Novšie dejiny kritiky
V 18. storočí sa stretávame s tendenciou hlavne racionalistov oddeliť exegézu od vieroučných záverov. Normou odbornej interpretácie sa stala filologická exegéza a výklad Písma Písmom. Prí-kladom tejto práce je J.S. Semler, ktorý spolu s J.D. Michaelisom sa stali priekopníkmi vývoja lite-rárno-historickej kritiky. Jeho „Prolegomena“ k teologickej hermeneutike, „Parafrázy“ k Listu Rima-nom a Korinťanom i jeho ďalšie diela zdôrazňujú, že Nový zákon je dobovo podmienený dokument, v ktorom je treba jasne odlíšiť, prípadne eliminovať odkazy k dobovým reáliám. Filológia má slúžiť historickej kritike. Pavlove listy, ktoré dnes používame - podľa názoru Semlera - majú len liturgickú povahu, pôvodne vyzerali inak. Semler napríklad predpokladá, že Rim 15 a 16, 2 Kor 9, 12,14-13,14 boli samostatné dokumenty, ktoré boli neskôr začlenené do rozsiahlejších listov. Semler staval do protikladu Pavlove nežidovské názory s myslením židokresťanov (ostatných apoštolov). Tieto názory neskôr rozvíjal F.C. Baur - predstaviteľ tzv. Tübingenskej školy.

Tübingenská škola
Nemecká exegéza 19. storočia sa podľa Kümmela zmenila na „otroka vedeckej filozofie“. Pre štúdium Pavlových listov v tomto období mal najväčší význam už spomenutý F.C. Baur z Tübingenu. Neuspokojil sa len s tým, že by testoval autentickosť starých dokumentov, čo bola obľúbená rene-sančná prax, jeho textová kritika mala byť „pozitívnou kritikou“, nakoľko sa snažil nájsť skutočné historické pozadie a význam jednotlivých dokumentov. Smer svojho myslenia naznačil v diele Sym-bolik und Mythologie, kde napísal: „Bez filozofie je pre mňa história navždy mŕtva a nemá.“ Kľúč k interpretácii histórie apoštolského obdobia našiel F.C. Baur v Hegelovej dialektike, ktorá sa poze-rá na historický vývoj ako na tézu (pokrok), antitézu (reakciu) a syntézu (nová skutočnosť - téza). Zastával názor, že 1 Kor 1,12 zobrazuje rozpor medzi Pvlovým „pohanským“ kresťanstvom a Pet-rovým „židovským“ kresťanstvom. Rozvinutejšie stádium tohto konfliktu neskôr pozoroval v Sk a menších Pavlových listoch. Podľa tejto „tendenčnej kritiky“ treba všetky novozákonné spisy, ktoré majú tendenciu ku kompromisu medzi Pavlom a ostatnými apoštolmi považovať za neskorší pokus pripísať apoštolskému obdobiu jednotu, ktorá však bola dosiahnutá až neskôr. Po Baurovej „dô-kladnej“ očiste zostalo v Novom zákone len 5 svedkov apoštolskej doby: Zj, Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal.

Vtedajšia literárna analýza nahrávala Baurovým záverom. Tübingenská škola sa v krátkom ča-se stala v novozákonnej kritike dominujúcim prvkom. Baurov komentár k Sk dal podnet k vzniku tzv. ultraradikálnej Tübingenskej školy, ktorá nakoniec spochybnila autentickosť všetkých Pavlových listov. Opierala sa pritom o argumenty takéhoto druhu:
· Sk neobsahujú žiadnu zmienku o Pavlových listoch.
· Sk podávajú o Pavlovi omnoho jednoduchší obraz, ako jeho listy.
· Rim a Gal sa natoľko nezhodujú, že ich museli napísať dve rôzne osoby v neskoršej dobe.
· Pavlovo myslenie smerovalo k helenizácii kresťanstva, čo nie je možné, aby dosiahol jeden človek za tak krátku dobu (Pavol pôvodne bol farizej a rabín).
· Pavlova „protižidovská“ kristológia sa nemohla vyvinúť tak skoro po Kristovej smrti a to navyše v cirkvi, ktorá mala pôvod v Palestíne.

Napriek všetkej logike týchto argumentov sa radikálnemu krídlu Tübingenskej školy podarilo presvedčiť len seba samých. Citácie sv. Pavla v 1 Liste Klementovom (95 po Kr. ?) a absencia protižidovského konfliktu v poapoštolskej literatúre sa stali pre ich argumentáciu osudnými. Naopak, začalo sa pochybovať nielen o názoroch ultratübingencov, ale i samotnej Tübingenskej školy. Na-stúpila tzv. umiernenejšia literárna kritika, ktorá znovu zhodnotila autentickosť Pavlových listov a ich počet sa prudko „zvýšil“. Názory Tübingencov však vládli v exegéze celé pol storočie.

Prof. Jozef Heriban, takto hodnotí dielo Tübingenskej školy: „Odhliadnuc od rigoróznej apli-kácie Hegelových princípov a prepiateho zdôrazňovania vplyvu judaizmu na prvotné kresťanstvo, ktoré sú zjavnými nedostatkami Baurových literárnokritických hypotéz, niektoré jeho vedecké príno-sy sa stali podkladom neskoršieho výskumu v odbore kritického bádania Nového zákona. Ide hlav-ne o zásadu, že dejiny novozákonnej literatúry treba skúmať v ich úzkom vzťahu s vonkajšími a vnú-tornými dejinami začiatkov kresťanstva. Iným dôležitým prínosom je princíp, že štúdium Nového zá-kona treba začať od najstarších spisov, čiže od Pavlových listov a treba mať pritom stále na zreteli rozdiel medzi synoptickými evanjeliami a Jánom.“