Odborným biblickým výrazom apoštolské listy označujeme všetky novozákonné listy bez ohľadu na ich autorov. Ide teda o Pavlove listy (Corpus Paulinum – protopavlovské, deuteropavlov-ské a pastorálne listy), List Hebrejom a katolícke listy. V takomto poradí sa budeme aj my venovať týmto biblickým spisom. Z katolíckych listov nebudeme preberať Jánove listy, nakoľko „Jánovské spisy“ sú na našom TI súčasťou iného kurzu – Jánovskej problematiky.
List, epištola
V antickej spisbe rozoznávame o. i. tieto štylistické formy: súkromný list, epištola a mandát. Podľa autorov (Roller) priemerný súkromný list v antike bol rozsahom menší, ako jedna strana v gréckom Novom zákone. Príklad nachádzame aj v texte Sk 23, 26-30: „Klaudius Lyziáš po-zdravuje vznešeného vladára Félixa. Tohoto muža chytili Židia, a keď sa chystali zabiť ho, prišiel som s vojskom a vyrval som im ho, lebo som sa dozvedel, že je Riman. Chcel som ve-dieť, z čoho ho obviňujú, preto som ho priviedol pred ich veľradu a zistil som že ho žalujú pre akési sporné otázky ich zákona. Ale obvinenia; za ktoré by si zasluhoval smrť alebo putá, niet. A keď som dostal hlásenie o úkladoch, ktoré strojili tomuto mužovi, hneď som ho poslal k te-be a nariadil som aj žalobcom, aby tebe povedali, čo majú proti nemu.“ Keď prihliadneme na túto skutočnosť, zistíme, že aj tie najkratšie listy Nového zákona presahujú túto dĺžku - 2 Jn a 3 Jn. List Filemonovi má skoro dve strany gréckeho textu. Všetky ostatné listy sú neporovnateľne dlhšie. Keby sme sa chceli držať hypotézy, že ide o čisto súkromné staroveké listy, boli by medzi týmto druhom korešpondencie unikátom, čo sa týka dĺžky textu. Je preto treba uvažovať aj o iných literár-nych formách.
V staroveku niektoré filozofické pojednania (Seneca, Cicero) mali formu listu. Tieto listy vo-láme epištola. Epištola ako literárna forma je označením fiktívneho listu. V staroveku poznáme filozo-fické diela porovnateľné svojou dĺžkou s Listom Rimanom alebo Korinťanom. To však ešte nie je dôkaz, že by Pavlove listy boli epištolami. V týchto listoch je totiž tak veľa osobného, konkrétne o-sobné vzťahy, odpovede na konkrétne otázky spoločenstva, že musíme hľadať ďalej. Pavlove listy nie sú fiktívne, ale sú to skutočné pastierke listy. Úradný list, ktorý posielali jeruzalemskí židovskí predstavení židom v diaspore sa volal mandát. Príklad máme v 2 Mak 1,10n. Ide o skutočný úrad-ný list, ktorý objasňuje morálne a teologické otázky a dáva konkrétne pokyny synagógam v diaspore. Môžeme sa domnievať, že práve tieto listy boli pre sv. Pavla akousi predlohou pri písaní apoštolských listov.
Podľa Jozefa Heribana je list , (lit. druh) písomné oznámenie, výzva alebo otázka určená zvy-čajne jednotlivému adresátovi. List je podmienený konkrétnou situáciou adresátov. Preto má príleži-tostný a súkromný ráz, čím sa líši od literárneho druhu epištoly . Vonkajšou formou sa Pavlove listy podobajú súkromnej korešpondencii z helenistického a rímskeho obdobia. Vtedajšie listy sa skladali z týchto charakteristických častí:
1. Úvodná formula (lat. praescriptio = nadpis, začiatok, úvod), v ktorej sa udáva meno odo-sielateľa v nominatíve a meno adresáta v datíve s krátkym pozdravom (cháirein = pozdravy). V Pavlových listoch je pozdrav vyjadrený slovami cháris kái eiréné = milosť a pokoj .
2. Vďakyvzdanie (uvedené slovom eucharistô = vzdávam vďaky), ktoré má v Pavlových lis-toch úlohu predstaviť hlavnú tému listu .
3. Vlastný text listu (lat. corpus epistulae). V Pavlových listoch má zvyčajne dve časti: a/ náukovú, obsahujúcu výklad kresťanského posolstva b/ morálno-poučnú, obsahujúcu povzbude-nia a smernice pre kresťanský život (parakléza, parenéza)
4. Záver listu a pozdravy. V Pavlových listoch sa v závere podávajú osobné správy alebo osobitné odporúčania pre jednotlivcov. Charakteristickým záverečným Pavlovým pozdravom je "Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami."
Keďže Pavol svoje listy diktoval pisárovi, v niektorých na konci pridal svoj vlastnoručný podpis ako svedectvo o ich autentickosti .
Corpus Paulinum
Svätý Pavol - apoštol národov
Postava sv. Pavla, apoštola národov, je nám zo všetkých postáv ranného kresťanstva asi najlepšie známa. Údaje o jeho živote môžeme čerpať jednak z jeho listov a potom z knihy Skutkov apoštolov. Obraz jeho viery a teologického myslenia sa nám najlepšie črtá v siedmich listoch, ktoré aj súčasná biblická veda považuje za protopavlovské. Najdôležitejšiu časť jeho života, ako aj obraz misijnej práce máme zachytený zasa v druhej časti Skutkov apoštolov (Sk 9,1- 28,31). Tieto správy v porovnaní s tými, ktoré máme v Pavlových listoch sú ucelenejšie. Listy podávajú kusé informácie, ktoré však tiež majú svoju cenu kvôli ich pôvodnosti a bezprostrednosti. Porovnaním týchto dvoch prameňov k zistíme niektoré neúplnosti. Napr. v 2 Kor máme tzv. katalóg utrpení, ktoré Pavol podstúpil na svojich cestách. Tieto správy sú len slabo zastúpené v rozprávaní Sk.
Autobiografické údaje
Autobiograficky sú slabšie zastúpené údaje o detstve a mladosti Apoštola, ako aj podrobnosti o jeho smrti. Autor knihy Sk o tom mlčí, nakoľko jeho teologický zámer nebol v podávaní životopisu, hoci aj takej výraznej osobnosti, akou Pavol bezpochyby je. Posvätný autor chcel skôr zvýrazniť rozšírenie radostnej zvesti Evanjelia z Judska cez Samáriu do Ríma, ktorý bol pokladaný za centrum vtedajšieho sveta. Na podklade dostupných údajov môžeme povedať, že Pavol sa narodil niekedy na počiatku nášho letopočtu v Tarze v Cilícii. Pochádzal z Benjamínovho pokolenia. Bol vychovávaný v duchu Mojžišovho zákona ako farizej. Od narodenia mal rímske občianstvo, čo mu neskôr pomohlo pri kontaktoch s rímskym svetom. Vyššie vzdelanie získal v Jeruzaleme u slávneho učiteľa Gamaliela, kde sa stal židovským učiteľom Zákona. Je veľmi pravdepodobné, že osobne nepoznal Ježiša Krista, lebo počas jeho verejného pôsobenia sa zdržoval v Tarze. Po Kristovej smrti, keď sa vybral do Jeruzalema vedený horlivosťou za Zákon v snahe prenasledovať Ježišových učeníkov, na ceste do Damasku sa mu zjavil vzkriesený Kristus. Šavol prijal Kristovo vyvolenie za apoštola, v Damasku sa dal pokrstiť. Neskôr odchádza do Arábie ale opäť sa vracia do Damasku. Odtiaľ musel utiecť kvôli Židom. Neskôr sa stretol so svojim spolupracovníkom Barnabášom. Tu sa začína najdôležitejšie obdobie jeho života: tri veľké misijné cesty, počas ktorých založil a opätovne navštívil mnohé cirkevné obce, napísal im veľa listov, z ktorých niektoré sa nám zachovali. Zomiera mučeníckou smrťou v Ríme približne v roku 67.
Celá chronológia Pavlovho života je dosť neistá. Časové údaje v Sk a v Gal sú nejednotné. Málokto spochybňuje, že Pavlova návšteva v Jeruzaleme o ktorej sa hovorí v Gal 1,18 je tá istá, ako Sk 9,26nn. Problém však vzniká v súvislosti s druhou návštevou (Gal 2,1nn). Existujú celkom tri možné vysvetlenia: Gal 2 zodpovedá Sk 15, alebo Sk 11,27-30, alebo Sk 11 a 15. V minulosti si získal najviac prívržencov prvý názor a dodnes sa mu mnohí exegéti prikláňajú (napr. H. Schlier). Existuje však celý rad námietok, ktoré toto stanovisko spochybňujú. Spomenieme aspoň niektoré: Gal 2 hovorí o druhej návšteve a osobnom stretnutí (Pavol a Barnabáš a Jakub, Kéfas a Ján) ale o liste z Jeruzalemského koncilu sa nezmieňuje. Sk 15 opisujú tretiu návštevu v Jeruzaleme, verejné jednanie apoštolov, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie napísané v liste. Mnohým exegétom sa zdá neuveriteľné, že by Pavol v Gal, kde rieši tiež problém vzťahu k židovstvu, neuviedol rozhodnutie apoštolského zboru ani tak dôležitý list.
Niektoré z týchto výhrad rieši druhý názor, ktorý sa však spája s tzv. „juhogalatskou“ hypotézou, o ktorej bude reč nižšie. Takto vykladal Gal aj napr. Kalvín. Sk 11 hovoria o druhej návšteve Jeruzalema, ktorá bola sprostredkovaná zjavením (V tých dňoch prišli do Antiochie proroci z Jeruzalema. Jeden z nich menom Agabus, vstal a z vnuknutia Ducha oznámil, že bude veľký hlad po celom svete. A aj bol za Klaudia. Preto sa učeníci rozhodli, že každý podľa svojich možností napomôže bratov, čo bývajú v Judei. Aj to urobili a poslali zbierku starším po Barnabášovi a Šavlovi. Sk 11,27-30). Ak jednanie apoštolov zo Sk 15 sa konalo až po napísaní Gal, nemožno očakávať jeho výsledky v Gal. Ťažkosťou tu však zostáva datovanie Gal. Tento názor zastáva napr. Ramsay.
Väčšina európskych biblistov (Jeremias a ďalší) považujú Sk 11 a Sk 15 za dva opisy tej istej situácie z Gal 2, ktoré Lukáš zabudol zlúčiť do jednej udalosti. Okrem tohto názoru boli pokusy aj o iné hypotézy, ktoré sa neopierali o Sk, nakoľko ich nepovažovali za dostatočne spoľahlivé. John Knox uvádza rekonštrukciu na základe listov. Pre túto hypotézu je charakteristické Pavlovo „mlča-nie“. Je nepravdepodobné, že by sa Apoštol na 14 rokov odmlčal (33 – 47 po Kr.) Preto by sa do tohto obdobia medzi prvou (38 po Kr. Gal 1,18) a druhou návštevou Jeruzalema (51po Kr. Gal 2 = Sk 15) mohla zaradiť Pavlova misijná práca i niektoré listy. Táto mienka však nie je celkom pre-svedčivá, nakoľko fakt Pavlovho „mlčania“ hovorí len o tom, že sa nám zo spomínaného obdobia žiaden list nezachoval, nie o tom, že Pavol vtedy nič nepísal.
Teológia svätého Pavla
Na úvod si predstavíme len stručný prehľad orientácie teológie sv. Pavla. Pavol vyrástol z farizejského horliteľa za Zákon na kresťanského teológa, ktorý prijal Krista za prisľúbeného Me-siáša a takého ho ohlasoval svetu. Tým sa zriekol zákonníckeho poňatia ospravedlnenia človeka skutkami Zákona a prijíma myšlienku ospravedlnenia vierou v Ježiša Krista. Pavol pomohol na tzv. Jeruzalemskom sneme vyriešiť otázku prijímania pohanov do Cirkvi v súvislosti s problémom ob-riezky a zachovávania židovského Zákona. Ukázal, že viera v Ježiša Krista dokáže ľuďom sprost-redkovať spásu bez Zákona, čo bol veľký pokrok v teologickom myslení prvotnej Cirkvi. Pavol vo svojich listoch podáva teologické argumentácie, bojuje proti bludom vtedajšej doby. V jeho teolo-gickom myslení možno nájsť dva základné okruhy:
· Vysporiadanie sa s farizejským zákonníctvom, s problematikou záväznosti Starého Zákona, čo bol viac-menej aj jeho osobný problém - vysporiadanie sa s vlastnou minulosťou.
· Vysporiadanie sa kresťanstva s pohanským helénskym svetom, silne ovplyvneným mystickými a gnostickými prvkami.
V smere týchto dvoch frontov Pavol dôsledne premyslel prakticky všetky základné témy kresťanskej zvesti: kristológiu, eschatológiu, ekleziológiu, ospravedlnenie z viery, náboženskú antropológiu. Okrem toho podáva aj praktické rady, dôležité pre každodenný život kresťanov. Tieto napomenutia nachádzame zväčša v parenetických častiach jeho listov.
Záverom možno povedať, že Pavlov vplyv na formovanie prvotnej Cirkvi bol veľmi významný v mnohých smeroch dokonca rozhodujúci. Pavol vybojoval univerzálny dosah kresťanskej zvesti, ako aj jednotu Cirkvi zloženej zo Židov i pohanov. Vytvoril literárny druh cirkevných listov, ktoré majú nezastupiteľný význam pri šírení Evanjelia.
Listy apoštola Pavla
Pavlove listy nie sú teologickými traktátmi, v ktorých sa má systematicky zachytiť učenie kres-ťanstva, fáza cirkevných dejín alebo Ježišov život. Pre ne platí, že môžu ďakovať za svoj pôvod konkrétnej situácii . Keď bol Pavol niekde na cestách, alebo vo väzení a počul o kríze alebo núdzi v niektorej obci, ktorú založil. alebo ktorú dobre poznal, vtedy sa písomne obrátil na túto obec. Listy mali tým kresťanom povedať to, čo by im bolo povedal on, keby mohol byť u nich. Čaro jeho listov spočíva v spojení podstatných úvah a momentálnej spontánnosti. Živá reč, ktorej Pavol bol vždy schopný, jej dodávajú osobné podfarbenie. Vonkajšou formou sa Pavlove listy podobajú listom sta-rého sveta. Majú však svoj svojráz.
Pavlove listy sú síce len príležitostnými listami, ale aj tak nie sú jednoducho každodennými listami, ktoré by mali význam len vo vtedajšej situácii. Tomuto odporuje spôsob, ako mohol Pavol dávať do novej súvislosti všetky skutočnosti vtedajšieho historického úseku, hoci už dôvody, o ktorých sa zmienil, mohli byť dôležité alebo nie. Vedel uvážene odpovedať na hádky a starosti, nádeje a sklamania vtedajších kresťanov, čím ukázal, ako sa má kresťanská viera stavať k otázkam súčasnosti. K tomuto uvádzame niekoľko príkladov. V Solúne boli ľudia, ktorí sa vyhýbali práci, boli neporiadni a nechceli si sami zarábať na svoj chlieb . Dáva im jasné pokyny. Alebo: obec v Korinte sa v dôsledku roztržiek rozdelila. Škriepky a roztržky citeľne narúšali spoločenstvo, ktoré malo nažívať v bratskej láske . V tej istej obci sa vyskytli formy nečistoty, o ktorých nebolo chyrovať ani u pohanov . Tu Pavol zasiahol ostro. Okrem toho odpovedal Korinťanom na otázky ako napr. Môže kresťan po smrti svojho manželského partnera ešte raz uzavrieť manželstvo? Aké majú mať ženy vlasy pri bohoslužbách, krátke či dlhé, či majú mať hlavu zahalenú, alebo nezahalenú ? Ako je to so vzkriesením , ako s Eucharistiou ? Vo Filipách padlo dvom ženám ťažko, aby navzájom pokojne vychádzali . Pavol sa ich pokúšal zmieriť. Bohatému Filemonovi ušiel otrok, ktorý hľadal u Pavla útočište. Apoštol ho posiela naspäť a Filemonovi priateľsky píše, ako má s ním zaobchádzať. K všetkým týmto otázkam zaujal Pavol stanovisko. Nič mu nebolo nepod-statné.
Iste nájdu sa u neho témy, ktoré sú časovo podmienené a dnes sú už prekonané: My nemáme už do činenia so zbehlými otrokmi. Nie sme viac znepokojení otázkou, či môžeme jesť mäso z po-hanských kultových obetí, alebo nie. Problém obriezky, ktorý hral vtedy pri polemikách so Židmi najväčšiu úlohu, nie je pre nás už vôbec aktuálny. Tieto otázky už nie sú našimi otázkami. Ale spô-sob, akým sa Pavol snažil na ne odpovedať, je aj v našej dobe poučný.
Nech nám to slúži ako príklad, ktorý vecne už nie je aktuálny, ale v riešení problému je vyso-ko aktuálny pre našu dobu. Pre Korinťanov bolo problémom, či môžu jesť mäso, ktoré bolo obeto-vané modlám. Z oltárov bohov sa dostalo na trh, kde sa predávalo. Niektorí ľudia ho jedli s pohan-sko-náboženským úmyslom pri kultových hostinách. Je teda kresťanom dovolené jesť mäso obeto-vané modlám alebo nie ? Tento problém nás dnes už nezaujíma. Ba padne nám aj ťažko, aby sme to pochopili. Mäso, ktoré bolo obetované modlám, sa už u nás nepredáva. Odpoveď, ktorú dáva Pavol, je charakteristická. Nevytvára nový zákonný predpis, ktorý by raz navždy jednoznačne roz-hodol: áno alebo nie! Skôr argumentuje takto: Ako také možno toto mäso jesť, lebo nijakí bohovia neexistujú, a preto je kresťan v tejto veci úplne slobodný. Sú však ľudia, ktorých požívanie tohto mäsa zaťažuje vo svedomí. Kvôli týmto, teda z ohľadu na iných, kresťan sa má za danej situácie zriecť požívania. "Len si dajte pozor, aby táto vaša sloboda nebola na pohoršenie slabým." Kres-ťanská sloboda má svoje hranice tam, kde prináša spolubratovi nebezpečie. Veriaci sa musí naučiť posudzovať svoje konanie aj z pohľadu druhého. Nielen to, aký skutok je sám o sebe, ale aj ako ho pociťuje a vidí druhý, je konečné platné meradlo.
Podobným spôsobom Pavol objasňuje aj iné otázky. Pravdaže nenájdeme u neho riešenie všetkých problémov, ktoré nás dnes zaťažujú. Jeho veľkosť sa nijako neznižuje, ak sa zistí, že rieši niektoré témy z hľadiska našej doby nedostačujúco. Tak napr. Korinťanom radí manželstvo len pre-to, aby sa zabránilo nečistote , alebo Rimanom poslušnosť voči štátnej vrchnosti bez obmedzenia , potom ho môžeme v tomto smere sotva nasledovať, lebo sám Nový zákon pozbavil takéto výpove-de platnosti a prekonal ich. Tak napr. List Efezanom dáva celkom iný výklad o manželstve. javí sa tu v neporovnateľne vyššie ako odraz Kristovej lásky k Cirkvi. Takto nemá manželstvo v sebe nič diskvalifikujúceho. Ako sa však vysvetľujú výroky o manželstve v 1. liste Korinťanom? Vtedy Pavol ešte očakával skorý príchod Krista a chcel preto všetku pozornosť veriacich upriamiť na Pána. Domnieval sa, že slobodnému to bude ľahšie ako ženatému. - Čo sa týka štátu, Skutky apoštolov učia, že Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Zjavenie apoštola Jána uvádza, že štát sa môže stať nebezpečnou a tým aj protibožskou mocnosťou . Pavol to však hovorí o štáte v dobe, keď sa rím-sky štát ešte neprejavil ako nebezpečný. Pre túto situáciu teda platí to, čo povedal. Iné situácie si vyžadujú aj iné postoje.
Pavol je autorom mnohých listov, ale nie všetky sa zachovali. V Prvom liste Korinťanom Apoštol spomína list adresovaný Korinťanom, v ktorom ich vystríha pred nemravníkmi, a v Druhom liste Korinťanom robí narážku na list, ktorý im napísal "vo veľkom súžení a úzkosti srdca, cez mnoho sĺz". Tieto listy sa pravdepodobne stratili. To isté treba povedať aj o Liste Laodicejčanom, ktorý Pavol spomína v Liste Kolosanom .
O zbierke Pavlových listov sa zmieňuje už autor Druhého Petrovho listu , ako aj apoštolskí Otcovia Klement Rímsky (okolo r.96) a Ignác Antiochijský (okolo r. 107), i keď neuvádzajú nič presnejšieho o ich počte. Bludár Marcion (+ r.160) vypočítava desať Pavlových listov, ale vyne-cháva 1Tim, 2Tim, a Tít. Muratoriho kánon okolo r. 180 uvádza všetkých 13 Pavlových listov bez Listu Hebrejom.
Grécky text Pavlových listov sa zachoval v mnohých rukopisoch. Najdôležitejšie a najstaršie sú: papyrus P46 z polovice 3. stor., Sinajský a Vatikánsky kódex zo 4. stor., Alexandrijský kódex z 5. stor. a Clermontský kódex zo 6. stor.
Protopavlovské a deuteropavlovské listy
Trinásť listov Nového zákona menuje Pavla za svojho autora, ako aj štrnásty list, List Hebre-jom sa dlho pripisoval Pavlovi. Tak, ako pri ostatných biblických knihách Starého a Nového zákona aj tu si položila biblická veda otázku, či tieto údaje o autoroch zodpovedajú tradícii, alebo nie. Od-poveď nie je dodnes celkom jednotná. Jednomyseľnosť je v tom, že sedem nasledujúcich listov po-chádza v každom prípade od Pavla: List Rimanom, obidva Listy Korinťanom, List Galaťanom, Filipanom a Filemónovi ako aj Prvý list Solúnčanom. Nerozhodná je otázka u nasledujúcich troch listov: 2. list Solúnčanom a Listy Kolosanom a Efezanom. Mnoho autorov považuje z váž-nych dôvodov aj tieto tri listy ešte za "pravé". Takzvané "pastorálne listy" (1. a 2. Tim a Tít) ako aj dlhá epištola Hebrejom sa dnes už Pavlovi nepripisujú. Nehodia sa k "pravým" Pavlovým listom Ich štýl je iný. Cirkevná situácia, ktorú predpokladajú sa už oproti ostatným listom rozvinula jednoznač-ne ďalej. Patria preto do postpavlovskej doby.
Podobne ako pri ostatných biblických spisoch nemal by sa ani tu otázke "pravosti" pripisovať osobitný význam. V antike bolo zvykom pripisovať spisy autorom, ktorí mali veľkú autoritu. Nepo-kladalo sa to však bezpodmienečne za falzifikát. V každom prípade patria aj tie "nepravé" Pavlové listy k Biblii. Vnútorná pravda týchto listov je nezávislá na tom, či ich napísal Pavol, alebo iný teológ. Otázky autorstva nie sú otázkami viery.
Reč a štýl Pavlových listov
Pavol písal svoje listy v hovorovej gréčtine svojho času, tzv. koiné, no cítiť v nej vplyv ara-mejčiny a Pavlovej biblicko-hebrejskej mentality. Vcelku je však jeho reč bohatá na výrazy a je na výške aj zo štylistického literárneho hľadiska. Vo viacerých prípadoch grécke slová a výrazy nado-búdajú u Pavla nový význam, závisiaci od obsahu kresťanského posolstva, napr. výrazy "spása" (gréc. sótéria) a "hriech" (gréc. hamartía). Typickou črtou Pavlovej gréčtiny sú neologizmy ako napr. slovesá zložené s predložku syn ("s", "spolu s..."), ktorými Pavol vyjadruje životný, vnútorný vzťah kresťana s Ježišom Kristom a spojenie s ním v jeho smrti, zmŕtvychvstaní a sláve . Nie vždy vedel jazykovo a štýlovo vyjadriť bohatstvo a hĺbku svojich teologických myšlienok, a preto často hroma-dí pojmy jeden vedľa druhého, najmä keď hovorí o pravdách, ktoré on sám vnútorne hlboko preží-val, ako je "vykúpenie", "ospravodlivenie", "Božia láska prejavená v Ježišovi" atď. , alebo keď v polemike s protivníkmi vyzdvihuje vznešenosť svojho apoštolátu a utrpenie s tým spojené . Tieto state Pavlových listov možno právnom zaradiť medzi najkrajšie výtvory gréckej literatúry.
Na vyjadrenie nevýslovného diela spásy, uskutočneného smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, Pavol používa protikladné pojmy, ktorými osvetľuje situáciu a skutočnosť človeka pred vy-kúpením a po ňom: "smrť a život" alebo "smrť a zmŕtvychvstanie" , "Mojžišov zákon a viera" , "te-lo a Duch" , "otroctvo a sloboda" , "prvý Adam a druhý Adam" , "svetlo a tma" alebo "deň a noc" , "starý a nový" , "jeden a všetci" atď.
Charakteristickou črtou Pavlovho štýlu je aj špecifická forma ľudovej filozofie v helenistickom období, tzv. diatriba. Spočíva v tom, že autor vedie dialóg s fiktívnym diskutérom vo forme otázok, námietok a odpovedí, aby názornejšie a presvedčivejšie dokázal a presadil svoju mienku . Vplyv Pavlovej rabínskej formácie vidieť aj v jeho argumentácii "od menšieho k väčšiemu", ktorá vychádza z predpokladu, že ak je pravdivé menšie, o to pravdivejšie je väčšie . Pavol cituje a interpretuje Starý zákon podľa rabínskych vzorov, t.j. bez ohľadu na literárny a historický kontext state, biblický text sa pritom neuvádza ako dôkaz tvrdenia, ale ako ilustrácia už vyslovenej pravdy .
Rozdelenie a poradie Pavlových listov
Podľa rozličných kritérií možno Pavlove listy rozdeliť a prehľadne zoradiť takto:
I. Poradie podľa kánonu: Rim, 1Kor, 2Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1Sol, 2Sol, 1Tim, 2Tim, Tít, Flm, (Hebr). V tomto poradí sa uvádzajú najprv listy adresované cirkevným spoločenstvám a potom jednotlivcom a to viac-menej podľa klesajúcej dĺžky textu. Hebr. sa uvádza na konci pre svoj osobitný ráz a pre diskusiu o pavlovskej autorskej autenticite. V tomto poradí sa uvádzajú Pavlove listy v o Vulgáte a v kritických vydaniach gréckeho Nového zákona.
II. Systematické poradie:
1. Prvé listy: 1Sol a 2Sol (uvádzajú sa spolu pre ich podobný obsah).
2. Veľké náukové listy: Rim, 1Kor, 2Kor, a Gal.
3. Listy z väzenia: Flp, Kol, Flm a Ef.
4. Pastorálne listy: 1Tim, 2Tim a Tít.
III. Chronologické poradie (v rámci Pavlovho života a apoštolátu a s udaním miesta, kde boli listy napísané):
1. r. 50/51: 1Sol a 2Sol (v Korinte)
2. r. 56: 1Kor (v Efeze)
3. r. 56/57: Gal (v Efeze)
4. r.56/57: Flp (v Efeze)
5. r. 57: 2Kor (v Macedónsku)
6. r. 57/58: Rim (v Korinte)
7. r. 58-60: Kol, Flm, Ef (v Cézarei, alebo v r. 61-63 v Ríme)
8. r. 64/65: 1 Tim a Tít (v Macedónsku)
9. r. 67: 2 Tim (v Ríme)
IV. Rozdelenie podľa autentickosti:
1. Protopavlovské (autentické) listy: Rim, 1Kor, 2Kor, Gal, Flp, 1Sol a Flm. Všetci odbor-níci pokladajú Pavla za ich bezprostredného autora.
2. Deuteropavlovské listy: o ich autentickosti odborníci diskutujú. Uvádzame ich v zo-stupnom poradí podľa stupňa pravdepodobnosti Pavlovho autorstva:
a/ 2 Sol: katolícki biblisti vo všeobecnosti uznávajú jeho pavlovský pôvod, nekatolíci sa v tejto otázke nezhodujú.
b/ Kol: všeobecne sa pokladá za Pavlov list, ale s určitými výhradami, najmä pre rečové, šty-listické a do istej miery aj obsahové zvláštnosti spisu.
c/ Ef: uznáva sa jeho Pavlovo autorstvo v širšom zmysle slova, lebo redakcia listu pravdepo-dobne nie je Pavlova.
d/ Pastorálne listy (1Tim, 2Tim, a Tít): obsahujú jadro Pavlovho učenia, podľa mnohých bib-listov boli napísané po jeho smrti neznámym učeníkom.
e/ Hebr: Pavlovo autorstvo sa vo všeobecnosti vylučuje.
Novšie dejiny kritiky
V 18. storočí sa stretávame s tendenciou hlavne racionalistov oddeliť exegézu od vieroučných záverov. Normou odbornej interpretácie sa stala filologická exegéza a výklad Písma Písmom. Prí-kladom tejto práce je J.S. Semler, ktorý spolu s J.D. Michaelisom sa stali priekopníkmi vývoja lite-rárno-historickej kritiky. Jeho „Prolegomena“ k teologickej hermeneutike, „Parafrázy“ k Listu Rima-nom a Korinťanom i jeho ďalšie diela zdôrazňujú, že Nový zákon je dobovo podmienený dokument, v ktorom je treba jasne odlíšiť, prípadne eliminovať odkazy k dobovým reáliám. Filológia má slúžiť historickej kritike. Pavlove listy, ktoré dnes používame - podľa názoru Semlera - majú len liturgickú povahu, pôvodne vyzerali inak. Semler napríklad predpokladá, že Rim 15 a 16, 2 Kor 9, 12,14-13,14 boli samostatné dokumenty, ktoré boli neskôr začlenené do rozsiahlejších listov. Semler staval do protikladu Pavlove nežidovské názory s myslením židokresťanov (ostatných apoštolov). Tieto názory neskôr rozvíjal F.C. Baur - predstaviteľ tzv. Tübingenskej školy.
Tübingenská škola
Nemecká exegéza 19. storočia sa podľa Kümmela zmenila na „otroka vedeckej filozofie“. Pre štúdium Pavlových listov v tomto období mal najväčší význam už spomenutý F.C. Baur z Tübingenu. Neuspokojil sa len s tým, že by testoval autentickosť starých dokumentov, čo bola obľúbená rene-sančná prax, jeho textová kritika mala byť „pozitívnou kritikou“, nakoľko sa snažil nájsť skutočné historické pozadie a význam jednotlivých dokumentov. Smer svojho myslenia naznačil v diele Sym-bolik und Mythologie, kde napísal: „Bez filozofie je pre mňa história navždy mŕtva a nemá.“ Kľúč k interpretácii histórie apoštolského obdobia našiel F.C. Baur v Hegelovej dialektike, ktorá sa poze-rá na historický vývoj ako na tézu (pokrok), antitézu (reakciu) a syntézu (nová skutočnosť - téza). Zastával názor, že 1 Kor 1,12 zobrazuje rozpor medzi Pvlovým „pohanským“ kresťanstvom a Pet-rovým „židovským“ kresťanstvom. Rozvinutejšie stádium tohto konfliktu neskôr pozoroval v Sk a menších Pavlových listoch. Podľa tejto „tendenčnej kritiky“ treba všetky novozákonné spisy, ktoré majú tendenciu ku kompromisu medzi Pavlom a ostatnými apoštolmi považovať za neskorší pokus pripísať apoštolskému obdobiu jednotu, ktorá však bola dosiahnutá až neskôr. Po Baurovej „dô-kladnej“ očiste zostalo v Novom zákone len 5 svedkov apoštolskej doby: Zj, Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal.
Vtedajšia literárna analýza nahrávala Baurovým záverom. Tübingenská škola sa v krátkom ča-se stala v novozákonnej kritike dominujúcim prvkom. Baurov komentár k Sk dal podnet k vzniku tzv. ultraradikálnej Tübingenskej školy, ktorá nakoniec spochybnila autentickosť všetkých Pavlových listov. Opierala sa pritom o argumenty takéhoto druhu:
· Sk neobsahujú žiadnu zmienku o Pavlových listoch.
· Sk podávajú o Pavlovi omnoho jednoduchší obraz, ako jeho listy.
· Rim a Gal sa natoľko nezhodujú, že ich museli napísať dve rôzne osoby v neskoršej dobe.
· Pavlovo myslenie smerovalo k helenizácii kresťanstva, čo nie je možné, aby dosiahol jeden človek za tak krátku dobu (Pavol pôvodne bol farizej a rabín).
· Pavlova „protižidovská“ kristológia sa nemohla vyvinúť tak skoro po Kristovej smrti a to navyše v cirkvi, ktorá mala pôvod v Palestíne.
Napriek všetkej logike týchto argumentov sa radikálnemu krídlu Tübingenskej školy podarilo presvedčiť len seba samých. Citácie sv. Pavla v 1 Liste Klementovom (95 po Kr. ?) a absencia protižidovského konfliktu v poapoštolskej literatúre sa stali pre ich argumentáciu osudnými. Naopak, začalo sa pochybovať nielen o názoroch ultratübingencov, ale i samotnej Tübingenskej školy. Na-stúpila tzv. umiernenejšia literárna kritika, ktorá znovu zhodnotila autentickosť Pavlových listov a ich počet sa prudko „zvýšil“. Názory Tübingencov však vládli v exegéze celé pol storočie.
Prof. Jozef Heriban, takto hodnotí dielo Tübingenskej školy: „Odhliadnuc od rigoróznej apli-kácie Hegelových princípov a prepiateho zdôrazňovania vplyvu judaizmu na prvotné kresťanstvo, ktoré sú zjavnými nedostatkami Baurových literárnokritických hypotéz, niektoré jeho vedecké príno-sy sa stali podkladom neskoršieho výskumu v odbore kritického bádania Nového zákona. Ide hlav-ne o zásadu, že dejiny novozákonnej literatúry treba skúmať v ich úzkom vzťahu s vonkajšími a vnú-tornými dejinami začiatkov kresťanstva. Iným dôležitým prínosom je princíp, že štúdium Nového zá-kona treba začať od najstarších spisov, čiže od Pavlových listov a treba mať pritom stále na zreteli rozdiel medzi synoptickými evanjeliami a Jánom.“
Trendy výskumu Pavlovho diela v 20. storočí
Tieto trendy možno zhrnúť do niekoľkých bodov:
1. Pokračujúce úsilie o historickú rekonštrukciu.
2. Hypotézy o publikácii Pavlovho diela.
3. Miesto a dátum listov z väzenia.
4. Problémy Pavlovej autorskej autenticity.
5. Otázky týkajúce sa jednotlivých listov.
Ad 1. Po zániku Tübingenskej školy bolo treba prehodnotiť všetky závery, ktoré vychádzali z jej predpokladov. Boli prijaté tieto zásady: Jeruzalemské spoločenstvo - pôvodní apoštolovia - nemali záujem vylúčiť, alebo „judaizovať“ pohanov. Pavol bol presvedčený, že pohanov je treba najskôr získať. Usiloval sa o zachovanie jednoty prvotnej cirkvi, preto spolupracoval s apoštolmi v Jeruzaleme.
Ad 2. Ohľadne editorstva zbierky Pavlových listov je treba spomenúť hypotézu, ktorej auto-rom je E.J. Goodspeed a ktorá hovorí o formovaní „Corpus Paulini“. Goodspeed prišiel k záveru, že asi okolo r. 90 po Kr. neznámy obdivovateľ Pavla publikoval v Efeze apoštolove listy (okrem pasto-rálnych listov) a sám napísal List Efezanom, ako úvod tejto zbierky. J. Knox pokračoval v tejto línii a za editora Pavlových listov označil otroka Onezima, ktorý bol neskorším Efezským biskupom.
Väčšina vedcov však túto mienku pokladalo za málo presvedčivú a predkladala tieto argumenty:
· Ak je v Ef vynechané označenie adresáta, môže to maximálne znamenať, že ide o okružný list.
· V žiadnom starom rukopise nenachádzame Ef na prvom mieste, ani v závere zbierky.
· Je možné pochybovať o tom, že by Ef bol zhrnutím Pavlových myšlienok.
Ad 3. V súvislosti s miestom a dátumom listov z väzenia (Ef, Flp, Kol, Flm) tradične sa hovorí o rímskom väzení. Niektorí autori prichádzajú s názorom, že by to mohlo byť väzenie v Efeze. Sk síce o ňom nič nehovoria, ale zmienky nachádzame v Listoch. Prostredie, cesty a osoby, ktoré sú tu uvedené sa lepšie hodia na pobyt v Efeze, ako v Ríme.
Sú aj takí biblisti, ktorí uvádzajú ako miesto Pavlovho pobytu vo väzení Cezareu.
Ad 4. S problémom autorskej autentickosti úzko súvisia nasledovné faktory:
· Nevieme nakoľko mohol pisár, ktorému Pavol diktoval svoje listy ovplyvňovať aj ich text.
· Tiež nie je celkom jasná úloha spoluodosielateľov pri tvorbe listov.
· Pavol sa pohyboval v prostredí charizmatickej cirkvi, kde mali svoju úlohu učitelia a proroci. Nevieme presne určiť nakoľko sa aj oni mohli podieľať na texte niektorých listov.
· Pavlove listy obsahujú na viacerých miestach fragmenty starších liturgických textov, ako sú hymny a vyznania viery.
Môžeme však povedať, že v prípade listov, ktoré sa označujú ako protopavlovské Pavol do-hliadal na ich napísanie, čiastočne (Flm celý) ich napísal svojou rukou, prípadne ich doslovne dikto-val a boli odoslané z jeho právomoci.
Ad 5. Problémy jednotlivých listov si budeme preberať priamo v úvodoch ku každému z nich.
Prvý list Solúnčanom
Adresát: kresťanské spoločenstvo v Solúne. Solún (gréc. Thessaloníké = "víťazstvo Tesálie") bolo staroveké obchodné a kúpeľné mesto v Macedónsku, pôvodne nazvané Therma (=teplý pra-meň). Roku 315 pred Kr. ho kráľ Kassandros (316-297 pred Kr. ) prestaval a nazval Thessaloni-ké na počesť svojej manželky, nevlastnej sestry Alexandra Veľkého. Pre svoju strategickú polohu a veľký prístav sa r.146 pre Kr. stalo hlavným mestom rímskej provincie Macedónsko a r. 42 slo-bodným mestom, spravovaným politarchami . Obyvatelia boli poväčšine Tesálčania a Gréci. Židia tu mali svoju synagógu .
Na druhej misijnej ceste Pavol, Sílas a Timotej prišli do tohto prvého európskeho veľko-mesta a začali ohlasovať evanjelium najprv v synagóge a potom v súkromnom dome istého Jasona . Medzi Židmi nemali veľký úspech, ale priviedli k viere veľké množstvo bohabojných Grékov a ne-málo vznešených žien , takže sa tam utvorila kvitnúca kresťanská obec, ktorá navždy ostala Pavlovi oddaná úprimnou láskou . Pre nepriateľský postoj Židov museli Pavol a Sílas po nejakom čase mesto opustiť a uchýliť sa do Berey . Podľa mienky odborníkov Pavol pobudol v Solúne asi dva alebo tri mesiace. Počas tretej apoštolskej cesty Pavol pravdepodobne ešte raz navštívil cirkev v Solúne . Zo Solúna pochádzali Aristarchus a Sekundus, Pavlovi učeníci a sprievodcovia na cestách .
Okolnosti a cieľ listu
Po nútenom odchode zo Solúna a z Berey Pavol odišiel sám do Atén. Po márnych pokusoch znovu sa vrátiť do Solúna , keď to už nemohol ďalej vydržať , poslal tam z Atén Timoteja, aby tamojších kresťanov "povzbudil a utvrdil vo viere" . Medzitým Pavol odišiel do Korintu, kam mu Timotej priniesol zo Solúna dobré správy , ale zároveň mu referoval o nepriateľstve Židov a o pre-nasledovaní, ktorému bola vystavená mladá kresťanská obec . V obave, aby jeho "námaha nevyšla nazmar" , Pavol napísal z Korintu v období medzi jeseňou r. 50 a jarou r. 51 svoj prvý apoštolský list, ktorý sa pokladá za najstarší zachovaný spis Nového zákona. Obsah listu je spätým pohľadom na Pavlove vzťahy so solúnskou cirkvou vo forme dlhého vďakyvzdania Bohu za obrátenie Solún-čanov a ich pokrok vo viere , ako aj povzbudením k horlivému kresťanskému životu v nádejnom očakávaní blízkeho Pánovho príchodu čiže parúzie .
Rozdelenie listu
Pozdrav (1,1).
I. Pavlove osobné vzťahy k Solúnčanom (1,2-3,13):
1. Vďakyvzdanie Bohu za príkladnú vieru Solúnčanov (1,2-10).
2. Pavol a Solúnčania v čase založenia ich cirkvi (2,1-16):
a/ Pavlova misijná činnosť v Solúne (2,1-12)
b/ Solúnčania prijali evanjelium ako Božie slovo (2,13-16).
3. Pavlov vzťah k Solúnčanom po jeho odchode zo Solúna (2,17-3,13):
a/ Márne Pavlove pokusy vrátiť sa k Solúnčanom (2,17-20).
b/ Vyslanie Timoteja do Solúna (3,1-5)
c/ Apoštolova radosť zo solúnskych kresťanov (3,6-10)
d/ Pavlovo dobrorečenie Solúnčanom (3,11-13).
II. Ponaučenia a povzbudenia (4,1-5,24):
1. Povzbudenie k svätosti života: čistota a bratská láska (4,1-12).
2. Nádej kresťanov na vzkriesenie (4,13-18).
3. Bedlivé očakávanie Pánovho príchodu (5,1-11)
4. Povzbudenia pre život v spoločenstve (5,12-24).
Záver (5,25-28).
Charakteristické črty listu.
Prvú časť listu (1,2-3,13) možno pokladať za "naratívne vďakyvzdanie". Spočíva v tom, že Pavol v retrospekcii obnovuje a pripomína svoje osobné zážitky a svoje osobné vzťahy k Solúnča-nom, aby tak motivoval svoje vďakyvzdanie za dielo spásy, ktoré Boh vykonal v ich kresťanskom spoločenstve. Z formálneho hľadiska je pozoruhodné zdôrazňovanie vzájomnosti vzťahov medzi Pavlom (i jeho spolupracovníkmi) a Solúnčanmi, vyjadrené striedavým použitím slovesných tvarov nasledujúcich po "my... a vy..." alebo "vy...a my...". Pavol tak chcel poukázať na vnútorný a bratský vzťah medzi misionármi a kresťanským spoločenstvom, ktoré sa utvorilo ohlasovaním a prijatím e-vanjelia.
V druhej časti listu Apoštol napomína, poučuje a povzbudzuje solúnskych kresťanov k živo-tu v súlade s evanjeliovým posolstvom. Nie je to však chladný výklad morálnych princípov. Pavol sa usiluje svojich čitateľov presvedčiť, a preto apeluje na ich vôľu, hovorí ich srdcu, aby im tak pomo-hol robiť pokrok vo viere a vychoval z nich dospelých kresťanov . Pritom sa stále odvoláva na Bo-žiu vôľu , na Božie ponaučenie , na Pánovo slovo a na Pánovu autoritu .
List svedčí o tom, že Pavol bol v stálom kontakte s kresťanskými cirkvami, ktoré založil, a staral sa duchovný pokrok a život viery tamojších veriacich.
Teologický a pastoračný význam listu.
Prvý list Solúnčanom je cenným historickým dokumentom o prvých kresťanských spoločen-stvách a o základných pravdách kresťanskej viery zdôrazňovaných v tom období. Z teologického hľadiska je dôležitý najmä preto, že podáva Pavlovo učenie o apoštolskom poslaní a evanjelizácii medzi pohanmi . Pavol osobitne zdôrazňuje, že Boh privádza ľudí k spáse prostredníctvom apošto-lov , ktorých posolstvo je Božie slovo , ohlasované v mene a z moci Ježiša Krista , a preto ho treba prijímať s vierou .
V tomto súvise Pavol dojímavým spôsobom učí, v čom spočíva pastorácia. Duchovný pastier sa má i napriek svojej úradnej autorite starať o veriacich s láskou ako matka o svoje deti a má ich povzbudzovať a napomínať ako otec , slovom, má byť ochotný "odovzdať im nielen Božie evanje-lium, ale aj vlastný život" .
Osobitnú zmienku si zasluhuje aj eschatológia listu, najmä pokiaľ ide o parúziu, t.j. druhý Kristov príchod . Z hľadiska kresťanskej etiky sú smerodajné Pavlove napomínania a povzbudenia k svätosti a bratskej láske .
Dôležité miesta v Liste Solúnčanom
1,9-10 Zhrnutie misijnej kerygmy pred pohanmi (odvrátenie sa od modiel, vyznanie živého a pravého Boha, viera v zmŕtvychvstanie a druhý príchod Ježiša)
2,13 apoštolská kázeň ako Božie slovo.
2,15 Ostrá polemika proti neveriacim Židom.
4,17 Pavol dúfa že ešte sám prežije parúziu.
5,12-13 v obci sa nachádzajú predstavení s riadiacimi a disciplinárnymi pozíciami.
K prvotnoapoštolskej katechéze pravdepodobne patria nasledujúce témy:
- Krst (príprava, formula udeľovania, vyznanie, parenéza).
- Modlitby (Otče náš, modlitba v mene Ježiša, istota vyslyšania).
- Spoločenstvo pri stole (stolovanie učeníkov, zázrak nasýtenia, tradovanie poslednej večere.
- Manželstvo (Zákaz rozluky).
- Odpustenie a zmierenie (láska k blížnemu a láska k nepriateľom, zrieknutie sa nenávisti, nási-lia a znovuodplatenia).
- Starosť o chudobných (nebezpečenstvá bohatstva, milosrdenstvo a účinná pomoc).
- Disciplína pokánia (bratské napomínanie, vylúčenie zo spoločenstva).
Druhý list Solúnčanom
Okolnosti a cieľ listu
Podnet na napísanie Druhého listu Solúnčanom dali Pavlovi nové správy, ktoré dostal zo so-lúnskej cirkevnej obce: prenasledovania neprestávali . niektorí agitátori učili, že Pánov deň už na-stáva , čo mnohých zviedlo k tomu, že prestali pracovať a zaháľali, tým zapríčinili v spoločenstve nepokoj a neporiadok . Zdá sa, že spomínaní agitátori sa odvolávali na zjavenia, na Pavlove slová, ba i na jeho údajný list . Svojím druhým listom solúnskym kresťanom Pavol chce odstrániť túto nebezpečnú situáciu, a to jednak teologickými argumentmi a jednak disciplinárnymi predpismi. List napísal v Korinte krátko po Prvom liste Solúnčanom asi r. 51/52.
Rozdelenie listu
Adresovanie a pozdrav (1,1,2).
1. Apoštolova starosť o kresťanskú obec (1,3-12)
a/ Uistenie, že prenasledovaní budú oslávení v deň Božieho súdu (1,3-10).
b/ Apoštolova modlitba za veriacich (1,11-12)
2. Kresťanská nádej a Pánov príchod (2,1-17)
a/ Pánov deň ešte nenadišiel (2,1-2)
b/ Znaky, ktoré budú predchádzať parúziu (2,3-12)
c/ Povzbudenie vytrvať vo viere (2,13-17).
3. Ponaučenia napomenutia (3,1-15)
a/ Prosba o modlitbu (3,1-5)
b/ Napomenutia tým, čo zaháľajú (3,6-15)
Požehnanie a pozdrav (3,16-18).
Pavlova autorská autentickosť listu
Pavlovo autorstvo Druhého listu Solúnčanom je oddávna predmetom diskusií medzi biblistami. Niektorí ho popierajú pre obsahové a štylistické rozdiely medzi Prvým a Druhým listom Solúnča-nom. Z obsahovej stránky vyzdvihujú odlišnosti v eschatologických predstavách o druhom príchode Ježiša Krista: ťažko vraj zladiť tvrdenie v Druhom liste Solúnčanom o oneskorení parúzie pre zjavy, ktoré ju majú predchádzať (odpadnutie od viery a zhubná činnosť "človeka neprávosti a syna zatra-tenia" , s predstavami o bezprostrednom Pánovom dni v Prvom liste Solúnčanom , ktorý príde bez akýchkoľvek predzvestných zmien . Z druhej strany je zvláštne, že viaceré výrazy a celé verše v Druhom liste Solúnčanom sú také podobné textu prvého listu Solúnčanom, že sa zdá, akoby boli z neho prebraté . To by vraj nasvedčovalo, že neskorší neznámy autor použil Prvý list Solúnčanom pri písaní druhého listu solúnskym kresťanom. Ako štylistické odlišnosti sa uvádzajú niektoré slová, ktoré sa nevyskytujú v iných Pavlových listoch, opisovanie udalosti posledných čias na spôsob apo-kalyptickej literatúry, schematická reč, chudobná na Pavlove výrazy atď.
Tieto obsahové a literárne rozdiely však nestačia na to, aby sa Druhý list Solúnčanom mohol jednoducho pripísať neznámemu autorovi, ktorý by bol list napísal v Pavlovom mene. Pavlova autor-ská autentickosť tak po stránke obsahovej, ako aj formálnej je v súlade s Pavlovým učením a vyjad-rovaním v iných jeho listoch. Preto uvedené dôvody nemajú takú váhu, aká sa im prisudzuje. Obidva Listy Solúnčanom sa pripisujú Pavlovi už od 2. stor. . Preto väčšina biblistov tvrdí, že obidva listy napísal Pavol, a to v takom poradí, v akom sú uvedené v kánone inšpirovaných spisov.
V 2. liste Solúnčanom hovorí ešte raz o otázke druhého príchodu Krista . Snáď prvým listom vyvolal nedorozumenia. Rojkovia v obci tvrdili, že parúzia je už bezprostredne pred nimi. Preto už nechceli viac pracovať. Leňošili a boli iným na ťarchu. Proti tomu musí Pavol ešte raz zasiahnuť. Vy-svetľuje, že "deň Pána" nemožno očakávať bezprostredne, ako to tvrdia "rojkovia". Najprv sa musia ukázať niektoré znamenia, medzi ktorými je dôležitý "Antikrist" . Pavol tu síce nemenuje túto proti-božskú postavu. Hovorí o "protivníkovi" o "človekovi bezzákonnosti" a o "synovi skazy", mieni ale tú istú osobu, ktorú aj Biblia nazýva Antikristom. Antikrist urobí satanskou mocou podvodné znamenia a zázraky a s veľkým umením podvodu zvedie mnohých do skazy.
Aj tieto výpovede o "protivníkovi" sú silne dobovo podfarbené. Vychádzajú zo starých židov-ských a orientálnych predstáv, podľa ktorých nastane tak na začiatku ako aj na konci časov strašný boj medzi Bohom a jeho protivníkom, ktorý Boh až celkom na konci víťazne rozhodne pre seba. Na tieto vtedy veľmi rozšírené predstavy Biblia často nadväzuje. Nimi si pomáha aj Pavlovo ohlasova-nie. Nie je ľahké rozumieť nové z reči starej a časovo podmienenej. Ako si máme predstaviť Anti-krista? Je osobou? Je obrazom moci zla, ktoré človeka stále ubíja? V každom prípade skrýva sa v tejto časovo podmienenej výpovedi Biblie realistický názor, že pravda a spravodlivosť, viera a láska sa nedajú jednoducho a bezproblematicky presadzovať v priebehu dejín. Budú vždy vystavené smr-teľnej vyhrážke mocnosti násilia a zloby, ktorú definitívne premôže len Boh. Proti zaháľačom a násil-níkom používa Pavol tvrdé slová. Očakávanie Kristovho druhého príchodu nesmie zapríčiniť leni-vosť a ničnerobenie. Pavol odporúča, aby sa prestali spolčovať s týmito osobami, ale bez toho, aby s nimi zaobchádzali ako s nepriateľmi.
Vrátime sa ešte na chvíľu k problému autorstva 2 Sol podľa českého biblistu P. Pokorné-ho . On je zástancom opačnej mienky, ako sme si vyššie predstavili. Spomenutý autor vymenúva dôvody zhodné s tými, ktoré sme uviedli. Tiež uznáva, že žiadny z týchto argumentov by sám o sebe nestačil k tomu, aby sme dokázali, že priamym autorom listu nie je sv. Pavol, hoci táto mienka je veľmi pravdepodobná. Potom píše: "Pravdepodobnosť sa mení takmer v istotu, keď si uvedomíme niektoré dôsledky výrokov o falošných listoch, ktoré sa podľa 2 Sol 2,2 objavili pod menom apoš-tola Pavla. Ich existencia by predpokladala jeho veľkú autoritu v širokých oblastiach Cirkvi. Za Pav-lovho života je ťažko mysliteľné, že by sa niekto pokúšal presadiť svoj vplyv takýmto spôsobom. Pavol by týmto falošným listom mohol ľahko čeliť tak, ako to robí v 2 Sol. Tiež dôraz na to, že au-tenticita tohoto listu je overená apoštolovým podpisom hovorí skôr proti Pavlovmu priamemu au-torstvu ako zaň. Autenticitu listu potvrdzoval doručovateľ, ktorý obyčajne patril k blízkym spolupra-covníkom odosielateľa. Tam, kde Pavol v iných listoch pripája svoj podpis, má sprítomniť jeho a-poštolskú autoritu, spojenú s jeho určitým závažným výrokom." P. Pokorný uvádza ešte ďalšie ar-gumenty proti Pavlovmu autorstvu: "...podľa 1 Sol adresáti prekonali prenasledovanie , kým podľa 2 Sol ním prechádzajú."Nakoniec uzatvára: "...nejde o list, ktorého by bol (Pavol) priamym auto-rom."
My sa však prikloníme k mienke biblistu Jozefa Heribana, ktorý hovorí, že ani tieto všetky od-lišnosti nestačia na popretie autenticity Pavlovho autorstva 2 Sol.
Význam 2 Sol spočíva najmä v tom, že naznačuje priebeh dejín podľa Božieho plánu, v kto-rom aj zlo slúži na Božie ciele, a to až do druhého príchodu Ježiša. Medzitým si kresťania musia sve-domite a zodpovedne plniť svoje pozemské povinnosti a neoddávať sa prepiatym a iluzórnym es-chatologickým ašpiráciám, ktoré ich odvádzajú od prítomných konkrétnych zodpovedností.
List Rimanom
Rím - v tomto názve sa koncentruje najvyššia moc za Pavlových čias. Rím bolo veľkým veľkomestom mocného impéria. Rímske légie stáli na hraniciach tejto ríše v Škótsku a Germá-nii, v Španielsku a Severnej Afrike, v Malej Ázii a celej stredozemnej oblasti. V samotnom Ríme žila pestrá zmes národov zo všetkých krajín vtedy známeho sveta. Patríciovia a plebejci, šľachta a proletariát, bohatí a chudobní, slobodní a otroci, mešťania a cudzinci žili v tomto meste na siedmich pahorkoch, o ktorom rímsky historik Tacitus hovoril, že v ňom sa tam stre-tá všetko potupné a hanebné, a ešte sa to aj oslavuje.
V mnohých chrámoch mesta sa uctievali nielen domáci bohovia, ale aj božstvá podda-ných provincií. Azda nikde sa nenašla takáto náboženská zmes ako v Ríme. Od 2. storočia pred Kr. tu bola aj židovská obec. V Pavlovom období je dosvedčené viac synagóg. Počet Židov v Ríme sa v tomto období odhaduje na päťdesiattisíc. V meste žili aj kresťania, skôr ako Pavol písal do Ríma, resp. prišiel do Ríma. Kto založil Cirkev v Ríme, však nevieme. Prvé obdobie rímskeho kresťanstva leží v temnote dejín. Možno, že prví veriaci prišli hneď po Turí-ciach z Jeruzalema. Kedy prišiel do Ríma Peter, ktorý bol popravený za čias Neróna, nie je možné celkom presne zistiť.
Pavol napísal svoj najdlhší a asi aj najdôležitejší list kresťanskej obci v Ríme. Tento list sa odlišuje v niektorom smere od ostatných Pavlových listov. Je to jediný list obci, ktorú Pavol ešte osobne nepoznal. Všetky ostatné listy sú adresované obciam, v ktorých Pavol už niekedy účinkoval. Preto v Liste Rimanom neodpovedá na otázky, ktoré by obec kládla Pavlovi. Na prvý pohľad sa zdá byť teologickým traktátom, ktorý je odetý do formy listu, pričom je adre-sát viac-menej vedľajší. A predsa je tento dojem klamlivý. Ani List Rimanom nemá byť bez-časovým a všeobecne platným dokumentom. Má tiež konkrétny podnet.
Prečo ho Pavol napí-sal?
Predovšetkým sa mohol ním uviesť do obce, ktorú mienil už dávnejšie navštíviť. Bolo len pochopiteľné, žeby musel svoje veľké misijné dielo považovať za neukončené, pokiaľ by nekázal v hlavnom meste sveta. Pravdaže tento úmysel nevysvetľuje všetko. Prečo musel za týmto účelom celú svoju teológiu tak pragmaticky predkladať? Nebolo by bývalo lepšie, keby sa u Rimanov bol uviedol menej náročným spôsobom? Nebol by prispel skôr názornejší popis jeho cesty a misijných výsledkov k tomu, aby vzbudil záujem o svoju osobu? Zrejme mal aj iné dôvody k tomu, aby svoje učenie vykladal súvisle, pričom mohol použiť niektoré podro-bnosti z Listov Galaťanom a Korinťanom. Dnes sa predpokladá, že v rímskej obci jestvovali vážne predsudky voči kazateľom kresťanskej slobody. Rivalita medzi žido- a pohano-kresťanmi jestvovala aj tu. "Silní" a "slabí" prinášali - podobne ako v Korinte - napätie aj do tejto obce. "Silní", obyčajne pohanokresťania, propagovali radikálne oslobodenie od Zákona, "slabí", obyčajne židokresťania, úzku viazanosť na Zákon. Proti týmto názorom vystupuje Pa-vol so svojím stanoviskom.
Pomerne obsiahly list je možné rozdeliť do troch častí.
Prvá časť obsahuje hlavnú tému, pôvodný význam evanjelia. Zapodieva sa otázkou, čo robí človeka spravodlivým pre Bohom. Evanjelium je "Božou mocou na spásu každému, kto verí tak Židovi, ako i Grékovi" (1,16). Potom nasleduje jadro listu. V ňom sa totiž zja-vuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: "Spravodlivý bude žiť z viery". Podobne ako v Liste Galaťanom hovorí Pavol, že Boh robí človeka spravodlivým nie na základe skutkov Zákona, ale na základe viery v Ježiša. Kde ale bezbožnosť alebo nespra-vodlivosť pravdu Božiu potláča a vytláča, tam sa ukáže Boží hnev, V dôsledných analý-zach popisuje Pavol, ako sa pohania a Židia stali pred Bohom hriešnikmi. I keď obaja mali schopnosť poznať Boha, neurobili, čo Boh chcel. Preto by sa mali obidvaja pred Bohom ospravedlniť. Toto však môžu získať jedine od Boha. Čo sami od seba môžu urobiť, stojí v znamení márnosti. Čo však spôsobuje Bohom darované ospravedlnenie? Ako vyzerá nový človek, ktorému bolo venované? Ospravedlnenie z viery oslobodzuje človeka od mocností skazy, ktoré ho ohrozujú: Od Božieho hnevu (kap. 5), od hriechu (6), od Záko-na (7), a od smrti (8). Ospravodlivenie dáva človekovi pozitívne nový spôsob života, kto-rého najdôležitejšie znaky sú: pokoj s Bohom, sloboda, nádej, radosť a večný život. Asi nikde sa tak dôsledným spôsobom neukázalo nové kresťanské porozumenie človeka voči nekresťanskému človekovi ako tu v Liste Rimanom.
ÄV druhej časti (9-11) hovorí Pavol zase o probléme Izraela.
Neplatia už Božie pri-sľúbenia, ktoré platili v Starom zákone Izraelu? Zavrhol Boh svoj národ? Izrael už nemôže viac dosiahnuť ospravedlnenie preto, že priveľmi dbal na diela zákona? Priepastná otázka sa dotkla najvnútornejšieho stredu Pavlovej teológie. Tu zápasí Žid, ktorý sa stal kresťa-nom, vlastne so svojou životnou otázkou. Odpoveď, ktorú nachádza v úpornom premýš-ľaní, nie je tak pesimistická, ako sa to môže zdať vo výkladoch Listu Galaťanom a v prvej kapitole Listu Rimanom. Izrael sa síce viere neotvoril. Preto si Boh vyvolil nový národ zo Židov a pohanov. Božie prisľúbenia ale platia ďalej. Tak bude, nielen časť, ale celý Izrael zachránený na konci sveta. Pavol dôrazne varuje pohanov od toho, aby sa nepovyšovali nad Židov.
V tretej časti (12-15) dáva napomenutia pre život obce a jednotlivca. Vyzýva ku skromnosti a mierumilovnosti, prosí "silných", aby brali ohľad na "slabých". Osobitný záu-jem oddávna vzbudzovala jeho výzva k poslušnosti voči štátnej vrchnosti: "Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha" (13,1 a nasl.). Chýba nám pri tejto otázke, ako sa má kresťan chovať k nespravodlivému štátu. Možno stačí pouká-zať na to, že na tomto mieste sa nerieši vo všetkých dimenziách vzťah kresťanstva a štátu, ale že táto veta je smernicou pre konkrétnu situáciu. Pavol vtedy nemal nijaký dôvod, aby vyburcoval obec k odporu alebo neposlušnosti voči štátu. Ale už čoskoro bolo obidvoje potrebné uplatňovať, a to vtedy, keď rímsky štát požadoval od svojich občanov postoje, ktoré boli v rozpore s ich svedomím a ktoré viedli k prenasledovaniu kresťanstva.
Ako bol List prijatý hneď na začiatku u svojich sdresátov – rímskych kresťanov? O tom nevieme povedať nič isté. Vieme ale, že List Rimanom mal v priebehu dejín ďalekosiahle ná-sledky. Martin Luther rozvinul v polemike predovšetkým s týmto listom svoje učenie o ospra-vodlivení a vytvoril týmto teologické podklady reformácie.
Úvodné poznámky k Listu od Jozefa Heribana
Biblista Jozef Heriban o liste Rimanom píše nasledovne : Adresátom je kresťanské spoločenstvo v Ríme. Nie je známe, kedy vznikla kresťanská obec v Ríme a kto ju založil. List Rimanom (napísaný v zime r. 57/58) je najstarším svedectvom o jej jestvovaní a dôležitosti . Prví rímski kresťania boli pravdepodobne židovského pôvodu. V tomto zmysle možno chápať svedectvo historika Suetonia, ktorý v životopise cisára Klaudia píše: "Klaudius vykázal Židov z Ríma, lebo na podnet /pochádzajúci od/ Kresta /=Krista/ neprestajne vyvolávali roztržky" . Tento Klaudiov edikt bol vydaný r. 49 po Kr. a boli ním postihnutí aj kresťania, pochádzajúci zo židovstva, medzi nimi Akvila a Priska , ktorých krátko potom stretol Pavol v Korinte .
V čase, keď Pavol písal List Rimanom, väčšiu časť prvokresťanskej rímskej obce tvo-rili veriaci obrátení z pohanstva , ale bolo v nej aj veľa kresťanov židovského pôvodu . Apoštol vyzýva obidve skupiny, aby sa navzájom prijali, ako Kristus prijal ich, pohanov i Ži-dov. V hl. 14-15 sú jasné dôkazy o tom, že v rímskom spoločenstve boli napätia medzi "sla-bými" vo viere, ktorí aj po svojom obrátení zachovávali predpisy o svätení niektorých dní ale-bo o zdržiavaní sa niektorých pokrmov a medzi "silnými", ktorí si ako kresťania nepokladali za povinnosť tieto predpisy zachovávať . Aby sa vyhlo roztržkám a nebezpečenstvu rozkolu, Apoštol odporúča solidárnosť a bratskú lásku.
Pavol sa v Liste Rimanom nezmieňuje o Petrovi. to naznačuje, že v čase, keď písal list, Peter nebol v Ríme a pravdepodobne tam ešte ani nikdy predtým neprišiel. Ani Skutky apoš-tolov nespomínajú pobyt apoštola Petra v Ríme. Svedčí o tom až prvý Klementov list na konci 1. stor. a Ignác Antiochijský v Liste Rimanom na začiatku 2. stor. V Novom zákone na to naráža prvý Petrov list .
Okolnosti a cieľ listu. Týmto listom sa Pavol obracia na kresťanskú obec v Ríme, ktorú síce nezaložil , ale ako "apoštol národov" oddávna túžil navštíviť . Po založení a u-pevnení kresťanských spoločenstiev na Východe Pavol plánuje misijnú cestu na Západ, do Španielska, a počas nej sa chce zastaviť aj v Ríme Najprv však musí odovzdať zbierku, ktorú urobil v Macedónsku a Achájsku pre chudobných v Jeruzaleme .
Pavol napísal List Rimanom na konci svojej tretej misijnej cesty v zime r. 57/58 v Ko-rinte. Chce sa ním osobne predstaviť rímskym kresťanom, ale najmä podať obšírny výklad teologických zásad "svojho evanjelia" a aplikovať ich na konkrétnu situáciu adresátov .
Biblista Pokorný uvádza takéto stručnejšie delenie, z ktorého vyberáme: Úvodná časť zahŕňa evanjelium podľa "formuly Syna", vyjadrenie osobného vzťahu k rímskym kresťa-nom; formulácia témy listu: Evanjelium, ktoré otvára spásu všetkým ľuďom, je zjavením Božej spravodlivosti, vedie človeka k viere a je prijímané vierou. Potom nasledujú tri časti výkladu. Prvá časť hovorí o Židoch a pohanoch pred Kristom. Druhá o spravodlivosti z viery v Ježiša Krista a tretia časť, ktorá začína 9. kapitolou, hovorí na tému Izrael v Božom pláne - Božie vyvolenie nie je niečo, čím by sa mal človek vyvyšovať nad iných. Rozhodujúca je viera v Bo-ha a dôvera v neho. Ani kresťania sa nesmú vyvyšovať nad Židov. Parenéza hovorí o pravej bohoslužbe, ktorá je vecou celého života a prejavuje sa vzájomnou službou podľa rôznych darov. V závere nájdeme odkazy a osobné pozdravy.
Literárna stránka listu
Z literárnej a formálnej stránky List Rimanom svedčí o vynikajúcich spisovateľských schopnostiach apoštola Pavla. Vo svojich teologických výkladoch používa rôznorodé pros-triedky vyjadrovania a rozmanité literárne druhy. Popri výzve vo forme diatriby a rabínskych dôkazoch, zakladajúcich sa na biblických textoch , je v liste náčrt homílie o krstnom obra-de a o kresťanskom živote , praktické poučenia o problémoch, ktoré narúšajú spoločné nažívanie , originálna úvaha o vnútornom rozpore človeka , hymny , doxológia a iné prvky. Petr Pokorný uvádza, že na základe porovnávacieho materiálu vtedajšej literatúry Pa-vol prejavil dobrú znalosť rétorickej argumentácie .
Z hľadiska textovej kritiky je dôležitý najmä problém Pavlovej autorskej autentickosti záverečnej doxológie, ktorá je vo viacerých starých rukopisoch na rôznych miestach listu - napr. po 14,23; po 15,33 a po 16,24 ako aj problém state 16,1-23, ktorá obsahuje pozdravy asi tridsiatim osobám v rímskej cirkevnej obci, ktorú Pavol vtedy osobne nepoznal. Je ne-pravdepodobná hypotéza , podľa ktorej táto stať pôvodne nepatrila k spisu, ale bola sprie-vodným listom pre Fébu, ktorú Pavol poveril zaniesť kresťanom v Efeze kópiu Listu Rimanom a svoje pozdravy.
Teologický význam listu
List Rimanom je najdlhší a najlepšie štruktúrovaný z Pavlových listov. Primát si drží aj z teologického hľadiska pre svoju bohatú a hlbokú náplň evanjeliového posolstva. I keď ho ne-možno považovať za sumu kresťanskej náuky ohlasovanej Pavlom , je veľmi dôležitý preto, že podáva obsiahlu syntézu posolstva, ktoré Pavol označuje ako "svoje evanjelium" . V tom-to zmysle je List Rimanom pokojným výkladom a prehĺbením tématiky o ospravodlivení skrze vieru, ktorú Pavol obhajoval v polemike s judaizátormi a Liste Galaťanom. v liste rímskym kresťanom Pavol navyše poukazuje na novosť evanjelia, na život kresťana podľa Ducha a na konečnú spásu Izraela.
Hlavné teologické témy Listu Rimanom
Náuka listu je podávaná z takých troch hlavných náukových perspektív:
ÄEkumenická perspektíva, t.j. posolstvo, že Kristus radikálne odstránil etnické, kultúrne a náboženské rozdiely, ktoré boli medzi Židmi a pohanmi. Z hľadiska spásy niet medzi nimi rozdielu: jedni aj druhí zhrešili a sú ospravodlivení zadarmo vykúpe-ním v Ježišovi Kristovi ; môžu sa spasiť iba na základe viery .
ÄDejinnospásna perspektíva: Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním sa začal nový vek v dejinách spásy ; na miesto prvého Adama nastúpil druhý Adam, Kristus ; kresťania s celým tvorstvom očakávajú úplné vyslobodenie z otroctva skazy .
ÄEtická perspektíva: z náuky vyloženej v hl. 1-11 Pavol odvodzuje v parenetickej časti dôsledky pre kresťanský život, ktoré vyplývajú z ospravodlivenia skrze vie-ru.
Hlavnými teologickými témami tohoto Listu sú:
ÄNáuka o ospravodlivení: potrebujú ho všetci ; nedosahuje sa skutkami podľa Zákona , ale skrze vieru v Ježiša Krista , ktorý nás svojou smrťou oslobodil od hriechu ; ovocím ospravodlivenia je život v Duchu Svätom . Téma ospravodlive-nia dominuje v celom liste. Čo je spravodlivosť? Sv. Augustín hovorí, že čistota pr-vého človeka bez hriechu, pred hriechom to bola jeho spravodlivosť v Božích o-čiach. Táto spravodlivosť znamenala priateľstvo s Bohom. Keď sa človek dopustil hriechu, dostal sa tým aj do smrti, ako píše Pavol: "skrze jedného človeka prišiel hriech na svet a skrze hriech smrť ". Spravodlivosť a ospravodlivenie hrajú výz-namnú úlohu už v Starom zákone. Osobitne dôležitý je výrok o Abrahámovi pri u-zatváraní zmluvy: "Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť." Spravodlivosť v tejto súvislosti znamená vernosť zmluve a konanie podľa nej. Kto zachováva požiadavky zmluvy nadobúda správny postoj k Bohu, k iným a k sebe. Z evanjelistov najviac o spravodlivosti hovorí sv. Matúš. Je to hlavná téma jeho ka-techetického a moralistického záujmu. Pavol o spravodlivosti píše napr. v Flp 3,6-9: "...čo do horlivosti prenasledovateľ Cirkvi, čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone, žil som bezúhonne.
Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vô-bec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista - spravodlivosťou z Boha, založenou na viere..." Na to aby človek zhrešil, mu stačí sloboda, ale aby sa vrátil do spravodlivosti potrebuje pomoc milosti, ktorú dostáva z Božieho milosrdenstva . Ospravodlivenie je Božie spásonosné konanie na jednotlivom človekovi, pôsobiace skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom, ktoré sa dáva z milosti a skrze vieru na oslobodenie od hriechu a vnútornú obnovu . Tým je ospravodlivenému otvorená cesta k večnej spáse, ktorá vedie cez osvedčenie sa v dobrých skutkoch a skrze spoločenstvo Cirkvi. Podľa Rim 3,9n. všetci ľudia sú hriešni a sú dlžníkmi pred Bohom. Avšak skrze vykupiteľský čin Kristov sú z čistej milosti ospravodlivení skrze vieru v neho. V Ježišovi Kristovi, v jeho kríži i vo vzkriesení sa zjavuje Božia spravodlivosť, ktorá vieru nielen iniciuje, ale je i vierou prijímaná. Téma záslužnosti našich skutkov je v Rim 2,6: "On odplatí každému pod-ľa jeho skutkov." Apoštol však prízvukuje, že sami nemôžeme nič dobré urobiť. Všetko je z milosti a milosť je základom našich dobrých skutkov. Milosť sa nám dáva nie preto, že robíme dobro, ale aby sme vládali robiť dobro. Teda aj ospra-vodlivenie je prejavom milosti. Je to prechod zo smrti do života, z tmy do svetla .
Zákon (jeho zachovávanie a skutky): sám v sebe je svätý a dobrý ; bol však príčinou toho, že sa hriech rozmnožil ; nebol schopný oslobodiť človeka od hrie-chu , ale priviedol ho k smrti . Až nový, vnútorný zákon Ducha, ktorý zdokonalil a prekonal Mojžišov zákon , sa stal novou normou života kresťana a zároveň aj jeho silou v konaní . Zákon poskytuje poznanie dobra a zla, ale nedáva nám A-damovým potomkom zapredaným hriechu silu plniť ho. Dáva poznanie hriechu, ale nie silu uniknúť mu. Židia, ktorí tento zákon vlastnia a hľadajú jeho spravodli-vosť sú hriešni, z toho istého dôvodu ako pohania . Dobrý zákon nám vlastne nepriamo priniesol smrť . Vlastne nie zákon, ale hriech. Božia prozreteľnosť si takto poslúžila, aby nám ukázala potrebu vykúpenia zo strany Boha. Ježiš Kristus tým, že vyslobodil človeka z hriechu , oslobodil ho aj od opatrovníctva zákona . Právne a kultové pravidlá prestali platiť, ale morálny ideál prikázaní trvá ďalej, je zahrnutý v príkaze lásky, ktorá je naplnením zákona .
Hriech: všetci bez rozdielu sú pod hriechom ; jestvuje vnútorný vzťah medzi Zá-konom a hriechom a medzi hriechom a smrťou . Hriech sa nám tu javí teda v troch pohľadoch: a/ Všetci zhrešili - prednosti zo Zákona sú len vonkajšie, ale nikoho neočisťujú od hriechu. Všetci ľudia - Židia i pohania sú pred Bohom hriešni. "Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili." Dokončenie prirovnania je až vo v.18. Ide o vyjadrenie podielu na Adamovom hriechu, ktorý voláme dedičný hriech . b/ Vyjadrenie vzťahu hriech - Zákon: "...veď len zo Zákona je poznanie hriechu." Zákon umožňuje človeku viac spo-znať svoju hriešnosť. Zákon jasne vymedzil, čo neslobodno robiť, kedy človek hre-ší, ale nedával silu, aby ho človek bol schopný uskutočniť. c/ Vzťah hriech - smrť: "Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate: či hriechu na smrť, alebo poslušnosti pre spravodlivosť?" Hriech ve-die človeka k smrti. "...mzdou hriechu je smrť..." . Spoločenstvo s Kristom pre-máha hriech, ktorý nás privádza k smrti. Kristus nám dáva život.
Kristovo spasiteľské dielo: Mimo okruhu pôsobenia Ježiša Krista je len ľudský hriech a Boží hnev ; v Kristovi je vykúpenie , ospravodlivenie , zmierenie ; On je hlavou nového ľudstva , v ňom má pokrstený človek "nový život" a záru-ku, že premôže všetky protivenstvá ; "cieľom zákona je Kristus, aby spravodli-vosť dosiahol každý, kto verí."
Život veriacich v Duchu Svätom: Kresťania sú Božími deťmi, Božími dedičmi a sú určení pre slávu ; Duch sa za nich prihovára v modlitbe , riadi ich konanie a oživí ich telá pri eschatologickom zavŕšení . Sv. Pavol hovorí o adoptívnom synov-stve v dvoch rovinách: "...dostali ste Ducha adoptívneho synovstva..." a vo verši 23: "...očakávame adoptívne synovstvo..." Toto adoptívne synovstvo je už získané, no očakávame plnosť jeho účinkov "vykúpenie tela" čiže slávne vzkriesenie .
ÄTeológia dejín spásy: Nevera Izraela slúži na spásu pohanom a spása pohanov bude viesť ku konečnej spáse Izraela . Pavol vyjadruje osobnú bolesť nad neve-rou Izraelitov a túži po tom, aby aj oni dosiahli spásu. Vyzdvihuje horlivosť Židov v zachovávaní Mojžišovho zákona, no kritizuje ich neochotu uveriť v Krista, o kto-rom tento Zákon svedčí. Pavol kritizuje snahu Židov dosiahnuť spravodlivosť vlast-nými silami a nie vierou v Krista, ktorý je cieľom Zákona a najvyššou spravodlivos-ťou. Dokazuje, že už Starý zákon svedčí o tom, že spása sa dá dosiahnuť len z vie-ry a nie zo skutkov zákona "z prisľúbenia a nie podľa tela" .
Židom, ktorí sa od-volávajú, že sú Abrahámove deti - a tým aj národom, ktorému Boh dal prisľúbenia dokazuje, že spása je určená nielen tým, ktorí od Abraháma pochádzajú telesným pôvodom, ale všetkým ľuďom, ktorí uveria v Boha a v jeho Syna Ježiša Krista. Pokračuje Mojžišom, ktorý hovoril aj o spravodlivosti z viery: Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci." Tým chce povedať, že ospravodlivenie nepo-chádza zo skutkov Zákona, ale z viery, ktorá sa rodí vo vnútri človeka, v jeho srdci a prejavuje sa aj navonok je vyznávaním.
Ježiš Kristus ohlasoval Židom spásu, oni mu však neuverili. Pohania skôr uverili ako Ži-dia. Napriek tomu Pavol dúfa a verí, že aj Židia prijmú Krista (niektorí z nich už uverili). Do-kazuje to príkladom z doby proroka Eliáša, kedy ostalo v Izraeli niekoľko spravodlivých, kto-rí zostali verní pravému Bohu. Realitu Božieho rozhodnutia, podľa ktorého aj pohania sa stali dedičmi Božieho kráľovstva, Pavol potvrdzuje slobodou tohto rozhodnutia, ktoré nemôže ovplyvniť nijaký človek.
List Rimanom zohral dôležitú úlohu v dejinách a živote Cirkvi. V kresťanskom starove-ku Marcion z neho odvodil svoje bludárske učenie o úplnej odluke kresťanstva od starozá-konného dedičstva; sv. Augustín na základe učenia Listu Rimanom bojoval proti bludu pela-giánov tým, že vyzdvihol potrebu milosti na spasenie. Pre protestantskú reformu bol List Ri-manom základným biblickým textom. V modernej dobe biblický komentár K. Bartha k tomu-to Listu sa stal medzníkom v protestantskej teológii. Na rovine ekumenického dialógu List Rimanom, ktorý bol v 16. storočí textom "rozdelenia kresťanov", sa stal v súčasnosti textom "zblíženia kresťanov".
Biblista P. Pokorný o ospravodlivení z viery píše nasledovne: Pavlovo učenie o ospravodlivení z viery je dnešnému človeku v biblickej podobe bez bližšieho vysvetlenia nejasné, i keď v Liste Rimanom je v porovnaní s Listom Galaťanom viac motívov, z ktorých možno vychádzať pri jeho interpretácii. Učenie o ospravodlivení z viery vyjadruje predovšet-kým skutočnosť, že človek nielen svoj život, ako taký, ale aj jeho zmysle a cieľ prijíma ako dar, takže vo svojej túžbe po emancipácii vlastne prepadá odcudzeniu. Nie je to odcudzenie v zmysle filozofií XIX. a XX. storočia, t.j. výlučné odcudzenie sebe samému. Ide o nepriame odcudzenie sa sebe samému tým, že človek sa odcudzí Bohu, ktorému je zodpovedný. Učenie o ospravodlivení z viery ďalej ukazuje, ako nestačí usmerniť, alebo napraviť ľudské skutky predpismi Zákona i keď je to nezanedbateľná etapa Božieho vedenia, ale ako k cieľu možno dospieť len tým, že sa zmení človek sám, celý jeho postoj, jeho vzťah k Bohu a jeho sebapo-chopenie. Pavlove výklady v Rim 9-11 a v záverečnej parenetickej časti ukazujú, že taký vzťah je zdrojom aktivity a zodpovednosti...
Exkurz - Kresťan a vrchnosti Rim 13,1-7
V parenetickej časti Listu Rimanom sa nachádza okrem iných povzbudení aj Pavlovo napomenutie k poslušnosti voči vrchnosti. Je to miesto, ktoré znie veľmi zaujímavo aj dnešné-mu čitateľovi a ktoré bolo predmetom mnohých diskusií v dejinách exegézy.
Slovenský preklad podľa vydania Svätého písma znie takto:
“Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie. Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochva-lu. Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč, je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle. Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu. Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Dávajte každému, čo ste dlžni: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.”
Analýza textu
V tejto časti sa budeme zaoberať umiestnením state Rim 13,1-7 v samotnom Liste, ako aj štruktúrou argumentácie, ktorú Apoštol používa. Už samo umiestnenie povzbudenia bolo predmetom mnohých diskusií. Ešte diskutovanejšou bola otázka prečo Pavol rieši celý prob-lém takým radikálnym postojom.
Rim 13,1-7 ako cudzie teleso? Už pri bežnom čítaní textu si môžeme všimnúť, že stať Rim 13,1-7 je akoby vsunutá medzi Pavlovými výrokmi o láske - Kresťania sú povinní milo-vať sa navzájom a známym výrokom „...naplnením zákona je láska” . Túto skutočnosť možno dobre postrehnúť na nasledujúcej tabuľke:
12. 10Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, 11v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. 12V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. 13Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní. 14Žehnajte tých, čo vás prenasledujú - žehnajte a nepreklínajte! 15Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! 16Navzájom rovnako zmýšľajte, a nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym. Nebuďte múdri sami pre seba. 17Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé, usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. 18Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi. 19Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu, veď je napísané: "Mne patrí pomsta, ja sa odplatím," hovorí Pán. 20Ale keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť, lebo tým, že to urobíš, žeravé uhlie mu nahrnieš na hlavu. 21Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo.
Rim 13,1-7
13. 8Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto mi-luje blížneho, vyplnil zákon. 9Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako se-ba samého! 10Láska nerobí zle blížnemu, teda naplnením zákona je láska.
Tabuľka č.1
Naznačili sme skutočnosť, že Rim 13,1-7 tvorí relatívne uzatvorený celok a navyše je v spise na takom mieste, kde pred i za touto staťou sú podobné myšlienky. Heinrich Schlier píše, že spomenutý výklad o vzťahu kresťanov k vrchnosti sa na svojom mieste v Liste Rima-nom javí ako cudzie teleso . Jeho názor zdieľajú aj niektorí iní autori. V literatúre sa však nespomínajú rukopisy Listu Rimanom v ktorých by časť 13,1-7 bola na inom mieste, alebo by bola vynechaná. Teraz sa pokúsime ukázať, že Pavol napísal spomenutú stať cielene a účelo-vo.
Samotný Heinrich Schlier pokračuje: “Apoštol však vie dobre čo robí. Ak ide o kres-ťanský život, nesmie obísť túto horúcu otázku. Nie je pritom nepodstatné o aký štát išlo. Je to štát, ktorý nechal ukrižovať Krista, ktorého vyhlásil za nevinného, štát, ktorý potláčal Ži-dovský národ, ktorý nútil národy ku kultu cisára. Navyše je to štát hrozného Nera”. Oby-vatelia tohto štátu sa oddávali veľkým nerestiam, ako to spomína aj Pavol v Rim 1,21-32. Všetky tieto skutočnosti svedčia o tom, že sa žiada predložiť veľmi silné argumenty, ktoré Pavla viedli k zaujatiu takého pozitívneho postoja k štátnej vrchnosti. Uvedená stať totiž vy-znieva jednoznačne v prospech poslušnosti “moci” či “vrchnostiam” - ako znie ekumenický preklad . Samozrejme, že hneď by sme sa chceli opýtať - a to nám pri tejto otázke chýba v Pavlovom riešení - ako sa má kresťan chovať k nespravodlivému štátu. Zdá sa, že na tomto mieste Pavol nerieši vzťah kresťanstva a štátu vo všetkých dimenziách, ale že táto veta je smernicou pre konkrétnu životnú situáciu. Jeho listy na mnohých miestach obsahujú pravidlá, ktoré vznikli aplikovaním nadčasových noriem na podmienky života konkrétneho kresťanské-ho spoločenstva. Argumenty, ktoré motivovali Pavla by sme mohli zhrnúť do týchto myšlien-kových okruhov:
·Pavol bol akiste vedený tým, že kresťania majú svojim životom dokázať nepravdivosť Klaudiových obvinení.
·Nemal žiaden dôvod, aby burcoval rímskych kresťanov k odporu alebo neposlušnosti voči štátu. Židovská apokalyptika síce poznala svetský štát ako štát diabla a zaujímala k nemu odmietavé stanovisko, ale Pavol sa pri všetkých svojich duchovných výhradách k ve-ciam tohto sveta, kladne vyrovnal s rímskym štátom.
·V čase, keď písal Pavol tieto štátu priaznivé riadky bol rímsky svet štvrtý rok pod vlá-dou Nera. Cisárska moc sa javila v plnom lesku. Bolo to tzv. “Quinquennium” (prvé päťro-čie) mladého panovníka. Jeho duševná choroba sa ešte vďaka vplyvu oboch jeho vychováva-teľov neprejavilo v plnej miere. Pavol však stál za svojimi myšlienkami aj vtedy, keď rímsky štát predstavoval nebezpečenstvo. Vidno to z Pastorálnych listov. Na základe tohto pozna-nia môžeme usúdiť, že
·Pavlov model vzťahov medzi kresťanmi a štátom sa nezakladal na revolučných ten-denciách medzi kresťanmi ani na vynucovaní si práv čo i len tichou rezistenciou. Kresťania sa majú nielen brániť voči štátu, ale majú robiť misiu, byť „kvasom“ svedectvom svojho živo-ta. Takto kresťanstvo nemá byť ideológiou pre tých, ktorí prehrávajú, ale má byť stratégiou pre tých, ktorí vyhrávajú.
Štruktúra argumentov
Stať Rim 13,1-7, ktorá tvorí určitým spôsobom samostatný celok, viac-menej uzatvo-rený do seba má nasledovnú štruktúru: Hlavná téza tohto celku je predstavená vo v.1a: “Kaž-dý nech sa poddá vyššej moci...” Toto tvrdenie je podoprené prvým argumentom, ktorý sa nachádza vo vv. 1b-2: “...niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. 2Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie.” Vo vv. 3n sa nachádza druhý argument: “Lebo vladárov sa nemu-sí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a do-staneš od nej pochvalu. 4Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč, je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle.” Nasledujúci v. 5 je akýmsi zhrnutím oboch spomenutých argu-mentov: “Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedo-miu.” Vo v. 6 je tretí argument prečo na máme podriadiť vrchnosti: “Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Tento argument je rozvinutý vo v. 7: “Dávajte každému, čo ste dlžni: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bá-zeň, komu česť, tomu česť.” Celú štruktúru textu si opäť môžeme znázorniť tabuľkou:
v.1ahlavná téza“Každý nech sa poddá vyššej moci...”
vv.1b-2prvý argument“...niet moci, ktorá by nebola od Bo-ha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. 2Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu po-riadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolá-vajú odsúdenie.”
vv. 3ndruhý argument“Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu. 4Veď ona je Božou služobníč-kou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč, je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle.”
v. 5zhrnutie prvého a druhého argumentu“Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedo-miu.”
v. 6tretí argument“Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci.“
v. 7rozvinutie tretieho argumentu“Dávajte každému, čo ste dlžni: ko-mu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, ko-mu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.”
Tabuľka č.2
Tézu o všeobecnom podriadení sa vyššej moci Pavol teda zdôvodňuje hneď dvomi argumen-tami:
·Božským pôvodom tejto moci a následne jej
·poslaním odmeňovať dobro. Túto moc treba podporovať okrem iného aj
·platením daní, ako o tom hovorí tretí argument.
Zdá sa, že Pavlovi veľmi záležalo na dôkladnom zdôvodnení svojho tvrdenia, ktoré tak po-drobne vypracoval. V ďalšom budeme hovoriť o tom, prečo sa Pavol zapodieva takouto tematikou. V posúdení motívov, ktoré ho k tomu viedli - ako uvidíme ďalej - sa biblisti ešte aj dnes rozchádza-jú.
Tematika a spôsob riešenia
V súvislosti s obsahom textu Rim 13,1-7 si môžeme položiť nasledovné dve otázky:
1.Prečo sa Pavol zaoberá takouto témou?
2.Prečo ju rieši takým zvláštnym a jednoznačným spôsobom?
Na prvú otázku je možné odpovedať nasledovne: Pavla viedli tieto motívy:
·Integrita podávaného učenia. Kresťania nežijú izolovane ale sú riadnymi občanmi štátu. Preto k integrite kresťanského učenia isto patrí aj postoj, ktorý majú kresťania zaujať voči štátnej vrchnosti v najrozličnejších udalostiach každodenného života. Je potrebné, aby dostali apoštolské usmernenie aj pre túto oblasť medziľudských vzťahov. Ako však vieme, žiaden Pavlov list nie je úplným teologickým traktátom. Ani List Rimanom, ktorý má k tomu najbližšie, nepodáva teologickú náuku v systéme, ale aplikovanú na život obce. Preto okrem integrity kresťanského učenia je nutné uviesť ešte nejaký konkrétny dôvod, ktorý Pavla pohol k napísaniu tohoto povzbudenia.
·Hypotéza revolučných tendencií. Niektorí autori hovoria o „revolučných tendenciách“ v Ríme medzi kresťanmi (Romaniuk), ktoré boli príčinou vydania Klaudiovho dekrétu v roku 50, a ktoré by vysvetľovali príčinu prečo Pavol píše o vzťahu k štátnej moci, ako aj jeho spôsob riešenia. Tento argument však málo obstojí, lebo Klaudius vykázal z Ríma Židov a nie kresťanov.
·Kresťanstvo hlása lásku a úctu medzi ľuďmi. Pavol svojim napomenutím vyzýva cir-kevné spoločenstvo v Ríme, aby dokázalo, že kresťania neboli a nie sú príčinou nepokojov. Ba viac, chce ukázať, že kresťania dokážu žiť aj v štáte, ktorý ich utláča. Ich hlavnou silou je láska a úcta, ktoré pramenia v Bohu.
Ešte menej zhodné sú mienky exegétov v riešení druhej časti problému: prečo Pavol reaguje práve takýmto spôsobom obhajujúcim štátnu vrchnosť. Klaudiov dekrét, ako sme spomenuli, sa tý-kal Židov, nakoľko Rimania ešte nerozlišovali kresťanstvo od židovstva. Spomenieme niekoľko pokusov o vysvetlenie Pavlovho riešenia:
·Hypotéza apoštolskej diplomacie. Kosnetter hovorí o diplomacii, ktorú Pavol musel používať pri styku s Rimanmi. Treba však povedať, že Pavol bol vždy viac apoštol, ako diplomat. Timotejovi píše: „...a ja som ustanovený za jeho (Kristovho) hlásateľa, apoštola a učiteľa. Pre-to aj toto trpím, ale sa nehanbím, lebo viem, komu som uveril...“.
·Osobné presvedčenie Apoštola. Biblista Romaniuk uvádza, že oveľa rozšírenejšia je mien-ka o osobnom presvedčení apoštola Pavla . Takýto postoj bol pripravený biblickou starozákonnou literatúrou, ako aj apokryfmi, či spismi rabínov (bližšie bude o tom reč v stati o pojme štátu u Ži-dov). Keby bol Pavol riešil postoj k štátu inak - nie na báze určitej podriadenosti, bol by kresťan-stvo vystavil kompromitovaniu pred pohanským svetom, nakoľko by sa zvonka javilo ako učenie o istom druhu sociálnej anarchie. Jeho cieľom však bolo rozšírenie Kristovho evanjelia medzi pohanmi. Tomuto cieľu podriadil všetko svoje snaženie, námahu i myslenie.
·Nebezpečenstvo podceňovania štátu. Podľa iných autorov došlo v Rímskej komunite k preceneniu náuky o nebeskej vlasti, čo viedlo k podceňovaniu časnej vrchnosti, predovšetkým po-hanskej. Pavol tento postoj hodnotí ako nesprávny a vyzýva kresťanov k poslušnosti. Aj keď túto skutočnosť nemožno dokázať na základe správ z Listu Rimanom, mohlo byť podceňovanie časnej vrchnosti istou obdobou, resp. súčasťou očakávania skorej parúzie, ako to môžeme pozorovať na-príklad v Solúne.
·Eschatologická interpretácia. Spomenieme ešte eschatologickú interpretáciu Rim 13,1-7. Táto mienka je miernejšou obdobou hypotézy o pohŕdaní časnou vrchnosťou. Podľa nej kresťania boli presvedčení, že majú takmer zaistenú nebeskú vlasť, ktorá je ich skutočnou vlasťou.
Toto pre-svedčenie im umožňovalo tolerovať, ba i rešpektovať akúkoľvek pozemskú autoritu - samozrej-me za podmienky, že táto autorita plní svoje poslanie - odmeňuje dobro a trestá zlo, hoci v hodnotení „dobra“ a „zla“ mohli byť na strane štátu aj nejaké nedostatky. Aj keby tieto myšlienky nezdieľali všetci rímski kresťania, isto sám Pavol žil v takomto presvedčení.
Zaujímavý je aj názor Horsta Goldsteina, ktorý vidí určité napätie medzi principiálnou od-poveďou, ktorú Pavol dáva v zmysle slobody v Kristovi v 1 Kor, kde hovorí „... - všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží.“ a Gal - (Pavol tu spomína slobodu, ktorú máme v Kristovi a ktorú nám Kristus vybobyl - avšak v súvislosti s „otroctvom“ Zákonu) a zásadnou podriadenos-ťou v poslušnosti, ako ju vidíme v Rim 13,1-7. Základ tohto napätia spočíva podľa tohto autora v tom, že Pavlove názory v sociálnych veciach sú podmienené danosťami času. Pavol samozrejme vie, že ide tak o dočasný, ako aj profánny charakter štátnej moci. Ale dočasnosť a profánnosť sú pre neho priestorom a prostriedkom v ktorých má kresťan spoznať svojho Pána a Jemu slúžiť.
Prvý List Korinťanom
Rečový zvrat "žiť po korintsky" – znamenal v staroveku synonymum pre nemravný spôsob ži-vota. Toto slovo neznamenalo nič iné, ako neobyčajnú nemravnosť. Platila ako symbol života v Ko-rinte. Hoci niektorí autori hovoria, že Korinťania boli ohováraní Atenčanmi a že ich mravnosť nebola o nič lenpšia ani horša ako mravnosť iných veľkomiest, predsa bolo v tomto prístavnom meste, v ktorom sa stretávali ľudia zo všetkých krajín, viac kriminality a sexuálnej výstrednosti ako v iných i keď nie práve mravne prísnych veľkomestách starého sveta. V tomto Korinte založil Pavol na svojej druhej misijnej ceste kresťanskú obec . Že tu museli v konfrontácii s pohanstvom a evanjeliom vzniknúť mimoriadne ťažkosti, dalo sa predpokladať. Je možné, že sa práve preto Pavol v tomto meste dlhšie zdržal ako na ostatných miestach svojej misijnej činnosti. Po odchode apoštola mohla sa obec najprv dobre rozvinúť. Ale čoskoro sa dostavili vnútorné trenice a hrozili, že narušia život v obci. Vtedy poslali Korinťania niekoľko poslov za Pavlom, ktorý sa zdržiaval práve v Efeze.
Od neho očakávali dobré rady vo svojej kríze. Prvý list Korinťanom je odpoveďou apoštola na predlo-žené otázky. Pavol dáva najavo svoje starosti, ktoré má o túto veľkomestskú obec. V Korinte sa medzi sebou škriepili dva extrémne smery. Na jednej strane to boli rojkovia, ktorí nepochopili novú slobodu. Mysleli si, že teraz je už všetko dovolené. Na druhej strane boli slabí a bojazliví, ktorí si mysleli, že sa musia každopádne podrobiť obmedzeniam. Pestovali intenzívnu formu odriekania . Očakávali blízky druhý Ježišov príchod. V tejto viere strácali u nich každodenné veci svoju hodnotu. Takto vzniklo v korintskej obci silné napätie. Každá skupina nasledovala svojich vodcov. Ako Pavol rieši túto komplikovanú situáciu? Obidvom radikálnym smerom ukáže nadradenosť svojho posol-stva. Proti rigoróznym askétom obhajuje manželstvo. Hoci problematiku kresťanského manželstva nerieši úplne a dostačujúco, predsa vzhľadom na vtedajší spor je dôležité, že stojí jednoznačne na strane manželstva.
V tomto liste Pavol načrtáva ešte mnoho iných otázok, ako napr. či kresťania môžu urovnať svoje spory pred pohanskými súdmi, alebo ako by mali vyzerať bohoslužby. Jeho nariadenia sú ovplyvnené vtedajším myšlienkovým svetom a kultúrno-spoločenskou situáciou, preto nemožno z nich vyvodzovať predčasné príkazy. Nad všetkými názormi a smermi musí stáť láska. Nie je náho-dou, že sa "hymnus na lásku" nachádza práve v liste, ktorý je určený rozvadenému veľkomestu.
Korešpondencia medzi Pavlom a Korinťanmi
Pokúsime sa o rekonštrukciu niektorých udalostí v Korinte, ktoré mohli mať vplyv na ko-rešpondenciu medzi Pavlom a tamojšími kresťanmi.
Po odchode Apoštola z Korintu prišli do tohoto mesta iní kazatelia a učitelia - Apollos , možno aj sám Peter, alebo ním poslaní kazatelia . Na vzniknutú situáciu Pavol reagoval listom, kto-rý označujeme Kor A. V ňom varuje cirkevné spoločenstvo, aby nič nemalo so smilníkom (1 Kor 5,9). O tomto liste vieme povedať iba toľko, že bol napísaný v neznalosti skutočnej závažnosti situá-cie, alebo, že mu adresáti celkom neporozumeli. Pavol dostával z Korintu správy z troch prameňov: Z domu Chloe ho informovali, že kresťanské spoločenstvo sa štiepi podľa rozličných vodcov na skupiny, ktoré majú v základe tú istú vieru, ale uznávajú rôzne apoštolské autority. Niektorí biblisti prišli s názorom, že toto rozštiepenie mohlo nastať po doručení prvého listu (Kor A), keď veriaci ho chceli dať rôznym autoritám v tamojšej cirkvi. V kap. 16,7 sa nám zachovala správa o Štefanovi, Fortunátovi a Achaikovi, ktorí tiež referovali Apoštolovi Pavlovi o situácii v Korinte. Nakoniec sami Korinťania napísali Pavlovi list s otázkami, na ktoré tento odpovedá v 1 Kor 7-16. Pavlova odpo-veď - Kor B . Je to vlastne náš 1 Kor. Tento list napísaný na podklade vyššie uvedených udalostí má dosť neusporiadanú formu. Ťažko povedať, či bol dostatočne účinný u Korinťanov. V 2 Kor 2,1 a 13,2 čítame o nutnosti ďalšieho konania. Apoštol sa rozhodol navštíviť Korint osobne, ale len sa utvrdil v tom, že Korinťania sú rozdrobení a dokonca jeden z nich ho urazil. Pavol sa vrátil k písomnej forme svojho apoštolátu. Napísal list, ktorý označujeme Kor C . Posiela ho po Títovi (2 Kor 7,5-8) a veriacich v Korinte ostro napomína.
Tento list však nie je známy. Pavol sa stretol s Títom (2 Kor 2,12n), aby zistil, ako Korinťania list prijali. Jeho správy boli povzbudivé. Takto po-vzbudený napísal Apoštol Kor D – list chvály a radosti, ktorý biblisti rekonštruujú ako 2 Kor 1-9. Lenže ďalšie správy o nepokojoch v meste nenechali na seba dlho čakať. Možno bol Títus príliš veľký optimista. V Korinte opäť niektorí podrývali autoritu Apoštola. Pavol na to reagoval Kor E – náš 2 Kor 10-13. V tomto liste veľmi vehementne obhajuje svoj apoštolát. Aká bola reakcia na ten-to list – nevieme. Zaujímavá zmienka sa našla v liste rímskeho biskupa Klementa – okolo roku 96 – ktorý tiež považoval za potrebné napomenúť Korintských kresťanov, nakoľko neprijímali svojich presbyterov. Klement to považoval za pýchu. O tejto téme Pavol síce nepísal, ale môžeme povedať, že dosiahol čo chcel, lebo v Korinte už neboli vieroučné problémy. Problém, ktorý opisuje Klement bol viac osobného charakteru.
Rozdelenie listu
Podľa uvedených problémov možno Prvý list Korinťanom rozdeliť takto: Úvod. (1,1-9):
a, Pozdrav (1,1-3)
b, Vďakyvzdanie (1,4-9).
I. Boj proti neporiadkom v Korinte (1,10-6,20):
1. Straníctvo, pravá a falošná múdrosť (1,10-4,21):
a, Roztržky medzi veriacimi (1,10-17).
b, Posolstvo múdrosti kríža (1,18-2,16).
c, Správne hodnotenie ohlasovateľov evanjelia (3,1-4,21).
2. Prípad nemravnosti a výstraha pred hriechmi nečistoty (5,1-13).
3. Spory kresťanov pred pohanskými sudcami (6,1-11).
4. Sexuálne poklesky a ich mravná zloba (6,12-20).
II. Odpovede na otázky korintskej kresťanskej obce (7,1-15,58):
1. Manželstvo a panenstvo (7,1-40):
a, Manželstvo a z neho vyplývajúce povinnosti (7,1-24).
b, Panenstvo (7,25-38) a rada vdovám (7,39-40).
2. Mäso obetované modlám (8,1-11,1)
3. Poriadok na liturgických zhromaždeniach (11,2-11,34):
a, Žena a muž pri bohoslužbách (11,2-16).
b, Slávenie Pánovej večere (11,17-34).
4. Charizmy (12,1-14,40).
5. Vzkriesenie mŕtvych (15,1-58).
Záver (16,1-24):
a, Zbierka pre veriacich v Jeruzaleme (16,1-4).
b, Správy o Pavlových cestovných plánoch a odporúčania (16,5-18).
c, Pozdravy a požehnanie (16,19-24).
Teologický a pastoračný význam listu
Pri riešení jednotlivých problémov Pavol ide na koreň veci a usiluje sa ich riešiť v kristologic-kom kľúči, t.j. vo svetle evanjeliového posolstva o Ježišovi Kristovi (kerygma) a so zreteľom na cir-kevnú tradíciu. Pavlove odporúčania (parenéza) sa zakladajú na hlavných pravdách kresťanskej ná-uky, a preto majú zásadne výchovný ráz. ich cieľom je formovať a priviesť veriacich k zrelosti kres-ťanského života. Preto je Prvý list Korinťanom záväzným príkladom súladu medzi pravým vyznaním viery a konkrétnymi životnými otázkami, medzi teologickou "teóriou" (ortodoxiou) a životnou "pra-xou" (ortopraxou).
Hoci sa Pavlove riešenia a odpovede vzťahujú na konkrétne problémy a na osobitnú situáciu korintskej kresťanskej obce, majú všeobecnú platnosť a sú aktuálne aj v dnešných časoch, lebo Apoštol takmer vždy poukazuje na teologické princípy, ktoré majú nadčasovú platnosť. napríklad jeho napomenutia proti straníckym tendenciám sa zakladajú na posolstve múdrosti kríža , z ktorej pochádza opravdivá múdrosť Ducha , a na náuke, že Ježiš Kristus je jediný základ viery a Cir-kvi . V prípadoch mravného úpadku kresťanského života sa Pavol odvoláva na novú realitu života veriacich v Kristovi . Keď hovorí o sociálnom stave kresťanov na tomto svete, poukazuje na zá-kladné určenie o ospravodlivení z viery a na eschatologické zameranie kresťanského života . Problém jedenia mäsa obetovaného modlám rieši vo svetle kresťanskej lásky, a preto sa zrieka o-sobných názorov a slobody, ak by mali byť príčinou pohoršenia . Odpoveď na otázku o hodnote duchovných darov sa zakladá na Apoštolovom ponaučení, že najväčšia zo všetkých chariziem je láska a že všetky dary Ducha Svätého majú slúžiť Cirkvi . Aj výklad o podstate a zmysle viery vo vzkriesenie mŕtvych sa zakladá na prvokresťanskom ohlasovaní Kristovho zmŕtvychvstania , ktoré je základom kresťanskej viery a zárukou vzkriesenia veriacich , a to v tele podobnom telu zmŕtvychvstalého Krista .
Pavlova teologická argumentácia
Ak Pavol v pätnástej kapitole podáva evanjelium, ktoré má podobu formuly viery , tak tým znovu pripomína to, na čo sa už odvolal v prvej kapitole v súvislosti s polarizáciou korintského kres-ťanského spoločenstva . Zdôrazňuje, že skutočné evanjelium je spoločným majetkom.
Zmienka o tom, že niektorí z prvotných svedkov vzkriesenia už zomreli , signalizuje nalieha-vosť otázky vzkriesenia jednotlivých kresťanov a výklad o ustanovení Božej vlády na konci tohoto veku . Potvrdzuje, že človek nemá právo v tomto čase súdiť druhých, alebo sa domnievať, že už patrí do Božieho kráľovstva. V ďalších častiach listu Pavol zdôvodňuje sociálny rozmer viery. Rast viery sa prejavuje v spoločnom budovaní kresťanskej obce. Grécke slová oikodomé (podst. meno), oikodoméin (sloveso), ktoré znamenajú budovanie a vytváranie jednotnej štruktúry z rôznych častí, sú pre prvý List Korinťanom zvlášť príznačné.
Druhý list Korinťanom
Tento Pavlov list bolo podmienený mimoriadnymi okolnosťami, ktoré vznikli po jeho prvom liste korintským veriacim a zapríčinili kritickú situáciu vo vzťahoch medzi Korinťanmi a Apoštolom. Kvôli správnemu pochopeniu polemického a apologetického obsahu a štýlu tohto spisu treba najprv na základe údajov uvedených v liste zrekonštruovať vývin udalosti a celkovú situáciu v korintskom cirkevnom spoločenstve, ktoré tvoria pozadie spisu.
Do Korintu prišli medzi kresťanov judaistickí (židovčiaci) misionári. Vyhlasovali sa za apošto-lov, predkladali odporúčajúce listy, vystatovali sa mimoriadnymi charizmatickými darmi a všemožne sa snažili zdiskreditovať pred veriacimi Pavla a jeho apoštolskú autoritu . V snahe zamedziť ich škodlivému vplyvu a obnoviť poriadok Pavol urobil z Efezu "bleskovú návštevu" do Korintu . Ne-podarilo sa mu však presvedčiť korintských veriacich, aby zaujali odmietavý postoj voči týmto agitá-torom . Naopak, jeden člen komunity sa proti nemu verejne postavil a urazil ho.
Rozhorčený a za-rmútený Pavol sa vrátil do Efezu a napísal odtiaľ korintským kresťanom list "vo veľkom súžení a úz-kosti srdca, cez mnoho sĺz" , v ktorom ich žiada, aby vinníka potrestali a aby sa postavili proti ju-daistickým votrelcom. Zároveň poslal do Korintu Títa, aby urovnal spory, pomohol Korinťanom zmieriť sa s Apoštolom a urýchlil zbierku pre chudobných v Jeruzaleme . Pre závažné okolnosti Pavol urýchlil svoj odchod z Efezu a prišiel do Troady, kde mal dohovorené stretnutie s Títom . Keď ho tam nenašiel, vybral sa za ním do Macedónska. Títus mu podal potešujúce správy. Pavlov list našiel veľkú ozvenu a priviedol väčšinu Korinťanov k pokániu. Ten, čo ho urazil, bol potresta-ný a plánovaná zbierka sa už koná. Pavol hneď napísal dnešný Druhý list Korinťanom, adresova-ný kresťanom v celom Achájsku. Bolo to pravdepodobne ešte na jeseň r. 57 v Macedónsku. Apoš-tol poveril Títa, aby list zaniesol do Korintu a pripravil tam jeho návštevu, počas ktorej chcel urobiť v cirkevnej obci definitívny poriadok a uplatniť svoju apoštolskú autoritu a svoje práva .
Rozdelenie a obsah listu
Úvod (1,1-11):
a, Pozdrav (1,1-2).
b, Vďakyvzdanie za vyslobodenie z nebezpečenstva smrti v Ázii (1,3-11)
I. Pavlova sebaobrana pred Korinťanmi: apoštolský úrad (1,12-7,16).
1. Zmenený program Pavlovej cesty (1,12-2,13).
2. Pavlov apoštolský úrad jeho činnosť (2,14-7,16):
a, Veľkosť apoštolskej služby (2,14-4,6).
b, Ťažkosti a nádeje spojené s apoštolskou službou (4,7-5,10).
c, Svedectvo o Pavlovej apoštolskej službe (5,11-6,10).
d, Výstraha pred pohanstvom a zmierenie s Korinťanmi (6,11-7,16).
II. Zbierka pre chudobných v Jeruzaleme (8,1-9,15):
1. Výzva nasledovať veľkodušnosť macedónskych cirkví a dokončiť
začatú zbierku (8,1-15).
2. Odporúčanie poverených zbierkou (8,16-9,5).
3. Ovocie a odmena za pomocnú akciu (9,6-15).
III. Pavlova obrana proti útokom a urážkam protivníkov (10,1-13,10):
1. Údajná Pavlova slabosť; jeho chvála v Pánovi (10,1-18).
2. Pavlova "nerozumná reč" na obranu proti "veľkým apoštolom" (11,1-12,13).
3. Oznámenie ďalšej (tretej) návštevy v Korinte (13,1-10).
Záver: Pozdrav a požehnanie (3.11-13).
Medzi Prvým a Druhým listom Korinťanom musel sa vzťah medzi Pavlom a Korinťanmi pod-statne zhoršiť. Falošní misionári znovu priniesli nepokoje a hanili Pavla a jeho misijné spôsoby. Tak sa musel Pavol znova vyjadriť. Pravdepodobne napísal do Korintu spolu štyri listy. Nie je celkom isté , či Druhý list Korinťanom je samostatný, alebo bol neskoršie poskladaný z viacerých častí listov, ktoré sa našli v Korinte.
Pavol sa rozhorčene postavil proti týmto zlomyseľným obvineniam. V nijakom liste toľko ne-hovorí o sebe. Uvádza svoje trápenia a skutky bez toho, že by sa chcel chváliť. V tomto liste vidíme, aké obrovské schopnosti sa skrývajú v Pavlovi, ale i to, aké nesmierne bolo jeho utrpenie, ktoré mu-sel znášať. Vášnivo odráža obvinenia, ktoré proti nemu vzniesli jeho protivníci.
Rekonštrukcia Pavlových listov do Korintu
Komunikáciu medzi Pavlom a korintskými kresťanmi môžeme podľa dostupných informácii zrekonštruovať zhruba takto:
1. Pavol pôsobí v Korinte s najväčšou pravdepodobnosťou od jesene r.51 do jari r.52 a za-kladá tam kresťanskú obec.
2. Po odchode píše korintským kresťanom list z Efezu, v ktorom ich nabáda, aby zo svojho spoločenstva vylúčili človeka, ktorý sa dopustil nemravnosti . To je nezachovaný list č. 1.
3. O dlhšom pobyte v Efeze posiela do Korintu Timoteja a píše Druhý list, v ktorom odpo-vedá na otázky a reaguje na správy, ktoré sa dozvedel o korintských kresťanoch z niekoľkých pra-meňov. To je náš 1Kor, teda list č.2.
4. Timotej sa vracia do Efezu so znepokojujúcimi správami o situácii v Korinte.
5. Pavol sa vydá do Korintu aby Korinťanov napomenul . Nie je dobre prijatý a kon-frontácia s niektorým s tamojších popredných členov obce ho hlboko zarmúti . Na túto udalosť sa vzťahuje zmienka v 2Kor 7,12, ktorú na tomto mieste Pavol hodnotí už s odstupom.
6. Po návrate do Efezu píše preto "v slzách" nám nezachovaný list č.3 . Poslal ho asi po Tí-tovi, ktorého vyslal do Korintu, lebo sám sa tam nechcel ukazovať, kým sa celá vec neurovná .
7. Nezachovaný list č. 3 vznikol pravdepodobne skoro po tom, čo bol Pavol v Efeze uväzne-ný a vo väzení napísal hlavnú časť Listu Filipanom a List Filemonovi. V 2 Kor 11,23 hovorí o svo-jom väzení už ako o vzdialenej udalosti.
8. Po prepustení z väzenia v Efeze cestuje Pavol cez Troadu do Macedónie so zámerom na-vštíviť Korint. Čaká na správy od Títa , a keď sa s ním konečne vo Filipách stretne, raduje sa, že priniesol dobré správy .
9. Hneď z Macedónska píše zmierlivý 4. list - dnešný 2 Kor 1,9 (alebo 2 Kor 1,7). Ak ten-to list zahrňoval aj 2 Kor 8, poslal ho po Títovi a dvoch ďalších bratoch .
10. Na jar budúceho roku dostáva však do Macedónska - asi do Filíp - znepokojujúce správy o situácii medzi korintskými kresťanmi a pred svojou treťou návštevou im píše rozhorčený list č.5 - náš 2 Kor 10,13, v ktorom vehementne obhajuje svoj apoštolský úrad.
11. Skoro po tom v r. 55 pricestuje do Korintu. Dochádza zrejme k urovnaniu pomerov a k zmiereniu, pretože Pavol v Liste Rimanom, ktorý odtiaľ posiela , hovorí o tom, že aj achajskí kresťania vykonali zbierku pre chudobných v Jeruzaleme, o ktorej písal v 2 Kor 8,9, teda pravde-podobne v 4. liste.
Táto rekonštrukcia je rámcová. Jednotlivé udalosti môže byť chronologicky posunuté a nie-ktoré môžu byť kriticky spochybnené . V každom prípade však môže tento bližšie spracovaný ú-sek Pavlovho života zreteľnejšie naznačiť vzťah medzi jeho situáciou a jeho teológiou.
Teologický a duchovný význam listu
List je veľmi dôležitý najmä pre správy o Pavlovi a korintskej kresťanskej obci i pre teologic-kú náplň. Sú v ňom autobiografické údaje o Apoštolovi (súženia, obavy, životné peripetie, vízie, cho-roby, protivenstvá, nebezpečenstvá, atď.) a o jeho vynikajúcej osobnosti, ktorá sa prejavila v rôz-nych protikladných životných situáciách. Pavol bol zároveň mystikom a mužom činu, teológom a mi-sionárom, zakladateľom a organizátorom kresťanských obcí, pastierom a duchovným vodcom ,rečníkom a diskutérom. Pavlove "vyznania" v hl. 11-12 patria pre ich úprimnosť a dojímavosť me-dzi najkrajšie state biblickej literatúry.
List podáva obraz aj o kresťanskej obci v Korinte, v ktorej sa odohráva proces hlbokej a ra-dikálnej inkarnácie Kristovho posolstva v pohanskom prostredí v helenistickej kultúre so všetkými rizikami a následkami. List svedčí o kríze mladej cirkvi , o podvratnej činnosti judaizátorov, ktorí ohrozovali jednotu Cirkvi a čistotu evanjeliového posolstva, ale aj vitalite korintských kresťanov, vnímavých na podnety Ducha Svätého a na jeho charizmy.
Z teologického hľadiska sú veľmi dôležité viaceré zjavené pravdy, ktoré Pavol v liste zdôraznil alebo hlbšie teologicky spracoval, napr. známa trojičná formula , individuálna eschatológia , teo-lógia apoštolskej služby , ekumenická funkcia apoštolátu , relektúra Starého zákona vo svetle novej zmluvy atď. Osobitne treba zdôrazniť, že ak v Prvom liste Korinťanom Pavol vyložil kristo-lógiu kríža, v druhom liste podal ekleziológiu kríža: Cirkev pokračuje na "krížovej ceste" svojho za-kladateľa Ježiša Krista v nádeji, že bude mať účasť aj na jeho sláve pri jeho druhom príchode (pa-rúzii).
Druhý list Korinťanom sa vyznačuje pútavým dynamickým štýlom a výstižnými, silnými vý-rokmi; niektoré z nich sa stali slávne . Možno povedať, že Pavol nenapísal nič výrečnejšie a dojí-mavejšie, ako je tento list: smútok i radosť, obava i nádej, nežnosť i rozhorčenie vibrujú v ňom s tou istou energiou. Vďaka mimoriadnej schopnosti, s ktorou Pavol vie prestaviť vo svetle viery i tie naj-všednejšie prípady, Druhý list Korinťanom je nevyčerpateľným prameňom zásad asketiky a mystiky.
Poznámky k 2 Kor
2 Kor nie je tak presvedčivo doložený v rannej kresťanskej literatúre ako 1 Kor. Isté však je, že v polovici 2.stor. ho Marcion zaradil do svojho kánonu . Cituje ho tiež List Diognetovi, ktorého vznik niekedy sa kladie do druhého stor., a je zahrnutý aj do Muratoriho kánonu. Zdá sa teda, že od polovice 2.stor. bol 2 Kor používaný v širších kruhoch Cirkvi.
Aj keď je 2 Kor v dnešnej podobe veľmi pravdepodobne druhotný literárny celok, je teolo-gicky pomerne ucelený. Záverečné 4 kapitoly - parenéza - sú výkladom o podstate apoštola, ktorý zvestuje Krista celým svojím spôsobom života.
List Galaťanom
Adresáti : kresťanské spoločenstvá v Galácii. Galácia v užšom zmysle slova je hornatá kra-jina v strede Malej Ázie. Pôvodne ju obývali Kelti alebo Gali. Prisťahovali sa tam v 3. stor. pred Kr. a založili kráľovstvo s mestami Ancyra , Pesinus a Tavium. V r. 25 pred Kr. posledný kráľ Amyn-ta zanechal kráľovstvo ako dedičstvo Rimanom, ktorí z neho urobili rímsku provinciu Galáciu s hlav-ným mestom Ancyra a pripojili k nej aj susedné krajiny Pizídiu, Likaóniu a časť Frýgie, Paflagónie a Pontu.
List, ktorý Pavol napísal "galatským cirkvám" alebo Galaťanom , bol podľa mienky väčši-ny biblistov adresovaný kresťanom v severnej, etnickej Galácii . Podľa Skutkov apoštolov 18,23 boli tam kresťanské spoločenstvá, založené Pavlom pravdepodobne na začiatku jeho druhej misijnej cesty . Vtedy ho tam postihla dajaká nepríjemná choroba . Pavol znova navštívil galatský kraj na svojej tretej misijnej ceste a "povzbudzoval všetkých učeníkov .
Niektorí autori však zastávajú mienku, že List Galaťanom bol adresovaný cirkvám južnej časti rímskej provincie Galácie , ktorú Pavol navštívil už na svojej prvej misijnej ceste a založil tam cirkevné obce v Derbe, Lystre, Ikóniu a pizídskej Antiochii .
Situácia v Galatských cirkvách
Z rozboru Listu Galaťanom možno v hlavných črtách rekonštruovať situáciu galatských cirkví od ich založenia až po náboženskú krízu, na ktorú Pavol pohotovo a energicky reaguje svojím listom. Pred Pavlovým príchodom Galaťania nepoznali pravého Boha a otrocky slúžili zbožšteným živlom sveta . Keď apoštol prišiel k nim ohlasovať evanjelium, prijali jeho posolstvo "z poslušnosti vie-ry" i napriek tomu, že im hlásal "Ježiša Krista ukrižovaného" . Ich viera bola rozhodnou odpo-veďou na Božie povolanie , stali sa Božími synmi , "obliekli si" Ježiša Krista a vstúpili do spo-ločenstva s Duchom Svätým . Boli vyslobodení z poddanstva božstiev a z otroctva "živlov sve-ta" , ako aj z vlastného egocentrizmu a "spod kliatby zákona" .
Žiaden list nenapísal Pavol vo väčšom rozrušení ako List Galaťanom . Ostro sa stavia proti svojim protivníkom. V tom istom liste však nájdeme aj slová plné budúcnosti . Čo bolo pohnútkou k napísaniu tohoto listu? Zrejme sa obce Galácie, ktoré Pavol zo svojich misijných ciest dobre po-znal sa dostali pod vplyv židokresťanov. Títo žiadali od kresťanov, aby sa podrobili židovskému zá-konu, hlavne ich nútili k obriezke a dodržiavaniu židovského kalendára. Proti Pavlovi útočili nasle-dovným spôsobom: Zákon je bezpodmienečne potrebný k spáse. Pavol sa ale spreneveril práve tej-to podmienke. Vlastne, veď on nie je ani legitímnym apoštolom, a preto poukazovali na to, že Pavol nebol ani Ježišovým učeníkom; nemohol sa preukázať oficiálnym poslaním jeruzalemských apošto-lov.
Pavol musel vyložiť vzťah evanjelia k Zákonu, ako aj dokázať svoju legitímnosť ako apoštol. V prvej časti listu sa zameriava na osobné útoky. Za svoj apoštolát nevďačí človekovi, ale samému Ježišovi Kristovi . Na to dostane k rozprave na apoštolskom koncile v Jeruzaleme na ktorom mu staroapoštoli potvrdili slobodu jeho evanjelia pre pohanov. Sloboda sa stáva veľkou témou listu. Pa-vol Zákon síce celkom nezamieta, ale predsa vykladá jeho zmysle neobyčajným spôsobom. Zákon prispel k tomu, že človek si uvedomil svoju hriešnosť. Spoznal, že sám nestačí na Božie požiadavky, preto potrebuje nezaslúženú Božiu milosť. Zákon bol "výchovným majstrom" ku Kristovi. Evanje-lium prinieslo tým, ktorí boli pod zákonom, slobodu Božích synov . Pavol stavia novú kresťanskú slobodu proti Starému zákonu s veľkým oduševnením. Dôsledkom novej slobody nie je radikálna neviazanosť. Sloboda je daná na to, aby sa tvorivo rozvíjala láska .
Čas a miesto napísania listu
Datovanie listu a určenie miesta jeho vzniku závisí od otázky, či je list adresovaný kresťanom severnej, etnickej Galácie, alebo južnej, politickej Galácie. Podľa tzv. "juhogalatskej teórie" spis by bol prvým Pavlovým listom, odoslaným r. 49 z Antiochie alebo r.50 z Macedónska, prípadne z Ko-rintu. Podľa "severogalatskej teórie", ktorú zastáva väčšina moderných autorov, list bol napísaný r.56/57 v Efeze. Táto teória sa zakladá na tom, že adresátmi listu sú kresťania z pohanstva , ale najmä na tom, že z obsahovej stránky List Galaťanom predchádza List Rimanom , napísaný r. 57/58, a že spory s judaizátormi majú tie isté črty ako spory v Druhom liste Korinťanom .
Cieľ listu
Týmto polemickým spisom sa Pavol usiluje znovu získať galatské cirkevné obce poukazom na to, že jeho povolanie za apoštola, ako aj "jeho evanjelium" pochádzajú priamo od Boha a že to uznali aj smerodajné cirkevné autority v Jeruzaleme, predovšetkým Peter . Ide mu však predo-všetkým o to, aby Galaťanov presvedčil, že spásu si nemožno zaslúžiť skutkami podľa Zákona, ale jedine vierou v Ježiša Krista . Človeka môže spasiť iba Božia milosť, ktorú nadobúda vierou; všetko ostatné je pre človeka bezúčelné a zotročuje ho . Pavol preto neúprosne odsudzuje židov-čiacich agitátorov, preklína ich posolstvo ako "iné evanjelium" a pranieruje ich nečestnosť, cho-robnú túžbu po sebauplatnení a zradu Kristovho kríža .
Rozdelenie listu
Z hľadiska štruktúry List Galaťanom je jediný list, v ktorom Pavol v úvode vynecháva vďa-kyvzdanie Bohu za duchovný stav adresátov a uistenie o modlitbe za nich. Okrem toho pred zvyčaj-ným rozdelením listu na náukovú a parenetickú (morálno-poučnú) časť podáva historický dôkaz o platnosti svojho evanjelia. List má teda tri hlavné časti:
Úvod (1-10):
a, Adresovanie a pozdrav (1,1-5).
b, Podnet na napísanie listu (1,6-10).
I. Historická časť: Pavlova obrana (1,11-2,21):
1. Pavlovo evanjelium pochádza priamo od Boha (1,11-24).
2. Pavlov apoštolát a jeho evanjelium uznali apoštoli v Jeruzaleme (2,1-10).
3. Pavol obhájil svoje evanjelium v spore s judaizátormi v Antiochii (2,11-21).
II. Náuková časť: spása prichádza skrze milosť a vieru, a nie zo skutkov podľa Zákona (3,1-4,31):
1. Výzva na Galaťanov; dôkaz o pôsobení Ducha medzi nimi (3,1-5).
2. Prvý dôkaz z Písma: Abrahámova viera a prisľúbenia jeho potomstvu (3,6-18).
3. Dočasná úloha Zákona (3,19-25).
4. Viera v Božie synovstvo (3,26-4,7).
5. Výstraha, aby Galaťania neupadli do starého otroctva (4,8-20).
6. Druhý dôkaz z Písma: dve zmluvy Agar a Sára (4,21-31).
III. Parenetická časť: uplatnenie kresťanskej slobody (5,1-6,10):
1. Prijať obriezku znamená odvrátiť sa od Krista (5,1-12).
2. Sloboda sa uskutočňuje v láske (5,13-15).
3. Skutky "tela" a kritériá života "v Duchu" (5,16-26).
4. rozličné napomenutia (6,1-10).
Záver (6,11-18).
Teologická náuka listu.
Historická časť listu je v podstate autobiografickou apológiou. Pavol v nej obhajuje pravosť svojho evanjelia a apoštolskú autoritu, s ktorou ho ohlasuje. Často sa pritom odvoláva na apoštola Petra. Stať 1,10-2,21 má za cieľ poukázať na to, že Pavol v ohlasovaní evanjelia nie je závislý od Petra , že sa svojou autoritou Petrovi vyrovná , a keď treba, je aj proti Petrovi . Treba však pripomenúť, že tzv. "antiochijský spor" s Petrom mal praktický, nie náukový ráz; išlo o otázku or-topraxe, a nie ortodoxie.
V náukovej časti Pavol argumentuje dôkazmi zo Starého zákona. Prvým dôkazom z Písma poukazuje Galaťanom na to, že Abrahámova viera a prisľúbenia jeho potomstvu boli predzvesťou Božieho plánu ospravodliviť pohanov skrze vieru v Ježiša Krista a že úlohou Zákona bolo iba udr-žiavať Židov vo viere v jedného Boha, v jeho prisľúbenia a v túžbe po Mesiášovi. Keď sa všetky prisľúbenia splnili v Kristovi, Zákon skončil svoju úlohu ako "vychovávateľ" . Týmto starozákon-ným dôkazom Pavol chcel Galaťanom poukázať na to, že pravé evanjelium je evanjelium bez zacho-vávania Zákona. Druhou argumentáciou z Písma , zakladajúcou sa na alegórii Abrahámových žien Sáry a Agary a ich synov Izáka a Izmaela, Pavol načrtol zmysel dvoch zmlúv. Tak ako Abrahám mal dvojaké potomstvo, aj Boh vzbudil synov Zákona a synov prisľúbenia.
V tretej parenetickej časti sa Pavol usiluje predísť chybnému chápaniu kresťanskej slobody, a preto zdôrazňuje , že sloboda evanjelia je darom a povolaním. Je to sloboda, ktorá angažuje celého človeka, a preto sa má prejaviť v celom jeho správaní, najmä v láske a v službe bratom, teda už nie v egoistickom postoji človeka, ktorý sleduje svoje prirodzené náklonnosti . V tejto časti vynikajú dva zoznamy: v jednom sa vypočítavajú skutky "tela" a v druhom sa vymenúvajú plody kresťan-ského života pod vedením Ducha .
V závere Pavol vlastnou rukou pripísal niekoľko slov, ktorými zhrňuje tému listu a končí krát-kym požehnaním, ktorého posledným slovom je láskavé oslovenie "bratia".
List Galaťanom je dôležitým dokumentom pre štúdium a správne pochopenie nielen dejín pr-votnej Cirkvi, ale aj protestantskej reformy, lebo v nej zohral dôležitú úlohu . V dnešnom ekume-nickom hnutí tento Pavlov spis a jeho relektúra môžu nemálo prispieť k zjednoteniu kresťanských cirkví.
List Filipanom
V štyroch listoch hovorí Pavol o svojich okovách alebo sa sám nazýva väzňom: V Liste File-monovi, Filipanom, Kolosanom a Efezanom. Preto sa tieto listy nazývajú "listami z väzenia". Pred-kladajú nám aj niektoré záhady: kde a kedy vznikli? Pochádzajú skutočne od Pavla? Do úvahy pri-chádzajú tri miesta: Efez, Cézarea, Rím. V týchto troch mestách bol Pavol vo väzení. Keďže väzenie bolo v Cézarei veľmi tvrdé a listy predpokladajú miernejšiu formu väzenia, prichádza do úvahy napí-sanie listov len v Efeze alebo v Ríme - mienka W. Trutwina.
List Filipanom nazývajú aj "dokumentom radosti" . List je znakom priateľstva medzi Pavlom a kresťanmi vo Filipách.
Adresát: Kresťanské spoločenstvo vo Filipách. Mesto ležalo na dôležitej rímskej ceste Via Egnatia, ktorá spájala hlavné mesto ríše Rím s Východom. Stalo sa "malým Rímom Orientu" Jeho obyvateľmi boli okrem Macedóncov rímski vojenskí vyslúžilci. Židov tam bolo málo, takže nemali ani synagógu, iba nejaké miesto na modlitbu vonku z mesta pri riečke Gangites .
Pavol navštívil Filipy na druhej misijnej ceste r. 50/51 a založil tam prvú kresťanskú obec na európskej pôde . Prvou kresťankou sa stala istá žena menom Lýdia , a s ňou aj iné ženy, ktoré neskôr zohrali dôležitú úlohu vo filipskej komunite . Počas tretej misijnej cesty Pavol navštívil Filipy ešte dvakrát: v jeseni r. 57 a na Veľkú noc r. 58 . Vo Filipách pravdepodobne napísal 2 Kor. Kresťania tejto malej cirkevnej obce pochádzali zväčša z pohanstva a vyznačovali sa osobitnou od-danosťou Pavlovi, takže jedine od nich prijal hmotnú podporu .
Okolnosti a cieľ listu.
Pavol je vo väzení a týmto listom ďakuje kresťanom vo Filipách za peňažnú pomoc, ktorú mu tam poslali prostredníctvom Epafrodita . Epafroditos u Pavla ťažko ochorel a po uzdravení ho apoštol poslal s týmto listom naspäť do Filíp . V liste podáva Filipanom správy o svojej situácii vo väzení , oznamuje im, že počíta so skorým prepustením na slobodu , ale najskôr k nim pošle Ti-motea .
Hoci vo filipskej kresťanskej obci nevznikli osobitné problémy, predsa nebola bez ťažkostí a nebezpečenstiev. Medzi kresťanmi vznikli určité napätia zapríčinené ctižiadosťou a nesvármi , boli vystavení vonkajšiemu prenasledovaniu a nebezpečenstvu hroziacemu zo strany judaizátorov . Pavol povzbudzuje Filipanov k svornosti, jednote, vytrvalosti a vernosti vo viere.
Rozdelenie a obsah listu.
Úvod (1,1-11):
a, Pozdrav (1,1-2).
b, Vďakyvzdanie (1,3-11).
I. Pavlove osobné správy a odporúčanie Filipanom (1,12-3,1a):
1. Osobné správy o Pavlovej situácii (1,12-26).
a, Väzenie a ohlasovanie evanjelia (1,12-18).
b, Ochota k službe (1,19-26).
2. Odporúčanie Filipanom (1,27-2,18):
a, Vytrvalosť vo vonkajších protivenstvách (1,27-30).
b, Výzva k svornosti a pokore (2,1-4).
c, Príklad poníženého a povýšeného Krista (2,5-11).
d, Svedectvo kresťanov v pohanskom prostredí (2,12-18).
3. Informácie o Timotejovi a Epafroditovi (2,19-3,1a):
a, Timotejovo poslanie (2,19-24).
b, Epafroditov návrat (2,25-3,1a).
II. Výtraha pred bludármi a výzva k svornosti a radosti (3,1b-4,9):
1. Výstraha pred judaizátormi (3,1b-11).
2. Výzva k trvalému pokroku podľa Pavlovho príkladu (3,12-16).
3. Výstraha pred libertínmi (3,17-4,1).
4. Výzva k svornosti, pokoju a radosti (4,2-9).
III. Vyjadrenie vďaky za prijatú podporu (4,10-20).
Záverečný pozdrav (4,21-23).
Literárna jednota listu.
Biblisti už niekoľko desaťročí diskutujú o literárnej jednote Listu Filipanom, t.j. o tom, či dnešný spis bol pôvodne jeden list, alebo či vznikol neskorším spojením viacerých samostatných lis-tov adresovaných filipskej kresťanskej obci. Tento literárnokritický problém sa zakladá na konštato-vaní, že myšlienkový postup listu je na dvoch miestach prerušený: 3,1b - vážna výstraha pred judai-zátormi - a 4,10 - vďaka za poslanú podporu. Okrem toho sa v liste odzrkadľujú viaceré rozdielne situácie filipskej komunity i samého Pavla, tvoriace pozadie spisu:
ÄV hl. 1-2 je Pavol vo väzení a filipská kresťanská obec nie je vystavená nijakému von-kajšiemu nebezpečenstvu,
Äkým v 3. hlave niet ani zmienky o Pavlovom väzení a cirkev vo Filipách je ohrozená Pav-lovými protivníkmi .
Na základe týchto štylistických a obsahových rozdielov mnohí biblisti zastávajú hypotézu o viacerých listoch , ktoré Pavol údajne napísal Filipanom a neznámy redaktor po Apoštolovej smrti spojil do jedného listu. V chronologickom poradí by šlo o tieto listy:
Flp A:4,10-20ïakovný list za podporu
Flp B:1,1-3,1a; + 4,2-7.21-23list z väzenia
Flp C:3,1b-4,1.8-9polemický list
Biblista Pokorný uvádza tento ďalší argument: Biskup Polykarp zo Smyrny začiatkom 2. stor. doporučil Filipanom, aby dôkladne čítali listy, ktoré im písal apoštol Pavol , vedel teda, že ich bolo viac. Ďalej hovorí, že za to, že ide o zbierku 2 alebo 3 listov, hovorí dnes väčšina biblis-tov .
Jozef Heriban sa domnieva, že proti týmto hypotézam, zakladajúcich sa iba na vnútorných argumentoch, zástancovia literárnej jednoty Listu Filipanom zdôrazňujú skutočnosť, že v dlhej histórii výkladu tohto listu nebolo nijakej pochybnosti o tom, že List Filipanom bol pôvodne jeden list, a že ho Pavol napísal z väzenia. Poukazujú aj na takmer nevyriešiteľný problém: Prečo došlo k údajnej redakcii a z akého dôvodu boli údajné hypotetické listy okyptené o úvody a spojené do jedného lis-tu? Štylistické a myšlienkové ruptúry možno vysvetliť tým, že Pavol potreboval na napísanie listu nie-koľko dní, počas diktovania dostal pravdepodobne nové správy o situácii vo filipskom spoločen-stve, ktoré vyžadovali, aby k nim zaujal postoj. Treba zvlášť zdôrazniť, že v dnešnej forme Listu Fi-lipanom sú viaceré motívy, ktoré poukazujú na jeho jednotu, ako je napr. téma radosti , paraleliz-mus myšlienok a rozličných termínov v statiach 2,6-11 a 3,20-21, zmienky o súženiach, ktoré musel Pavol znášať i Filipania a iné.
Miesto a čas napísania listu
Existuje viacero mienok. Ako sme spomenuli vyššie, keďže list bol napísaný vo väzení, pri-chádzajú do úvahy tri mestá: Rím, Cézarea a Efez. Zmienka o Pretóriu a pozdravy tých, "čo sú z cisárovho domu" , by svedčili o väzení v Ríme. Toto bola tradičná mienka biblistov; podľa nej bol list napísaný okolo roku 61-62. Avšak vzdialenosť medzi Rímom a Filipami , časté styky Filipanov s Pavlom a neskorá redakcia listu, ktorú táto mienka predpokladá, sa nezhodujú s údajmi uvede-nými v liste. Pre tieto dôvody je nepravdepodobný aj názor niektorých autorov, že list bol poslaný z väzenia v Cézarei okolo r. 59.
P. Pokorný píše, že v dodatkoch k byzantským rukopisom a v doplnku k Vatikánskemu kódexu čítame, že tento list bol napísaný v Ríme. Vychádza sa tu z knihy Sk, kde sa o Pavlových väzeniach píše len v súvislosti s Cézareou Prímorskou a s Rímom. Slová o Pretóriu a cisárskom dvo-re by mohli nasvedčovať tomu, že by šlo o Rím. Avšak latinské slovo praetorium označovalo aké-koľvek sídlo vyššieho rímskeho úradníka alebo vojenského veliteľa. Keď k tomu pripojíme opera-tívnosť spojenia medzi Pavlom a Filipanmi, Rím ako miesto vzniku listu je prakticky vylúčený.
Preto už dlhšiu dobu prevažuje ako miesto vzniku Listu Filipanom Efez...
Jozef Heriban uzatvára : Dnes prevažný počet odborníkov zastáva názor, že list bol napísa-ný vo väzení v Efeze r. 56-57. Ťažkosti, s ktorými sa Pavol v Efeze stretol a nebezpečenstvá živo-ta, ktoré tam podstúpil , sú v súlade s údajmi v Liste Filipanom. túto mienku potvrdzuje aj zeme-pisná blízkosť, časté cestovanie medzi Filipami a Efezom, ktoré bolo možné vykonať v priebehu jedného týždňa a príznačná rečová a obsahová podobnosť s veľkými náukovými listami, najmä s 2 Kor. O "pretóriu" viď vyššie. K "cisárovmu domu" sa počítali aj otroci a prepustenci, o ktorých svedčia náhrobné nápisy objavené v Efeze.
Teologický a duchovný význam listu
Tento list spolu s Listom Filemonovi má najviac znakov, ktoré sú charakteristické pre literárny druh listu. Pavol v ňom nepreberá dôležité teologické témy , ani nepodáva riešenie naliehavých otá-zok kresťanského života . Filipská obec tiež nebola bez ťažkostí. List Filipanom má príležitostný a dôverný ráz: je to úprimný rozhovor medzi otcom a deťmi, z ktorého vyžaruje pokoj a radosť.
V liste nechýbajú výroky a state s hlbokou teologickou náplňou. Osobitnú zmienku si zasluhu-je kristologický hymnus : "On, hoci má Božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého..." Hoci mnohí biblisti pokladajú jeho text za Pavlovu skladbu, na základe najnovších literárnokritických bádaní sa prišlo k záveru, že ide pravdepodobne o pred-pavlovský liturgický hymnus, ktorý sa používal v liturgii prvotnej Cirkvi. Pavol ho cituje v Liste Fili-panom, aby na Kristovom príklade motivoval a teologicky podložil svoje výzvy k jednote, svornosti a pokornému vnútornému postoju, aký mal Ježiš Kristus. Tento postoj je v hymne vyjadrený po-jmom kénosis . Stať 2,1-4.5-11 je dôkazom neobyčajnej Pavlovej schopnosti použiť hlboké teo-logické pravdy ako podnet ku kresťanskému životu.
V tomto zmysle Pavol predstavuje kresťanom seba samého ako vzor života, ktorého cen-trum je Kristus, najmä keď zdôrazňuje, že je služobníkom Ježiša Krista , že pre neho "žiť je Kris-tus" , že je uväznený pre Krista , že Kristus je oslávený v jeho tele , že pre neho sa vzdal všet-kých výsad a predností a že všetko môže znášať v Kristovi, ktorý ho posilňuje . Pavol vyznáva, že Ježiš Kristus sa ho zmocnil a že túži po tom, aby sa Kristovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie opäť uskutočnili v jeho živote až do dňa, keď bude navždy s Kristom . Pavol túži po Filipanoch "srdcom Krista Ježiša" a kladie im pred oči zmýšľanie Ježiša Krista .
List Kolosanom
Ďalším z "listov z väzenia" je List Kolosanom. Ako spoluodosielateľ je aj v tomto liste uvede-ný Timotej, podobne ako v 1 a 2 Kor, Flp a 1 a 2 Sol. Kto je adresátom tohoto listu? Kolosy bolo staroveké mesto v juhozápadnej Frígii asi 200 km na východ od Efezu. Spolu so susednými mestami Hierapolom a Laodiceou bolo centrom výroby látok a farbenia vlny. Hoci Pavol na svojej tretej misijnej ceste prešiel celou Frígiou , zdá sa, že nikdy osobne neohlasoval evanjelium v Kolosách . Tamojšiu kresťanskú obec založil jeho spolupracovník Epafras a neskoršie ju spravoval Archip-pos . Význačnejšími osobnosťami tohoto spoločenstva boli Filemon a Onezimos . Kresťania tu boli zväčša pohanského pôvodu Frígovia a Gréci; obrátených zo židovstva bolo málo. Cirkev v Kolosách sa schádzala v súkromných domoch. Osobitne sa spomína dom Nymfy a dom Filemo-na .
Obsah a rozdelenie
1,1-2 úvod;
1,3-23 Modlitba vďaky a príhovoru: zahŕňa ako príklad vďakyvzdania hymnus s dvoma slo-hami a medzispevom . Oddiel je uzatvorený parenézou.
1,24-2,5 Autorita apoštola: Spása sa viaže s apoštolským ohlasovaním, ktoré sa koná verej-ne.
2,6-23 Téza o pravom a falošnom privlastnení spásy a jej zdôvodnenie .
3,1-4,6 Parenéza za nový život : začína všeobecným napomenutím, ktoré je odvodené pria-mo z tézy a pokračuje konkrétnymi napomenutiami jednotlivých skupín (žien, mužov, detí, rodičov, otrokov a ich pánov).
4,7-18 Záverečné poznámky a pozdravy; výzva, aby tento list bol prečítaný Laodicejčanom; Pavlov vlastnoručný pozdrav.
Do mladej cirkvi v Kolosách sa votreli falošní učitelia, ktorí hlásali teoretický i praktický synkretizmus . Vyhlasovali sa za "osvietených" kresťanov a vo svojej "filozofii" učili uctievanie anjelov a najmä "živlov sveta", t.j. kozmických mocností, ktoré riadia svet . Podľa ich učenia tieto mocnosti sú nielen pôvodcami kozmu, ale vládnu aj nad človekom, určujú jeho životné osudy a udeľujú spásu a nesmrteľnosť tomu, kto ich uctieva s "poníženosťou" a askézou a pritom sa usiluje vstúpiť do spoločenstva s nimi prostredníctvom videní . Z asketického hľadiska vyžadova-li umŕtvovanie a prísnosť voči telu , aby sa tak od neho oslobodili. Kládli veľký dôraz na za-chovávanie určitých sviatkov, nov mesiaca a soboty . Týmito pomýlenými ideami falošní učitelia uberali Kristovi na prvenstve i na jeho zvrchovanom a ústrednom postavení a znehodnocovali účinky jeho vykupiteľského diela.
Okolnosti a cieľ listu
Epafras informoval Pavla vo väzení o stave cirkvi v Kolosách. Okrem dobrých správ prinie-sol informácie o bludnom učení, ktoré medzi veriacimi začali šíriť falošní učitelia. Na základe týchto správ napísal Pavol Kolosanom list, aby ich vystríhal pred nebezpečenstvom omylov vo viere a v kresťanskom živote a aby ich utvrdil v apoštolskom učení, ktoré im od začiatku ohlasoval Epafras . Pavol používa terminológiu falošných učiteľov, aby tým jasnejšie poukázal na ich pomýlené názory a aby ho Kolosania mohli lepšie pochopiť.
Otázka autenticity
- jazyk, teológia, obraz apoštola Pavla
Reč Listu Kolosanom má mnoho spoločného s jazykom autentických Pavlových listov. Ale predsa v porovnaní s nimi sú vety v gréckom origináli nápadne dlhé, sú preťažené vedľajšími vetami, sú plné paronomázií , polysyndet a pleonazmov . Tieto prvky sa nachádzajú aj v autentických Pavlových listoch, ale v Liste Kolosanom je ich nápadne veľa. Podobne slovná štatistika vykazuje veľa slov, ktoré sa vyskytujú len v tomto liste. Niektoré monografie, týkajúce sa Listov Kolosanom a Efezanom, poukazujú ešte na iné štylistické zvláštnosti.
J. Heriban uvádza konkrétnejšie : V liste je použitých 33 neologizmov, ktoré sa v iných tex-toch Nového zákona nevyskytujú ; 15 z nich nepoužil ani Pavol v iných svojich listoch. Prekvapuje aj to, že v liste chýbajú niektoré charakteristické pojmy Pavlovej teológie ako "zákon", "ospravodli-venie", "spravodlivosť", "sloboda", "hriech" a "spása". Štýl listu je často ťarbavý a rozvláčny, vetné konštrukcie sú nejasné .
Z teologického hľadiska treba vyzdvihnúť, že Kristológia Listu Kolosanom je v rozvinutejšom štádiu: Kristus je prostredníkom a udržovateľom stvorenia , skrze neho je všetko (aj "na nebi") zmierené s Bohom . On je "hlavou tela, Cirkvi" .
Rozhodujúcim argumentom proti Pavlovmu autorstvu je teológia a predovšetkým eschato-lógia týchto listov. Posledným závažným argumentom proti Pavlovmu autorstvu je obraz Apoštola. Chýbajú konkrétne údaje o jeho väznení i o jeho plánoch. Je charakterizovaný len ako ten, kto bol poslaný hlásať evanjelium atď.
Rozhodujúcim argumentom v prospech Pavlovej autorskej autentickosti je úzky vzťah me-dzi Kol a Flm, ktorý sa všeobecne pokladá za protopavlovský spis. Pavol je vo väzení, môže však prijímať návštevy; osoby, ktoré pozdravuje, sú tie isté ; v oboch listoch sa hovorí o poslaní Onezi-ma a apeluje sa na Archippa .
List Kolosanom bol podľa viacerých biblistov napísaný počas Pavlovho väzenia v Ríme . Pravdepodobnejšia je však mienka, že bol poslaný z Cézarey v r. 58-60. Doručiteľom listu bol Ty-chikus , kým Epafras ostal s Pavlom ako dobrovoľný spoluväzeň, aby mu pomáhal .
Teologický a duchovný význam
V rámci obsahovej koncepcie listu možno zistiť niekoľko menších literárnych jednotiek. V ná-ukovej časti má ústredné miesto kristologický hymnus : "On je obraz neviditeľného Boha, prvo-rodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi..." a fragment kristologického vyznania viery : "Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám..."
V morálno-poučnej časti sú použité tzv. katalógy nerestí a čností , ako aj rodinné pravid-lá .
Spomenutý kristologický hymnus podáva ústrednú tému celého listu a zároveň je akoby synté-zou teológie Listu Kolosanom. Pavol ohlasuje všeobecný a definitívny primát Krista, ktorý svojou stvoriteľskou činnosťou a vykupiteľskou obetou sa stal hlavou všetkého, aj kozmických moc-ností . Kristus je teda zvrchovaným Pánom všetkého, "čo je na zemi i na nebi" .
Duchovné posolstvo Listu Kolosanom spočíva v optimistickom chápaní všetkých skutočností. Takéto chápanie sa zakladá na kristocentrickom svetonázore, že Kristus je Pánom sveta a dejín. List Kolosanom bol vždy pre Cirkev prameňom sily a odvahy pre Cirkev. Iba Kristus a jeho posolstvo zaručuje všetkým ľuďom pravú slobodu a rešpektovanie ich ľudskej dôstojnosti.
Poznámka k Listu Kolosanom
Medzi Listom Kolosanom a Efezanom je pravdepodobne istý vzťah závislosti. Takmer 2/3 Listu Kolosanom majú obsahovú obdobu, v Liste Efezanom a skoro 1/2 sa zhoduje takmer doslov-ne . Niektorí protestanti sa snažia dokázať, že List Efezanom vychádza z Listu Kolosanom ako z predlohy, ktorá je rozvinutá a zovšeobecnená.
List Filemonovi
Adresát. List je adresovaný zámožnému a váženému občanovi v Kolosách Filemonovi . Podľa tohto listu bol hlavou početnej domácnosti, mal otrokov a veľký dom, v ktorom sa zhromaž-ďovala koloská kresťanská obec . Pavol ho počas svojho pobytu v Efeze obrátil na kresťanskú vieru . Filemon sa ako kresťan vyznačoval veľkou láskou voči veriacim , apoštolskou činnosťou a oddanosťou Pavlovi, ktorý ho nazýva svojím spolupracovníkom . Jeho manželka Apfia bola kresťankou a jeho syn Archippos bol v neprítomnosti Eppafra predstaveným cirkvi v Kolosách .
Okolnosti a cieľ listu
Predmetom tohto Pavlovho listu z väzenia je prípad Onezima, Filemonovho otroka, ktorý od neho utiekol, zapríčinil mu značnú škodu a našiel útočište u Pavla. Pavol ho priviedol k viere, takže ho pokladá za svojho "syna" a rád by si ho ponechal ako pomocníka , nechce však nič robiť bez Filemonovho súhlasu, a preto sa rozhodol poslať mu Onezima naspäť s prosbou, aby ho prijal ako brata v Pánovi . V tomto sprievodnom liste Pavol žiada Filemona, aby Onezima prijal ako jeho samého , a uisťuje ho, že je ochotný zaplatiť prípadné škody, ktoré mu otrok svojím úte-kom zapríčinil . Nežiada od neho aby úplne oslobodil Onezima, ale nepochybuje o tom, že Filemon "urobí viac", ako Pavol žiada . Apoštol posiela Onezima naspäť spolu s Tychikom, doručiteľom Listu Kolosanom .
Miesto a čas napísania listu
Sú tie isté ako v prípade Listu Kolosanom. Pavol ho napísal počas svojho väzenia v Ríme v r. 61-63, alebo pravdepodobnejšie v Cézarei r. 58-60. O jeho autentickosti niet ani najmenšej po-chybnosti a je pravdepodobne jediným listom, ktorý Pavol napísal vlastnou rukou .
Rozdelenie listu
List Filemonovi má zo všetkých Pavlových listov najlepšie zachovanú formu starovekých súkromných listov. Jeho štruktúra je jednoduchá:
1-3 Pozdrav.
4-7 Vďakyvzdanie za Filemonovu vieru a lásku.
8-21 Prosba za pokrsteného otroka Onezima.
23-25 Pozdravy a požehnanie.
Hoci je list adresovaný jednotlivcovi a jeho obsahom je prípad otroka utečenca, Pavol mu dá-va aj ekleziálny rozmer. List je určený aj cirkvi, ktorá je vo Filemonovom dome a otrok Onezimos je zverený láskavosti ostatných bratov vo viere. List je teda ozajstným Pavlovým apoštolským listom. Apoštol je verný svojmu pastoračnému poslaniu a rieši Onezimov problém podľa zásad viery a lás-ky .
List Filemonovi prezrádza mimoriadnu ľudskosť apoštola Pavla, predovšetkým jeho neoby-čajne jemný takt, srdečnosť, láskavosť, schopnosť ohľaduplne zaobchádzať s ľuďmi.
Náboženský význam listu
List je cenným historickým dokumentom, svedčiacim o pokuse kresťanstva riešiť zložitý prob-lém otroctva: nie revolúciou, ale radikálnou vnútornou premenou v osobných vzťahoch medzi otrok-mi a ich vlastníkmi. Evanjeliová zvesť nie je revolučným posolstvom v modernom zmysle slova. Ne-mení svet násilnou revolúciou, ale evolúciou, postupnou premenou na základe kresťanskej lásky.
List Efezanom
Efez a kresťanská obec v Efeze
Grécke mesto Efez na západnom pobreží Malej Ázie bolo hospodárske a kultúrne stredisko, v ktorom sa zbiehali obchodné cesty, ako aj rôzne civilizácie a náboženstvá Východu a Západu. Od r. 133 pred Kr. bol Efez hlavným mestom rímskej provincie Ázia. Obyvateľstvo bolo zmiešaninou Grékov, príslušníkov maloázijských národov a Židov. Vládol tu veľký blahobyt, ale aj orientálna a grécka nemravnosť, podporovaná kultom efezskej Artemidy /=Diany/; jej nádherný chrám bol jed-ným zo siedmich divov starovekého sveta. Sošky tejto orientálnej bohyne plodnosti a zobrazenia jej chrámu sa používali ako ochranné amulety vo všetkých krajinách Stredomoria. Z ich výroby ťažili obrovské zisky najmä zlatníci a obchodníci . Svetoznáme boli aj "efezské zaklínacie formuly" s ma-gickými výrokmi a čarami .
Pavol sa v Efeze zastavil na konci svojej druhej misijnej cesty (asi r.52), položil prvé základy kresťanskej obce a zanechal tam Akvilu a Prisku, aby pokračovali v ohlasovaní evanjelia . Medzi-tým prišiel do Efezu istý Žid, menom Apollo, výrečný a zbehlý v Písmach. Akvila a Priska ho dô-kladnejšie poučili vo viere v Ježiša Krista, ktorého potom horlivo ohlasoval v Korinte .
Počas tretej misijnej cesty apoštola Pavla sa Efez stal strediskom jeho misionárskej činnosti. Pobudol tam vyše dvoch rokov. Kázal v synagóge a v škole istého Tyranna . Počas svojho pobytu v Efeze Pavol napísal Prvý list Korinťanom a pravdepodobne aj List Galaťanom a Filipanom. Ľaho-stajnosť pohanov, nepriateľstvo Židov a najmä silne zakorenený kult bohyne Artemidy boli veľ-kou prekážkou evanjelizácie v Efeze. Zlatník Demeter spolu s inými výrobcami sošiek a chrámikov Artemidy pobúril proti Pavlovi celé mesto, takže Apoštol musel odtiaľ odísť .
Keď sa Pavol vracal z tretej misijnej cesty do Jeruzalema, v Efeze sa ani nezastavil. Predsta-vených efezskej cirkvi si zavolal do Milétu, aby sa s nimi rozlúčil . Podľa všetkého v Efeze bola kresťanská obec lepšie organizovaná ako v iných prvokresťanských spoločenstvách.
Neskôr Pavol poveril Timoteja, aby riadil cirkev v Efeze . Na konci l.storočia sa cirkev v Efeze spomína ako jedna zo siedmich cirkví, ktorým sú adresované výčitky v Knihe zjavenia . Podľa starej tradície sa v Efeze zdržiaval a zomrel apoštol Ján. Legendárna je však správa o smrti Ježišovej matky Márie v Efeze. V čase kristologických sporov bol Efez javiskom viacerých synodál-nych zhromaždení; najvýznamnejším z nich bol Tretí ekumenický koncil r.431, na ktorom bola vyhlá-sená základná mariánska dogma, že Panna Mária je Matkou Božou (Bohorodičkou).
Adresáti listu
Tento spis, patriaci do skupiny Pavlových listov z väzenia, sa od konca 2.stor. označuje ná-zvom "List Efezanom", ale výraz "v Efeze" (1,1), označujúci adresátov, chýba v najstaršom papyru-sovom rukopise (P46) zo začiatku 3.stor., obsahujúcom Pavlove listy, ako aj v niektorých dôležitých majuskulných kódexoch (Vatikánskom a Sinajskom). V Marcionovom kánone, pravdepodobne na základe údaja v Kol 4,16, sa tento list uvádza pod názvom List Laodicejčanom. Je pozoruhodné, že v liste chýbajú bližšie údaje o adresátoch, konkrétne poukazy na miestne pomery a osobné pozdravy predstaviteľom cirkevnej obce. Podľa 1,15n. Pavol nepozná adresátov osobne. Z toho vyplýva, že pravdepodobne nejde o spis poslaný pôvodne do Efezu, kde podľa Sk 19,1-20,6.17-38 Pavol pô-sobil vyše dvoch rokov. Preto väčšina súčasných vedcov pokladá tento spis za Pavlov okružný list viacerým kresťanským obciam, ktorým ho mal doručiť Tychikus . V úvodnom pozdrave po slove "svätým" bola pravdepodobne medzera a do nej sa vpisoval názov cirkevnej obce, ktorej mal byť tento okružný list doručený.
Biblista Petr Pokorný zhodne tvrdí, že o pôvodnom určení tohoto listu sa rozvinulo mnoho diskusií a bolo vyslovené mnoho hypotéz, z ktorých najväčší ohlas mala hypotéza o okružnom liste, do ktorého sa vpisovalo miesto určenia. Zároveň však uvádza, že formulácia preskriptu v najstaršom zachovanom zázname Listu Efezanom nasvedčuje, že ide o všeobecný list, adresovaný celej Cir-kvi, alebo aspoň širšiemu okruhu čitateľov, ku ktorým patrili obyvatelia Laodicei a Hierapolis. Preto-že šlo o Ázijskú provinciu, je veľmi pravdepodobné, že sem patrili aj Efezania. Avšak autorovi šlo o to, aby sa tento všeobecný list rozšíril do celej Cirkvi, a tak ho aj koncipoval. Tradícia o spojení tohoto listu s Efezom môže mať teda aj historické jadro, ale literárne a teologicky ide o všeobecný list.
Cieľ listu
Cieľom listu je priviesť čitateľov k lepšiemu poznaniu Božieho plánu spásy v Kristovi pouká-zaním na to, že Božie prisľúbenia sa uskutočnili začlenením pohanov do nového Božieho ľudu čiže Cirkvi. Táto ústredná téma je v liste vyjadrená odborným výrazom "tajomstvo" (gréc. mysterion), ktorého zmysel a hlbokú teologickú náplň výstižne syntetizuje Pavlov výrok: "Kristovo tajomstvo /.../ v iných pokoleniach nebolo ľuďom známe tak, ako sa teraz v Duchu zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom: že totiž pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi skrze evanjelium" 3,5n. V zmysle tohto tajomstva sa musia kresťania z pohanstva usilovať, aby „dospeli k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ 4,13; Ide teda o správne chápanie a lepšie uskutočnenie toho, čo pre kresťana znamená Kristova Cirkev a život v Cirkvi.
E. J. Goodspeed vyjadril v tridsiatych rokoch hypotézu, že List Efezanom je zhrnutím Pav-lovho odkazu a vznikol ako predhovor k vtedajšej zbierke Pavlových listov. Táto mienka síce vy-svetľuje všeobecný ráz Listu, ale zostáva nevysvetlené, prečo teda List Efezanom v žiadnom súbore nie je na prvom mieste. Preto sa hypotéza o „zhrnutí Pavlovho odkazu“ neujala.
Pokorný zastáva názor, že List podáva pavlovský model riešenia otázok, ktoré boli aktuálne v dobe napísania Listu - teda v dobe 2. Generácie kresťanov . Z celého Listu plynie, že jeho adresáti boli ohrození predovšetkým synkretizmom . Synkretizmus bol problémom všetkých vtedajších veľkých miest. Efez bol správnym strediskom Rímskej provincie Ázie. Ako sme uviedli vyššie, bol strediskom kultu bohyne Artemidy, ktorý sa spájal so známym kultom cisárov . V Liste Efezanom sa hovorí o „nebeských mocnostiach“ podobne ako v Liste Kolosanom. V staroveku bola existencia týchto mocností odvodzovaná od vplyvu astrálnych telies a ľudia si ich predstavovali ako bytosti. Nám sa to zdá samozrejme nevedecké, ale predsa šlo o určité vyjadrenie reálneho rozmeru týchto skutočností, ktorý súdobá veda nevedela inak vyjadriť. O tom, že kresťania sa takýmito vplyvmi cítili ohrozovaní alebo priťahovaní pohanskými praktikami, ktoré sľubovali, že s týmito mocnosťami sa dá aj manipulovať, svedčia zmienky o „magických papyrusoch“ v Efeze . Je síce pravdepodob-né, že vtedajší kresťania sa nevrátili k mágii a k iným náboženským praktikám, ktoré vykonávali predtým, ako prijali vieru, ale je rovnako pravdepodobné, že mohli byť zvádzaní hnutiami, ktoré proti nim nevystupovali nepriateľsky a sľubovali im, že s ich pomocou je možné ovládnuť nadosobné bytosti . Príkladom takýchto hnutí bola napríklad gnóza. Toto hnutie sa vedelo veľmi rýchlo pri-spôsobiť kresťanským obciam, preniknúť do nich a vydávať sa za „vyšší výklad“ kresťanskej viery. V Liste Efezanom sa hovorí o obrane proti práve takémuto nebezpečiu.
Rozdelenie a obsah listu
Úvod a pozdrav 1,1-2.
I. Náuková časť: tajomstvo spásy, zjavené a uskutočnené v Kristovi 1,3-3,21:
1. Tajomstvo ukryté od večnosti 1,3-23:
a. Chválospev na Boží plán spásy 1,3-14.
b. modlitba za poznanie spásy 1,15-23.
2. Tajomstvo zjavené Cirkvi 2,1-22.
a. Prechod zo smrti do života 2,1-10.
b. Zjednotenie Židov a pohanov Kristovi 2,11-22.
3. Pavol-služobník Kristovho tajomstva 3,1-13.
4. Pavlova modlitba za veriacich a doxológia 3,13-21.
II. Parenetická (morálno-poučná) časť: výzva, aby kresťania žili zodpovedne svojmu povola-niu v Kristovi 4,1-6,20:
1. Všeobecné povinnosti 4,1-5,20:
a. Výzva na jednotu v Cirkvi 4,1-16.
b. Starý a nový človek 4,17-24.
c. Povinnosti voči blížnemu 4,25-5,2.
d. Žite ako deti svetla 5,3-20.
2. Rodinné povinnosti 5,21-6,9:
a. Povinnosti manželov 5,21-33.
b. Povinnosti jednotlivých členov rodiny 6,1-9.
3. Život kresťanov je boj: kresťanská výzbroj 6,10-20.
Záver 6,21-24
Literárne zvláštnosti listu
List Efezanom má iba vonkajšiu formu listu (úvod a záver). Z literárneho hľadiska sa podobá skôr reči alebo homílii. Jeho štýl je slávnostný, miestami až hymnický a liturgický . V parenetickej časti prevládajú state katechetického rázu patriace k literárnemu druhu katalógov nerestí a čnosti a rodinných pravidiel .
Ako sme už spomenuli, zjavná je podobnosť výrazov a myšlienok v Liste Efezanom a v Liste Kolosanom. Tretina slov Listu Kolosanom sa vyskytuje v Liste Efezanom a z celkového počtu 115 veršov Listu Efezanom 73 sú slovné paralely s textom Listu Kolosanom.
V obidvoch listoch sú tieto spoločné prvky: štruktúra jednotlivých častí, niektoré parenetické state , teologické pojmy (napr. „tajomstvo”, „plnosť”, „Kristovo telo“), symboly (napr. Kristus-hlava Cirkvi, Cirkev-Kristovo telo, starý a nový človek), ako aj rodinné pravidlá a mravné ponauče-nia. Podľa mienky odborníkov List Efezanom závisí od Listu Kolosanom, rozvádza a spracúva jeho hlavné témy. Kým List Kolosanom vyzdvihuje osobu a dielo Ježiša Krista, List Efezanom venuje o-sobitnú pozornosť Kristovej Cirkvi.
Pre spomenuté literárne a teologické zvláštnosti Listu Efezanom biblisti ešte stále diskutujú o autentickosti Pavlovho autorstva. Viacerí pokladajú za pravého autora spisu jedného z Pavlových učeníkov z druhej generácie ; napísal ho vraj v r. 80-95 v Efeze. Väčšina odborníkov však zastáva názor, že list napísal Pavol za pomoci nejakého sekretára počas svojho väzenia v Ríme (r.61-63) alebo pravdepodobnejšie v Cézarei (r.58-60), krátko po napísaní Listu Kolosanom.
Teologický význam listu
Ústrednou témou listu Efezanom z teologického hľadiska je všeobecná Cirkev, skladajúca sa zo Židov a pohanov. Jej hlavou je Kristus. Je pozoruhodné, že výraz “Cirkev” (gréc. ekklesía) sa v liste používa výlučne v zmysle univerzálnej Cirkvi , kým v ostatných Pavlových spisoch tento výraz označuje celú Cirkev i miestne cirkevné obce. Cirkev je zobrazená ako “Kristova nevesta” : Kris-tus je jej hlavou (v.23), miluje ju a samého seba vydal za ňu (v.25), aby bola svätá a nepoškvrnená (vv.26n.); preto je mu Cirkev zaviazaná poslušnosťou a vernosťou (v.24).
Medzi charakteristické črty teológie Listu Efezanom patrí to, že “Kristovo tajomstvo” alebo lepšie “tajomstvo Krista” nie je sám Kristus , ale zjednotenie Židov a pohanov v Kristovom tele . Dôraz sa kladie na Krista zmŕtvychvstalého a osláveného, ale chýbajú zmienky o jeho druhom prí-chode, často sa vyskytujúce v ostatných Pavlových listoch.. Náuka o manželstve je dôkladnejšia a je predstavená v pozitívnejšom svetle ako v Prvom liste Korinťanom , kde je Pavlov výklad pod-mienený myšlienkou na blízku parúziu Pavlova osoba je v liste zidealizovaná podľa stereotypných vzorov “Kristovho väzňa” a “Kristovho apoštola”, povereného ohlasovať tajomstvo Božieho plá-nu spasiť pohanov .
Biblista Petr Pokorný píše, že na základe zmienky o „magických papyrusoch“ v Efeze možno usúdiť, čím boli kresťania v Efeze ohrozovaní. Je síce pravdepodobné, že vtedajší kresťania sa už k mágii a k iným náboženským praktikám nevrátili, ale mohli byť zvedení hnutiami, ktoré nevy-stupovali proti nim nepriateľsky a sľubovali im, že s ich pomocou je možné vysporiadať sa s „nado-sobnými bytosťami“. Modelom takéhoto hnutia bola gnóza. Z gnostických textov sa môžeme dozve-dieť, ako sa toto hnutie vedelo rýchlo prispôsobiť existencii kresťanských obcí, preniknúť do nich a vydávať sa za „vyšší výklad“ kresťanskej viery. Svojim odstupom od sveta a únikovou životnou praxou však predstavovalo vážne nebezpečenstvo pre pravú vieru.
Do tohto obrazu zapadá to, čo čítame v Liste Efezanom o obrane proti nebezpečenstvu. Ho-vorí sa tu o jednote bez toho, aby boli spomenutí tí, ktorí túto jednotu narúšajú. Nejde teda o al-ternatívu jednota - rôznosť, ale o protiklad jednoty v Kristovi a nejakej inej, falošnej jednoty. Roz-vinutá parenéza so zapracovaným „domácim poriadkom“ má zabrániť nezodpovednosti a únikovosti vo vzájomných vzťahoch. Dôraz na spoločenstvo Cirkvi ako Kristovho tela má pripomenúť, že spojenie s Kristom možno dosiahnuť práve uprostred tohto spoločenstva a nie mystickou špekulá-ciou. Zodpovedá tomu aj Pavlova rozlúčka so staršími v Efeze . Pavol tu pripomína, že jeho učenie neobsahovalo žiadnu tajnú zložku, ktorú by, ako neskôr gnostici, zveroval len zasvätencom , varuje ich pred zvodmi a zdôrazňuje im význam konkrétnej sociálnej zodpovednosti. Hovorí: „...treba takto pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; lebo on povedal: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať.““ Takmer rovnaké slová nájdeme v Liste Efezanom . Tento výraz kresťan-skej zodpovednosti si nemôže nevšimnúť ten, kto si myslí, že zmysle jeho ľudského poslania je v ú-niku zo sveta do duchovnej oblasti. Tým sa vlastne iba prispôsobuje mocnostiam, z vlády ktorých sa chcel vyslobodiť.
Význam Listu Efezanom je v tom, že popri Liste Rimanom podáva náukovú syntézu Pavlovej teológie, a preto ho často definujú ako “Apoštolov testament”, “kľúč k pavlinizmu” alebo “sapien-ciálnu úvahu o tajomstve Krista”. Jeho náčrt kresťanského života v rodine a spoločnosti, zakladajúci sa na láske medzi Kristom a Cirkvou, je dôležitým posolstvom aj pre dnešné časy.
Pastorálne listy
Ide o spoločné označenie listov, ktoré sú adresované dvom najbližším Pavlovým spolupracov-níkom: Timotejovi a Títovi . Sv. Tomáš Akvinský označil 1. List Timotejovi ako pastoračný poria-dok, ale spoločné označenie „pastorálne listy“ pochádza až z 18. stor. Obsahujú rozličné pokyny pre život, organizáciu a správu cirkevných obcí a pre pastoračnú činnosť ich predstavených. Sú dô-ležitým svedectvom o počiatočnom formulovaní článkov viery, o katechéze v prvotnej Cirkvi a o jej hierarchickom zriadení. Na základe týchto osobitných historicko-teologických vlastností Pastorál-nych listov viacerí protestantskí biblisti vidia v nich začiatky tzv. „skorého katolicizmu“ a „buržo-ázneho kresťanstva“ t.j. odklonenia sa od charizmatického spôsobu kresťanského života a od es-chatologickej orientácie, ktorými sa vyznačujú protopavlovské spisy a Pavlova teológia. Tieto závery však nie sú opodstatnené, lebo vo všetkých troch spomínaných listoch je zjavná historická a viero-učná kontinuita s pôvodnou prvokresťanskou a Pavlovskou orientáciou. V Pastorálnych listoch ide teda skôr o prirodzený, Pavlom pripravovaný a Duchom Svätým vedený vývoj, ktorý bol potrebný na zachovanie zjavených právd.
W. Trutwin na margo Pastorálnych listov píše, že tieto listy by podľa zhodne súhlasných po-sudkov výskumu nemali pochádzať od Pavla, ale mali vzniknúť v prvých desaťročiach po jeho účin-kovaní (okolo r.100?). V nich nachádzame už štruktúru usporiadanej obce, ktorá v takejto organizá-cii za Pavlových čias ešte nebola.
Formálne a obsahové zvláštnosti Pastorálnych listov
Z formálnej, ako aj z obsahovej stránky je evidentné, že Pastorálne listy sa líšia od ostatných Pavlových listov. Pozoruhodné sú tieto literárne a štylistické zvláštnosti:
1. Veľký počet slov (305 z celkového počtu asi 900 slov použitých v Pastorálnych listoch) sa v iných Pavlových listoch vôbec nevyskytuje a 175 slov sú novozákonné hápax legómena . V Pas-torálnych listoch chýbajú viaceré Pavlove charakteristické výrazy napr. „Sloboda“, pojmová dvojica „telo - duch“, „múdrosť“, „vzdávať vďaky“ a iné. Naopak sú v nich výrazy prevzaté zo židovsko-helenistickej sapienciálnej náuky, ľudovej filozofie a nábožnosti - „dôstojnosť“, „nábožnosť“, „dob-ré“ alebo „čisté svedomie“, „zdravé učenie“.
2. Reč je pokojná, vyrovnaná a podobá sa skôr literárnej gréčtine ako hovorovej reči koi-né.
3. Namiesto náukových výkladov, dôrazov a záverov sa v Pastorálnych listoch používajú zá-sadné tvrdenia, opakujú sa ustálené vieroučné formuly a pastoračné ponaučenia a sú v nich aj vý-strahy pred diskusiami a spormi s falošnými učiteľmi .
Aj z obsahovej stránky sa teológia Pastorálnych listov dosť líši od Pavlových veľkých listov. Hlavné rozdiely sú tieto:
1. Viera, ktorá sa v Pavlových listoch predstavuje ako životné spojivo človeka s Kristom, sa v Pastorálnych listoch stáva náukou, úradným krédom a kritériom ortodoxie.
2. Kladie sa väčší dôraz na potrebu „konať dobré skutky“ ako na život podľa Ducha.
3. Kresťanská morálka sa podobá vyrovnanému humanizmu, ktorého centrom je nábožnosť a bohumilý, počestný život.
4. Duch Svätý je pôvodca krstného znovuzrodenia, ale ešte viac je garantom tradovanej náu-ky viery ; nepredstavuje sa už ako darca chariziem .
5. Láska je jednou z kresťanských čností ; nevyzdvihuje sa už ako najväčšia čnosť, prevyšujúca všetky charizmy .
6. Zdôrazňovaná výzva, aby kresťania žili v súlade s očakávaným blízkym druhým Pánovým príchodom, ktorá je charakteristickou črtou Pavlových listov, ustupuje v Pastorálnych listoch do ú-zadia; kresťania a Cirkev sa majú prispôsobiť podmienkam života na tomto svete, a to na dlhý čas.
7. S orientáciou na dlhé obdobie života Cirkvi na svete súvisí aj zriadenie vonkajšej organizá-cie Cirkvi a ustanovenie jej predstavených: presbyterov-biskupov . Charizmatici a proroci sa už nepomínajú.
Pre uvedené formálne a obsahové odlišnosti Pastorálnych listov mnohí biblisti popierajú, že ich autorom je apoštol Pavol a pripisujú ich neznámemu Pavlovmu učeníkovi, ktorý ich vraj napísal pod Pavlovým menom po jeho smrti v období 70 až 100 po Kr. v Efeze alebo v Korinte. Zástancovia tejto mienky sa odvolávajú aj na to, že historická situácia, ktorú predpokladajú Pastorálne listy , sa nedá uviesť do súladu so správami o Pavlovi v jeho posledných listoch, a tým menej s údajmi o ňom v Sk. Podľa týchto biblistov Pavol bol po svojom väzení v Ríme odsúdený na smrť.
Pavlova autorská autentickosť Pastorálnych listov
Pastorálne listy uvádzajú niektoré biografické a chronologické údaje o Pavlovi. Tie predpo-kladajú jeho vyslobodenie z rímskeho väzenia, poukazujú na jeho ďalšiu apoštolskú činnosť a na jeho druhé uväznenie. Podľa 1 Tim Pavol pred odchodom do Macedónska nechal Timoteja na čele cirkvi v Efeze v nádeji, že sa tam bude môcť čoskoro vrátiť . Na základe zmienky v Liste Tí-tovi Pavol poveril Títa, aby zorganizoval cirkev , ktorú apoštol založil na Kréte a aby sa po prí-chode Artemasa a Tychika poponáhľal za ním do Nikopolu .
Druhý list Timotejovi uvádza ešte viac údajov: Pavol je v Ríme vo väzení , ale v horších podmienkach, ako sú opísané v Skutkoch apoštolov . Je v okovách ako nejaký zločinec a je ťažko ho navštíviť . Je presvedčený o tom, že jeho životná púť sa skončila . Žiada Timoteja, aby k nemu čo najskôr prišiel . Pavol je sám. Démas ho opustil . Krescent a Títus odišli , iba Lukáš zostal pri ňom . Keď sa počas procesu prvý raz bránil, nikto nebol pri ňom, všetci ho opustili . Preto žiada Timoteja, aby k nemu prišiel ešte pred začiatkom zimy .
Tieto údaje pastorálnych listov potvrdzuje a dopĺňa jednak Euzébius, podľa ktorého Pavol bol po druhý raz väznený v Ríme a zomrel tam mučeníckou smrťou v r . 67 , a jednak Muratoriho ká-non, ktorý spolu s Klementom Rímskym hovorí o Pavlovej ceste do Španielska .
Na základe všetkých uvedených údajov zástancovia Pavlovej autorskej autenticity Pastorál-nych listov rekonštruovali Pavlovu činnosť a jeho životné osudy od r. 63 do roku 67 takto: Po vy-slobodení z rímskeho väzenia r. 63 Pavol išiel pravdepodobne do Španielska . Na spiatočnej ceste sa zastavil na Kréte, ponechal tam Títa a odišiel s úmyslom prezimovať v Nikopole . V Efeze zveril tamojšiu cirkevnú obec Timotejovi a odišiel do Macedónska. Tu v rokoch 64-65 napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi. Keď bol v Troade, nechal u Karpa plášť, knihy a najmä pergame-ny ; V Miléte musel nechať chorého Trofima . V Ázii bol Pavol pravdepodobne zatknutý a prevezený do Rímskeho väzenia, kde krátko pred svojou smrťou r. 67 napísal Druhý list Timotejovi. Biblista Pokorný na túto rekonštrukciu hovorí: „Nie je to nemožné, i keď je veľmi nepravdepo-dobné, že by táto etapa okrem zmienky v 1. Klementovom liste ovplyvnenej asi Rim 15,23nn, ne-zanechala žiadne iné stopy v ranej kresťanskej literatúre. Spolu s teologickým zameraním a jazykom týchto listov sa však toto malé podozrenie mení takmer v istotu, že ide o listy, písané niektorým Pav-lovým žiakom v neskoršej dobe.“
Zástancovia Pavlovej autorskej autentickosti Pastorálnych listov sa usilujú vysvetliť ich štylis-tické a obsahové zvláštnosti tým, že Apoštol pri ich písaní použil sekretára, ktorý ich koncipoval na základe Pavlovho náčrtu. Lexikálne svojráznosti sú podmienené aj novou tématikou a použitým ma-teriálom ; viaceré hápax legómena závisia od situačných okolností . Teologická náuka je úzko spojená s polemickým postojom proti falošným učiteľom a kresťanská morálka je zásadne usmerne-ná na prax, čiže na dobré skutky. Teda podľa spomínaných autorov v Pastorálnych listoch nie sú podstatné rozdiely vzhľadom na Pavlovo učenie v iných listoch, iba sa kladie dôraz na osobitné as-pekty pavlinizmu, ako to vyžadovali nové životné podmienky a potreby vtedajších cirkevných spolo-čenstiev.
Cirkevná organizácia a snaha zachovať ortodoxiu
Podľa mienky nekatolíckych biblistov cirkevná organizácia a snaha zachovať ortodoxiu a-poštolského učenia v Pastorálnych listoch poukazujú na začiatky tzv. „skorého katolicizmu“, čiže odklonenia sa od kresťanstva prvotnej Cirkvi, ako je opísané v Pavlových listoch.
Pokiaľ ide o cirkevné zriadenie naznačené v Pastorálnych listoch, jeho štruktúra poukazuje skôr na vývoj, ktorý je na polceste medzi Pavlovými spoločenstvami a hierarchickým zriadením, o ktorom svedčí Ignác Antiochijský vo svojich listoch na začiatku 2. storočia. Obraz cirkevnej organi-zácie naznačenej v Pastorálnych listoch možno stručne načrtnúť takto:
Na čele jednotlivých cirkevných obcí sú presbyteri-biskupi. Tieto názvy označujú tie isté oso-by. Keďže však názov „biskup“ sa vyskytuje vždy v jednotnom čísle, odborníci usudzujú, že „bis-kup“ bol jeden zo zboru presbyterov, ktorému bola zverená vedúca funkcia v cirkevnej obci. Teda nebol to ešte biskup v dnešnom zmysle slova. Podľa Pastorálnych listov presbyteri majú trojakú úlo-hu: predsedať zhromaždeniu , učiť a bojovať proti falošným náukám, aby sa zachovala čistota viery . Ideál vzorného biskupa a vlastnosti, ktoré sa od neho vyžadovali, sú naznačené v dvoch pa-ralelných statiach v Prvom liste Timotejovi a v Liste Títovi .
Nad presbytermi sú, ako hlavní zodpovední vedúci, priami Pavlovi spolupracovníci Timotej a Títus. Sú vyslaní na určitý čas s plnou právomocou do cirkevných obcí, aby pokračovali v práci za-čatej Pavlom. Ako učitelia majú vykladať náuku , ktorá im bola zverená a rázne bojovať proti tým, čo šíria bludné učenie . Ako duchovní pastieri musia pripomínať veriacim ich stavovské povinnos-ti , sú zodpovední za bohoslužbu a za výber a ustanovenie „starších“ .
Diakoni sú spolupracovníci miestnych cirkevných predstavených a musia mať viac-menej tie isté vlastnosti ako presbyteri .
Charakteristickou črtou Pastorálnych listov je, že veľkú časť ich obsahu tvoria smernice o tom, ako treba zachovať ortodoxiu proti falošným učiteľom, šíriacim náuky so židovskou a pred-gnostickou tendenciou. Židovský charakter ich učenia sa prejavuje v tom, že sa pokladajú za znalcov Zákona a vyžadujú rozlišovanie medzi čistými a nečistými pokrmami ; ich reči sa v Pastorálnych listoch označujú ako „židovské bájky“ a Títovi sa odporúča, aby neveril tým, čo sú z obriezky . Predgnostické tendencie falošných učiteľov spočívajú v dualistickom učení, že duch je dobrý a hmo-ta zlá - preto zavrhujú manželstvo v prepiatom asketizme a v tvrdení, že zmŕtvychvstanie sa už uskutočnilo ; pritom sa vystatujú, že majú osobitné „poznanie“ Boha .
Z uvedených náznakov nemožno presnejšie definovať bludný smer týchto falošných učiteľov. Ide tu pravdepodobne o synkretické hnutie v židovsko-helenistickej diaspore, ktoré ohrozovalo kresťanské obce v rímskej provincii Ázii a proti ktorému bolo treba čeliť pravou vierou vo forme presne formulovaných právd.
Petr Pokorný dodáva, že pri zrkadlovom čítaní poriadku kresťanských obcí vidíme, že kriti-zovaní odporcovia pohŕdali presbytermi a diakonmi a sami sa pokladali za duchovné jadro cirkvi. Obraz takých gnostikov, ktorí sa vysmievajú biskupom a diakonom a sú pritom členmi ich kresťan-ského spoločenstva máme z neskoršej doby zachovaný v gnostickom Zjavení Petrovom .
Text a kanonickosť pastorálnych listov
Text Pastorálnych listov je dobre zachovaný. Nie sú v papyruse P46 (Chester Beattyho papy-rus), ale z toho nemožno uzavierať, že v ňom pôvodne neboli, lebo posledné listy papyrusu chýbajú. Veľké unciálové kódexy ich uvádzajú v plnom znení. O ich kanonickosti niet pochybnosti: Irenej a Klement Alexandrijský ich citujú ako inšpirované spisy a Muratoriho kánon ich výslovne uvádza me-dzi knihami Nového zákona.
Teológia pastorálnych listov
Z teologického hľadiska sa v týchto troch listoch kladie hlavný dôraz na pravovernosť kres-ťanskej náuky, ktorá je označovaná typickými výrazmi „zdravé učenie“ , „zdravé slová“ a na nutnosť brániť túto pravovernosť pred bludným učením novotárov. Základom pravej viery je evan-jelium Ježiša Krista. Jeho hlásateľom, apoštolom a autoritatívnym učiteľom je Pavol , ktorý ho tradoval svojim učeníkom, aby ho ako „poklad“ zverovali spoľahlivým ľuďom a to aj po jeho smrti.
Teológia Pastorálnych listov je podstatne zameraná na pastoračnú činnosť, preto sa v nich ve-nuje osobitná pozornosť kristológii, ekleziológii a kresťanskému životu, lebo to je podklad, záruka a cieľ pravej pastoračnej praxe.
- Kristológia Pastorálnych listov. V diele spásy, ktorého iniciátorom je Boh Otec, má hlavnú úlohu Ježiš Kristus . Takisto ako Boh Otec aj Ježiš Kristus je nazývaný „naším Spasiteľom“
a „naším Pánom“ . On je jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi vo všetkých etapách dejín spásy . Svoje poslanie ako Spasiteľ uskutočnil tým, že „vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ a „vykúpil nás z každej neprávosti“ . Ako opravdivý Spasiteľ sa po prvý raz zjavil vo svojom vtelení; tým sa ukázala Božia milosť, dobrota a láska Boha k ľuďom . Po druhý raz sa zja-ví vo svojej sláve . V očakávaní tohto druhého Kristovho zjavenia Timotej má zachovávať priká-zanie bez úhony
PRVÝ LIST TIMOTEJOVI
Adresát
List je adresovaný Timotejovi, Pavlovmu vernému spolupracovníkovi a sprievodcovi na misij-ných cestách. Pochádzal z Lystry v Lykaónii. Jeho matka Eunika bola pôvodne židovkou, ale spolu so svojou matkou Loidou sa obrátila na kresťanstvo ; otec bol pohan . Z výrazov “môj milovaný syn, verný v Pánovi” a “pravý syn vo viere” sa usudzuje, že Timoteja priviedol k viere sám Pa-vol. Timotej výborne poznal Zákon a Prorokov a tešil sa veľkej úcte medzi kresťanmi v Lystre a v Ikóniu . Proroctvom (o ňom) a vkladaním rúk starších a Pavla . Timotej dostal osobitný úrad a poslanie v cirkevných spoločenstvách. Pavol si ho vyvolil za svojho spoločníka na misijných cestách. Obrezal ho, aby mu uľahčil styky so židovským svetom .
Timotej sprevádzal Pavla do Galácie, Macedónska i Atén a neskôr prišiel za ním do Korin-tu . Na tretej misijnej ceste bol s ním v Efeze, odkiaľ ho Apoštol poslal najprv do Korintu a po-tom do Macedónska . Timotej bol jeden z tých, čo boli poverení zaniesť zbierku pre chudobných v Jeruzaleme . Pavol mal k nemu bezhraničnú dôveru a zveroval mu dôležité úlohy v ťažkých a chúlostivých situáciách svojej apoštolskej činnosti . To vysvetľuje, prečo ho Pavol výslovne spo-mína ako spoluodosielateľa viacerých listov 1 a 2 Sol, 2 Kor, Flp, Kol a Flm. Neskôr mu zveril správu cirkevnej obce v Efeze. List Hebrejom spomína Timotejovo uväznenie a vyslobodenie , no nevie sa, kde a kedy sa to stalo.
Okolnosti a cieľ listu
Týmto prvým Pastorálnym listom sa Pavol obracia na Timoteja, ktorého poveril vedením kresťanskej cirkvi v Efeze, aby tam bránil pravú vieru pred bludným učením falošných učiteľov bdel nad poriadkom v miestnej cirkvi a rozvíjal jej organizáciu, a to aj napriek svojmu mladému ve-ku a chatrnému zdraviu . Okrem pastoračných úprav a smerníc je v liste niekoľko komplemen-tárnych statí bohatých na teologické úvahy a motivácie. Používajú sa v nich fragmenty doxológií, formúl vyznania viery a kristologických hymnov .
Rozdelenie a obsah listu
Pozdrav 1,1-2.
I. Pastoračné pokyny Timotejovi (1,3-4,11):
1. Zásadné smernice (1,3-20):
a. Výstraha pred falošnými učiteľmi v Efeze (1,3-7)
b. Pravá úloha Zákona (1,8-11)
c. Pavlovo povolanie - dôkaz Kristovho milosrdenstva (1,12-17)
d. Timotejova úloha (1,18-20)
2. Základné otázky cirkevného zriadenia (2,1-3,16):
a. Bohoslužba: liturgická modlitba, muži a ženy pri bohoslužbe (2,1-15)
b. Biskupi a diakoni (3,1-13)
c. Cirkev a tajomstvo “nábožnosti” (3,14-16)
3. Výstraha pred asketickými požiadavkami falošných učiteľov (4,1-11).
II. Timotejove pastoračné povinnosti (4,12-6,2):
1. Všeobecné pravidlo: príklad veriacim (4,12-16)
2. Spoločenské a stavovské pravidlá (5,1-6,2)
a. Rôzne vekové skupiny (5,1-2)
b. Vdovy (5,3-16)
c. Presbyteri (5,17-25)
d. Otroci (6,1-2).
III. Záverečné napomenutia (6,3-19):
1. Pýcha a chamtivosť falošných učiteľov (6,3-10)
2. Apoštol vyzýva Timoteja, aby bojoval za vieru (6,11-16)
3. Rady a napomenutia určené boháčom (6,17-19).
Závere (6,20-21).
DRUHÝ LIST TIMOTEJOVI
Okolnosti a cieľ listu
Adresátom listu je “milovaný syn Timotej” a odosielateľom je Pavol, ktorý je vo väzení v Ríme ako dajaký zločinec a je ťažké ho navštíviť . Keď sa počas procesu prvý raz bránil, nikto nebol pri ňom, všetci ho opustili . Aj v čase písania listu je pri ňom iba Lukáš , ale sa cíti opustený a je si vedomý blízkej smrti, ktorú má podstúpiť pre vieru . Preto žiada Timoteja, aby mu okrem kníh a pergamenov priniesol aj plášť, čo nechal v Troade u Karpa . Spis má teda ráz dôverného osobné-ho listu. Pavol v ňom podáva Timotejovi správy o svojej situácii vo väzení a v povedomí blízkej smrti mu dáva posledné napomenutia, rady a odporúčania. V tomto zmysle možno list pokladať za Pavlov duchovný testament. List bol napísaný v Ríme krátko pred Pavlovou mučeníckou smrťou r. 67.
Charakteristické črty listu
Tento druhý list sa vyznačuje osobnejším tónom a výraznejším štýlom ako Prvý list Timotejovi. Úvod spisu sa podobá autentickým Pavlovým listom a v závere sa uvádzajú informácie a správy o-sobného rázu. Chýbajú v ňom state, týkajúce sa cirkevného zriadenia, kým veľa priestoru sa venuje Pavlovým osobným spomienkam a jeho vzťahu k Timotejovi. Pavol sa v nich predstavuje ako apoš-tol a mučeník . V zmysle nasledovania Pavla sú koncipované aj state, v ktorých sa predstavuje i-deál duchovného pastiera . Teologické motivácie v povzbudeniach a napomenutiach sú zriedkavé a diskrétne .
Rozdelenie a obsah listu
Úvod (1,1-5):
1. Pozdrav (1,1-2).
2. Vďakyvzdanie (1,3-5).
I. Povzbudenia k vernosti a vytrvalosti v Pánovej službe a v ohlasovaní evanjelia (1,6-2,13):
1. Smelé svedectvo o evanjeliu (1,6-8).
2. Odporúčanie a príklad Apoštola (1,9-14).
3. Pavlova situácia (1,15-18)
4. Výzva na vytrvalosť v protivenstvách (2,1-13).
II. Pokyny pre postup v boji proti bludným náukám (2,14-4,5):
1. Súveké bludy (2,14-21)
2. Smernice pre boj proti bludom (2,22-26).
3. Bludy “posledných dní” (3,1-9).
4. Nasledovanie Apoštola a vernosť tradícii a Písmu (3,10-17).
5. Starostlivé ohlasovanie slova (4,1-5).
Záver (4,6-22):
1. Pavlova osobná situácia (4,6-18)
2. Pozdravy (4,19-22)
LIST TÍTOVI
Adresát
List je adresovaný Pavlovmu sprievodcovi a spolupracovníkovi Títovi. Skutky apoštolov sa o ňom vôbec nezmieňujú; je však o ňom viacero údajov v Liste Galaťanom a v Druhom liste Korin-ťanom . Pochádzal pravdepodobne z Cilície a pôvodom bol pohan . Pre Krista ho získal apoštol Pavol , ale ho neobrezal, aby na jeho príklade neskôr na Jeruzalemskom koncile ukázal, že kres-ťania z pohanstva sú slobodní od židovského zákona a nevyžaduje sa od nich obriezka . Bol schopným organizátorom a sprostredkovateľom, a preto ho Pavol poveroval dôležitými úlohami, najmä v ťažkých a kritických situáciách svojho apoštolského účinkovania a pri vykonávaní zbierky pre chudobných v Jeruzaleme . Podľa Listu Títovi Pavol ho poveril, aby zriadil organizáciu a usporiadal pomery v kresťanskej cirkvi na ostrove Kréta. Počas druhého Pavlovho väzenia v Ríme bol Títus za určitý čas s ním, no potom odišiel do Dalmácie . Podľa starej tradície zomrel vo veku 93 rokov na Kréte.
Okolnosti a cieľ listu
Ako Prvý list Timotejovi, s ktorým má veľa spoločného čo do obsahu a pastoračného rázu, Pavol napísal tento list v Macedónsku v r. 64-65, teda nedlho potom, čo poveril Títa organizáciou cirkevného spoločenstva na Kréte. Pavol vyjadruje v liste svoju starostlivosť o tamojšiu kresťanskú obec, dáva Títovi smernice o jej zriadení a pokyny o tom, ako bojovať proti bludným náukám faloš-ných učiteľov a ako usmerniť život veriacich v súlade s kresťanským učením a s ich stavovskými po-vinnosťami.
Tento krátky spis má skôr úradný ako osobný ráz. Jeho charakteristickou črtou je rozsah a hĺbka teologických motivácií . Pravdepodobne ide o fragmenty prvokresťanskej katechézy alebo formúl vyznania viery, ktoré tvoria jadro kresťanského kréda a života. V dôsledku toho aj pastorač-né pokyny listu majú osobitný ráz.
Rozdelenie a obsah listu
Pozdrav (1,1-4).
I. Títus a organizácia cirkvi na Kréte (1,5-16).
1. Cirkevní predstavení: ustanovenie a požadované vlastnosti (1,5-9).
2. Boj proti falošným učiteľom (1,10-16).
II. Pastoračné pokyny pre život kresťanov (2,1-3,11):
1. Stavovské povinnosti (2,1-10).
2. Teologická motivácia života kresťanov (2,11-15).
3. Všeobecné povinnosti kresťanov: ich vzťahy k vrchnostiam a k svetu (3,1-8).
4. Osobitné rady pre Títa (3,9-11).
Záver: Správy a pozdrav (3,12-15).
LIST HEBREJOM
Názov
Názvom List Hebrejom sa už od 2.-3. stor. označuje osobitný spis zaradený do zbierky Pavlových listov. Svedčí o tom najstarší rukopis viacerých Pavlových listov, Chester Beattyho papy-rus , v ktorom sa List Hebrejom uvádza medzi Listom Rimanom a Prvým listom Korinťanom, ako aj mnohé majuskulové kódexy, v ktorých je zväčša uvedený po Liste Filemonovi, teda tam, kde je aj vo Vulgáte a v kritických vydaniach gréckeho textu Nového zákona. Na kresťanskom Východe sa od najstarších čias uznávala kánonickosť spisu a Pavlova autorská autentickosť, kým na Západe sa dlhší čas diskutovalo o tom, či je Pavol jeho autorom . Pod vplyvom východnej tradície sa aj na Západe presadila mienka o Pavlovom autorstve spisu, a to najmä zásluhou Hilára, Ambróza a Hie-ronyma. Kánonickosť Listu Hebrejom bola potvrdená na synode v Ríme v r. 382 a na afrických konciloch .
Označenie “Hebrejom” je neskoršieho pôvodu ako list a možno sa s ním stretnúť iba v nadpi-se. Podľa mienky biblistov tento názov bol pridaný k originálu preto, že sa v spise stále cituje Starý zákon a že jeho hlavnou tematikou je nesmierna hodnota a superiorita kňazstva a obety Ježiša Krista v porovnaní so starozákonným kňazstvom a bohoslužbou. To naznačuje, že autor sa svojím spisom obracia na kresťanov, pochádzajúcich zo židovstva alebo prinajmenej na kresťanov, ktorí sa dobre vyznali v Biblii a poznali židovské kultové ustanovizne.
Biblista P. Pokorný uvádza, že list bol napísaný pre kresťanov z pohanstva, nakoľko títo kresťania boli pred krstom vyučovaní aj vo viere v jedného živého Boha, čo u židov nebolo treba .
Literárne zvláštnosti listu
List Hebrejom sa z mnohých hľadísk líši od ostatných listov Nového zákona. Úplne v ňom chýbajú charakteristické črty listu: v úvode nie je meno odosielateľa, adresáta a pozdravy a v ce-lom spise niet ani náznaku o tom, že autor “píše” naopak, stále sa zdôrazňuje, že “hovorí”, a to pub-liku, ktoré - ako sa zdá - je priamo pred ním , iba v posledných veršoch je dakoľko prvkov listo-vého štýlu . Na základe týchto daností väčšina biblistov pokladá spis za homíliu alebo kázeň vo forme listu, ktorú autor poslal s pripojeným sprievodným lístkom určitej kresťanskej obci . Išlo by teda o ukážku typickej prvokresťanskej kázne, presnejšie o jedinú kázeň, ktorá sa zachovala v pl-nom znení v Novom zákone.
P. Pokorný dopĺňa, že táto ranokresťanská homília sa opiera o niekoľko starozákonných tex-tov . Autor sa obracia na okruh poslucháčov , ktorí sú mu blízki a ktorých problémy pozná. Len záver spisu má formu listu, kde autor dáva adresátom rôzne odkazy. Nie je celkom vylúčené, že tento doplnok má vzbudiť dojem, že ide o Pavlov list . Spomienkou Timoteja naznačil autor svoju teologickú orientáciu. Toto spomenutie pravdepodobne spôsobilo, že tento list bol nakoniec pripísa-ný Pavlovi .
Na rozdiel od Pavlových listov, v ktorých po hlavnej, náukovej časti nasleduje záverečná, pa-renetická časť, v Liste Hebrejom sa neprestajne striedajú náukové a parenetické state; je to cha-rakteristický postup uplatňovaný v literárnom druhu homílie. Povzbudenia sú vždy na začiatku a na konci hlavných častí spisu a sú kritériom jeho štruktúry a rozdelenia .
Okolnosti a cieľ listu
V liste chýbajú výslovné údaje o kresťanoch, ktorým je spis určený. Preto iba na základe na-rážok autora v parentických statiach možno rekonštruovať ich duchovný profil a náboženskú situá-ciu, v akej žili. Boli to pravdepodobne veriaci z druhej kresťanskej generácie, teda nie neofyti . V tom čase prežívali náboženskú krízu, zapríčinenú duchovnou neistotou a ochabnutím a hrozilo im nebezpečenstvo odvrátiť sa od Krista pod tlakom pohanského prostredia a rozličných protiven-stiev . Cieľom spisu je napraviť túto nebezpečnú situáciu, v ktorej sa nachádzali adresáti spisu a oživiť ich vieru v Ježiša Krista, verného a spolucítiaceho veľkňaza, solidárneho s ľudským osudom, ktorý je pôvodcom a zavŕšiteľom viery, zárukou nádeje a podnetom k činorodej kresťanskej lás-ke . S cieľom vychovať kresťanov k dospelej viere autor spisu predstavuje Ježiša, Božieho Syna, ako veľkňaza, skrze ktorého veriaci dosiahnu večnú spásu.
List Hebrejom bol napísaný pravdepodobne v r. 80-90, teda krátko pred začiatkom prena-sledovania kresťanov za čias cisára Diokleciána (r. 81-96). Vyplýva to z narážok na blížiace sa utr-penie a tvrdú skúšku . Nasvedčuje tomu aj Prvý Klementov list (asi z r. 95-96), ktorý má s Listom Hebrejom viacero príbuzných statí . O mieste vzniku Listu Hebrejom sa okrem všeobecného údaja v 13,24 („Pozdravujú vás tí, čo sú z Itálie”) nedá povedať nič presnejšieho.
Biblista Pokorný dodáva, že autora nepoznáme, ale musel to byť človek vzdelaný v Starom Zákone a súčasne ešte viac zbehlý v gréckej rétorike, ako bol sám Pavol. List Hebrejom je zo všet-kých novozákonných kníh napísaný najkultivovanejšou gréčtinou. V Hebr 11, 3-31 sa stretneme s majstrovskou anaforou: osemnásťkrát začína veta slovom „vierou“. Autorom bol teda vzdelaný kresťan zo židovskej diaspory. Klement Alexandrijský sa údajne domnieval, že ide o Pavlov list preložený Lukášom - o preklad z hebrejčiny však určite nejde. Najpravdepodobnejšia hypotéza hovorí, že List Hebrejom napísal Apollo, ktorý pôsobil v Efeze. Ani túto mienku však nemožno do-kázať.
Rozdelenie a obsah listu
Prológ, tematický úvod: poslanie a úloha Božieho Syna (1,1-4)
I. Syn ako splnenie Božieho zjavenia a prisľúbenia (1,5-4,13):
1. Syn je väčší ako anjeli (1,5-14)
2. Povzbudenie k počúvaniu a zachovávaniu Synovho učenia (2,1-4)
3. Poníženie a povýšenie Syna (2,5-18)
4. Syn je väčší ako Mojžiš (3,1-6)
5. Povzbudenie počúvať „dnes“ Božie slovo, ak sa chce vstúpiť do Božieho pokoja (3,7-4,13).
II. Ježiš, pravý veľkňaz a naša spása (4,14-10,31):
1. Úvodné povzbudenie: pristúpiť k pravému veľkňazovi (4,14-16)
2. Kristus je veľkňaz skrze poslušnosť v utrpení (5,1-10)
3. Povzbudenie k neochabovaniu a vytrvaniu vo viere (5,11-6,20)
4. Ježiš, večný veľkňaz novej zmluvy podľa radu Melchizedechovho (7,1-28).
5. Ježiš, prostredník a veľkňaz novej zmluvy spečatenej jeho krvou (8,1-9,28).
6. Kristova obeta prevyšuje starozákonné obety a prináša definitívne zmierenie s Bohom (10,1-18).
7. Povzbudenie k pridŕžaniu sa nádeje v Ježišovu krv a k varovaniu sa pred odpadnutím (10,19-31).
III. Vytrvalosť vo viere podľa príkladu starozákonných svedkov viery a v duchovnom boji podľa Kristovho príkladu (10,32-13,17):
1. Úvodné povzbudenie: vytrvať v duchovnom boji ako v prvé dni (10,32-39).
2. Veľké príklady viery v Starom zákone (11,1-40).
3. Záverečné povzbudenia a napomenutia (12,1-13,17):
a. Cesta Cirkvi vo viere (12,1-29).
B. Napomenutia k pravému kresťanskému životu (13,1-17).
Záver: (13,18-25).
Charakteristické črty listu.
Z literárneho hľadiska sa List Hebrejom vyznačuje uhladenou spisovnou gréčtinou, bohatou slovnou zásobou, rečníckymi zvratmi a štylistickými prostriedkami, ako je aliterácia , slovná hra a chiazmus . Na rozdiel od Pavla, ktorého reč je živá, energická a nepravidelná, reč Listu Hebrejom je pokojná a štýl spisu je vycibrený . Autor často používa alegóriu , aby poukázal na tajuplnú kresťanskú skutočnosť , a typológiu starozákonných osôb a ustanovizní, aby zdôraznil, že sú iba pred–obrazom vznešenejších osôb a inštitúcií v novej zmluve . V línii novoplatónskeho ponímania sa pokladajú za hodnotné a trváce iba veci neviditeľné, budúce a nebeské. Autor to neprestajne zdôrazňuje používaním slovných párov, ktorých výrazy majú opačný, protikladný význam, napr. tieň a skutočnosť, minulé a budúce, pozemské a nebeské, pominuteľné a trváce, stvorené a nestvorené veci a pod.
Je zvláštne, že autor Listu Hebrejom pri citovaní Starého zákona používa formuly: „Boh hovo-rí“ , „Syn hovorí“, „Duch Svätý hovorí“, alebo „niekto hovorí“ , kým Pavol vo svojich listoch uvá-dza citácie výrazom „je napísané“ alebo „Písmo hovorí“ . Pavol vo svojich listoch stále zdôrazňuje, že je jedným z apoštolov a stavia sa do popredia , zatiaľ čo autor Listu Hebrejom je jeden z poslucháčov apoštolov a úplne ustupuje do úzadia.
Z teologického hľadiska sa List Hebrejom líši od Pavlových listov tým, že podáva kristoló-giu Ježiša Veľkňaza, ktorej sa Pavol v listoch vôbec nedotýka, iba ak implicitne, keď hovorí o vyku-piteľskej hodnote smrti Ježiša Krista. Aj polemika proti „Zákonu“ sa chápe rozdielne: v Liste Hebre-jom v rámci kultu, kým u Pavla v nábožensko-morálnych pojmoch. Pre tieto rozdiely, ktorými sa List Hebrejom líši od Pavlových listov, väčšina moderných biblistov zastáva názor, že spis pochádza pravdepodobne z okruhu pavlovskej tradície, ale jeho autorom nie je Pavol. Viacerí pripisujú list a-lexandrijskému Židovi Apollovi, ktorý bol znalcom Písiem a vynikajúcim rečníkom .
Súhrne možno povedať, že autor listu pochádzal pravdepodobne z druhej generácie kresťa-nov, bol výborný znalec Starého zákona, vyznal sa v exegetických metódach svojho času a mal širo-ký rozhľad v kultúre helenistického judaizmu. Ako teológ je originálny, ale súčasne je hlboko zako-renený v teologickej a katechetickej tradícii, ktorej pôvodcom je apoštol Pavol. Je možné, že bol učiteľom a predstaveným kresťanskej obce. Ako duchovný pastier často zaujíma prísny a radikálny postoj, keď ide o požiadavky kresťanského života.
Teologický význam listu.
Teologický význam Listu Hebrejom spočíva najmä v jeho osobitnej kristológii. Na jednej stra-ne sa zdôrazňuje Kristova jedinečnosť, vyplývajúca z hodnosti Božieho Syna, jeho účasť na diele stvorenia a v Božom zjavení, jeho vznešenosť a zvrchovaná moc nad anjelmi a celým vesmírom . Na druhej strane sa s veľkým dôrazom a konkrétnosťou poukazuje na ľudskú stránku Ježišovho pozemského života: Ježiš skutočne trpel , v úzkostiach a slzách volal k Otcovi, v utrpení sa učil po-slušnosti a bol solidárny s ľuďmi a ich slabosťami vo všetkom okrem hriechu . V spojení bož-skej a ľudskej prirodzenosti spočíva dokonalé a autentické kňazstvo Ježiša Krista, ktorý svojou o-betou na kríži otvoril všetkým ľuďom cestu do svätyne Božieho kráľovstva .
Ekleziológia Listu Hebrejom sa vyznačuje tým, že predstavuje Cirkev ako „putujúci Boží ľud“, ktorý Kristus vedie cez púšť tohto sveta uprostred nebezpečenstiev a utrpení do zasľúbeného Bo-žieho pokoja . Cirkev však musí na tejto ceste zotrvávať vo viere a nádeji, premáhať ustatosť a ochabnutosť a pokračovať v duchovnom boji podľa príkladu svedkov viery v dejinách spásy, najmä Ježiša Krista .
K problematike teológie a kanonizácie Hebrejom uvádzame ešte poznámky biblistu Petra Po-korného : Niektorí upozorňujú na blízkosť teológie listu Hebrejom a gnosticizmu . Tento názor viedol k nespravodlivému odsudzovaniu Listu Hebrejom. Mnohí bádatelia však podcenili skutoč-nosť, že pojem „nebeského odpočinutia“ nemusí byť ovplyvnený len gnostickým učením, ale napr. aj starozákonnou úctou k sobotnému odpočinku. List Hebrejom sa dokonca odlišuje od gnostického myslenia napr. výkladom o spáse, o dosiahnutí cieľa ľudského života . Spása prichádza prostred-níctvom Kristovej jedinečnej obety. V eschatológii zachováva List Hebrejom pavlovské napätie me-dzi prítomnou istotou viery a ešte nedosiahnutým cieľom.
Určité problémy spôsobili pasáže, ktoré hovoria o tzv. „druhom pokání“ . Touto náukou sa List líši od Pavlových listov. Hovorí, že pre odpadlíkov niet pokánia. Pri vysvetľovaní treba vziať do úvahy, že išlo o odpadnutie v dobe relatívneho pokoja pre Cirkev. Tieto výroky o odpadnutí sú ok-rajové .
Cesta Listu Hebrejom do kresťanskej Biblie nebola jednoduchá. Textove je síce doložený už v P46 a na Východe bol od začiatku 3. storočia pokladaný za Pavlov spis, ale Origenes si uvedomil jeho nepavlovský štýl. Na Západe sa presadil ako Pavlov list v 4. storočí .
Niektoré dôležité aspekty teológie Listu Hebrejom
Biblický komentár v jednej homiletickej príručke k slovám Čítanie z Listu sv. apoštola Pavla Hebrejom začínal takto: “Nemáme dočinenia s listom, spis nenapísal apoštol Pavol a už vôbec nebol adresovaný Hebrejom.” toto môže byť pravdou podanou vo veľmi skrátenej zjednodušujúcej forme a každé zjednodušovanie problému autorstva, adresátov a literárneho druhu môže byť zavádzajúce a v praxi nepoužiteľné. Autor svoj spis nazval “slovom povzbudenia” . Podľa Barnabasa Lindarsa autor Listu Hebrejom patrí k trom veľkým teológom Nového zákona, spolu s Pavlom a autorom štvrtého evanjelia.
V Liste Hebrejom chýbajú údaje o adresátoch a o ich náboženskej situácii. O nej si možno vytvoriť obraz jedine na základe narážok autora spisu . Keďže spis bol napísaný s veľkou starost-livosťou, už toto prezrádza, že sa venuje veľmi ťažkej a delikátnej téme. Zdá sa, že kresťanské spo-ločenstvo sa dostalo do istej krízy a od autora listu sa očakával osobný zásah. Nakoľko ale odpo-vedal listom, pri písaní starostlivo využil všetky rétorické schopnosti a prostriedky, aby čo najúčin-nejším spôsobom zapôsobil na svojich poslucháčov. Niektorí kresťania sa zrejme odmietali zúčas-tňovať aj na liturgických zhromaždeniach pre problém svedomia a viny . Potreba zmierenia sa s Bohom bola u nich tak silná, že sa prejavovala príklonom k židovskej náuke o uzmierení za hrie-chy, čo prakticky viedlo k účasti na synagogálnej liturgii (prípadne, podľa niektorých autorov, na chrámovom kulte).
Ako je však možné, že títo kresťania strácali vieru v odpustenie hriechov pre zásluhy Kristovej obety? Zdá sa, že situácia solúnskej cirkvi nám pomôže v hľadaní odpovede. Podľa Pavla čas oča-kávania Kristovho príchodu nemal byť dlhý a odpustenie dosiahnuté vďaka Kristovej krvi, ktorý zomrel za naše hriechy , sa predstavovalo ako uzmierenie minulých hriechov. Krst dával istotu od-pustenia hriechov minulého života, avšak nič sa nehovorilo o hriechoch, spáchaných po krste. Keďže čas očakávania Kristovho príchodu sa predlžoval, niektorí kresťania začali pociťovať výčitky sve-domia, obťaženého hriechmi, a zdalo sa, akoby evanjelium - tak ako ho prijali - nepredpokladalo takého problémy. Prestavení v niektorých cirkevných spoločenstvách pravdepodobne zápasili s tým-to pastoračným problémom a ich úsilie sa sústredilo na presvedčenie o trvalej účinnosti Kristovej obety - nielen čo sa týka minulosti, ale aj prítomnosti. Ak títo kresťania pochádzali zo židovstva, po-tom ich priťahovalo práve uzmierenie za hriechy podľa Zákona a návrat k nemu sa stal praktickým riešením problému, na ktorý v prijatej kresťanskej náuke nenachádzali dostatočnú odpoveď . A tak čitatelia, či poslucháči pociťovali potrebu istoty odpustenia hriechov, k čomu bolo nutné vysvetliť stálu účinnosť Kristovej zmiernej obety.
Podľa B. Lindarsa kľúčom k čítaniu spisu je práve problém hriechov, spáchaných po krste a úmyslom autora bolo: podrobne a presvedčivo vysvetliť význam, silu a účinnosť Kristovej obety. Posvätný autor veľmi dobre chápal nevyhnutnosť hriechov v živote kresťanov, z čoho vlastne pra-mení jeho zdôrazňovanie Kristovho milosrdenstva, ako veľkňaza . Slovo svedomie (syneidesis), viackrát použité v spise, nezodpovedá bežne chápanému významu svedomia , neznamená totiž vnútorný morálny zákon, ktorý indikuje, čo by sa malo a čo by sa nemalo robiť. Je skôr vnútorným poznaním morálnej kvality ľudských skutkov, či už dobrých alebo zlých . Iba v takomto svetle možno pochopiť výpovede listu Hebrejom o svedomí ako napríklad: “...sme totiž presvedčení, že máme dobré svedomie...” .
Ako však súvisí problém svedomia s témou o anjeloch prítomnou v prvých dvoch kapitolách? Niektorí odborníci poukazujú na to, že autor píše proti prehnanej úcte anjelov. Porovnanie medzi Kristom a anjelmi je hlavnou témou v perikope . Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že táto téma nezohráva veľkú úlohu v myšlienkovom slede spisu, nakoľko autor sa k nej nikde v liste viac nevra-cia (okrem nasledujúcej kapitoly 2,1-10). A tak dôvod, prečo je táto téma prítomná na začiatku lis-tu, je vysvetľovaný rozlične .
B. Lindars však hľadá, či predsa nie je nejaké spojenie medzi týmito perikopami a nasledujú-cimi kapitolami. Podľa židovskej predstavy tých čias bol Zákon odovzdaný Mojžišovi prostredníc-tvom anjela . A práve adresáti Listu Hebrejom mali tendenciu návratu k Zákonu, aby prostredníc-tvom neho vyriešili problém hriechmi zaťaženého svedomia. Najlepší spôsob, akým by bolo možné presvedčiť kresťanov o tom, že evanjeliové učenie vysoko prevyšuje židovský Zákon, spočíval v náuke, podľa ktorej Ježiš vysoko prevyšuje anjelov. Ak sú anjeli v porovnaní s večným Synom Bo-žím len služobnými duchmi, potom aj samotný Zákon má len služobnú a poradnú, či prípravnú funkciu.
Aby bolo možné správne interpretovať niektoré verše Listu, je veľmi dôležité pochopiť kon-cept dokonalosti , ktorý je vyjadrený viacerými odlišnými gréckymi formami toho istého koreňa . Myšlienka zdokonaľovania sa, prítomná v spise, znamená zavŕšenie Božieho plánu spásy. Posvätný autor má teleologické videnie celkového historického proces, smerujúceho k cieľu, plnosti a k do-konalosti, samozrejme nie v zmysle humanistického vývoja, vďaka ktorému by sa človek stával stále viac a viac dokonalým. Vskutku ide o vývoj vo dvoch fázach: prvú tvorí čas starej zmluvy a je urče-ná k zániku. Druhou fázou je nová zmluva, ktorá sa začala osobou Krista. Vďaka tomuto konceptu dokonalosti, posvätný autor mohol písať aj o zdokonaľovaní sa Ježiša Krista: Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko, ktorý priviedol synov do slávy, zdokonalil pô-vodcu ich spásy utrpením . Z kontextu je zrejmé, že Ježišova smrť je prostriedkom k dosiahnutiu slávy, ktorá patrí k zakončeniu procesu.
Treba poznamenať, že tu niet nijakej stopy po zdokonaľovaní sa v morálnom zmysle, keďže sa netvrdí, že by bol Ježiš v takomto zmysle predtým nedokonalý. Nepochopenie konceptu zdoko-naľovania sa by mohlo viesť k nesprávnej interpretácii niektorých textov, napríklad: a keď dosiahol dokonalosť . Ježiš je nielen pôvodcom našej spásy, pretože ako prvý zavŕšil tento proces, ale je aj zavŕšiteľom (teleiotes) našej viery , nakoľko nás uschopňuje, aby sme aj my mohli dosiahnuť ten istý cieľ. A tak sa znova nachádzame v blízkosti problému, s ktorým zápasili čitatelia spisu: zdá sa, že strácali dôveru v odpustenie hriechov spáchaných po krste, teda v účinnosť Kristovej obety. Práve preto bolo treba jednoznačne povedať, že návrat k starej náuke nie je potrebný: dokonalosť (teleio-sis) nemožno dosiahnuť prostredníctvom levitského kňazstva . Zákon nič nepriviedol k dokona-losti , Kristova obeta je však permanentne účinná . Posvätný autor pobáda svojich čitateľov, aby sa povzniesli k dokonalosti , avšak cesta dokonalosti pre neho nespočívala v individualistickej špiritualite (ktorá sa vo všeobecnosti tým samozrejme nevylučuje), ale v napĺňaní a zavŕšení Božieho plánu.
Zdanlivý rigorizmus Listu je treba vysvetľovať v kontexte problému, s ktorým adresáti zápasili. Bolo ním reálne nebezpečenstvo návratu kresťanov k úkonom očisťovania, ako sa praktizovali v židovstve, a teda nebezpečenstvo úplného odpadu od kresťanskej viery. Text Hebr. 6,4-8 bol v minulých storočiach často príčinou nešťastia predovšetkým osôb so škrupulóznym svedomím, a to z jediného dôvodu: tieto prísne slová sa aplikovali nielen na apostáziu - na ktorú sa vlastne vo svojom kontexte vzťahujú - ale aj na rozličné druhy ťažkého hriechu. Niekedy sa text dáva do súvisu s hriechmi proti Duchu sv. , alebo s ideou smrteľného hriechu v Prvom Jánovom liste . Tertulián - ktorý písal o roku 220 - cituje tento text na potvrdenie odmietnutia “druhého pokánia” . List Heb-rejom vyzdvihuje osobu Ježiša, milosrdného veľkňaza, ktorý má pochopenie pre naše slabosti , a tým vlastne odmieta rigoristické interpretácie ako pomýlené . Podľa posvätného autora, apostáziou by si boli čitatelia spôsobili nemožnosť pokánia. A tak ich vlastne stavia do paradoxnej pozície: prá-ve v tej chvíli, keď sa pokúšajú nájsť prostriedky zmierenia v judaizme, práve v tej chvíli sa vzďaľujú od jediného prostredníka zmierenia a pokánia. Autor spisu píše kresťanom, ktorí - podľa všetkého - sa pokúšajú odísť od Krista, a preto cíti, že “musí” využiť všetky jazykové, tématické a rétorické prostriedky, ktorými disponuje. Nemožno predvídať, čo by im bol napísal, alebo čo by im povedal, keby tí istí kresťania hľadali cestu späť ku Kristovi už po apostázii. B. Lindars predpokladá, že na-priek tomu, čo je napísané v Hebr. 6,4-12, bol by ich prijal s otvoreným náručím!
Zdá sa, že novozákonných časoch bola postava Melchizedecha (Gn 14,18-20) predmetom rozličných špekulácií v spisoch Filóna, v Qumráne a v gnostických kruhoch . Autor Listu Hebrejom však - pravdepodobne nezávisle na nich - vytvoril čosi naozaj originálne, keď píše o “rade” Melchi-zedechovom, ku ktorému patrí Mesiáš. Nakoľko Mesiáš je eschatologickou postavou, je zároveň jediným v tomto rade. Jeho charakteristickou črtou je nepominuteľnosť a s tým spojené trvalé kňaz-stvo. Idea, podľa ktorej je bez otca, matky a rodokmeňa, spočíva na rabínskom princípe interpretá-cie Písma (známy už aj Filónovi), podľa ktorého všetko, čo nie je spomenuté v Písme, možno po-kladať za neexistujúce . Nadradenosť Melchizedecha nad Abrahámom vyplýva aj toho, že praotec Izraelitov priniesol desiatok “cudziemu” kňazovi a bol ním požehnaný . Moderný čitateľ je zrejme sklamaný nad tým, že List nespomína Melchizedecha, prinášajúceho chlieb a víno, vyobrazenie, v ktorom mnohí cirkevní otcovia videli predobraz Eucharistie a stredoveké umenie ho takto aj často zobrazovalo. Táto asociácia je však neskoršieho dáta a autorovi Listu Hebrejom by nebola poslúžila k vyjadreniu posolstva, o ktoré sa snažil.
Keďže Ježiš pochádzal z Júdovho kmeňa, nespĺňal podmienky levitského kňazstva. Ježiš sa stal kňazom - podľa posvätného autora - mocou nezničiteľného života , života bez počiatku a bez konca, a teda i dokonalou realizáciou prototypu, ktorým je Melchizedech. Ak by adresáti Listu prijali pravdu o večnom Kristovom kňazstve a permanentnej účinnosti jeho obety, potom by pochopili i svoj omyl, a nechceli by sa vrátiť k židovským praktikám očisťovania sa podľa Zákona. Autor Listu sa viac sústreďuje na prítomnosť, než na minulosť. Kňazský úkon obety autor Listu stotožnil s Kristovou smrťou za naše hriechy - a to “raz navždy”, teda i čo sa týka prítomnosti. Ďalej, rozviedol myšlienku novej zmluvy - text proroka Jeremiáša , ktorí kresťania síce dobre poznali, ale neuvedomovali si dostatočne jeho zmysel a dosah vo svojom každodennom živote. Otvorenou zostávala otázka, či obetu Novej zmluvy možno pokladať za obetu za hriechy, a teda aj za hriechy kresťanov spáchaných po krste. K tomu, aby autor o tom presvedčil čitateľov, vhodne založil svoje dokazovanie na koncepte dňa zmierenia . Máme tu jediný prípad, keď sa v spisoch Nového zákona výslovne spája deň zmierenia s Kristovou smrťou. Je to deň, ktorého podstatou je uzmierenie za hriechy, spáchané počas celého roka.
Text Hebr 9,8-9 budí dojem, akoby bol chrámový kult v čase písania Listu ešte v činnosti.
Tento kult ale nemôže vo svedomí urobiť dokonalým toho, kto prináša obetu . Opakovanie obiet nakoniec len dokazuje ich slabú účinnosť a trvácnosť. Čo sa týka obety, najdôležitejší je rituál s kr-vou, pretože podľa teórie zmierenia prítomnej v Zákone, práve tento akt sprostredkoval uzmierenie za hriechy. Pre posvätného autora má Kristova smrť všetky charakteristické znaky zmiernej obety. Toto však samo o sebe ešte neznamená neopakovateľnosť takejto obety. Práve preto ju treba chá-pať v kontexte Novej zmluvy. Autor Listu využil sémantické bohatstvo slova zmluva (diathéké), kto-ré môže znamenať aj poslednú vôľu, či testament. V tejto súvislosti je dôležité, že závet nadobúda účinnosť smrťou . Preto je nutná smrť k tomu, aby vstúpila do platnosti Nová zmluva, ako sa to stalo aj pri sinajskej zmluve. A teda diathéké, či už ako závet, alebo zmluva v každom prípade pred-pokladá smrť. Zaiste tu treba vidieť spojenie so slovami Krista, vyslovenými počas poslednej veče-re, ktoré sú v istom zmysle testamentom. Nemožno vylúčiť, že permanentná účinnosť Novej zmluvy - ktorá tak leží na srdci posvätnému autorovi - súvisí so skúsenosťou čitateľov, zúčastňujúcich sa na sláveniach Eucharistie. Kristova obeta je obetou Novej zmluvy “ raz navždy” a je neopakovateľná. Vďaka nej kresťania - neschopní úplne vylúčiť hriech zo svojho života - nachádzajú riešenie prob-lému zaťaženého svedomia.
Zaobchádzať s Listom ako s prameňom etických princípov pre kresťanov dneška je treba veľmi opatrne, nakoľko tento List nie je nejakým všeobecným traktátom, ale naliehavým listom ad-resovaným konkrétnym osobám, ktoré žili v úplne iných podmienkach ako my dnes. Rozpoznanie rétorických figúr, ktoré autor použil, je podstatným predpokladom správneho hodnotenia pochope-nia spisu.
B. Lindars priznáva, že dnešný kresťan pociťuje List Hebrejom ako čosi, čo mu je vzdialené a cudzie, hlavne čo sa týka spôsobu argumentovania. Čitateľ má problémy pozorne sledovať výklad. Autor i adresáti Listu však majú jedno spoločné: obaja sú presvedčení, že Písma, predovšetkým Zákon, proroci a žalmy, majú absolútnu autoritu, pretože sú zjavením Božej vôle. Jednotlivé podro-bnosti, týkajúce sa rituálu krvi v deň zmierenia, nútia moderného čitateľa pýtať sa, či je nutné, aby sa toto všetko aplikovalo na Krista. Ale treba hneď dodať, že to vôbec nie je moderný problém. V sta-roveku, či už medzi Židmi, alebo Grékmi bola rozšírená kritika kultu, v ktorom sa prinášali zvieracie obete. Podstatou argumentácie Listu je, že Ježišova smrť zodpovedá všetkému, čo sa požaduje od zmiernej obety. Zároveň je dôležité pochopiť, že úmyslom autora spisu nebolo hovoriť o obeti v du-chovnom zmysle (ako Filón). Pre neho boli starozákonné obety legitimné a mali svoj význam, ale boli prekonané obetou Novej zmluvy.
Aký je zmysel a cieľ obety - to je ďalší problém pre moderného človeka. V Liste Hebrejom je obeta prostriedkom zmierenia sa s Bohom. Podobný psychologický impulz sa pociťuje napríklad aj v prípade potreby dosiahnuť odpustenie od osoby, voči ktorej sa niekto prehrešil, a táto potreba sa prejavuje aktom darovania niečoho cenného. Analogická túžba vedie človeka k zmiereniu sa s Bohom, túžba o zmierení a odpustení viny. Toto bol zrejme prípad kresťanov, ktorým bol List Heb-rejom adresovaný. V kresťanskom kontexte je základnou pravdou: Kristus zomrel za naše hriechy a hlavná myšlienka Listu Hebrejom spočíva v originálnom výklade práve tejto pravdy. Lebo ako sa zdá, táto jednoduchá pravda nedokáže uspokojiť túžbu jednotlivej osoby, ktorá smeruje k vykona-niu niečoho konkrétneho, aby urovnala vnútorný konflikt svedomia. Ako príklad B. Lindars uvádza prax niektorých afrických konvertitov, ktorí cítia potrebu návratu k zvieracím obetiam, keď sa ich svedomie dostane do krízy.
Podstata teórie Listu Hebrejom je synteticky vyjadrená - podľa B. Lindarsa - v dvojitej defi-nícii Ježišovej osoby: pôvodca a zavŕšiteľ našej viery a ostatné aspekty teológie spisu sú akoby podriadené tomuto centrálnemu bodu. Ježiš Kristus - Mesiáš je eschatologickým veľkňazom Novej zmluvy. Dnešný čitateľ dosť ťažko chápe poukázanie na osobu Melchizedecha, ktorá však bola pre autora veľmi dôležitá na pochopenie Kristovho kňazstva, pretože iba kňaz môže priniesť obetu. Možno povedať, že Ježišovo kňazstvo v Liste Hebrejom je metaforou, ale pritom i oveľa viac než len metaforou. Rímska liturgia ako jediná zo starovekých liturgií zachovala spomienku na Melchize-decha, čo by mohlo byť indikáciou zvláštneho vzťahu Listu Hebrejom k mestu Rímu . Analógia medzi kňazstvom a obetou Starej zmluvy a kresťanskou službou s liturgickou funkciou slávenia Eu-charistie, bola prirodzená a aj nevyhnutná v čase, keď teológia zdôrazňovala typológiu medzi starou a novou ekonómiou spásy.
Teologické posolstvo Listu Hebrejom nám ponúka nádej, ktorú máme ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal na-veky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho
KATOLÍCKE LISTY
Názov
Katolícke listy je spoločný názov pre sedem novozákonných spisov, ktoré popri zbierke Pav-lových listov tvoria osobitnú skupinu v kánone Nového zákona. Pomenovanie pochádza od Euzébia z Cézarey a svedčia o ňom aj najstaršie majuskulové kódexy . Na rozdiel od Pavlových listov, ktoré sú pomenované podľa adresátov, Katolícke listy sú označené podľa ich udajných autorov. Ide o: Jakubov list, Prvý a Druhý Petrov list, Prvý, Druhý a Tretí Jánov list a Júdov list. Názov "katolícke" označuje "všeobecný" ráz ich obsahu, ako aj to, že sú na spôsob okružného listu určené pre celú Cirkev, i keď Druhý a Tretí Jánov list a Prvý Petrov list boli napísané pre istých ad-resátov.
Okolnosti a cieľ Listov
Katolícke listy (s výnimkou Druhého a Tretieho Jánovho listu a čiastočne aj Jakubovho a Pr-vého Petrovho listu) sa zaoberajú náboženskou problematikou kresťanov a Cirkvi v posledných de-saťročiach 1. stor. po Kr. Ide najmä o boj proti bludárom , ktorí sa odvolávaním na oneskorenie druhého Pánovho príchodu usilovali zdiskreditovať apoštolskú tradíciu a cirkevné zriadenie , a o problémy vyplývajúce z duchovnej únavy a z prenasledovania Cirkvi , ktorá ešte stále očakávala blízky Kristov príchod. Spisy sa pri tom neprestajne odvolávajú na apoštolskú autoritu a rázne obhajujú apoštolskú tradíciu a náuku .
Exaktným skúmaním sa zistilo, že po literárnej a obsahovej stránke sú v Katolíckych listoch stopy dvoch smerov. Prvý, tzv. "Petrov smer", odzrkadľuje predsynoptickú palestínsku katechézu: jej slovník, frazeológia a štýl spájajú Prvý Petrov list s Jakubovým listom a Druhý Petrov list s Júdo-vým listom. K tejto katechéze patria Petrove reči v Skutkoch apoštolov a v určitom zmysle aj Mar-kovo evanjelium. Druhý, tzv. "Jánov smer", ktorý akoby formou a obsahom spájal tri Jánove listy medzi sebou a s Evanjeliom podľa Jána.
Kanonickosť a autentickosť Listov
Päť zo siedmich Katolíckych listov patrí medzi deuterokanonické spisy Nového zákona. Iba Prvý Petrov list a Prvý Jánov list boli hneď od začiatku pokladané za kanonické spisy tak na kres-ťanskom Východe, ako aj na Západe. O kanonickosti ostatných Katolíckych listov sa dlhší čas po-chybovalo a diskutovalo. V prípade Druhého Petrovho listu preto, že nepodáva osobitnú náuku a že sa venuje otázkam, ktoré v období jeho vzniku už vraj neboli aktuálne. O Jakubovom liste sa po-chybovalo, či nie je dielom falšovateľa, ktorý napísal pod menom apoštola apokryfný spis. V prípa-de Júdovho listu šlo o exegetické ťažkosti na základe podozrenia, že spis do istej miery závisí od Henochovho apokryfu. Druhý a Tretí Jánov list neboli prijímané preto, že sú príliš krátke, takmer nemajú náboženský obsah a chýbajú o nich dôkazy z dávnych čias. Keďže však Katolícke listy vždy tvorili jedinú zbierku a cirkevní Otcovia, ako aj prvotná Cirkev ich bez rozdielu používali ako inšpi-rované spisy, majú takú istú hodnotu ako všetky ostatné kanonické knihy Nového zákona.
Listy sa tradične pripisujú autorom, podľa ktorých sú pomenované , ale z hľadiska literárnej kritiky veľký počet biblistov pokladá Katolícke listy za diela, ktoré patria do biblickej pseudoepigra-fie. Podľa ich mienky dala mladá Cirkev pri konci 1. stor. do obehu tieto spisy v mene apoštolov, aby aktualizovala ich posolstvo a neprestajne sa vracala k prameňom kresťanskej tradície. Tak po-pri Pavlovi prispelo aj učenie iných apoštolov k tomu, aby sa správne vyriešili problémy, s ktorými sa postupom času stretávala prvotná Cirkev.
Náboženský význam Listov
Katolícke listy umožňujú nazrieť do vývoja Cirkvi v období jej prechodu od apoštolských čias do poapoštolského obdobia. Informujú zvlášť o tom, aké nebezpečenstvá jej hrozili a ako sa proti nim bránia. Osobitný dôraz kladú na to, že vernosť dedičstvu apoštolov je pre poapoštolskú Cirkev hlavnou podmienkou, aby ostala Kristovou Cirkvou a vyznávala Ježiša Krista podľa svedectva a-poštolov.
Ich náboženský význam je aj v tom, že venujú veľkú pozornosť problémom života a viery kresťanských spoločenstiev. V tomto zmysle Jakubov list zdôrazňuje potrebu dobrých skutkov, Pr-vý Petrov list vyzýva kresťanov, aby brali vážne svoju spásu a vytrvali v prenasledovaniach, a Druhý Petrov list vystríha čitateľov pred falošnými učiteľmi a pokušeniami tohto sveta. Podobné ponauče-nia dáva aj Júdov list, kým Prvý, Druhý a Tretí Jánov list odporúčajú, aby sa kresťania stránili pred-staviteľov gnosticko-doketistickej náuky a neporušene zachovávali Ježišov príkaz lásky.
JAKUBOV LIST
Autor
Podľa starodávnej tradície je autorom Listu Jakub Mladší, "Pánov brat", syn Kleopasa a Má-rie , brat Jozefa /Jozesa/, Júdu a Šimona . Mnohí si ho mýlia s Jakubom, Alfejovým synom , jedným z Dvanástich, lebo neprávom stotožňujú Alfeja s Kleopasom. Autor Listu nebol učeníkom Ježiša Nazaretského, ale mal vedúce postavenie v jeruzalemskej cirkevnej obci asi preto, že bol Ježišovým príbuzným a že sa mu zjavil vzkriesený Kristus . Mal rozhodujúce slovo na Apoštol-skom sneme v Jeruzaleme a pri formulovaní apoštolského dekrétu, adresovaného kresťanom z po-hanstva . Po Petrovom odchode z Jeruzalema sa stal predstaveným tamojšej cirkevnej obce . Podľa tradície prísne zachovával nazirejský sľub a vyznačoval sa vernosťou Zákonu, takže ho nazý-vali "Spravodlivým". V prvotnej Cirkvi sa na neho často odvolávali Zástancovia konzervatívneho ju-daistického smeru , hoci on sám nevyžadoval od kresťanov obrátených z pohanstva, aby zachová-vali obriezku a iné predpisy Zákona . Asi r. 62 ho na podnet veľkňaza Annáša II. zhodili z chrá-movej veže a ukameňovali .
Proti spomenutému tradičnému názoru o autorstve Jakubovho listu niektorí moderní autori za-stávajú mienku, že pôvodcom spisu je anonymný židokresťanský učiteľ a uvádzajú tieto dôvody: gréčtina spisu je veľmi pekná, až vycibrená, citácie Starého zákona sú podľa Septuaginty, spis po-lemizuje so zle pochopenou Pavlovou teológiou o ospravodlivení z viery , autor sa vôbec neodvo-láva na Ježišov príklad a nejaví legalistické stanovisko k Zákonu a k rituálnym predpisom, literárna forma Listu je veľmi podobná neskorším kresťanským spisom . Všetky tieto okolnosti by pouka-zovali na autora z druhej alebo tretej kresťanskej generácie, ktorý sa vyznal v helenistickej kultúre, a teda nie na Jakuba, Pánovho brata z Nazareta , ktorý nemal spomínané predpoklady.
Biblista Pokorný píše, že apoštol Jakub, syn Zebedejov, prišiel skoro o život , preto môže byť autorom Jakub, Pánov brat (príbuzný) . V prospech jeho autorstva hovorí označenie adresá-tov ako dvanásť pokolení a jeho spätosť so synoptickou tradíciou Ježišových slov, proti však ho-vorí celkom iná situácia, keď nič nepočujeme o Mojžišovom zákone a musíme predpokladať vplyv druhotného, upadnutého pavlinizmu, ako aj majstrovská gréčtina. Ide teda o niektorého učiteľa v cirkvi, ktorý v Jakubovom mene písal v popavlovskej dobe, teda koncom 1. stor. Písanie pod me-nom výraznej osobnosti prvej generácie bolo príznačné pre poapoštolskú dobu. Nielen preto, že apoštoli sa už nemohli brániť, ale preto, že to bola doba vnútorných otrasov spôsobených stratou apoštolských svedkov, ktorá bola pociťovaná ako strata duchovnej autority.
Čas a miesto vzniku Listu
O čase a mieste vzniku Listu prevládajú medzi biblistami dve mienky. Podľa tradičného názoru List napísal Jakub, Pánov brat, okolo r. 60 (podľa niektorých už okolo r. 45) v Jeruzaleme. Naproti tomu tí, čo List pokladajú za dielo neskoršieho kresťanského autora, ktorý ho údajne na spôsob pseudoepigrafie zverejnil pod menom a autoritou Jakuba Mladšieho, kladú jeho vznik do r. 70-90 po Kr., ako miesto vzniku uvádzajú Palestínu, Sýriu alebo Egypt.
List je adresovaný "dvanástim kmeňom v diaspore" , t. j. kresťanom zo židovstva, roztrúse-ným v grécko-rímskom svete, alebo azda všetkým kresťanom bez rozdielu, ktorí sú na tomto svete ako pútnici na ceste do nebeskej vlasti .
Kanonickosť spisu
Kresťanské cirkvi používali Jakubov list už od najstarších čias, ale až Origenes (+254) a po ňom Euzébius (+339) a Hilár (+367) ho citujú ako "Písmo". Možné narážky v Hermasovom pastieri a v 1. Klementovom liste sú pravdepodobne odvodené zo spoločných základov v ústnej tradícii . Muratoriho kánon neobsahuje Jakubov list. Jeho kanonickosť bola uznaná na rímskej synode (r. 382) a na afrických konciloch . Keďže Martin Luther r. 1519 spochybnil kanonickosť Jakubovho listu , Tridentský koncil r. 1546 definitívne potvrdil kanonickosť spisu. Je zaujímavé, že biblista Pokorný k tomuto problému píše: ”...ale tento Pavlovi oddaný reformátor ju (Jakubovu epištolu) ne-odstránil (a nemohol odstrániť) z kánonu. Jej svedectvo je neprepočuteľné.”
Rozdelenie a obsah Listu
List je súhrnom rozličných napomenutí, rád a výstrah bez presnejšieho logického súvisu a nie-ktoré témy sa viackrát opakujú, takže prakticky nemožno hovoriť o dajakej vnútornej štruktúre. Tento názor zastávajú aj protestanti. P. Pokorný hovorí o “zbierke výrokov” . Preto podávame tematický rozbor jednotlivých hláv s odkazmi na paralelné state:
hl. 1: 1. Trpieť s radosťou (1,2-4.12).
2. Prosiť s vierou o múdrosť (1,5-8, Porov. 3,13-17, 4,3, 5,13-10).
3. Správne hodnotiť chudobu a bohatstvo (1,9-11, Porov. 2,1-13, 4,1-10, 5,1-11).
4. Pôvod hriechu (1,13-15).
5. Božia dobrota (1,16-18, Porov. 2,5.13, 4,5-10).
6. Počúvať a uskutočňovať slovo (19-25).
7. Opravdivá nábožnosť (1,26-27, Porov. 2,14-26).
hl. 2: 1. Nenadŕžať nikomu (2,1-13).
2. Viera bez skutkov je mŕtva (2,14-26).
hl. 3: 1. Ovládať si jazyk (3,1-12).
2. Pravá a falošná múdrosť (3,13-18).
hl. 4: 1. Proti žiadostivosti (4,1-3, Porov. 5,1-6).
2. Láska k svetu a obrátenie (4,4-10).
3. Proti osočovaniu (4,11-12).
4. Proti pozemskému zmýšľaniu (4,13-17).
hl. 5: 1. Proti boháčom (5,1-6, Porov. 2,6-7).
2. Trpezlivosť a Pánov príchod (5,7-11).
3. Odporúčanie neprisahať (5,12).
4. Pomazanie chorých a modlitba (5,13-18).
5. Spása poblúdených (5, 19-20).
Charakteristické črty Listu
Hoci Jakubov list nemá okrem úvodného pozdravu formu listu (chýba mu záver), časté oslovenie "bratia moji" svedčí o jeho listovom charaktere. List je však napísaný štýlom starozá-konnej sapienciálnej literatúry. Jeho charakteristické črty sú: oslovenie, vyvrátenie námietok, obrazy a podobenstvá, stručné a ľahko zapamätateľné výroky a životné pravidlá. Ich kresťanský ráz zaru-čuje skutočnosť, že autor vychádza z reči na vrchu, očakáva druhý Pánov príchod , požiadavky lásky k blížnemu odvádza z hlavného Božieho prikázania , pozná dialektiku viery a skutkov , ako aj pomazanie chorých "v mene Pánovom" . Zvláštne je, že sa v Liste nespomína smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Tým viac však vyniká, že sa autor stále odvoláva na "teológiu chudoby" a na Ježišovu reč na vrchu , ako aj na viaceré výroky, ktoré pripomínajú Ježišove slová zachované v tradícii tzv. "prameňa logií" .
V liste nachádzame tzv. jakubovské podmienky : “Ak Pán bude chcieť, budeme žiť a uro-bíme toto alebo ono.”
Teologický význam Listu
Autorovi spisu ide o to, aby kresťania brali vážne evanjeliové posolstvo, najmä jeho sociálnu náuku, ale predovšetkým aby podľa nej žili. Zdôrazňuje, že nestačí len počúvať Božie slovo, ale tre-ba podľa neho aj konať . Autor v zmysle Pavlovho výroku: "viera je činná skrze lásku" zdôraz-ňuje, že "viera bez skutkov je mŕtva" . Tým neodporuje Pavlovej náuke o ospravodlivení z viery , ktorá je začiatkom spásy a základnou podmienkou, aby mohol človek prejsť z hriechu k spáse. Ja-kub má na zreteli konečnú spásu, na ktorú sú potrebné dobré skutky a zásluhy života a viery.
Biblista Pokorný tiež uznáva, že rozpor medzi pavlovskou teológiou a teológiou Jakubovho listu je zdanlivý a spôsobený “vytrhnutím z kontextu”. Ďalej píše: “Predsa nás však zaujíma, aký je vzťah medzi týmito dvomi stanoviskami. Jakub chápe vieru inak ako Pavol. Podľa neho je to slovné priznanie sa ku Kristovi, kým pre Pavla sa viera uplatňuje láskou, inak by nebola vierou . Skutky boli pre Pavla skutky Zákona spolu s úkonmi kultu ako je obriezka, kým pre Jakuba sú to celkom konkrétne prejavy milosrdenstva ako napríklad pamätať na vdovy a na siroty v ich súžení . ... Ja-kubov list bol napísaný dlhšiu dobu po napísaní Pavlových listov, keď problematika skutkov podľa Mojžišovho zákona ustúpila do úzadia. Keď Jakubov list hovorí o dokonalom zákone slobody, ne-myslí už na Mojžišov zákon, ale len na prikázania Ježiša Krista. Ide teda o celkom inú problematiku v porovnaní s tou, ktorá bola živá za čias Pavlovho pôsobenia. “
Tzv. "Jakubova teológia chudoby" je energickou výzvou autora Listu na vtedajšie kresťanské spoločenstvá, aby dôsledne uplatňovali praktické požiadavky, vyplývajúce z evanjeliového blahosla-venstva chudobných , a tak konkrétne dokázali bratskú lásku voči chudobným členom komuni-ty .
Jakubov list ukazuje, že sociálne rozpory sú a budú veľmi nebezpečné. Teologicky sú aspoň tak závažné, ako rozpor medzi obrezanými a neobrezanými, ktorý viedol podľa Listu Galaťanom k rozdeleniu pri Pánovom stole .
"Pomazaním chorých" v Pánovom mene , ktoré spôsobuje odpustenie hriechov, sa v Cirkvi sviatostným spôsobom vykonáva Ježišov príkaz učeníkom, aby liečili chorých .
Etika Jakubovho listu má výrazný eschatologický ráz. Očakávanie blízkeho Pánovho príchodu má usmerňovať život kresťanov a chrániť cirkevné spoločenstvá od nebezpečenstva, že sa pri-spôsobia svetu a pozemskému zmýšľaniu .
PRVÝ PETROV LIST
Apoštol Peter
Odosielateľom Listu je "Peter, apoštol Ježiša Krista" . Meno Peter, ktoré dal Ježiš apošto-lovi Šimonovi , sa neskôr stalo jeho osobným menom a označením jeho úradu v Cirkvi. Bol synom Jonáša , pochádzal z galilejskej Betsaidy , býval so svojou rodinou v Kafarnaume a zamestna-ním bol rybár . Ježiš ho neskôr vyvolil za apoštola, v zoznamoch Dvanástich sa Šimon Peter uvá-dza vždy na prvom mieste . Apoštol Peter patril so Zebedejovými synmi Jakubom a Jánom do úz-keho kruhu Ježišových dôverníkov, s nimi bol svedkom vzkriesenia Jairovej dcéry , Ježišovho premenenia a jeho agónie v Getsemanskej záhrade . Peter často hovoril ako predstaviteľ Dva-nástich . Prvý uveril a vyznal, že Ježiš je Kristus, t. j. prisľúbený Mesiáš a Boží Syn . Pri tej príle-žitosti dal Ježiš Šimonovi nové meno Peter /=Skala/: bolo to meno úradu, ktorý mal zastávať v budúcej Cirkvi založenej Kristom. No kedykoľvek potom Peter prejavil dajakú slabosť, Ježiš ho oslovil starým menom Šimon, aby ho vyzval k bedlivosti . Všetky evanjeliá hovoria o tom, že Peter trikrát zaprel Ježiša vo veľkňazovom paláci . Zmŕtvychvstalý Ježiš sa mu zjavil medzi prvými, aby bol vierohodným svedkom jeho zmŕtvychvstania . Po Ježišovom nanebovstúpení Peter vystupuje ako predstavený jeruzalemského kresťanského spoločenstva . V prvej časti Skutkov apoštolov (hl. 1-12) sa uvádzajú správy o jeho činnosti a ohlasovaní evanjeliového posolstva, o jeho misijných cestách a zázrakoch , o jeho uväznení a zázračnom vyslobodení . Potom Peter ustupuje do úza-dia, ale znova sa zjavuje na Jeruzalemskom apoštolskom sneme a zasahuje do diskusie proti judaizá-torom, ktorí vyžadovali od kresťanov obrátených z pohanstva, aby zachovávali niektoré predpisy Zákona, najmä obriezku . Podľa doloženej kresťanskej tradície Peter pôsobil neskôr v Ríme, kde r. 67 za Nerónovho prenasledovania kresťanov zomrel mučeníckou smrťou.
Autor Listu
V úvode Listu sa uvádza autor spisu "Peter, apoštol Ježiša Krista" (1,1), čím sa jasne hovorí, že ide o hlavu a predstaveného Dvanástich a prvotnej Cirkvi. Tým, že sa neuvádza apoštolovo o-sobné meno Šimon, ale prímeno Peter (a to v gréckom preklade aramejského slova kefá = Pétros /Skala/), vyzdvihuje sa úradné postavenie autora, ktoré on sám ešte silnejšie podčiarkuje prívlastkom "spolustarší a svedok Kristových utrpení" . S touto autoritou a v mene Najvyššieho pastiera na-pomína starších , aby si svedomito plnili povinnosti voči "Božiemu stádu" . Že je Peter autorom spisu potvrdzujú aj zmienky o tom, že List napísal "prostredníctvom Silvána" v Babylone /= v Rí-me/ a že Marka označuje za svojho syna . Ďalej o tom svedčí aj Druhý Petrov list 3,1 a jedno-značná starokresťanská tradícia .
No napriek tomu niektorí moderní biblisti pochybujú o Petrovom autorstve tohto listu. Ako argumenty uvádzajú krásnu literárnu gréčtinu spisu, ktorú ťažko predpokladať u jednoduchého gali-lejského rybára, a že autor cituje Starý zákon vždy podľa gréckeho prekladu Septuaginty. Ďalej ich ruší evidentná podobnosť myšlienok s teologickým učením Pavlových listov. Okrem toho podčiarku-jú, že autor Listu sa zriedka zmieňuje o tom, že osobne poznal Ježiša Krista za jeho pozemského života, čo by vraj bolo nevysvetliteľné, keby bol autorom Listu apoštol Peter, a že všeobecné prena-sledovanie kresťanov "po celom svete", ktoré sa spomína v Liste , sa začalo až za čias cisára Diokleciána .
Tieto dôvody však nestačia na to, aby oslabili tradíciu o autentickosti Listu a možno ich ľahko vyvrátiť. Napríklad čo sa týka gréčtiny a používania Septuaginty, stačí pripomenúť, že za Ježišových čias sa v Palestíne popri domácej hovorovej aramejčine bežne používala aj gréčtina (bi-linguizmus). Podobnosť myšlienok s teológiou apoštola Pavla potvrdzuje iba spoločnú prvokresťan-skú tradíciu, z ktorej čerpali obidvaja apoštoli. V Liste je veľa zmienok o Ježišových slovách a viaceré z týchto výrokov úzko súvisia s apoštolom Petrom . Pokiaľ ide o prenasledovanie, v Liste niet ani zmienky o prenasledovaní zo strany štátu, ako napr. v Knihe zjavenia, ba zdôrazňuje sa úcta voči svetským vrchnostiam . Výraz a pojem "prenasledovanie" tu treba chápať ako teologický ter-mín, označujúci "skúšku" a nespravodlivé utrpenia pre Krista.
Z toho všetkého vyplýva, že (v súlade s tradičnou mienkou) autorom spisu je apoštol Peter, ktorý ho s pomocou Silvána napísal pred vypuknutím prenasledovania za cisára Neróna (r. 64), ale-bo krátko pred svojou smrťou (r. 67) v Ríme .
Biblista Pokorný uvádza tieto známky pseudoepigrafie: Neurčitá adresa širokému spoločen-stvu kresťanov z Babylonu, čo je apokalyptické meno Ríma, ako doručovateľ je uvedený Silván - spoluodosielateľ Pavlových listov . Skutočný autor bol však zrejme niektorý ekumenicky zmýšľa-júci Pavlov žiak druhej generácie. List mohol byť napísaný z Ríma koncom 1. stor.
Kanonickosť Prvého Petrovho listu
Uznáva sa už od konca 2. stor. (Irenej, Klement Alexandrijský), od 3. stor. je list zaradený medzi kanonické spisy Nového zákona. 1 Petrov list chýba v Muratoriho kánone, napísanom v Ríme po r. 200. Cituje ho Polykarp zo Smyrny a podľa Euzébia uznával tento list aj Papias z Hierapolis , ktorý zomrel okolo r. 150. Existenciu a autoritu tohoto listu však predpokladá 2. Petrov list, ktorý sa vydáva za druhý list toho istého autora . Bodmerov papyrus č. VIII obsahuje obidva Petrove listy ale v spojení s 11. šalamúnovou ódou a inými nekanonickými textami, takže svedčí skôr za to, že v dobe jeho vzniku, t.j. na prelome 3. a 4. storočia, sa kanonicita tohoto listu v celej Cirkvi ešte nepresadila .
Adresáti, okolnosti a cieľ Listu
Podľa údaja v úvodnom pozdrave je List určený "vyvoleným, čo sú ako cudzinci v diaspore" (1,1), teda pravdepodobne kresťanom z pohanstva, ktorí bývali v maloázijských rímskych provin-ciách, ale ako všetci príslušníci nového Božieho ľudu boli v čase svojho pobytu na zemi "cudzinci a pútnici" . Cieľom Listu je povzbudiť novoobrátených kresťanov , aby vytrvali vo viere, i keď musia pre svoje náboženské presvedčenie trpieť najmä preto, že sa svojím spôsobom života líšia od pohanov, ktorí ich potom neprávom osočujú, upodozrievajú a obviňujú z rozličných zločinov . Autor Listu vyzýva kresťanov a ich predstavených , aby sa nedali zastrašiť, ale aby svojím bezú-honným kresťanským životom čelili príkoriam a bezpráviu , aby uznávali svetské vrchnosti a pl-nili si stavovské povinnosti , aby vydávali svedectvo o svojej viere aj v životných skúškach, ba do-konca aby sa tešili, že sa môžu aj svojím utrpením priznávať ku Kristovi .
Jazykom listu je uhladená helenistická gréčtina , ktorá sa blíži k dobrej úrovni jazyka luká-šovských spisov. Je zaujímavé, že slovo pohania sa používa už v zmysle čisto kresťanskom, t.j. označuje ne-kresťanov a nie ne-židov ako u apoštola Pavla. Pavlovi kresťanskí adresáti, pokiaľ boli pohanského pôvodu, boli tiež označovaní ako bývalí pohania ako napr. v Rim 11,13.
Rozdelenie a obsah Listu
Podľa obsahu možno List rozdeliť zhruba na tieto časti:
Úvod (1,1-12):
1. Adresáti a pozdrav (1,1-2)
2. Vďakyvzdanie (1,3-12).
I. Všeobecné napomenutia ku kresťanskému životu (1,13 - 2,10):
1. Výzva k svätosti (1,13-21)
2. Bratská láska znovuzrodených podľa Pánovho slova (1,22 - 2,3)
3. Základ a poslanie Cirkvi, všeobecné kňazstvo veriacich (2,4-10).
II. Kresťanský život v pohanskom prostredí (2,11 - 3,12):
1. Život ako svedectvo (2,11-12)
2. Postoj voči svetským vrchnostiam (2,13-17)
3. Povinnosti kresťanských sluhov (2,18-25)
4. Povinnosti kresťanských manželov (3,1-7)
5. Bratská láska ku všetkým (3,8-12).
III. Kresťanský život v utrpení (3,13 - 4,19):
1. Znášať príkoria podľa vzoru trpiaceho Krista (3,13-22)
2. Pretrhnutie zväzkov s hriechom (4,1-6)
3. Bedlivosť a vzájomná služba podľa prijatých darov (4,7-11)
4. Cez utrpenia k radosti (4,12-19).
IV. Osobitné napomenutia (5,1-11):
1. Povinnosti starších (5,1-4)
2. Pokora a sila vo viere (5,5-11).
Záver a pozdravy (5,12-14).
Daktorí biblisti z toho, že sa často hovorí o krste vyvodzujú, že stať 1,3 - 4,11 bola pôvod-ne krstná homília alebo kázeň, ku ktorej boli neskôr pridané niektoré odporúčania s úvodom a záverom vo forme listu . Čo je však nepravdepodobné, lebo Prvý Petrov list má charakteristické črty listu. Jeho slovník a štýl, ako aj logický myšlienkový postup dokazujú, že spis je jednoliatym lite-rárnym útvarom. Autor Listu však použil z tradície pochádzajúci liturgicko-kultický a katecheticko-poučný materiál o krste , o podstate kňazstva a poslaní Cirkvi , o teológii a spiritualite utrpe-nia . Možno tu nájsť styčné body s myšlienkami a výrazmi v Pavlových listoch .
Teologický význam Listu
Hlavné témy teologického posolstva Prvého Petrovho listu:
a) Kresťanský život založený na viere aj uprostred životných skúšok nemá už nič spoloč-né s minulým spôsobom života . Kresťan musí byť príkladný v láske voči členom kresťanského spoločenstva , v spoločenskom živote , v úcte voči štátnym vrchnostiam a v rodinnom živo-te .
b) Vyzdvihuje teológiu utrpenia, ktorá je súčasťou kristologických statí, pochádzajúcich z pr-vokresťanskej tradície a poukazujúcich na Kristove utrpenia a ich vykupiteľskú cenu . Na tejto teológii sa zakladá kresťanská spiritualita utrpenia, znášaného podľa príkladu trpiaceho Krista . Zároveň sa však zdôrazňuje aj Kristovo víťazstvo nad všetkými sférami vesmíru , ba aj nad samou smrťou . Z teologického hľadiska je veľmi dôležitý aj výrok o Kristovom zostúpení k zosnulým .
c) V celom Liste sa stále zdôrazňuje význam a potreba nádeje v kresťanskom živote. Hneď na začiatku ju autor definuje ako "živú nádej", ktorá je Božím darom a jej predmetom a cieľom je spá-sa . Nádej je pohnútkou k svätému životu , prameňom radosti v skúškach života a kresťan-ským svedectvom pred svetom . V podstate ide o nádej s eschatologickým zameraním na spásu v "poslednom čase" , na zjavenie sa Ježiša Krista a na Boží súd . Kresťanský život na tomto svete možno podľa Prvého Petrovho listu definovať ako "život nádeje uprostred skúšok".
d) Stredobodom autorových úvah je krst a ním darovaná nová skutočnosť života kresťa-nov . List hovorí o krste ako o "znovuzrodení" .
e) Autor Listu nepredstavuje Cirkev ako Kristovo telo, ale ako Boží "dom" a "ľud", ktorý je splnením očakávaní Izraela .
Z hľadiska porovnania 1. Petrovho listu s inými spismi môžeme usúdiť, že tu chýbajú niektoré základné pojmy Pavlovej teológie, ako napr. ospravodlivenie, zákon, viera - skutky, a tak tento List - ako píše P. Pokorný - môže byť považovaný za typický príklad helenistického kresťanstva, ktoré sa šírilo z oblasti grécky hovoriacej židovskej diaspory . Jeho autor však musel prísť do styku s Pavlovou teológiou. Ako dôkaz tohoto tvrdenia P. Pokorný uvádza: Stať 1 Pt 2,18-3,7 je pravde-podobne ovplyvnená domácimi poriadkami, ktoré sa do kresťanskej literatúry dostali v Listoch Ko-losanom a Efezanom . Takisto základný výrok o vykúpení z prázdnoty doterajšieho života Krsto-vou krvou sa nápadne podobá výroku Rim 8,23 o vykúpení tela z ničoty smrti. Konkrétne rady o podriadení sa pozemským vládcom a miestodržiteľom sú inšpirované známou staťou z Rim 13. Súčasne tu však ide o korekciu Pavlovho tvrdenia. V Rim 13,1n. sa o vládnej moci hovorí ako o Božej ustanovizni, v 1 Pt 2,13 ako o ľudskej ustanovizni. ...Pavol proti anarchistickým tendenciám v raných kresťanských obciach zdôraznil, že je to Božia vôľa, aby ľudská spoločnosť bola organizo-vaná..., autor 1 Pt zdôrazňuje, že táto organizácia je ľudským dielom. Grécke slovo ktisis, doslova stvorenie, je tu použité v zmysle právnej inštitúcie . P. Pokorný ďalej vyslovuje mienku, že v 1. Petrovom liste sa stretávame s myšlienkami, ktoré Pavlove výroky z Rim 12 a 13 domýšľajú do konkrétnej podoby misijnej stratégie v pohanskom nepriateľskom prostredí. Podriadením sa vonkaj-ším požiadavkám úradov v zmysle úcty k panovníkovi a jeho úradníkom, plnením daňových povin-ností a trestnou bezúhonnosťou si kresťania získavajú dôveru svojho okolia.
DRUHÝ PETROV LIST
Autor Listu
Autor sa v úvodnom pozdrave predstavuje ako "Šimon Peter, služobník a apoštol Ježiša Kris-ta" (1,1), ktorý bol svedkom Ježišovho premenenia , a zdôrazňuje, že píše druhý raz , čím naráža na Prvý Petrov list. Spomína apoštola Pavla, "svojho milovaného brata" , a predvída svoju blízku smrť . Na základe týchto údajov sa v minulosti za autora spisu všeobecne pokladal apoštol Peter, od ktorého pochádza známy Prvý Petrov list. O tom sú ešte aj dnes presvedčení viacerí katolícki biblisti. Podľa nich Peter napísal tento list ako otcovský závet pred svojou smrťou r. 67 v Ríme. Rozdiely štýlu a literárnej formy medzi Prvým a Druhým Petrovým listom vysvetľujú tým, že Peter pri ich písaní použil dvoch rozličných pisárov, kým rozdielny obsah oboch listov podmienila odlišná situ-ácia Petra a adresátov.
Proti stotožňovaniu autora Listu s apoštolom Petrom však svedčí viacero dôvodov. Možno ich zhrnúť do týchto bodov:
1. V starokresťanskej tradícii sa dlho diskutovalo o kanonickosti Druhého Petrovho listu, ba vynorili sa i pochybnosti o jeho autentickosti.
2. Formou i obsahom sa Druhý Petrov list podstatne líši od Prvého listu. Má s ním spoločných iba 100 slov, ale až 599 odlišných, vôbec sa nezmieňuje o prenasledovaní a namiesto témy "nádej" je v ňom hlavnou témou "poznanie", aj problém eschatológie sa rieši z iného zorného uhla.
3. Situácia adresátov Druhého Petrovho listu je odlišná a prezrádza iný myšlienkový svet ako Prvý Petrov list. Zdá sa, že autor nepatrí do prvej kresťanskej generácie, ktorá už skončila , použi-tie textu Júdovho listu poukazuje na posledné desaťročia 1. stor.
4. Za života apoštola Petra nejestvoval problém oddialenia parúzie, v Prvom Petrovom liste sa hovorí skôr o blízkom Pánovom príchode .
5. Autor Druhého Petrovho listu sa odvoláva na zbierku Pavlových listov ako na inšpirované spisy, ktoré, ako sa zdá, falošní učitelia zneužívali na šírenie svojich bludných náuk .
Pre tieto dôvody väčšina autorov hovorí o pseudonymite Druhého Petrovho listu. Autorom spisu je podľa nich anonymný kresťan, obrátený zo židovstva , pravdepodobne z okruhu Petro-vých učeníkov, ktorý sa formou apoštolovho testamentu odvoláva na jeho autoritu ako na záruku apoštolskej tradície vo veci viery a mravov . Podľa tejto mienky bol List napísaný okolo r. 100 v helenistickom prostredí v Egypte, odkiaľ o ňom pochádzajú prvé správy, alebo v Malej Ázii, kde sa v tom čase zjavili gnosticko-libertínske prúdy, proti ktorým autor v liste bojuje.
Kanonickosť
O kanonickosti Listu sa dlho diskutovalo. V Muratoriho kánone (okolo r. 180) sa vôbec ne-uvádza. Prvý ho cituje Origenes (+254), ale poznamenáva, že mnohí pochybujú o jeho pravosti. Aj Euzébius (+340) ho uvádza medzi spismi, o ktorých sa diskutuje. Podobné stanovisko zastávala aj Antiochijská škola, kým kapadócki Otcovia Gregor Nyssenský a Bazil pokladali Druhý Petrov list za kanonický spis. Za taký bol r. 360 uznaný na Laodicejskom koncile.
Adresáti a cieľ Listu
List je adresovaný všetkým, čo veria v Ježiša Krista , ale už majú určité vedomosti o Biblii a o apokalyptických židovských tradíciách . Cieľom Listu je napomenúť kresťanov, aby sa pevne pridŕžali viery prijatej od apoštolov a nedali sa pomýliť falošnými učiteľmi, ktorí pre "oneskorenie" parúzie popierali druhý Pánov príchod a oddávali sa neviazanému, nemravnému životu . Autor Listu uisťuje kresťanov, že Pánov deň príde, aj keď mešká , a povzbudzuje ich, aby žili zodpo-vedne v očakávaní príchodu tohto dňa .
Rozdelenie a obsah Listu
Úvodný pozdrav (1,1-2).
I. Pridržiavať sa apoštolskej tradície o Kristovi (1,3-21):
1. Kresťanské povolanie: život podľa viery (1,3-11)
2. Vernosť apoštolskej a prorockej náuke (1,12-21).
II. Výstraha pred falošnými učiteľmi (2,1-22):
1. Príchod falošných učiteľov bol predvídaný (2,1-3)
2. Boží súd nad falošnými učiteľmi (2,4-10a)
3. Neviazaný život falošných učiteľov (2,10b-22).
III. Očakávaný Pánov príchod (3,1-16)
1. Istota Pánovho príchodu (3,1-7)
2. Oneskorenie Pánovho príchodu (3,8-13)
3. Povzbudenie k bdelosti (3,14-16).
Záver listu (3,17-18).
Charakteristické črty Listu
Spis má vonkajšiu podobu listu, ale po literárnej stránke sa podobá skôr závetnej reči alebo testamentu. V súlade s týmto literárnym druhom autor, upozornený Ježišom Kristom na svoju blízku smrť , pripomína svoje minulé učenie a uvádza dôvody, pre ktoré ho treba verne zachovávať . Súčasne predpovedá blízky príchod falošných učiteľov , vystríha pred nimi čitateľov a dáva im smernice, ako sa ich chrániť .
Čo sa týka falošných učiteľov, zdá sa, že ide o bludárov, ktorí z teologického hľadiska znižo-vali božskú osobu Ježiša Krista a jeho vykupiteľské dielo , znevažovali duchovné bytosti , kým z morálnej stránky sa oddávali neviazanému životu, nízkym rozkošiam a dychtivo sa hnali za hrie-chom . Autor často odhaľuje ich falošné "poznanie" a stavia proti nemu kresťanské poznanie , to by naznačovalo, že bludári mali charakteristické znaky rodiaceho sa gnosticizmu.
V stati 2,1-3,3 sa Druhý Petrov list z formálnej i z obsahovej stránky veľmi podobá veršom 4-18 Júdovho listu . Biblisti z toho uzatvárajú, že Druhý Petrov list závisí od Júdovho listu a parafrá-zuje ho. Okrem toho jasne vidno, že autor upravuje narážky Júdovho listu na apokryfné židovské spisy Henoch a Nanebovzatie Mojžiša, to by znamenalo, že už mal presnejšie vedomosti o kánone inšpirovaných spisov.
Teologický význam
Teologický význam Druhého Petrovho listu spočíva v tom, že je svedkom dôležitosti apoštol-skej tradície v poapoštolskej Cirkvi. Poslanie Cirkvi je zaručené v dejinách spásy iba vtedy, keď sa pridŕža učenia, ktoré jej zanechali apoštoli, smerodajní svedkovia Kristovho posolstva a vykupiteľ-ského diela. Kontinuita s Ježišom Kristom a s apoštolskou tradíciou patria teda k sebe a navzájom sa dopĺňajú.
Druhý Petrov list je aj dôležitým svedkom pre dejiny novozákonného kánonu, pre poznanie prvokresťanského chápania Svätého písma, jeho správneho výkladu, ako aj osobitosti Božieho slo-va. List rozdeľuje Písmo na slová "svätých prorokov" a na slová "apoštolov" , k týmto hlavným apoštolským svedkom pripočítava aj Pavla . List predpokladá jestvovanie zvesti evanjelií , po-tvrdenej svedectvom Dvanástich, a pozná už určitú zbierku Pavlových listov, ktoré sa tiež uznávajú za "Sväté písmo", lebo majú tú istú hodnotu ako Starý zákon a evanjeliá. Autorita Písem závisí podľa Druhého Petrovho listu od toho, že svätopisci hovorili a písali "pod vedením Ducha Svätého" .
JÚDOV LIST
Autor
Autor sa v úvodnom pozdrave predstavuje ako "Júda, služobník Ježiša Krista, brat Jakuba" /Mladšieho/ (v. 1), s ktorým ho počítajú medzi "Pánových bratov" . Niektorí autori ho neprávom stotožňujú s apoštolom Júdom, Jakubovým synom, jedným z Dvanástich , ktorý má u Marka a u Matúša prímenie Tadeáš. Pisateľ Júdovho listu sa nikdy nepredstavuje ako jeden z apoštolov, na-opak, zdá sa, že nepatrí medzi nich . Jeho autorita sa zakladá na tom, že bol bratom Jakuba Mlad-šieho, ktorý mal v prvotnej Cirkvi dôležité postavenie ako predstavený jeruzalemskej kresťanskej obce a všeobecne bol pokladaný za jeden zo "stĺpov" Cirkvi . Podrobnejšie správy o Júdovom živote a činnosti sa nezachovali.
O autorovi Júdovho listu prevládajú medzi biblistami dve mienky. Podľa prvej je ním Júda, Jakubov brat a "Pánov brat", podľa druhej mienky je autorom neznámy kresťan zo židovstva, ktorý napísal List pod Júdovým menom a s jeho autoritou (pseudonymita). Na potvrdenie prvej mienky sa uvádza autorita pisateľa, židovsko-kresťanský charakter jeho učenia a svedectvo kresťanskej tradí-cie. Jej zástancovia citujú aj fakt, o ktorom sa zmieňuje Euzébius , cisár Domicián si nechal r. 95 predviesť Dávidových potomkov a medzi nimi boli aj dvaja Júdovi vnuci, usadení v Galilei, ktorí boli predstavenými kresťanských spoločenstiev.
Dôvody, ktoré sa uvádzajú proti tejto tradičnej mienke a zároveň v prospech tézy o pseudo-nymite Júdovho listu, sú tieto: krásna, literárna gréčtina, apoštoli sa v liste spomínajú ako postavy minulosti a viera je už "odovzdaná raz navždy" . Aj celková situácia zachytená v Liste odzrkad-ľuje poapoštolské časy, keď bola Cirkev vystavená nebezpečenstvám zo strany bludárov, i keď sa ešte od nej neodtrhli. Aj napriek tomu, že ani všetky tieto dôvody nestačia na vyvrátenie tradičnej tézy, viacerí biblisti zastávajú hypotézu pseudonymity Júdovho listu.
Od tej, ktorej mienky závisí aj čas a miesto kompozície Listu. Podľa tradičnej mienky bol List napísaný okolo r. 70 v Palestíne, kým podľa zástancov pseudonymity vznikol medzi r. 85-95 niekde v židovskej diaspore.
Kanonickosť Listu
O kanonickosti Júdovho listu sa dlhší čas diskutovalo. Origenes, Euzébius a Hieronym o nej pochybovali, lebo v Liste sa používajú židovské apokryfy. Júdov list sa však uvádza už v Muratoriho kánone a Tertulián i Klement Alexandrijský ho pokladali za Písmo. Jeho text je v Bodmerovom pa-pyruse VIII z 3. stor. a od 5. stor. je Júdov list v kánone spisov Nového zákona tak v Západnej, ako aj vo Východnej cirkvi.
Cieľ Listu
Cieľom Listu je vystríhať kresťanov z pohanstva pred falošnými učiteľmi, ktorí ohrozovali jednotu Cirkvi, popierali Kristovo božstvo, rúhali sa duchovným bytostiam a svojím laxným životom zavádzali voľnosť mravov . Autor Listu vyzýva kresťanov, aby sa pridŕžali pravej viery, modlitby, nádeje a lásky a aby sa ujímali bratov, ktorí sú v nebezpečenstve .
Rozdelenie a obsah Listu
Úvodný pozdrav (vv. 1-2).
I. Výstraha pred bludármi (vv. 3-16):
1. Nebezpečenstvo zo strany bludárov (vv. 3-4)
2. Uistenie o dosúdení bludárov založené na príkladoch z minulosti (vv. 5-7)
3. Podrobný opis bludárov a ich učenia (vv. 8-16).
II. Povzbudenie verných kresťanov (vv. 17-23):
1. Vystúpenie bludárov bolo predpovedané (vv. 17-19)
2. Napomenutia k vernosti (vv. 20-21)
3. Starosť o bratov v nebezpečenstve straty viery (vv. 22-23).
Záverečná doxológia (vv. 24-25).
Charakteristické črty Listu
Spis je ako list nevýrazný. V úvodnom pozdrave (vv. 1-2) niet zmienky o adresátoch a záver Listu (vv. 24-25) je doxológia liturgického rázu. V ostatných častiach spisu okrem letmých osobných poznámok sa podáva krátky náukový výklad (vv. 5-16) s príslušným morálnym povzbudením (vv. 17-23). Spôsob použitia biblických príkladov (vv. 5.7.11) a apokryfných spisov (vv. 7.9.14-16), oslovenie "milovaní" (vv. 3.17.20), živý štýl a obrazy (vv. 12 n.), ako aj hrozby (vv. 11.14 n.) a na-pomínania (vv. 17-23) sú charakteristickými znakmi židovsko-helenistickej homílie.
Je zvláštne, že popri narážkach na udalosti opísané v Pentateuchu , autor Listu používa aj niektoré židovské apokryfy: výslovne cituje Knihu Henocha a naráža na príklady v apokryfných spisoch Nanebovzatie Mojžiša a Testament dvanástich patriarchov . Je zrejmé, že Júdov list sa podobá Druhému Petrovmu listu tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke . Biblisti to vo všeobecnosti vysvetľujú tým, že autor Druhého Petrovho listu použil Júdov text, rozviedol ho, od-stránil z neho narážky na apokryfné spisy, pridal k nemu novú tému o oneskorenej parúzii a upravil ho aj po štylistickej stránke .
Teologický význam Listu
Napriek svojmu krátkemu rozsahu a polemickému tónu sa Júdov list vyznačuje hlbokou kres-ťanskou náukou. Právom ho možno nazvať perlou prvokresťanskej teológie. Popri vyznaní monote-izmu (v. 25) sa osobitne spomínajú tri božské osoby a ich význam v diele spásy. Boh Otec trestá bezbožníkov (vv. 6.15 n.) miluje kresťanov (vv. 1.21a) a volá ich k spáse a k milosti (vv. 3.4), čiže k večnému životu a do svojej slávy (vv. 21b.24.25). Ježiš Kristus, takisto ako Boh Otec (vv. 4.9.14.17.21.25), je jediný Pán (v. 4), lebo je Spasiteľ (v. 25a), hovoril skrze apoštolov (v. 17) a bude milosrdný voči kresťanom "pre večný život" (v. 21b), lebo pre neho sú "zachovaní" (v. 1b). Duch Svätý, ak sa k nemu kresťania modlia, je garantom ich viery (v. 20), bez neho by zostali "tele-snými ľuďmi", akými sú bezbožníci (v. 19).
Apoštolská tradícia ako poklad viery (v. 3) je normou kresťanského života (vv. 17-19.20-21), treba ju verne zachovávať a chrániť od náukových a mravných bludov, ktoré hlásajú falošní uči-telia . V tomto zmysle je Júdov list prvým dokumentom v sérii kresťanských polemických spisov, ktoré bojujú proti bludom nie teologickými argumentmi, ale rozhodným a jasným zavrhnutím pomýle-ného učenia.
Dermek Andrej, Nový zákon Skutky apoštolov, listy, Apokalypsa, CMBF UK Bratislava 1993 -
Heriban Jozef, Úvodné poznámky k spisom Nového zákona, Rím 1989 -
Heriban Jozef, Príručný lexikón biblických vied, Rím 1992 -
