3. Proti osočovaniu (4,11-12).
4. Proti pozemskému zmýšľaniu (4,13-17).
hl. 5: 1. Proti boháčom (5,1-6, Porov. 2,6-7).
2. Trpezlivosť a Pánov príchod (5,7-11).
3. Odporúčanie neprisahať (5,12).
4. Pomazanie chorých a modlitba (5,13-18).
5. Spása poblúdených (5, 19-20).

Charakteristické črty Listu
Hoci Jakubov list nemá okrem úvodného pozdravu formu listu (chýba mu záver), časté oslovenie "bratia moji" svedčí o jeho listovom charaktere. List je však napísaný štýlom starozá-konnej sapienciálnej literatúry. Jeho charakteristické črty sú: oslovenie, vyvrátenie námietok, obrazy a podobenstvá, stručné a ľahko zapamätateľné výroky a životné pravidlá. Ich kresťanský ráz zaru-čuje skutočnosť, že autor vychádza z reči na vrchu, očakáva druhý Pánov príchod , požiadavky lásky k blížnemu odvádza z hlavného Božieho prikázania , pozná dialektiku viery a skutkov , ako aj pomazanie chorých "v mene Pánovom" . Zvláštne je, že sa v Liste nespomína smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Tým viac však vyniká, že sa autor stále odvoláva na "teológiu chudoby" a na Ježišovu reč na vrchu , ako aj na viaceré výroky, ktoré pripomínajú Ježišove slová zachované v tradícii tzv. "prameňa logií" .
V liste nachádzame tzv. jakubovské podmienky : “Ak Pán bude chcieť, budeme žiť a uro-bíme toto alebo ono.”

Teologický význam Listu
Autorovi spisu ide o to, aby kresťania brali vážne evanjeliové posolstvo, najmä jeho sociálnu náuku, ale predovšetkým aby podľa nej žili. Zdôrazňuje, že nestačí len počúvať Božie slovo, ale tre-ba podľa neho aj konať . Autor v zmysle Pavlovho výroku: "viera je činná skrze lásku" zdôraz-ňuje, že "viera bez skutkov je mŕtva" . Tým neodporuje Pavlovej náuke o ospravodlivení z viery , ktorá je začiatkom spásy a základnou podmienkou, aby mohol človek prejsť z hriechu k spáse. Ja-kub má na zreteli konečnú spásu, na ktorú sú potrebné dobré skutky a zásluhy života a viery.

Biblista Pokorný tiež uznáva, že rozpor medzi pavlovskou teológiou a teológiou Jakubovho listu je zdanlivý a spôsobený “vytrhnutím z kontextu”. Ďalej píše: “Predsa nás však zaujíma, aký je vzťah medzi týmito dvomi stanoviskami. Jakub chápe vieru inak ako Pavol. Podľa neho je to slovné priznanie sa ku Kristovi, kým pre Pavla sa viera uplatňuje láskou, inak by nebola vierou . Skutky boli pre Pavla skutky Zákona spolu s úkonmi kultu ako je obriezka, kým pre Jakuba sú to celkom konkrétne prejavy milosrdenstva ako napríklad pamätať na vdovy a na siroty v ich súžení . ... Ja-kubov list bol napísaný dlhšiu dobu po napísaní Pavlových listov, keď problematika skutkov podľa Mojžišovho zákona ustúpila do úzadia. Keď Jakubov list hovorí o dokonalom zákone slobody, ne-myslí už na Mojžišov zákon, ale len na prikázania Ježiša Krista. Ide teda o celkom inú problematiku v porovnaní s tou, ktorá bola živá za čias Pavlovho pôsobenia. “
Tzv. "Jakubova teológia chudoby" je energickou výzvou autora Listu na vtedajšie kresťanské spoločenstvá, aby dôsledne uplatňovali praktické požiadavky, vyplývajúce z evanjeliového blahosla-venstva chudobných , a tak konkrétne dokázali bratskú lásku voči chudobným členom komuni-ty .
Jakubov list ukazuje, že sociálne rozpory sú a budú veľmi nebezpečné. Teologicky sú aspoň tak závažné, ako rozpor medzi obrezanými a neobrezanými, ktorý viedol podľa Listu Galaťanom k rozdeleniu pri Pánovom stole .

"Pomazaním chorých" v Pánovom mene , ktoré spôsobuje odpustenie hriechov, sa v Cirkvi sviatostným spôsobom vykonáva Ježišov príkaz učeníkom, aby liečili chorých .
Etika Jakubovho listu má výrazný eschatologický ráz. Očakávanie blízkeho Pánovho príchodu má usmerňovať život kresťanov a chrániť cirkevné spoločenstvá od nebezpečenstva, že sa pri-spôsobia svetu a pozemskému zmýšľaniu .