Charakteristické črty Listu
Spis má vonkajšiu podobu listu, ale po literárnej stránke sa podobá skôr závetnej reči alebo testamentu. V súlade s týmto literárnym druhom autor, upozornený Ježišom Kristom na svoju blízku smrť , pripomína svoje minulé učenie a uvádza dôvody, pre ktoré ho treba verne zachovávať . Súčasne predpovedá blízky príchod falošných učiteľov , vystríha pred nimi čitateľov a dáva im smernice, ako sa ich chrániť .
Čo sa týka falošných učiteľov, zdá sa, že ide o bludárov, ktorí z teologického hľadiska znižo-vali božskú osobu Ježiša Krista a jeho vykupiteľské dielo , znevažovali duchovné bytosti , kým z morálnej stránky sa oddávali neviazanému životu, nízkym rozkošiam a dychtivo sa hnali za hrie-chom . Autor často odhaľuje ich falošné "poznanie" a stavia proti nemu kresťanské poznanie , to by naznačovalo, že bludári mali charakteristické znaky rodiaceho sa gnosticizmu.
V stati 2,1-3,3 sa Druhý Petrov list z formálnej i z obsahovej stránky veľmi podobá veršom 4-18 Júdovho listu . Biblisti z toho uzatvárajú, že Druhý Petrov list závisí od Júdovho listu a parafrá-zuje ho. Okrem toho jasne vidno, že autor upravuje narážky Júdovho listu na apokryfné židovské spisy Henoch a Nanebovzatie Mojžiša, to by znamenalo, že už mal presnejšie vedomosti o kánone inšpirovaných spisov.

Teologický význam
Teologický význam Druhého Petrovho listu spočíva v tom, že je svedkom dôležitosti apoštol-skej tradície v poapoštolskej Cirkvi. Poslanie Cirkvi je zaručené v dejinách spásy iba vtedy, keď sa pridŕža učenia, ktoré jej zanechali apoštoli, smerodajní svedkovia Kristovho posolstva a vykupiteľ-ského diela. Kontinuita s Ježišom Kristom a s apoštolskou tradíciou patria teda k sebe a navzájom sa dopĺňajú.
Druhý Petrov list je aj dôležitým svedkom pre dejiny novozákonného kánonu, pre poznanie prvokresťanského chápania Svätého písma, jeho správneho výkladu, ako aj osobitosti Božieho slo-va. List rozdeľuje Písmo na slová "svätých prorokov" a na slová "apoštolov" , k týmto hlavným apoštolským svedkom pripočítava aj Pavla . List predpokladá jestvovanie zvesti evanjelií , po-tvrdenej svedectvom Dvanástich, a pozná už určitú zbierku Pavlových listov, ktoré sa tiež uznávajú za "Sväté písmo", lebo majú tú istú hodnotu ako Starý zákon a evanjeliá. Autorita Písem závisí podľa Druhého Petrovho listu od toho, že svätopisci hovorili a písali "pod vedením Ducha Svätého" .

JÚDOV LIST
Autor
Autor sa v úvodnom pozdrave predstavuje ako "Júda, služobník Ježiša Krista, brat Jakuba" /Mladšieho/ (v. 1), s ktorým ho počítajú medzi "Pánových bratov" . Niektorí autori ho neprávom stotožňujú s apoštolom Júdom, Jakubovým synom, jedným z Dvanástich , ktorý má u Marka a u Matúša prímenie Tadeáš. Pisateľ Júdovho listu sa nikdy nepredstavuje ako jeden z apoštolov, na-opak, zdá sa, že nepatrí medzi nich . Jeho autorita sa zakladá na tom, že bol bratom Jakuba Mlad-šieho, ktorý mal v prvotnej Cirkvi dôležité postavenie ako predstavený jeruzalemskej kresťanskej obce a všeobecne bol pokladaný za jeden zo "stĺpov" Cirkvi . Podrobnejšie správy o Júdovom živote a činnosti sa nezachovali.

O autorovi Júdovho listu prevládajú medzi biblistami dve mienky. Podľa prvej je ním Júda, Jakubov brat a "Pánov brat", podľa druhej mienky je autorom neznámy kresťan zo židovstva, ktorý napísal List pod Júdovým menom a s jeho autoritou (pseudonymita). Na potvrdenie prvej mienky sa uvádza autorita pisateľa, židovsko-kresťanský charakter jeho učenia a svedectvo kresťanskej tradí-cie. Jej zástancovia citujú aj fakt, o ktorom sa zmieňuje Euzébius , cisár Domicián si nechal r. 95 predviesť Dávidových potomkov a medzi nimi boli aj dvaja Júdovi vnuci, usadení v Galilei, ktorí boli predstavenými kresťanských spoločenstiev.
Dôvody, ktoré sa uvádzajú proti tejto tradičnej mienke a zároveň v prospech tézy o pseudo-nymite Júdovho listu, sú tieto: krásna, literárna gréčtina, apoštoli sa v liste spomínajú ako postavy minulosti a viera je už "odovzdaná raz navždy" . Aj celková situácia zachytená v Liste odzrkad-ľuje poapoštolské časy, keď bola Cirkev vystavená nebezpečenstvám zo strany bludárov, i keď sa ešte od nej neodtrhli. Aj napriek tomu, že ani všetky tieto dôvody nestačia na vyvrátenie tradičnej tézy, viacerí biblisti zastávajú hypotézu pseudonymity Júdovho listu.

Od tej, ktorej mienky závisí aj čas a miesto kompozície Listu. Podľa tradičnej mienky bol List napísaný okolo r. 70 v Palestíne, kým podľa zástancov pseudonymity vznikol medzi r. 85-95 niekde v židovskej diaspore.

Kanonickosť Listu
O kanonickosti Júdovho listu sa dlhší čas diskutovalo. Origenes, Euzébius a Hieronym o nej pochybovali, lebo v Liste sa používajú židovské apokryfy. Júdov list sa však uvádza už v Muratoriho kánone a Tertulián i Klement Alexandrijský ho pokladali za Písmo. Jeho text je v Bodmerovom pa-pyruse VIII z 3. stor. a od 5. stor. je Júdov list v kánone spisov Nového zákona tak v Západnej, ako aj vo Východnej cirkvi.

Cieľ Listu
Cieľom Listu je vystríhať kresťanov z pohanstva pred falošnými učiteľmi, ktorí ohrozovali jednotu Cirkvi, popierali Kristovo božstvo, rúhali sa duchovným bytostiam a svojím laxným životom zavádzali voľnosť mravov . Autor Listu vyzýva kresťanov, aby sa pridŕžali pravej viery, modlitby, nádeje a lásky a aby sa ujímali bratov, ktorí sú v nebezpečenstve .
Rozdelenie a obsah Listu
Úvodný pozdrav (vv. 1-2).
I. Výstraha pred bludármi (vv. 3-16):
1. Nebezpečenstvo zo strany bludárov (vv. 3-4)
2. Uistenie o dosúdení bludárov založené na príkladoch z minulosti (vv. 5-7)
3. Podrobný opis bludárov a ich učenia (vv. 8-16).
II. Povzbudenie verných kresťanov (vv. 17-23):
1. Vystúpenie bludárov bolo predpovedané (vv. 17-19)
2. Napomenutia k vernosti (vv. 20-21)
3. Starosť o bratov v nebezpečenstve straty viery (vv. 22-23).
Záverečná doxológia (vv. 24-25).
Charakteristické črty Listu
Spis je ako list nevýrazný. V úvodnom pozdrave (vv. 1-2) niet zmienky o adresátoch a záver Listu (vv. 24-25) je doxológia liturgického rázu. V ostatných častiach spisu okrem letmých osobných poznámok sa podáva krátky náukový výklad (vv. 5-16) s príslušným morálnym povzbudením (vv. 17-23). Spôsob použitia biblických príkladov (vv. 5.7.11) a apokryfných spisov (vv. 7.9.14-16), oslovenie "milovaní" (vv. 3.17.20), živý štýl a obrazy (vv. 12 n.), ako aj hrozby (vv. 11.14 n.) a na-pomínania (vv. 17-23) sú charakteristickými znakmi židovsko-helenistickej homílie.