Všetko je milosťou. Milosť. Je to krásne a oblažujúce slovo. Keď sme dostali úlohu napísať prácu o milosti a ja som nad tým v modlitbe uvažoval, zmocnil sa ma nepríjemný pocit. Veď čo už len môžem pridať k hlbokým pravdám vo svätom písme?! O tejto skutočnosti môžeme len ticho uvažovať a ostať zahanbení pred šírkou, dĺžkou, výškou a hĺbkou Božích tajomstiev. Avšak máme spievať Pánovi nový žalm, ako nás učí sväté písmo . A svätý Ján podobne hovorí, že Ježiš urobil nielen to, čo je zaznamenané vo svätom písme, ale Ježiš urobil ešte veľa iného a keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.
Takže Božie diela sú nekonečne široké a permanentne pôsobiace. Sväté písmo ich nevymedzuje úplne, ale texty písiem sú večnou a nemennou axiómou, v ktorej intenciách prebiehajú všetky Božie diela. A o týchto ustavičných dielach, rovnakých v podstate a rozdielnych v konkrétnych prejavoch, môžeme a aj máme neustále svedčiť.

Milosť. To je ľúbezné slovo, o ktorom sa môže rozprávať neustále a neunaví to. Krásne o nej hovorí učenie cirkvi: Milosť je priazeň, nezaslúžená pomoc, ktorú nám Boh dáva, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote. Milosť je účasťou na Božom živote, uvádza nás do dôverného vzťahu trojičného života. Krstom získava kresťan účasť na Kristovej milosti, ktorý je hlavou svojho Tela. Ako adoptovaný syn môže odteraz nazývať Boha Otcom v spojení s Ježišom Kristom, jeho jediným synom. Dostáva život Ducha, ktorý v ňom vzbudzuje lásku a formuje Cirkev. Toto pozvanie k večnému životu je nadprirodzené. Úplne závisí od nami nezaslúženej iniciatívy Boha, lebo len on sa môže zjaviť a dávať seba samého. Presahuje schopnosť rozumu a sily ľudskej vôle i každého stvorenia.

Kristova milosť je nezaslúžený dar Božieho života, ktorý do našej duše vlieva Duch Svätý, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil: je to milosť posväcujúca alebo zbožšťujúca, ktorú sme prijali v krste. Ona je prameňom diela nášho posvätenia.
„Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou.“
Posväcujúca milosť je trvalý dar, stála nadprirodzená dispozícia, ktorá zdokonaľuje dušu a robí ju schopnou žiť s Bohom a konať skrze jeho lásku. Treba o nej odlišovať milosť pomáhajúcu, to znamená stálu dispozíciu žiť a konať podľa Božej výzvy a aktuálnych milostí, ktoré sú Božím zásahom buď na začiatku obrátenia, alebo v priebehu posväcovania.

Už príprava človeka na prijatie milosti je tiež dielom milosti. Milosť je potrebná, aby vzbudzovala a udržiavala našu spoluprácu na ospravodlivení vierou a na posväcovaní prostredníctvom lásky. Boh v nás dovršuje, čo začal, "lebo ten, ktorý na začiatku pôsobí, aby sme chceli, pomáha tým, čo (už) chcú pri dovŕšení"
Sväté písmo nám podáva množstvo príkladov pôsobenia Božej milosti. Milosť Božia pôsobila v živote patriarchov. Noe našiel milosť u Boha a bol vybraný ako jediný z ľudí pre záchranu. Abrahám bol obdarený milosťami a Boh ho vždy predchádzal ... Milosť Božia pôsobila u putujúcich Izraelitov . Božiu milosť zažívali proroci; svedčili o nej, svojím účinkovaním jej pripravovali cestu . Na mnohých miestach starý zákon svedčí o Božej milosti. V novom zákone je milosť najzákladnejším fundamentom, veď svätý Pavol hovorí: „Sme ospravedlnení zadarmo jeho milosťou“ .

No nielen sväté písmo, ale stále znova a znova sa nové generácie ľudí presviedčajú o nekonečnej, objavnej a ľudskému rozumu nepochopiteľnej Božej láske zosielajúcej nám svoje milosti. Otec nebeský ako jediný dobrý je Ten, ktorý bláznivo premáha ľudskú zlobu svojimi milosťami: „Veď On dáva slnku vzchádzať nad zlých i na dobrých a posiela dážď na spravodlivých i na nespravodlivých.“ . Svätý Bazil vo svojej modlitbe podobne hovorí Bohu: „Ty dobrých ľúbiš a hriešnikov miluješ“ . Podobne aj svätý Augustín píše o tom ako sa sám vrhal do náruživostí: „Kradol som z komory a z rodičovského stola, a to jednak z maškrtnosti, jednak preto, aby som mal čo ponúknuť chlapcom, ktorí si za svoju hru so mnou dali zaplatiť... Aj v tej hre som často dosiahol víťazstvo len klamstvom, a to iba z márnej túžby po vyniknutí. A keď mňa prichytili pri klamstve, radšej som zúril, ako by som sa mal priznať... Kradol som, a to nie z núdze a nedostatku, ale z odporu proti spravodlivosti a z túžby po nespravodlivosti... Bodľač rozkoší mi prerástla cez hlavu a nebolo nikoho, kto by ju vytrhol... Voslep som kráčal ďalej, ba bol som až natoľko zaslepený, že som sa hanbil za svoje menšie nemravné výčiny, keď som počul svojich vrstovníkov chváliť sa svojimi väčšími hanebnosťami...
A tak som robil aj ja, nielen pre rozkoš samu, ale aj pre slávu.“ Augustinus Aurelius netúžil po svätosti, aspoň navonok nie, nesnažil sa, neprosil Boha A predsa sa stal sv. Augustínom; veľkým svätcom. Tú svätosť môžeme pripísať len Božej milosti, o ktorej sv. Augustín svedčil tak, že ho voláme aj doktorom milosti. Svätý Filip Néri sa jasne a s humorom jemu vlastným vyjadril o Božej milosti, ktorá sama pretvára zlého človeka, keď raz ukázal prstom na zločinca na popravisku a povedal: „Hľa Filip Néri bez Božej milosti.“

Aj ja som vo svojom živote zažil tak mnoho prejavov milosti, že sotvačo môžem pripisovať vlastným schopnostiam. V živej pamäti mám pred sebou roky minulosti, keď som netúžil po Božej milosti. Naviac som z prosby otčenáša vynechával prosbu: neuveď nás do pokušenia. Chcel som si totiž užívať svetským spôsobom. Ale Božia milosť ma premohla, neodolal som jej náporu; mohutne pôsobiaca láska bola mocnejšia ako všetky živly sveta. Ja cítim, že nie moja snaha, moje túžby a snaženia ma vedú k Bohu. Je to Jeho láska, čo ma neustále premáha a ja ju neustále odmietam. No mocná sila Otcovho čakajúceho a láskou boľavého srdca ma nakoniec vždy premôže.

A tak iba Božia milosť je tá, ktorá pretvára, postupne premáha ľudskú zlobu. No nielen Božia milosť je jediná od ktorej záleží spása človeka. Veď predsa z vlastných skúseností vieme, že mnohých ľudí nezmenila ani Božia milosť. Tiež učenie cirkvi nás učí, že spása nie je automatický jav, do ktorého nás vovádza Božia milosť bez ohľadu na našu slobodnú vôľu. Z nesprávneho pochopenia tohto javu vyvstalo bludné učenie o predestinácii. Božia milosť je tou prvoradou a najdôležitejšou zložkou milosti pôsobiacej na človeka. Pôsobí neustále počas ľudského života a stále má podobu ponuky, ktorú človek môže prijať i odmietať. Iba Božia spravodlivosť a múdrosť pozná spravodlivú mieru a intenzitu milosti, ktorá je zosielaná na každého človeka. Takže z tohto faktu vyplýva dôsledok nesúdiť nikoho, nebrániť milosti pôsobiť v našich životoch a snažiť sa v čo najväčšej miere s ňou spolupracovať. Milosť Božia je pritom prvoradá. Zásluha človeka vzhľadom na Boha v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne určil, aby sa človek mohol pridružiť k dielu jeho milosti. Otcovská Božia činnosť predchádza svojimi podnetmi a človek slobodným rozhodnutím ich nasleduje a spolupracuje s nimi. Zásluhy za dobré skutky sa teda musia pripočítať v prvom rade Božej milosti a až potom veriacemu. Ale aj tak ľudská zásluha vlastne patrí Bohu, lebo dobré skutky človeka pochádzajú z Kristových vnuknutí a z pomoci Ducha Svätého. Veď v Božích očiach nie je dôležitá oslava, pripočítanie zásluh; v Božom zmýšľaní je podstatné zotrenie hriechov, pôsobenie milosti, aby sa tak mohla stále viac šíriť láska.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

O milosti...