O pohostinnosti

Raz prišli traja bratia navštíviť starca v skíte a jeden mu povedal: ”Abba, naučil som sa naspamäť Starý aj Nový zákon.” Starec mu odvetil: ”Zaplnil si vzduch slovami.” Druhý mu povedal: ”Prepísal som vlastnoručne Starý aj Nový zákon.” On riekol: ”Zaplnil si policu rukopismi.” Vtedy tretí povedal: ”Tráva mi rastie v komíne.” A starec odvetil: ”Odohnal si pohostinnosť.”

Dvaja bratia išli k istému starcovi. Ten mal vo zvyku nejesť každý deň, ale keď ich uvidel, s radosťou ich prijal a povedal: ”Pôst má svoju vlastnú odmenu. Ale ten, kto je kvôli láske, splní dve prikázania: opúšťa svoju vôľu a občerstvuje svojich bratov.”

Jeden brat prišiel pozrieť istého pustovníka a pri odchode povedal: ”Prepáč mi, abba, že kvôli mne si nemohol zachovať svoje pravidlá.” Pustovník odvetil: ”Mojím pravidlom je privítať ťa s pohostinnosťou a vypraviť ťa na cestu v pokoji.”

Hovorilo sa o jednom starcovi, že býval v Sýrii na ceste do púšte. Toto bola jeho práca: kedykoľvek nejaký mních prišiel z púšte, celým srdcom ho prijal a pohostil. Jedného dňa prišiel pustovník a on mu dal občerstvenie. Ten to však nechcel prijať a vravel, že sa postí. Starec, naplnený smútkom, mu povedal: ”Neopovrhuj svojím služobníkom. Prosím ťa, neopovrhuj mnou, ale poďme sa spolu pomodliť. Pozri sa na strom, ktorý tu stojí. Urobíme podľa vôle toho z nás, kto svojím kľaknutím na zem a modlitbou spôsobí, že sa strom skloní.” Pustovník si kľakol, aby sa modlil, no nič sa nestalo. Potom si kľakol Pohostinný a zaraz sa mu strom poklonil. Poučení týmto ďakovali Bohu.

Prišli sme z Palestíny do Egypta a šli sme pozrieť jedného z otcov. Pohostil nás a my sme povedali: ”Prečo nezachovávate pôst, keď vás prídu pozrieť návštevníci? V Palestíne ho zachovávajú.” On odpovedal: ”Pôst je vždy so mnou, ale nie vždy môžem mať pri sebe vás. Je užitočné a potrebné postiť sa, ale vyberáme si, kedy sa budeme postiť a kedy nie. Čo Boh prikazuje, je dokonalá láska. Prijímam vo vás Krista, a tak musím robiť všetko pre to, aby som vám s láskou poslúžil. Keď vás vypravím na cestu, potom môžem pokračovať vo svojom pôstnom pravidle. Synovia ženícha sa nemôžu postiť, kým je ženích s nimi. Keď im bude vzatý, vtedy sa budú postiť.”

O miernosti

Abba Nilos povedal: ”Modlitba je semeno miernosti a neprítomnosť hnevu.”

Lovec v púšti uvidel abbu Antona, ako sa veselí s bratmi, a bol pohoršený. Starec, aby mu ukázal, že je potrebné občas vyjsť v ústrety potrebám bratov, povedal: ”Vlož šíp do svojho luku a natiahni tetivu.” Urobil to. Starec riekol: ”Natiahni viac”. Urobil tak. Starec opäť povedal: ”Natiahni ešte viac.” Lovec mu odvetil: ”Ak priveľmi ohnem svoj luk, zlomí sa.” Vtedy mu starec povedal: ”Tak je to aj s Božím dielom. Ak budeme nadmieru namáhať bratov, čoskoro sa zlomia. Občas je potrebné zísť dolu a vyjsť v ústrety ich potrebám.”

Niekoľko mníchov prišlo pozrieť abbu Pimena a povedali mu: ”Ak uvidíme bratov driemať v chráme, máme ich zobudiť, aby mohli dávať pozor?” On povedal: ”Ak ja vidím brata driemať, vezmem si jeho hlavu na kolená a nechám ho odpočívať.”

Raj Otcov púšte
Poučné príbehy a výroky prvých mníchov (4. časť)

O radosti

Amma Synklitika povedala: ”Na začiatku tých, ktorí postupujú k Bohu, čaká veľa bojov a mnoho utrpenia, ale potom nasleduje nevýslovná radosť. Je to ako s tými, ktorí chcú zapáliť oheň. Najprv sú trápení dymom a tečú im slzy, kým nemajú to, čo chcú. Ako je napísané: Náš Boh je stravujúci oheň (Heb 12, 29), tak aj my musíme roznecovať Boží oheň v nás cez slzy a námahu.”

Abba Hyperechios povedal: ”Chváľ Boha bez prestania duchovnými piesňami, zotrvávaj vždy v rozjímaní a takýmto spôsobom budeš schopný niesť bremeno pokušení, ktoré budú na teba doliehať. Cestujúci, ktorý nesie ťažký náklad, z času na čas sa zastaví a urobí zopár hlbokých nádychov. To robí bremeno ľahším a cestu príjemnejšou.”

Keď abba Apollo počul spev mníchov, ktorí nás vítali, prijal nás podľa zvykov, ktoré zachovávajú všetci mnísi. Najprv padol na zem, potom vstal a pobozkal nás, zaviedol nás dnu a modlil sa za nás. Keď nám vlastnoručne umyl nohy, pozval nás na malé občerstvenie.
Jeho mníchov bolo možné vidieť plných radosti a aj telesne spokojných, tak ako to ešte nikto na zemi nevidel. Nik z nich nebol zamračený ani skľúčený.
Ak sa niekto zdal trochu skľúčený, abba Apollo sa ho opýtal na príčinu a povedal každému, čo má v tajných skrýšach svojho srdca. Zvykol hovoriť: ”Tí čo majú získať nebeské kráľovstvo, nesmú byť ľahostajní voči svojej spáse. Ako sa nemáme bez prestania radovať my, ktorí sme boli uznaní za hodných takej veľkej nádeje, ak nás apoštol vyzýva: Modlite sa bez prestania, pri všetkom vzdávajte vďaky?”