Protopavlovské a deuteropavlovské listy
Trinásť listov Nového zákona menuje Pavla za svojho autora, ako aj štrnásty list, List Hebre-jom sa dlho pripisoval Pavlovi. Tak, ako pri ostatných biblických knihách Starého a Nového zákona aj tu si položila biblická veda otázku, či tieto údaje o autoroch zodpovedajú tradícii, alebo nie. Od-poveď nie je dodnes celkom jednotná. Jednomyseľnosť je v tom, že sedem nasledujúcich listov po-chádza v každom prípade od Pavla: List Rimanom, obidva Listy Korinťanom, List Galaťanom, Filipanom a Filemónovi ako aj Prvý list Solúnčanom. Nerozhodná je otázka u nasledujúcich troch listov: 2. list Solúnčanom a Listy Kolosanom a Efezanom. Mnoho autorov považuje z váž-nych dôvodov aj tieto tri listy ešte za "pravé". Takzvané "pastorálne listy" (1. a 2. Tim a Tít) ako aj dlhá epištola Hebrejom sa dnes už Pavlovi nepripisujú. Nehodia sa k "pravým" Pavlovým listom Ich štýl je iný. Cirkevná situácia, ktorú predpokladajú sa už oproti ostatným listom rozvinula jednoznač-ne ďalej. Patria preto do postpavlovskej doby.

Podobne ako pri ostatných biblických spisoch nemal by sa ani tu otázke "pravosti" pripisovať osobitný význam. V antike bolo zvykom pripisovať spisy autorom, ktorí mali veľkú autoritu. Nepo-kladalo sa to však bezpodmienečne za falzifikát. V každom prípade patria aj tie "nepravé" Pavlové listy k Biblii. Vnútorná pravda týchto listov je nezávislá na tom, či ich napísal Pavol, alebo iný teológ. Otázky autorstva nie sú otázkami viery.

Reč a štýl Pavlových listov
Pavol písal svoje listy v hovorovej gréčtine svojho času, tzv. koiné, no cítiť v nej vplyv ara-mejčiny a Pavlovej biblicko-hebrejskej mentality. Vcelku je však jeho reč bohatá na výrazy a je na výške aj zo štylistického literárneho hľadiska. Vo viacerých prípadoch grécke slová a výrazy nado-búdajú u Pavla nový význam, závisiaci od obsahu kresťanského posolstva, napr. výrazy "spása" (gréc. sótéria) a "hriech" (gréc. hamartía). Typickou črtou Pavlovej gréčtiny sú neologizmy ako napr. slovesá zložené s predložku syn ("s", "spolu s..."), ktorými Pavol vyjadruje životný, vnútorný vzťah kresťana s Ježišom Kristom a spojenie s ním v jeho smrti, zmŕtvychvstaní a sláve . Nie vždy vedel jazykovo a štýlovo vyjadriť bohatstvo a hĺbku svojich teologických myšlienok, a preto často hroma-dí pojmy jeden vedľa druhého, najmä keď hovorí o pravdách, ktoré on sám vnútorne hlboko preží-val, ako je "vykúpenie", "ospravodlivenie", "Božia láska prejavená v Ježišovi" atď. , alebo keď v polemike s protivníkmi vyzdvihuje vznešenosť svojho apoštolátu a utrpenie s tým spojené . Tieto state Pavlových listov možno právnom zaradiť medzi najkrajšie výtvory gréckej literatúry.

Na vyjadrenie nevýslovného diela spásy, uskutočneného smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, Pavol používa protikladné pojmy, ktorými osvetľuje situáciu a skutočnosť človeka pred vy-kúpením a po ňom: "smrť a život" alebo "smrť a zmŕtvychvstanie" , "Mojžišov zákon a viera" , "te-lo a Duch" , "otroctvo a sloboda" , "prvý Adam a druhý Adam" , "svetlo a tma" alebo "deň a noc" , "starý a nový" , "jeden a všetci" atď.
Charakteristickou črtou Pavlovho štýlu je aj špecifická forma ľudovej filozofie v helenistickom období, tzv. diatriba. Spočíva v tom, že autor vedie dialóg s fiktívnym diskutérom vo forme otázok, námietok a odpovedí, aby názornejšie a presvedčivejšie dokázal a presadil svoju mienku . Vplyv Pavlovej rabínskej formácie vidieť aj v jeho argumentácii "od menšieho k väčšiemu", ktorá vychádza z predpokladu, že ak je pravdivé menšie, o to pravdivejšie je väčšie . Pavol cituje a interpretuje Starý zákon podľa rabínskych vzorov, t.j. bez ohľadu na literárny a historický kontext state, biblický text sa pritom neuvádza ako dôkaz tvrdenia, ale ako ilustrácia už vyslovenej pravdy .