Človek nemôže žiť sám. Zo skúseností vieme, že samota je veľmi skľučujúca. Osamelosť je pre mnohých starých ľudí často tou najhoršou skutočnosťou, izolácia je najťažšou formou trestu. Istý stredoveký panovník chcel zistiť pôvodný jazyk; akou rečou sa rozprávali v Raji Adam a Eva. Na zistenie tohto faktu použil svojský drastický pokus. Dve deti krátko po narodení izoloval, zabezpečil im vhodné prostredie, dostatok potravy, tiež to aby nikto v ich prítomnosti nerozprával. Očakával totiž, že deti ktoré sa nebudú priúčať žiadnemu jazyku, začnú sami od seba spontánne rozprávať prvotnou rečou. Aby bol pokus zdarný, zabezpečil, aby sa deti vôbec nekontaktovali s ľuďmi, okrem nevyhnutného kŕmenia. Výsledok bol tragický – deti zomreli.

Prítomnosť iných ľudí je pre človeka bytostnou nevyhnutnosťou. Človek je „zóon politikon“, živá bytosť spoločenská. K udržaniu a zdokonaleniu života spoločenstvo s inými takými živými bytosťami. Celostné chápanie človeka zahŕňa jednotu duchovných, duševných a telesných vzťahov, ale aj jeho vzťahy k prostrediu, medziľudské vzťahy i vzťahy vyplývajúce z jeho života od počatia. Človek preto potrebuje spoločnosť iných pre zasýtenie každej z troch jeho zložiek. Potrebuje telesnú prítomnosť iných z dôvodov prežitia, veď v skupine sa dá lepšie zabezpečiť existenčné istoty, deľbu práce, starostlivosť o chorých ... Pre harmonický duševný rozvoj človek veľmi potrebuje zdravé medziľudské kontakty. Sú známe prípady, keď opilci a bezdomovci žijúci v osamelosti konajú výtržnosti len preto, aby sa im dostalo ľudského kontaktu s príslušníkmi bezpečnostných zložiek, hoc je takýto kontakt aj veľmi nepríjemný. Väzni si často vyberú radšej ťažkú telesnú prácu v spoločnosti, ako bezpracné zotrvávanie v samote. Drastický pokus opísaný vyššie je tiež dobrým príkladom tejto skutočnosti.

Človek stvorený na obraz Boží nutne potrebuje rozvíjať aj a predovšetkým svoju duchovnú zložku. Boh, nekonečne dokonalý a blažený sám v sebe, podľa celkom milostivého plánu slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote. Preto je v každej dobe a na každom mieste blízky človekovi. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal, poznal a miloval zo všetkých síl. Všetkých ľudí, rozdelených hriechom, povoláva do jednoty svojej rodiny, do Cirkvi. Takže bytie v Cirkvi je predovšetkým realizácia duchovnosti človeka; nevylučujúc aj telesno-duševnú funkciu Cirkvi. Cirkev je svätá, a katolícka - všeobecná, je jedna a apoštolská .
Svätí otcovia prvých kresťanských storočí používali o cirkvi výroky, ktoré našli vo svätom písme. Tie výroky ďalej rozvádzali. Cirkev bola pre nich telom, nevestu, ženou, matkou... Najčastejšie sa v spisoch sv. otcov prirovnáva cirkev k telu. Tertulián hovorí: „Telom sme z povedomia náboženského, z jednoty disciplíny a zo zmluvy nádeje“. Sv. Justín píše: „hoci je mnoho údov, všetky sa spájajú a sú telom“. Origenes podobne: „Božské písma vravia, že celá cirkev Božia je telom Kristovým a od Syna Božieho je oduševňovaná“.

Matku a učiteľku všetkých národov, všeobecnú Cirkev, ustanovil Ježiš Kristus na to, aby všetci, čo v priebehu storočí prichádzajú do jej lona a do jej náručia, našli plnosť lepšieho života a záruku spásy. Presvätý Zakladateľ zveril tejto Cirkvi, stĺpu a opore pravdy dvojakú úlohu: jednak plodiť deti, jednak ich vychovávať a spravovať, a tak s materinskou starostlivosťou viesť život jednotlivcov i národov, ktorého vznešenú dôstojnosť mala vždy vo veľkej úcte a pozorne ho chránila. Kresťanstvo je totiž spojením zeme s nebom, nakoľko berie do úvahy človeka v jeho konkrétnej skutočnosti, ako ducha a hmotu, rozum a vôľu, a pozýva ho pozdvihnúť myseľ od menlivých podmienok pozemského života k výšinám večného života, ktorý bude nepominuteľným prežívaním šťastia a pokoja. I keď je teda prvoradou úlohou svätej Cirkvi viesť duše k svätosti a robiť ich účastnými nadprirodzených dobier, predsa ona prejavuje svoju starostlivosť aj o každodenné požiadavky života ľudí, a to nielen čo sa týka ich živobytia a životných podmienok, ale aj ich blahobytu a všestranného kultúrneho rozvoja v jeho mnohých aspektoch a podľa rozličných období. Keď svätá Cirkev takto koná, uskutočňuje prikázanie svojho zakladateľa Krista, ktorý má na mysli predovšetkým večnú spásu človeka, keď hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ a „Ja som svetlo sveta“ avšak na inom mieste, keď videl hladujúci zástup, s pohnutím zvolal: „Ľúto mi je zástupu“ čím dal najavo, že venuje pozornosť aj pozemským potrebám národov. A božský Vykupiteľ neprejavuje túto starosť len slovami, ale aj príkladmi zo svojho života, keď viackrát zázračne rozmnožil chlieb, aby nasýtil hladujúci zástup.

Cirkev je nepominuteľne svätá. Lebo Kristus, Syn Boží, ktorý sa s Otcom a Duchom Svätým zvelebuje ako jediný Svätý si zamiloval Cirkev sťa svoju nevestu a seba samého vydal za ňu obeť, aby ju posvätil a pridružil si ju ako svoje Telo a zahrnul ju darmi Ducha Svätého na Božiu Slávu. Cirkev je teda Svätý ľud Boží a jej členovia sa nazývajú svätými. Cirkev, keďže je zjednotená s Kristom, On ju posväcuje; skrze Neho a v Ňom sa stáva aj posväcujúcou. Celá činnosť Cirkvi smeruje ako k svojmu cieľu k posväcovaniu ľudí a oslavovaniu Boha. V Cirkvi sa nachádza dokonalá plnosť prostriedkov spásy. V nej pomocou milosti Božej nadobúdame svätosť.

Cirkev je apoštolská, lebo sa zakladá na apoštoloch a to v trojakom zmysle:
1. bola a je vystavaná na základe apoštolov , ktorých si vyvolil za svedkov a poveril poslaním sám Kristus;
2. pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, uchováva a prenáša učenie , zverený poklad, sväté slová, ktoré počula od apoštolov;
3. neprestajne sa dáva poučovať, posväcovať a riadiť od apoštolov až do Kristovho návratu prostredníctvom ich nástupcov, poverených pastierskym úradom: kolégiom biskupov napomáhaných kňazmi v jednote s nástupcom Petrovým a najvyšším Pastierom Cirkvi.