Ako je však možné, že títo kresťania strácali vieru v odpustenie hriechov pre zásluhy Kristovej obety? Zdá sa, že situácia solúnskej cirkvi nám pomôže v hľadaní odpovede. Podľa Pavla čas oča-kávania Kristovho príchodu nemal byť dlhý a odpustenie dosiahnuté vďaka Kristovej krvi, ktorý zomrel za naše hriechy , sa predstavovalo ako uzmierenie minulých hriechov. Krst dával istotu od-pustenia hriechov minulého života, avšak nič sa nehovorilo o hriechoch, spáchaných po krste. Keďže čas očakávania Kristovho príchodu sa predlžoval, niektorí kresťania začali pociťovať výčitky sve-domia, obťaženého hriechmi, a zdalo sa, akoby evanjelium - tak ako ho prijali - nepredpokladalo takého problémy. Prestavení v niektorých cirkevných spoločenstvách pravdepodobne zápasili s tým-to pastoračným problémom a ich úsilie sa sústredilo na presvedčenie o trvalej účinnosti Kristovej obety - nielen čo sa týka minulosti, ale aj prítomnosti. Ak títo kresťania pochádzali zo židovstva, po-tom ich priťahovalo práve uzmierenie za hriechy podľa Zákona a návrat k nemu sa stal praktickým riešením problému, na ktorý v prijatej kresťanskej náuke nenachádzali dostatočnú odpoveď . A tak čitatelia, či poslucháči pociťovali potrebu istoty odpustenia hriechov, k čomu bolo nutné vysvetliť stálu účinnosť Kristovej zmiernej obety.
Podľa B. Lindarsa kľúčom k čítaniu spisu je práve problém hriechov, spáchaných po krste a úmyslom autora bolo: podrobne a presvedčivo vysvetliť význam, silu a účinnosť Kristovej obety. Posvätný autor veľmi dobre chápal nevyhnutnosť hriechov v živote kresťanov, z čoho vlastne pra-mení jeho zdôrazňovanie Kristovho milosrdenstva, ako veľkňaza . Slovo svedomie (syneidesis), viackrát použité v spise, nezodpovedá bežne chápanému významu svedomia , neznamená totiž vnútorný morálny zákon, ktorý indikuje, čo by sa malo a čo by sa nemalo robiť. Je skôr vnútorným poznaním morálnej kvality ľudských skutkov, či už dobrých alebo zlých . Iba v takomto svetle možno pochopiť výpovede listu Hebrejom o svedomí ako napríklad: “...sme totiž presvedčení, že máme dobré svedomie...” .

Ako však súvisí problém svedomia s témou o anjeloch prítomnou v prvých dvoch kapitolách? Niektorí odborníci poukazujú na to, že autor píše proti prehnanej úcte anjelov. Porovnanie medzi Kristom a anjelmi je hlavnou témou v perikope . Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že táto téma nezohráva veľkú úlohu v myšlienkovom slede spisu, nakoľko autor sa k nej nikde v liste viac nevra-cia (okrem nasledujúcej kapitoly 2,1-10). A tak dôvod, prečo je táto téma prítomná na začiatku lis-tu, je vysvetľovaný rozlične .
B. Lindars však hľadá, či predsa nie je nejaké spojenie medzi týmito perikopami a nasledujú-cimi kapitolami. Podľa židovskej predstavy tých čias bol Zákon odovzdaný Mojžišovi prostredníc-tvom anjela . A práve adresáti Listu Hebrejom mali tendenciu návratu k Zákonu, aby prostredníc-tvom neho vyriešili problém hriechmi zaťaženého svedomia. Najlepší spôsob, akým by bolo možné presvedčiť kresťanov o tom, že evanjeliové učenie vysoko prevyšuje židovský Zákon, spočíval v náuke, podľa ktorej Ježiš vysoko prevyšuje anjelov. Ak sú anjeli v porovnaní s večným Synom Bo-žím len služobnými duchmi, potom aj samotný Zákon má len služobnú a poradnú, či prípravnú funkciu.

Aby bolo možné správne interpretovať niektoré verše Listu, je veľmi dôležité pochopiť kon-cept dokonalosti , ktorý je vyjadrený viacerými odlišnými gréckymi formami toho istého koreňa . Myšlienka zdokonaľovania sa, prítomná v spise, znamená zavŕšenie Božieho plánu spásy. Posvätný autor má teleologické videnie celkového historického proces, smerujúceho k cieľu, plnosti a k do-konalosti, samozrejme nie v zmysle humanistického vývoja, vďaka ktorému by sa človek stával stále viac a viac dokonalým. Vskutku ide o vývoj vo dvoch fázach: prvú tvorí čas starej zmluvy a je urče-ná k zániku. Druhou fázou je nová zmluva, ktorá sa začala osobou Krista. Vďaka tomuto konceptu dokonalosti, posvätný autor mohol písať aj o zdokonaľovaní sa Ježiša Krista: Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko, ktorý priviedol synov do slávy, zdokonalil pô-vodcu ich spásy utrpením . Z kontextu je zrejmé, že Ježišova smrť je prostriedkom k dosiahnutiu slávy, ktorá patrí k zakončeniu procesu.
Treba poznamenať, že tu niet nijakej stopy po zdokonaľovaní sa v morálnom zmysle, keďže sa netvrdí, že by bol Ježiš v takomto zmysle predtým nedokonalý. Nepochopenie konceptu zdoko-naľovania sa by mohlo viesť k nesprávnej interpretácii niektorých textov, napríklad: a keď dosiahol dokonalosť . Ježiš je nielen pôvodcom našej spásy, pretože ako prvý zavŕšil tento proces, ale je aj zavŕšiteľom (teleiotes) našej viery , nakoľko nás uschopňuje, aby sme aj my mohli dosiahnuť ten istý cieľ. A tak sa znova nachádzame v blízkosti problému, s ktorým zápasili čitatelia spisu: zdá sa, že strácali dôveru v odpustenie hriechov spáchaných po krste, teda v účinnosť Kristovej obety. Práve preto bolo treba jednoznačne povedať, že návrat k starej náuke nie je potrebný: dokonalosť (teleio-sis) nemožno dosiahnuť prostredníctvom levitského kňazstva . Zákon nič nepriviedol k dokona-losti , Kristova obeta je však permanentne účinná . Posvätný autor pobáda svojich čitateľov, aby sa povzniesli k dokonalosti , avšak cesta dokonalosti pre neho nespočívala v individualistickej špiritualite (ktorá sa vo všeobecnosti tým samozrejme nevylučuje), ale v napĺňaní a zavŕšení Božieho plánu.

Zdanlivý rigorizmus Listu je treba vysvetľovať v kontexte problému, s ktorým adresáti zápasili. Bolo ním reálne nebezpečenstvo návratu kresťanov k úkonom očisťovania, ako sa praktizovali v židovstve, a teda nebezpečenstvo úplného odpadu od kresťanskej viery. Text Hebr. 6,4-8 bol v minulých storočiach často príčinou nešťastia predovšetkým osôb so škrupulóznym svedomím, a to z jediného dôvodu: tieto prísne slová sa aplikovali nielen na apostáziu - na ktorú sa vlastne vo svojom kontexte vzťahujú - ale aj na rozličné druhy ťažkého hriechu. Niekedy sa text dáva do súvisu s hriechmi proti Duchu sv. , alebo s ideou smrteľného hriechu v Prvom Jánovom liste . Tertulián - ktorý písal o roku 220 - cituje tento text na potvrdenie odmietnutia “druhého pokánia” . List Heb-rejom vyzdvihuje osobu Ježiša, milosrdného veľkňaza, ktorý má pochopenie pre naše slabosti , a tým vlastne odmieta rigoristické interpretácie ako pomýlené . Podľa posvätného autora, apostáziou by si boli čitatelia spôsobili nemožnosť pokánia. A tak ich vlastne stavia do paradoxnej pozície: prá-ve v tej chvíli, keď sa pokúšajú nájsť prostriedky zmierenia v judaizme, práve v tej chvíli sa vzďaľujú od jediného prostredníka zmierenia a pokánia. Autor spisu píše kresťanom, ktorí - podľa všetkého - sa pokúšajú odísť od Krista, a preto cíti, že “musí” využiť všetky jazykové, tématické a rétorické prostriedky, ktorými disponuje. Nemožno predvídať, čo by im bol napísal, alebo čo by im povedal, keby tí istí kresťania hľadali cestu späť ku Kristovi už po apostázii. B. Lindars predpokladá, že na-priek tomu, čo je napísané v Hebr. 6,4-12, bol by ich prijal s otvoreným náručím!

Zdá sa, že novozákonných časoch bola postava Melchizedecha (Gn 14,18-20) predmetom rozličných špekulácií v spisoch Filóna, v Qumráne a v gnostických kruhoch . Autor Listu Hebrejom však - pravdepodobne nezávisle na nich - vytvoril čosi naozaj originálne, keď píše o “rade” Melchi-zedechovom, ku ktorému patrí Mesiáš. Nakoľko Mesiáš je eschatologickou postavou, je zároveň jediným v tomto rade. Jeho charakteristickou črtou je nepominuteľnosť a s tým spojené trvalé kňaz-stvo. Idea, podľa ktorej je bez otca, matky a rodokmeňa, spočíva na rabínskom princípe interpretá-cie Písma (známy už aj Filónovi), podľa ktorého všetko, čo nie je spomenuté v Písme, možno po-kladať za neexistujúce . Nadradenosť Melchizedecha nad Abrahámom vyplýva aj toho, že praotec Izraelitov priniesol desiatok “cudziemu” kňazovi a bol ním požehnaný . Moderný čitateľ je zrejme sklamaný nad tým, že List nespomína Melchizedecha, prinášajúceho chlieb a víno, vyobrazenie, v ktorom mnohí cirkevní otcovia videli predobraz Eucharistie a stredoveké umenie ho takto aj často zobrazovalo. Táto asociácia je však neskoršieho dáta a autorovi Listu Hebrejom by nebola poslúžila k vyjadreniu posolstva, o ktoré sa snažil.