KATOLÍCKE LISTY
Názov
Katolícke listy je spoločný názov pre sedem novozákonných spisov, ktoré popri zbierke Pav-lových listov tvoria osobitnú skupinu v kánone Nového zákona. Pomenovanie pochádza od Euzébia z Cézarey a svedčia o ňom aj najstaršie majuskulové kódexy . Na rozdiel od Pavlových listov, ktoré sú pomenované podľa adresátov, Katolícke listy sú označené podľa ich udajných autorov. Ide o: Jakubov list, Prvý a Druhý Petrov list, Prvý, Druhý a Tretí Jánov list a Júdov list. Názov "katolícke" označuje "všeobecný" ráz ich obsahu, ako aj to, že sú na spôsob okružného listu určené pre celú Cirkev, i keď Druhý a Tretí Jánov list a Prvý Petrov list boli napísané pre istých ad-resátov.

Okolnosti a cieľ Listov
Katolícke listy (s výnimkou Druhého a Tretieho Jánovho listu a čiastočne aj Jakubovho a Pr-vého Petrovho listu) sa zaoberajú náboženskou problematikou kresťanov a Cirkvi v posledných de-saťročiach 1. stor. po Kr. Ide najmä o boj proti bludárom , ktorí sa odvolávaním na oneskorenie druhého Pánovho príchodu usilovali zdiskreditovať apoštolskú tradíciu a cirkevné zriadenie , a o problémy vyplývajúce z duchovnej únavy a z prenasledovania Cirkvi , ktorá ešte stále očakávala blízky Kristov príchod. Spisy sa pri tom neprestajne odvolávajú na apoštolskú autoritu a rázne obhajujú apoštolskú tradíciu a náuku .
Exaktným skúmaním sa zistilo, že po literárnej a obsahovej stránke sú v Katolíckych listoch stopy dvoch smerov. Prvý, tzv. "Petrov smer", odzrkadľuje predsynoptickú palestínsku katechézu: jej slovník, frazeológia a štýl spájajú Prvý Petrov list s Jakubovým listom a Druhý Petrov list s Júdo-vým listom. K tejto katechéze patria Petrove reči v Skutkoch apoštolov a v určitom zmysle aj Mar-kovo evanjelium. Druhý, tzv. "Jánov smer", ktorý akoby formou a obsahom spájal tri Jánove listy medzi sebou a s Evanjeliom podľa Jána.

Kanonickosť a autentickosť Listov
Päť zo siedmich Katolíckych listov patrí medzi deuterokanonické spisy Nového zákona. Iba Prvý Petrov list a Prvý Jánov list boli hneď od začiatku pokladané za kanonické spisy tak na kres-ťanskom Východe, ako aj na Západe. O kanonickosti ostatných Katolíckych listov sa dlhší čas po-chybovalo a diskutovalo. V prípade Druhého Petrovho listu preto, že nepodáva osobitnú náuku a že sa venuje otázkam, ktoré v období jeho vzniku už vraj neboli aktuálne. O Jakubovom liste sa po-chybovalo, či nie je dielom falšovateľa, ktorý napísal pod menom apoštola apokryfný spis. V prípa-de Júdovho listu šlo o exegetické ťažkosti na základe podozrenia, že spis do istej miery závisí od Henochovho apokryfu. Druhý a Tretí Jánov list neboli prijímané preto, že sú príliš krátke, takmer nemajú náboženský obsah a chýbajú o nich dôkazy z dávnych čias. Keďže však Katolícke listy vždy tvorili jedinú zbierku a cirkevní Otcovia, ako aj prvotná Cirkev ich bez rozdielu používali ako inšpi-rované spisy, majú takú istú hodnotu ako všetky ostatné kanonické knihy Nového zákona.

Listy sa tradične pripisujú autorom, podľa ktorých sú pomenované , ale z hľadiska literárnej kritiky veľký počet biblistov pokladá Katolícke listy za diela, ktoré patria do biblickej pseudoepigra-fie. Podľa ich mienky dala mladá Cirkev pri konci 1. stor. do obehu tieto spisy v mene apoštolov, aby aktualizovala ich posolstvo a neprestajne sa vracala k prameňom kresťanskej tradície. Tak po-pri Pavlovi prispelo aj učenie iných apoštolov k tomu, aby sa správne vyriešili problémy, s ktorými sa postupom času stretávala prvotná Cirkev.

Náboženský význam Listov
Katolícke listy umožňujú nazrieť do vývoja Cirkvi v období jej prechodu od apoštolských čias do poapoštolského obdobia. Informujú zvlášť o tom, aké nebezpečenstvá jej hrozili a ako sa proti nim bránia. Osobitný dôraz kladú na to, že vernosť dedičstvu apoštolov je pre poapoštolskú Cirkev hlavnou podmienkou, aby ostala Kristovou Cirkvou a vyznávala Ježiša Krista podľa svedectva a-poštolov.
Ich náboženský význam je aj v tom, že venujú veľkú pozornosť problémom života a viery kresťanských spoločenstiev. V tomto zmysle Jakubov list zdôrazňuje potrebu dobrých skutkov, Pr-vý Petrov list vyzýva kresťanov, aby brali vážne svoju spásu a vytrvali v prenasledovaniach, a Druhý Petrov list vystríha čitateľov pred falošnými učiteľmi a pokušeniami tohto sveta. Podobné ponauče-nia dáva aj Júdov list, kým Prvý, Druhý a Tretí Jánov list odporúčajú, aby sa kresťania stránili pred-staviteľov gnosticko-doketistickej náuky a neporušene zachovávali Ježišov príkaz lásky.

JAKUBOV LIST
Autor
Podľa starodávnej tradície je autorom Listu Jakub Mladší, "Pánov brat", syn Kleopasa a Má-rie , brat Jozefa /Jozesa/, Júdu a Šimona . Mnohí si ho mýlia s Jakubom, Alfejovým synom , jedným z Dvanástich, lebo neprávom stotožňujú Alfeja s Kleopasom. Autor Listu nebol učeníkom Ježiša Nazaretského, ale mal vedúce postavenie v jeruzalemskej cirkevnej obci asi preto, že bol Ježišovým príbuzným a že sa mu zjavil vzkriesený Kristus . Mal rozhodujúce slovo na Apoštol-skom sneme v Jeruzaleme a pri formulovaní apoštolského dekrétu, adresovaného kresťanom z po-hanstva . Po Petrovom odchode z Jeruzalema sa stal predstaveným tamojšej cirkevnej obce . Podľa tradície prísne zachovával nazirejský sľub a vyznačoval sa vernosťou Zákonu, takže ho nazý-vali "Spravodlivým". V prvotnej Cirkvi sa na neho často odvolávali Zástancovia konzervatívneho ju-daistického smeru , hoci on sám nevyžadoval od kresťanov obrátených z pohanstva, aby zachová-vali obriezku a iné predpisy Zákona . Asi r. 62 ho na podnet veľkňaza Annáša II. zhodili z chrá-movej veže a ukameňovali .

Proti spomenutému tradičnému názoru o autorstve Jakubovho listu niektorí moderní autori za-stávajú mienku, že pôvodcom spisu je anonymný židokresťanský učiteľ a uvádzajú tieto dôvody: gréčtina spisu je veľmi pekná, až vycibrená, citácie Starého zákona sú podľa Septuaginty, spis po-lemizuje so zle pochopenou Pavlovou teológiou o ospravodlivení z viery , autor sa vôbec neodvo-láva na Ježišov príklad a nejaví legalistické stanovisko k Zákonu a k rituálnym predpisom, literárna forma Listu je veľmi podobná neskorším kresťanským spisom . Všetky tieto okolnosti by pouka-zovali na autora z druhej alebo tretej kresťanskej generácie, ktorý sa vyznal v helenistickej kultúre, a teda nie na Jakuba, Pánovho brata z Nazareta , ktorý nemal spomínané predpoklady.

Biblista Pokorný píše, že apoštol Jakub, syn Zebedejov, prišiel skoro o život , preto môže byť autorom Jakub, Pánov brat (príbuzný) . V prospech jeho autorstva hovorí označenie adresá-tov ako dvanásť pokolení a jeho spätosť so synoptickou tradíciou Ježišových slov, proti však ho-vorí celkom iná situácia, keď nič nepočujeme o Mojžišovom zákone a musíme predpokladať vplyv druhotného, upadnutého pavlinizmu, ako aj majstrovská gréčtina. Ide teda o niektorého učiteľa v cirkvi, ktorý v Jakubovom mene písal v popavlovskej dobe, teda koncom 1. stor. Písanie pod me-nom výraznej osobnosti prvej generácie bolo príznačné pre poapoštolskú dobu. Nielen preto, že apoštoli sa už nemohli brániť, ale preto, že to bola doba vnútorných otrasov spôsobených stratou apoštolských svedkov, ktorá bola pociťovaná ako strata duchovnej autority.