Bol jeden pustovník, ktorý pásol antilopy a takto sa modlil k Bohu: ”Pane, nauč ma niečo viac.” A počul hlas: ”Choď do monastiera a rob všetko, čo ti povedia.” Išiel do monastiera a zostal tam, ale neovládal prácu bratov. Mladí mnísi ho začali učiť, ako má pracovať, a hovorili mu: ”Urob toto, ty blázon”, a ”urob tamto, ty hlupák”. Keď si to všetko vytrpel, modlil sa takto k Bohu: ”Pane, nepoznám prácu ľudí, pošli ma späť k antilopám.” A keď mu Boh dal slobodu, vrátil sa späť pásť antilopy.
Hovorilo sa o abbovi Teodorovi, že hoci bol ustanovený za diakona v skíte, odmietol vykonávať túto službu a utekal pred ňou na mnohé miesta. Vždy ho starci privádzali naspäť do skítu, hovoriac: ”Neopúšťaj svoj diakonát.” Abba Teodor im hovoril: ”Nechajte ma modliť sa k Bohu, aby mi naisto povedal, či mám konať túto službu pri liturgii.” Potom sa modlil k Bohu takto: ”Ak je to tvoja vôľa, zotrvám na tom mieste, ale uisti ma v tom.” Vtedy sa mu zjavil ohnivý stĺp siahajúci od zeme po nebo a hlas mu povedal: ”Ak sa môžeš stať ako tento stĺp, choď a buď diakonom.” Keď to počul, rozhodol sa nikdy neprijať túto službu. Keď prišiel do chrámu, bratia sa pred ním sklonili a vraveli: ”Ak nechceš byť diakonom, aspoň drž čašu.” Ale on odmietol a vravel: ”Ak ma nenecháte osamote, opustím toto miesto.” Tak ho nechali na pokoji.

Začiatočník, ktorý chodí z jedného monastiera do druhého, je ako divé zviera, ktoré skáče z jednej cesty na druhú v strachu pred obojkom.

Abba Ján povedal, že svätí sú ako skupina stromov, ktoré prinášajú rôzne ovocie, ale sú napájané z toho istého zdroja. Spôsoby jedného svätca sa líšia od spôsobov iného, ale je to ten istý Duch, ktorý účinkuje v každom z nich.

Keď anjel odovzdával svätému Pachomiovi pravidlá mníšskeho života, stanovil, že v priebehu dňa majú vykonať dvanásť modlitieb, v čase zapaľovania lampád dvanásť, počas nočných bdení dvanásť a o deviatej hodine tri. Pachomios určil, že pri spoločnom jedle pred každou modlitbou sa zaspieva žalm. Anjelovi to zdôvodňoval tým, že majú príliš málo modlitby.

O živote v kélii

Jeden brat v skíte si išiel pýtať poučenie od abbu Mojžiša a starec mu povedal: ”Choď a zotrvaj vo svojej kélii. Tvoja kélia ťa všetko naučí.”

Abba Ján dal túto radu: ”Byť vo väzení znamená sedieť v kélii a stále pamätať na Boha. To je zmysel slov: Bol som vo väzení a Boh ma navštívil.” ( porov. Mt 25, 36)

Jeden brat sa opýtal abbu Pimena: ”Ako sa mám správať vo svojej kélii, na mieste, kde žijem?” On odvetil: ”Správaj sa, ako keby si bol cudzinec, a kdekoľvek budeš, neočakávaj, že tvoje slová budú mať nejaký vplyv. Tak budeš v pokoji.”

Toto miesto bolo nazvané Kellia, pre množstvo kélií rozložených v tejto pustatine. Tí, čo už začali svoje cvičenie v Nitrii a chcú žiť viac utiahnutý život, zbavení vonkajších vecí, prichádzajú odtiaľ sem. Tu je totiž úplná púšť a kélie sú oddelené od seba tak veľkou vzdialenosťou, že nik nedovidí na svojho suseda ani nemôže počuť žiaden hlas. Žijú osamote vo svojich kéliách, je tam úžasné ticho a veľký pokoj. Len v sobotu a nedeľu sa stretávajú v chráme a vidia sa tvárou v tvár ako ľudia, ktorí sa vrátili do neba.

Abba Hilarion prišiel z Palestíny do hôr, aby videl abbu Antona. Abba Anton mu povedal: ”Vitaj, fakľa zobúdzajúca deň.” Abba Hilarion povedal: ”Pokoj s tebou, maják dávajúci svetlo celému svetu.”

O triezvosti

Niektorí starci hovorili: ”Ak uvidíš mladého človeka štverať sa hore k nebu podľa svojej vôle, chyť ho za nohu a zhoď ho dole na zem. Nie je to preňho dobré.”

O abbovi Jánovi Trpaslíkovi sa hovorilo, že jedného dňa povedal svojmu staršiemu bratovi: ”Chcem byť slobodný od všetkých starostí ako anjeli, ktorí nepracujú, ale ustavične chvália Boha.” Opustil svojho brata a odišiel do púšte. O týždeň sa vrátil. Keď zaklopal, jeho brat, prv než otvoril dvere, povedal: ”Kto si?” ”Som Ján.” Brat mu však odvetil: ”Ján sa stal anjelom a už nie je medzi ľuďmi.” Ján ho začal úpenlivo prosiť: ”To som predsa ja.” Ale brat ho nepustil a nechal ho tam zarmúteného až do rána. Potom otvoril dvere a povedal: ”Si človek, preto musíš pracovať, ak chceš jesť!” Vtedy Ján padol pred ním na zem a vravel: ”Odpusť mi!”

Jedného dňa sa zišli obyvatelia skítu, aby diskutovali o Melchizedechovi a zabudli pozvať abbu Kopresa. Neskôr ho zavolali a opýtali sa ho na túto tému. On si trikrát plesol po ústach a povedal: ”Beda ti, Kopres! To, čo ti Boh prikázal robiť, si nechal stranou, a chceš sa učiť niečo, čo sa od teba nechce, aby si vedel.” Keď to bratia počuli, rozpŕchli sa do svojich kélií.

Abba Abrahám rozprával o mužovi zo skítu, ktorý bol pisárom a nejedol chlieb: Jeden brat ho prišiel poprosiť, aby prepísal nejakú knihu. Starec, ktorého duch bol zahĺbený v kontemplácii, písal bez interpunkcie a vynechal nejaké vety. Brat vzal knihu a keď chcel doplniť bodky, všimol si chýbajúce slová. Povedal starcovi: ”Abba, chýbajú nejaké vety.” Starec mu riekol: ”Choď a rob najprv to, čo je napísané, potom sa vráť a ja dopíšem zvyšok.”
Istý brat prišiel k abbovi Teodorovi a začal s ním hovoriť o veciach, ktoré dovtedy vôbec neskúsil. Preto mu starec povedal: ”Ešte si si nenašiel loď ani si na ňu nenaložil náklad, a skôr ako si vyplával, už si dorazil do mesta. Najprv sprav svoju prácu, potom budeš mať rýchlosť, o ktorú sa snažíš teraz.”

O pokore

Pýtali sa starca: ”Čo je pokora?” On im odvetil: ”Pokora je veľké dielo a je to dielo Boha. Cesta pokory je telesne pracovať, veriť, že si hriešnik, a stať sa poddaným všetkých.” Vtedy jeden brat povedal: ”Čo to znamená byť poddaným všetkých?” Starec odpovedal: ”To znamená nevšímať si hriechy druhých, ale vždy mať pred očami svoje hriechy a bez prestania sa modliť k Bohu.”

Istý starec povedal: ”Vždy, keď ťa budú ovládať myšlienky povýšenectva alebo márnomyseľnosti, spytuj si svedomie, či si zachoval všetky prikázania, či miluješ nepriateľov, či sa považuješ za dlžníka v službe všetkým a najväčšieho hriešnika zo všetkých. Nenavrávaj si veľké veci, ako keby si bol dokonale bezúhonný, lebo takáto myšlienka všetko zničí.”