Všetko je milosťou. Milosť. Je to krásne a oblažujúce slovo. Keď sme dostali úlohu napísať prácu o milosti a ja som nad tým v modlitbe uvažoval, zmocnil sa ma nepríjemný pocit. Veď čo už len môžem pridať k hlbokým pravdám vo svätom písme?! O tejto skutočnosti môžeme len ticho uvažovať a ostať zahanbení pred šírkou, dĺžkou, výškou a hĺbkou Božích tajomstiev. Avšak máme spievať Pánovi nový žalm, ako nás učí sväté písmo . A svätý Ján podobne hovorí, že Ježiš urobil nielen to, čo je zaznamenané vo svätom písme, ale Ježiš urobil ešte veľa iného a keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.
Takže Božie diela sú nekonečne široké a permanentne pôsobiace. Sväté písmo ich nevymedzuje úplne, ale texty písiem sú večnou a nemennou axiómou, v ktorej intenciách prebiehajú všetky Božie diela. A o týchto ustavičných dielach, rovnakých v podstate a rozdielnych v konkrétnych prejavoch, môžeme a aj máme neustále svedčiť.

Milosť. To je ľúbezné slovo, o ktorom sa môže rozprávať neustále a neunaví to. Krásne o nej hovorí učenie cirkvi: Milosť je priazeň, nezaslúžená pomoc, ktorú nám Boh dáva, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote. Milosť je účasťou na Božom živote, uvádza nás do dôverného vzťahu trojičného života. Krstom získava kresťan účasť na Kristovej milosti, ktorý je hlavou svojho Tela. Ako adoptovaný syn môže odteraz nazývať Boha Otcom v spojení s Ježišom Kristom, jeho jediným synom. Dostáva život Ducha, ktorý v ňom vzbudzuje lásku a formuje Cirkev. Toto pozvanie k večnému životu je nadprirodzené. Úplne závisí od nami nezaslúženej iniciatívy Boha, lebo len on sa môže zjaviť a dávať seba samého. Presahuje schopnosť rozumu a sily ľudskej vôle i každého stvorenia.

Kristova milosť je nezaslúžený dar Božieho života, ktorý do našej duše vlieva Duch Svätý, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil: je to milosť posväcujúca alebo zbožšťujúca, ktorú sme prijali v krste. Ona je prameňom diela nášho posvätenia.
„Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou.“
Posväcujúca milosť je trvalý dar, stála nadprirodzená dispozícia, ktorá zdokonaľuje dušu a robí ju schopnou žiť s Bohom a konať skrze jeho lásku. Treba o nej odlišovať milosť pomáhajúcu, to znamená stálu dispozíciu žiť a konať podľa Božej výzvy a aktuálnych milostí, ktoré sú Božím zásahom buď na začiatku obrátenia, alebo v priebehu posväcovania.

Už príprava človeka na prijatie milosti je tiež dielom milosti. Milosť je potrebná, aby vzbudzovala a udržiavala našu spoluprácu na ospravodlivení vierou a na posväcovaní prostredníctvom lásky. Boh v nás dovršuje, čo začal, "lebo ten, ktorý na začiatku pôsobí, aby sme chceli, pomáha tým, čo (už) chcú pri dovŕšení"
Sväté písmo nám podáva množstvo príkladov pôsobenia Božej milosti. Milosť Božia pôsobila v živote patriarchov. Noe našiel milosť u Boha a bol vybraný ako jediný z ľudí pre záchranu. Abrahám bol obdarený milosťami a Boh ho vždy predchádzal ... Milosť Božia pôsobila u putujúcich Izraelitov . Božiu milosť zažívali proroci; svedčili o nej, svojím účinkovaním jej pripravovali cestu . Na mnohých miestach starý zákon svedčí o Božej milosti. V novom zákone je milosť najzákladnejším fundamentom, veď svätý Pavol hovorí: „Sme ospravedlnení zadarmo jeho milosťou“ .

No nielen sväté písmo, ale stále znova a znova sa nové generácie ľudí presviedčajú o nekonečnej, objavnej a ľudskému rozumu nepochopiteľnej Božej láske zosielajúcej nám svoje milosti. Otec nebeský ako jediný dobrý je Ten, ktorý bláznivo premáha ľudskú zlobu svojimi milosťami: „Veď On dáva slnku vzchádzať nad zlých i na dobrých a posiela dážď na spravodlivých i na nespravodlivých.“ . Svätý Bazil vo svojej modlitbe podobne hovorí Bohu: „Ty dobrých ľúbiš a hriešnikov miluješ“ . Podobne aj svätý Augustín píše o tom ako sa sám vrhal do náruživostí: „Kradol som z komory a z rodičovského stola, a to jednak z maškrtnosti, jednak preto, aby som mal čo ponúknuť chlapcom, ktorí si za svoju hru so mnou dali zaplatiť... Aj v tej hre som často dosiahol víťazstvo len klamstvom, a to iba z márnej túžby po vyniknutí. A keď mňa prichytili pri klamstve, radšej som zúril, ako by som sa mal priznať... Kradol som, a to nie z núdze a nedostatku, ale z odporu proti spravodlivosti a z túžby po nespravodlivosti... Bodľač rozkoší mi prerástla cez hlavu a nebolo nikoho, kto by ju vytrhol... Voslep som kráčal ďalej, ba bol som až natoľko zaslepený, že som sa hanbil za svoje menšie nemravné výčiny, keď som počul svojich vrstovníkov chváliť sa svojimi väčšími hanebnosťami...