu. Ako teológ je originálny, ale súčasne je hlboko zako-renený v teologickej a katechetickej tradícii, ktorej pôvodcom je apoštol Pavol. Je možné, že bol učiteľom a predstaveným kresťanskej obce. Ako duchovný pastier často zaujíma prísny a radikálny postoj, keď ide o požiadavky kresťanského života.

Teologický význam listu.
Teologický význam Listu Hebrejom spočíva najmä v jeho osobitnej kristológii. Na jednej stra-ne sa zdôrazňuje Kristova jedinečnosť, vyplývajúca z hodnosti Božieho Syna, jeho účasť na diele stvorenia a v Božom zjavení, jeho vznešenosť a zvrchovaná moc nad anjelmi a celým vesmírom . Na druhej strane sa s veľkým dôrazom a konkrétnosťou poukazuje na ľudskú stránku Ježišovho pozemského života: Ježiš skutočne trpel , v úzkostiach a slzách volal k Otcovi, v utrpení sa učil po-slušnosti a bol solidárny s ľuďmi a ich slabosťami vo všetkom okrem hriechu . V spojení bož-skej a ľudskej prirodzenosti spočíva dokonalé a autentické kňazstvo Ježiša Krista, ktorý svojou o-betou na kríži otvoril všetkým ľuďom cestu do svätyne Božieho kráľovstva .
Ekleziológia Listu Hebrejom sa vyznačuje tým, že predstavuje Cirkev ako „putujúci Boží ľud“, ktorý Kristus vedie cez púšť tohto sveta uprostred nebezpečenstiev a utrpení do zasľúbeného Bo-žieho pokoja . Cirkev však musí na tejto ceste zotrvávať vo viere a nádeji, premáhať ustatosť a ochabnutosť a pokračovať v duchovnom boji podľa príkladu svedkov viery v dejinách spásy, najmä Ježiša Krista .

K problematike teológie a kanonizácie Hebrejom uvádzame ešte poznámky biblistu Petra Po-korného : Niektorí upozorňujú na blízkosť teológie listu Hebrejom a gnosticizmu . Tento názor viedol k nespravodlivému odsudzovaniu Listu Hebrejom. Mnohí bádatelia však podcenili skutoč-nosť, že pojem „nebeského odpočinutia“ nemusí byť ovplyvnený len gnostickým učením, ale napr. aj starozákonnou úctou k sobotnému odpočinku. List Hebrejom sa dokonca odlišuje od gnostického myslenia napr. výkladom o spáse, o dosiahnutí cieľa ľudského života . Spása prichádza prostred-níctvom Kristovej jedinečnej obety. V eschatológii zachováva List Hebrejom pavlovské napätie me-dzi prítomnou istotou viery a ešte nedosiahnutým cieľom.
Určité problémy spôsobili pasáže, ktoré hovoria o tzv. „druhom pokání“ . Touto náukou sa List líši od Pavlových listov. Hovorí, že pre odpadlíkov niet pokánia. Pri vysvetľovaní treba vziať do úvahy, že išlo o odpadnutie v dobe relatívneho pokoja pre Cirkev. Tieto výroky o odpadnutí sú ok-rajové .
Cesta Listu Hebrejom do kresťanskej Biblie nebola jednoduchá. Textove je síce doložený už v P46 a na Východe bol od začiatku 3. storočia pokladaný za Pavlov spis, ale Origenes si uvedomil jeho nepavlovský štýl. Na Západe sa presadil ako Pavlov list v 4. storočí .

Niektoré dôležité aspekty teológie Listu Hebrejom
Biblický komentár v jednej homiletickej príručke k slovám Čítanie z Listu sv. apoštola Pavla Hebrejom začínal takto: “Nemáme dočinenia s listom, spis nenapísal apoštol Pavol a už vôbec nebol adresovaný Hebrejom.” toto môže byť pravdou podanou vo veľmi skrátenej zjednodušujúcej forme a každé zjednodušovanie problému autorstva, adresátov a literárneho druhu môže byť zavádzajúce a v praxi nepoužiteľné. Autor svoj spis nazval “slovom povzbudenia” . Podľa Barnabasa Lindarsa autor Listu Hebrejom patrí k trom veľkým teológom Nového zákona, spolu s Pavlom a autorom štvrtého evanjelia.
V Liste Hebrejom chýbajú údaje o adresátoch a o ich náboženskej situácii. O nej si možno vytvoriť obraz jedine na základe narážok autora spisu . Keďže spis bol napísaný s veľkou starost-livosťou, už toto prezrádza, že sa venuje veľmi ťažkej a delikátnej téme. Zdá sa, že kresťanské spo-ločenstvo sa dostalo do istej krízy a od autora listu sa očakával osobný zásah. Nakoľko ale odpo-vedal listom, pri písaní starostlivo využil všetky rétorické schopnosti a prostriedky, aby čo najúčin-nejším spôsobom zapôsobil na svojich poslucháčov. Niektorí kresťania sa zrejme odmietali zúčas-tňovať aj na liturgických zhromaždeniach pre problém svedomia a viny . Potreba zmierenia sa s Bohom bola u nich tak silná, že sa prejavovala príklonom k židovskej náuke o uzmierení za hrie-chy, čo prakticky viedlo k účasti na synagogálnej liturgii (prípadne, podľa niektorých autorov, na chrámovom kulte).