A tak som robil aj ja, nielen pre rozkoš samu, ale aj pre slávu.“ Augustinus Aurelius netúžil po svätosti, aspoň navonok nie, nesnažil sa, neprosil Boha A predsa sa stal sv. Augustínom; veľkým svätcom. Tú svätosť môžeme pripísať len Božej milosti, o ktorej sv. Augustín svedčil tak, že ho voláme aj doktorom milosti. Svätý Filip Néri sa jasne a s humorom jemu vlastným vyjadril o Božej milosti, ktorá sama pretvára zlého človeka, keď raz ukázal prstom na zločinca na popravisku a povedal: „Hľa Filip Néri bez Božej milosti.“

Aj ja som vo svojom živote zažil tak mnoho prejavov milosti, že sotvačo môžem pripisovať vlastným schopnostiam. V živej pamäti mám pred sebou roky minulosti, keď som netúžil po Božej milosti. Naviac som z prosby otčenáša vynechával prosbu: neuveď nás do pokušenia. Chcel som si totiž užívať svetským spôsobom. Ale Božia milosť ma premohla, neodolal som jej náporu; mohutne pôsobiaca láska bola mocnejšia ako všetky živly sveta. Ja cítim, že nie moja snaha, moje túžby a snaženia ma vedú k Bohu. Je to Jeho láska, čo ma neustále premáha a ja ju neustále odmietam. No mocná sila Otcovho čakajúceho a láskou boľavého srdca ma nakoniec vždy premôže.

A tak iba Božia milosť je tá, ktorá pretvára, postupne premáha ľudskú zlobu. No nielen Božia milosť je jediná od ktorej záleží spása človeka. Veď predsa z vlastných skúseností vieme, že mnohých ľudí nezmenila ani Božia milosť. Tiež učenie cirkvi nás učí, že spása nie je automatický jav, do ktorého nás vovádza Božia milosť bez ohľadu na našu slobodnú vôľu. Z nesprávneho pochopenia tohto javu vyvstalo bludné učenie o predestinácii. Božia milosť je tou prvoradou a najdôležitejšou zložkou milosti pôsobiacej na človeka. Pôsobí neustále počas ľudského života a stále má podobu ponuky, ktorú človek môže prijať i odmietať. Iba Božia spravodlivosť a múdrosť pozná spravodlivú mieru a intenzitu milosti, ktorá je zosielaná na každého človeka. Takže z tohto faktu vyplýva dôsledok nesúdiť nikoho, nebrániť milosti pôsobiť v našich životoch a snažiť sa v čo najväčšej miere s ňou spolupracovať. Milosť Božia je pritom prvoradá. Zásluha človeka vzhľadom na Boha v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne určil, aby sa človek mohol pridružiť k dielu jeho milosti. Otcovská Božia činnosť predchádza svojimi podnetmi a človek slobodným rozhodnutím ich nasleduje a spolupracuje s nimi. Zásluhy za dobré skutky sa teda musia pripočítať v prvom rade Božej milosti a až potom veriacemu. Ale aj tak ľudská zásluha vlastne patrí Bohu, lebo dobré skutky človeka pochádzajú z Kristových vnuknutí a z pomoci Ducha Svätého. Veď v Božích očiach nie je dôležitá oslava, pripočítanie zásluh; v Božom zmýšľaní je podstatné zotrenie hriechov, pôsobenie milosti, aby sa tak mohla stále viac šíriť láska.