V 2. liste Solúnčanom hovorí ešte raz o otázke druhého príchodu Krista . Snáď prvým listom vyvolal nedorozumenia. Rojkovia v obci tvrdili, že parúzia je už bezprostredne pred nimi. Preto už nechceli viac pracovať. Leňošili a boli iným na ťarchu. Proti tomu musí Pavol ešte raz zasiahnuť. Vy-svetľuje, že "deň Pána" nemožno očakávať bezprostredne, ako to tvrdia "rojkovia". Najprv sa musia ukázať niektoré znamenia, medzi ktorými je dôležitý "Antikrist" . Pavol tu síce nemenuje túto proti-božskú postavu. Hovorí o "protivníkovi" o "človekovi bezzákonnosti" a o "synovi skazy", mieni ale tú istú osobu, ktorú aj Biblia nazýva Antikristom. Antikrist urobí satanskou mocou podvodné znamenia a zázraky a s veľkým umením podvodu zvedie mnohých do skazy.

Aj tieto výpovede o "protivníkovi" sú silne dobovo podfarbené. Vychádzajú zo starých židov-ských a orientálnych predstáv, podľa ktorých nastane tak na začiatku ako aj na konci časov strašný boj medzi Bohom a jeho protivníkom, ktorý Boh až celkom na konci víťazne rozhodne pre seba. Na tieto vtedy veľmi rozšírené predstavy Biblia často nadväzuje. Nimi si pomáha aj Pavlovo ohlasova-nie. Nie je ľahké rozumieť nové z reči starej a časovo podmienenej. Ako si máme predstaviť Anti-krista? Je osobou? Je obrazom moci zla, ktoré človeka stále ubíja? V každom prípade skrýva sa v tejto časovo podmienenej výpovedi Biblie realistický názor, že pravda a spravodlivosť, viera a láska sa nedajú jednoducho a bezproblematicky presadzovať v priebehu dejín. Budú vždy vystavené smr-teľnej vyhrážke mocnosti násilia a zloby, ktorú definitívne premôže len Boh. Proti zaháľačom a násil-níkom používa Pavol tvrdé slová. Očakávanie Kristovho druhého príchodu nesmie zapríčiniť leni-vosť a ničnerobenie. Pavol odporúča, aby sa prestali spolčovať s týmito osobami, ale bez toho, aby s nimi zaobchádzali ako s nepriateľmi.

Vrátime sa ešte na chvíľu k problému autorstva 2 Sol podľa českého biblistu P. Pokorné-ho . On je zástancom opačnej mienky, ako sme si vyššie predstavili. Spomenutý autor vymenúva dôvody zhodné s tými, ktoré sme uviedli. Tiež uznáva, že žiadny z týchto argumentov by sám o sebe nestačil k tomu, aby sme dokázali, že priamym autorom listu nie je sv. Pavol, hoci táto mienka je veľmi pravdepodobná. Potom píše: "Pravdepodobnosť sa mení takmer v istotu, keď si uvedomíme niektoré dôsledky výrokov o falošných listoch, ktoré sa podľa 2 Sol 2,2 objavili pod menom apoš-tola Pavla. Ich existencia by predpokladala jeho veľkú autoritu v širokých oblastiach Cirkvi. Za Pav-lovho života je ťažko mysliteľné, že by sa niekto pokúšal presadiť svoj vplyv takýmto spôsobom. Pavol by týmto falošným listom mohol ľahko čeliť tak, ako to robí v 2 Sol. Tiež dôraz na to, že au-tenticita tohoto listu je overená apoštolovým podpisom hovorí skôr proti Pavlovmu priamemu au-torstvu ako zaň. Autenticitu listu potvrdzoval doručovateľ, ktorý obyčajne patril k blízkym spolupra-covníkom odosielateľa. Tam, kde Pavol v iných listoch pripája svoj podpis, má sprítomniť jeho a-poštolskú autoritu, spojenú s jeho určitým závažným výrokom." P. Pokorný uvádza ešte ďalšie ar-gumenty proti Pavlovmu autorstvu: "...podľa 1 Sol adresáti prekonali prenasledovanie , kým podľa 2 Sol ním prechádzajú."Nakoniec uzatvára: "...nejde o list, ktorého by bol (Pavol) priamym auto-rom."
My sa však prikloníme k mienke biblistu Jozefa Heribana, ktorý hovorí, že ani tieto všetky od-lišnosti nestačia na popretie autenticity Pavlovho autorstva 2 Sol.
Význam 2 Sol spočíva najmä v tom, že naznačuje priebeh dejín podľa Božieho plánu, v kto-rom aj zlo slúži na Božie ciele, a to až do druhého príchodu Ježiša. Medzitým si kresťania musia sve-domite a zodpovedne plniť svoje pozemské povinnosti a neoddávať sa prepiatym a iluzórnym es-chatologickým ašpiráciám, ktoré ich odvádzajú od prítomných konkrétnych zodpovedností.