Cirkev je katolícka v dvojakom zmysle:
Je katolícka, pretože v nej je prítomný Kristus: Tam, kde je Kristus, tam je aj katolícka Cirkev. V nej existuje plnosť Kristovho Tela, zjednoteného so svojou Hlavou , čo zahrňuje v sebe, že prijíma od Neho všetky prostriedky spásy ako ich požadoval: priame a úplné vyznanie viery, integrálny sviatostný život a ministérium, usporiadané v apoštolskej postupnosti. V tomto základnom význame bola Cirkev katolíckou už v Turíčny deň a taká bude vždy až do dňa parúzie. Je katolícka, lebo Kristus ju poveril misijným poslaním k celému ľudskému pokoleniu . Medzi nový ľud Boží sú povolaní všetci ľudia. Preto tento ľud zostáva vždy jeden jediný a má sa rozšíriť po celom svete na všetky veky, aby sa tak splnila Božia vôľa. Boh totiž stvoril na počiatku jedinú ľudskú prirodzenosť a rozhodol zhromaždiť napokon v jedno všetky svoje roztratené dietky... Tento univerzálny charakter, ktorý je spoločnou ozdobou Božieho ľudu, je dar samého Pána, pomocou ktorého sa katolícka Cirkev účinne a neprestajne usiluje sústrediť celé ľudstvo so všetkými jeho dobrami v Kristovi ako Hlave, v jednote jeho Ducha.

Do katolíckej jednoty Božieho ľudu... sú povolaní všetci ľudia. Majú na nej účasť alebo k nej smerujú rozličným spôsobom tak katolícki veriaci ako aj ostatní kresťania a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia, ktorí milosťou Božou majú byť spasení. A túto krásnu črtu katolicizmu si ozrejmíme ešte bližšie. Cirkev je teda tajomné telo Kristovo. Katolícka Cirkev vlastní plný poklad Božích milostí. No jej všeobecnosť neuzatvára dvere spasenia pred žiadnym človekom. Ježiš dáva príklad učeníkom skutočnej všeobecnosti spásy, keď hovorí: „Nebráňte ( iným ), lebo kto nie je proti vám, je za vás.“ Ježiš dokonca aj označil spasených: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Takže toto je najhlavnejšie kritérium pri vstupe do Večného Kráľovstva. A podľa týchto Ježišových kritérií sa dvere spásy naozaj otvárajú naplno pre všetkých ľudí. A zvlášť slová: „Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy“ , nás učia veľkej pokore a tiež otvorenosti srdca voči všetkým. Treba nám získať pohľad Ježišov, aby sme videli skutočných členov Cirkvi idúcej ku spáse. Nesmieme sa dať oklamať vonkajškovosťou: oblečením, spoločenským zaradením, národnosťou, čisto ľudskými kritériami hodnotenia, dokonca ani náboženskou príslušnosťou. Lebo ani jedna z týchto vymenovaných vecí nám neotvára dvere do Kristovej Cirkvi.

Takže ani my príslušníci katolíckej Cirkvi nemôžeme spokojne založiť ruky a tešiť sa z toho, že patríme do spoločenstva, ktoré vlastní plnosť Božích darov. Vždy znova a znova sa musíme stretávať so živým Kristom.
Učme sa zo svätého písma aj od Sýrofeničanky , ženy pochválenej Ježišom. Preveďme hermeneutický pohľad na túto udalosť sv. písma. Kanaánska žena, Marek vo svojom evanjeliu upresňuje, že ide o Sýrofeničanku, je obyvateľkou Fenície z okolia Týru a Sidonu patriacej pod rímsku správu. Oblasť biblicky nazvaná Kanaán, síce pohanská, mimo ohniska pravého Božieho kultu, ale predsa zem Bohom prisľúbená Abrahámovi (Gn 26, 3; Gn 35, 12; Ex 6, 8). Žena, ktorú by dnes predstavovala žena svetácka, málo znalá kresťanskej vierouky.

Žena oslovuje Ježiša termínom ,,Syn Dávidov“; prísne židovským, keďže mala aspoň hmlistú predstavu o židovstve. Dvakrát Ho oslovuje neúspešne. Je jej pripomenutá táto nemiestnosť, keďže to oslovenie neprislúchalo jej, ale iba deti Izraela boli privilegované použiť takéto oslovenie. Týmto chcel Ježiš potvrdiť jadro spásy prichádzajúcej zo Židov. Dnes by to znamenalo potvrdenie kresťanskej vierouky a kultu. Žena prijíma nemé pokarhanie a opätovne nazýva Ježiša adekvátne svojmu stavu pohanky: ,,Pane“. Má pokoru a poslušnosť k prijatiu božieho usmernenia bez pyšných výhrad; pri urazení osobnej hrdosti.
Trojnásobné oslovenie vyjadruje dokonalosť Božiu i trojnásobnú - maximálnu snahu ženy pri hľadaní Boha.
Táto žena mala malé teologické poznanie, veď bola pohankou. No ona, hnaná láskou k dcére, dokázala vytušiť hlboké pravdy. Sprvu bola svätá zem Izrael stôl, na ktorom sa ponúkal Kristus ako nebeský chlieb deťom. Ale oni ho hádzali zo stola na zem do zeme pohanov, aby sa on stal v nalámaných odrobinách pokrmom pre pohanov. My sýtiaci sa plnosťou z Kristovho stola milostí sme vo zvláštnej blízkosti Božej, no v momente keď tie milosti začneme zanedbávať a uzatvárať pred inými, hádžeme ich na zem a robíme sami seba nehodnými pozvania na Nebeskú Hostinu.

Učeníci ženu nechápali, ale Ježiš skutočne a mocne odpovedal na jej žiadosť; vykonal zázrak uzdravenia. Boh tu zjavil maličkým, čo skryl pred múdrymi. A takto robí aj dnes. Táto pohanská žena bez vyučovania, bez príkladu, bez teológie vyriešila záhadu – univerzalizmus spasenia, nad ktorou sa aj majstri teológie stali bláznami. Aké veľké pochopenie pohanskej ženy! Niet divu, že nebeský kráľ chváli jej vieru.
Vstup do Kristovej Cirkvi je vždy otvorený. V hlbokom zmysle nie je Kristova Cirkev len Cirkvou pokrstených, ale aj Cirkvou nepokrstených, hľadajúcich, hriechom spútaných, aj Cirkvou otvorenou pre židov, mohamedánov, budhistov... Veď podľa slávneho výroku Chestertona aj pijan v priekope hľadá Boha.