Keďže Ježiš pochádzal z Júdovho kmeňa, nespĺňal podmienky levitského kňazstva. Ježiš sa stal kňazom - podľa posvätného autora - mocou nezničiteľného života , života bez počiatku a bez konca, a teda i dokonalou realizáciou prototypu, ktorým je Melchizedech. Ak by adresáti Listu prijali pravdu o večnom Kristovom kňazstve a permanentnej účinnosti jeho obety, potom by pochopili i svoj omyl, a nechceli by sa vrátiť k židovským praktikám očisťovania sa podľa Zákona. Autor Listu sa viac sústreďuje na prítomnosť, než na minulosť. Kňazský úkon obety autor Listu stotožnil s Kristovou smrťou za naše hriechy - a to “raz navždy”, teda i čo sa týka prítomnosti. Ďalej, rozviedol myšlienku novej zmluvy - text proroka Jeremiáša , ktorí kresťania síce dobre poznali, ale neuvedomovali si dostatočne jeho zmysel a dosah vo svojom každodennom živote. Otvorenou zostávala otázka, či obetu Novej zmluvy možno pokladať za obetu za hriechy, a teda aj za hriechy kresťanov spáchaných po krste. K tomu, aby autor o tom presvedčil čitateľov, vhodne založil svoje dokazovanie na koncepte dňa zmierenia . Máme tu jediný prípad, keď sa v spisoch Nového zákona výslovne spája deň zmierenia s Kristovou smrťou. Je to deň, ktorého podstatou je uzmierenie za hriechy, spáchané počas celého roka.
Text Hebr 9,8-9 budí dojem, akoby bol chrámový kult v čase písania Listu ešte v činnosti.

Tento kult ale nemôže vo svedomí urobiť dokonalým toho, kto prináša obetu . Opakovanie obiet nakoniec len dokazuje ich slabú účinnosť a trvácnosť. Čo sa týka obety, najdôležitejší je rituál s kr-vou, pretože podľa teórie zmierenia prítomnej v Zákone, práve tento akt sprostredkoval uzmierenie za hriechy. Pre posvätného autora má Kristova smrť všetky charakteristické znaky zmiernej obety. Toto však samo o sebe ešte neznamená neopakovateľnosť takejto obety. Práve preto ju treba chá-pať v kontexte Novej zmluvy. Autor Listu využil sémantické bohatstvo slova zmluva (diathéké), kto-ré môže znamenať aj poslednú vôľu, či testament. V tejto súvislosti je dôležité, že závet nadobúda účinnosť smrťou . Preto je nutná smrť k tomu, aby vstúpila do platnosti Nová zmluva, ako sa to stalo aj pri sinajskej zmluve. A teda diathéké, či už ako závet, alebo zmluva v každom prípade pred-pokladá smrť. Zaiste tu treba vidieť spojenie so slovami Krista, vyslovenými počas poslednej veče-re, ktoré sú v istom zmysle testamentom. Nemožno vylúčiť, že permanentná účinnosť Novej zmluvy - ktorá tak leží na srdci posvätnému autorovi - súvisí so skúsenosťou čitateľov, zúčastňujúcich sa na sláveniach Eucharistie. Kristova obeta je obetou Novej zmluvy “ raz navždy” a je neopakovateľná. Vďaka nej kresťania - neschopní úplne vylúčiť hriech zo svojho života - nachádzajú riešenie prob-lému zaťaženého svedomia.

Zaobchádzať s Listom ako s prameňom etických princípov pre kresťanov dneška je treba veľmi opatrne, nakoľko tento List nie je nejakým všeobecným traktátom, ale naliehavým listom ad-resovaným konkrétnym osobám, ktoré žili v úplne iných podmienkach ako my dnes. Rozpoznanie rétorických figúr, ktoré autor použil, je podstatným predpokladom správneho hodnotenia pochope-nia spisu.
B. Lindars priznáva, že dnešný kresťan pociťuje List Hebrejom ako čosi, čo mu je vzdialené a cudzie, hlavne čo sa týka spôsobu argumentovania. Čitateľ má problémy pozorne sledovať výklad. Autor i adresáti Listu však majú jedno spoločné: obaja sú presvedčení, že Písma, predovšetkým Zákon, proroci a žalmy, majú absolútnu autoritu, pretože sú zjavením Božej vôle. Jednotlivé podro-bnosti, týkajúce sa rituálu krvi v deň zmierenia, nútia moderného čitateľa pýtať sa, či je nutné, aby sa toto všetko aplikovalo na Krista. Ale treba hneď dodať, že to vôbec nie je moderný problém. V sta-roveku, či už medzi Židmi, alebo Grékmi bola rozšírená kritika kultu, v ktorom sa prinášali zvieracie obete. Podstatou argumentácie Listu je, že Ježišova smrť zodpovedá všetkému, čo sa požaduje od zmiernej obety. Zároveň je dôležité pochopiť, že úmyslom autora spisu nebolo hovoriť o obeti v du-chovnom zmysle (ako Filón). Pre neho boli starozákonné obety legitimné a mali svoj význam, ale boli prekonané obetou Novej zmluvy.

Aký je zmysel a cieľ obety - to je ďalší problém pre moderného človeka. V Liste Hebrejom je obeta prostriedkom zmierenia sa s Bohom. Podobný psychologický impulz sa pociťuje napríklad aj v prípade potreby dosiahnuť odpustenie od osoby, voči ktorej sa niekto prehrešil, a táto potreba sa prejavuje aktom darovania niečoho cenného. Analogická túžba vedie človeka k zmiereniu sa s Bohom, túžba o zmierení a odpustení viny. Toto bol zrejme prípad kresťanov, ktorým bol List Heb-rejom adresovaný. V kresťanskom kontexte je základnou pravdou: Kristus zomrel za naše hriechy a hlavná myšlienka Listu Hebrejom spočíva v originálnom výklade práve tejto pravdy. Lebo ako sa zdá, táto jednoduchá pravda nedokáže uspokojiť túžbu jednotlivej osoby, ktorá smeruje k vykona-niu niečoho konkrétneho, aby urovnala vnútorný konflikt svedomia. Ako príklad B. Lindars uvádza prax niektorých afrických konvertitov, ktorí cítia potrebu návratu k zvieracím obetiam, keď sa ich svedomie dostane do krízy.

Podstata teórie Listu Hebrejom je synteticky vyjadrená - podľa B. Lindarsa - v dvojitej defi-nícii Ježišovej osoby: pôvodca a zavŕšiteľ našej viery a ostatné aspekty teológie spisu sú akoby podriadené tomuto centrálnemu bodu. Ježiš Kristus - Mesiáš je eschatologickým veľkňazom Novej zmluvy. Dnešný čitateľ dosť ťažko chápe poukázanie na osobu Melchizedecha, ktorá však bola pre autora veľmi dôležitá na pochopenie Kristovho kňazstva, pretože iba kňaz môže priniesť obetu. Možno povedať, že Ježišovo kňazstvo v Liste Hebrejom je metaforou, ale pritom i oveľa viac než len metaforou. Rímska liturgia ako jediná zo starovekých liturgií zachovala spomienku na Melchize-decha, čo by mohlo byť indikáciou zvláštneho vzťahu Listu Hebrejom k mestu Rímu . Analógia medzi kňazstvom a obetou Starej zmluvy a kresťanskou službou s liturgickou funkciou slávenia Eu-charistie, bola prirodzená a aj nevyhnutná v čase, keď teológia zdôrazňovala typológiu medzi starou a novou ekonómiou spásy.
Teologické posolstvo Listu Hebrejom nám ponúka nádej, ktorú máme ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal na-veky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho