Človek nemôže žiť sám. Zo skúseností vieme, že samota je veľmi skľučujúca. Osamelosť je pre mnohých starých ľudí často tou najhoršou skutočnosťou, izolácia je najťažšou formou trestu. Istý stredoveký panovník chcel zistiť pôvodný jazyk; akou rečou sa rozprávali v Raji Adam a Eva. Na zistenie tohto faktu použil svojský drastický pokus. Dve deti krátko po narodení izoloval, zabezpečil im vhodné prostredie, dostatok potravy, tiež to aby nikto v ich prítomnosti nerozprával. Očakával totiž, že deti ktoré sa nebudú priúčať žiadnemu jazyku, začnú sami od seba spontánne rozprávať prvotnou rečou. Aby bol pokus zdarný, zabezpečil, aby sa deti vôbec nekontaktovali s ľuďmi, okrem nevyhnutného kŕmenia. Výsledok bol tragický – deti zomreli.

Prítomnosť iných ľudí je pre človeka bytostnou nevyhnutnosťou. Človek je „zóon politikon“, živá bytosť spoločenská. K udržaniu a zdokonaleniu života spoločenstvo s inými takými živými bytosťami. Celostné chápanie človeka zahŕňa jednotu duchovných, duševných a telesných vzťahov, ale aj jeho vzťahy k prostrediu, medziľudské vzťahy i vzťahy vyplývajúce z jeho života od počatia. Človek preto potrebuje spoločnosť iných pre zasýtenie každej z troch jeho zložiek. Potrebuje telesnú prítomnosť iných z dôvodov prežitia, veď v skupine sa dá lepšie zabezpečiť existenčné istoty, deľbu práce, starostlivosť o chorých ... Pre harmonický duševný rozvoj človek veľmi potrebuje zdravé medziľudské kontakty. Sú známe prípady, keď opilci a bezdomovci žijúci v osamelosti konajú výtržnosti len preto, aby sa im dostalo ľudského kontaktu s príslušníkmi bezpečnostných zložiek, hoc je takýto kontakt aj veľmi nepríjemný. Väzni si často vyberú radšej ťažkú telesnú prácu v spoločnosti, ako bezpracné zotrvávanie v samote. Drastický pokus opísaný vyššie je tiež dobrým príkladom tejto skutočnosti.

Človek stvorený na obraz Boží nutne potrebuje rozvíjať aj a predovšetkým svoju duchovnú zložku. Boh, nekonečne dokonalý a blažený sám v sebe, podľa celkom milostivého plánu slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote. Preto je v každej dobe a na každom mieste blízky človekovi. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal, poznal a miloval zo všetkých síl. Všetkých ľudí, rozdelených hriechom, povoláva do jednoty svojej rodiny, do Cirkvi. Takže bytie v Cirkvi je predovšetkým realizácia duchovnosti človeka; nevylučujúc aj telesno-duševnú funkciu Cirkvi. Cirkev je svätá, a katolícka - všeobecná, je jedna a apoštolská .
Svätí otcovia prvých kresťanských storočí používali o cirkvi výroky, ktoré našli vo svätom písme. Tie výroky ďalej rozvádzali. Cirkev bola pre nich telom, nevestu, ženou, matkou... Najčastejšie sa v spisoch sv. otcov prirovnáva cirkev k telu. Tertulián hovorí: „Telom sme z povedomia náboženského, z jednoty disciplíny a zo zmluvy nádeje“. Sv. Justín píše: „hoci je mnoho údov, všetky sa spájajú a sú telom“. Origenes podobne: „Božské písma vravia, že celá cirkev Božia je telom Kristovým a od Syna Božieho je oduševňovaná“.

Matku a učiteľku všetkých národov, všeobecnú Cirkev, ustanovil Ježiš Kristus na to, aby všetci, čo v priebehu storočí prichádzajú do jej lona a do jej náručia, našli plnosť lepšieho života a záruku spásy. Presvätý Zakladateľ zveril tejto Cirkvi, stĺpu a opore pravdy dvojakú úlohu: jednak plodiť deti, jednak ich vychovávať a spravovať, a tak s materinskou starostlivosťou viesť život jednotlivcov i národov, ktorého vznešenú dôstojnosť mala vždy vo veľkej úcte a pozorne ho chránila. Kresťanstvo je totiž spojením zeme s nebom, nakoľko berie do úvahy človeka v jeho konkrétnej skutočnosti, ako ducha a hmotu, rozum a vôľu, a pozýva ho pozdvihnúť myseľ od menlivých podmienok pozemského života k výšinám večného života, ktorý bude nepominuteľným prežívaním šťastia a pokoja. I keď je teda prvoradou úlohou svätej Cirkvi viesť duše k svätosti a robiť ich účastnými nadprirodzených dobier, predsa ona prejavuje svoju starostlivosť aj o každodenné požiadavky života ľudí, a to nielen čo sa týka ich živobytia a životných podmienok, ale aj ich blahobytu a všestranného kultúrneho rozvoja v jeho mnohých aspektoch a podľa rozličných období. Keď svätá Cirkev takto koná, uskutočňuje prikázanie svojho zakladateľa Krista, ktorý má na mysli predovšetkým večnú spásu človeka, keď hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ a „Ja som svetlo sveta“ avšak na inom mieste, keď videl hladujúci zástup, s pohnutím zvolal: „Ľúto mi je zástupu“ čím dal najavo, že venuje pozornosť aj pozemským potrebám národov. A božský Vykupiteľ neprejavuje túto starosť len slovami, ale aj príkladmi zo svojho života, keď viackrát zázračne rozmnožil chlieb, aby nasýtil hladujúci zástup.

Cirkev je nepominuteľne svätá. Lebo Kristus, Syn Boží, ktorý sa s Otcom a Duchom Svätým zvelebuje ako jediný Svätý si zamiloval Cirkev sťa svoju nevestu a seba samého vydal za ňu obeť, aby ju posvätil a pridružil si ju ako svoje Telo a zahrnul ju darmi Ducha Svätého na Božiu Slávu. Cirkev je teda Svätý ľud Boží a jej členovia sa nazývajú svätými. Cirkev, keďže je zjednotená s Kristom, On ju posväcuje; skrze Neho a v Ňom sa stáva aj posväcujúcou. Celá činnosť Cirkvi smeruje ako k svojmu cieľu k posväcovaniu ľudí a oslavovaniu Boha. V Cirkvi sa nachádza dokonalá plnosť prostriedkov spásy. V nej pomocou milosti Božej nadobúdame svätosť.

Cirkev je apoštolská, lebo sa zakladá na apoštoloch a to v trojakom zmysle:
1. bola a je vystavaná na základe apoštolov , ktorých si vyvolil za svedkov a poveril poslaním sám Kristus;
2. pomocou Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, uchováva a prenáša učenie , zverený poklad, sväté slová, ktoré počula od apoštolov;
3. neprestajne sa dáva poučovať, posväcovať a riadiť od apoštolov až do Kristovho návratu prostredníctvom ich nástupcov, poverených pastierskym úradom: kolégiom biskupov napomáhaných kňazmi v jednote s nástupcom Petrovým a najvyšším Pastierom Cirkvi.
Cirkev je katolícka v dvojakom zmysle:
Je katolícka, pretože v nej je prítomný Kristus: Tam, kde je Kristus, tam je aj katolícka Cirkev. V nej existuje plnosť Kristovho Tela, zjednoteného so svojou Hlavou , čo zahrňuje v sebe, že prijíma od Neho všetky prostriedky spásy ako ich požadoval: priame a úplné vyznanie viery, integrálny sviatostný život a ministérium, usporiadané v apoštolskej postupnosti. V tomto základnom význame bola Cirkev katolíckou už v Turíčny deň a taká bude vždy až do dňa parúzie. Je katolícka, lebo Kristus ju poveril misijným poslaním k celému ľudskému pokoleniu . Medzi nový ľud Boží sú povolaní všetci ľudia. Preto tento ľud zostáva vždy jeden jediný a má sa rozšíriť po celom svete na všetky veky, aby sa tak splnila Božia vôľa. Boh totiž stvoril na počiatku jedinú ľudskú prirodzenosť a rozhodol zhromaždiť napokon v jedno všetky svoje roztratené dietky... Tento univerzálny charakter, ktorý je spoločnou ozdobou Božieho ľudu, je dar samého Pána, pomocou ktorého sa katolícka Cirkev účinne a neprestajne usiluje sústrediť celé ľudstvo so všetkými jeho dobrami v Kristovi ako Hlave, v jednote jeho Ducha.

Do katolíckej jednoty Božieho ľudu... sú povolaní všetci ľudia. Majú na nej účasť alebo k nej smerujú rozličným spôsobom tak katolícki veriaci ako aj ostatní kresťania a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia, ktorí milosťou Božou majú byť spasení. A túto krásnu črtu katolicizmu si ozrejmíme ešte bližšie. Cirkev je teda tajomné telo Kristovo. Katolícka Cirkev vlastní plný poklad Božích milostí. No jej všeobecnosť neuzatvára dvere spasenia pred žiadnym človekom. Ježiš dáva príklad učeníkom skutočnej všeobecnosti spásy, keď hovorí: „Nebráňte ( iným ), lebo kto nie je proti vám, je za vás.“ Ježiš dokonca aj označil spasených: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Takže toto je najhlavnejšie kritérium pri vstupe do Večného Kráľovstva. A podľa týchto Ježišových kritérií sa dvere spásy naozaj otvárajú naplno pre všetkých ľudí. A zvlášť slová: „Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy“ , nás učia veľkej pokore a tiež otvorenosti srdca voči všetkým. Treba nám získať pohľad Ježišov, aby sme videli skutočných členov Cirkvi idúcej ku spáse. Nesmieme sa dať oklamať vonkajškovosťou: oblečením, spoločenským zaradením, národnosťou, čisto ľudskými kritériami hodnotenia, dokonca ani náboženskou príslušnosťou. Lebo ani jedna z týchto vymenovaných vecí nám neotvára dvere do Kristovej Cirkvi.

Takže ani my príslušníci katolíckej Cirkvi nemôžeme spokojne založiť ruky a tešiť sa z toho, že patríme do spoločenstva, ktoré vlastní plnosť Božích darov. Vždy znova a znova sa musíme stretávať so živým Kristom.
Učme sa zo svätého písma aj od Sýrofeničanky , ženy pochválenej Ježišom. Preveďme hermeneutický pohľad na túto udalosť sv. písma. Kanaánska žena, Marek vo svojom evanjeliu upresňuje, že ide o Sýrofeničanku, je obyvateľkou Fenície z okolia Týru a Sidonu patriacej pod rímsku správu. Oblasť biblicky nazvaná Kanaán, síce pohanská, mimo ohniska pravého Božieho kultu, ale predsa zem Bohom prisľúbená Abrahámovi (Gn 26, 3; Gn 35, 12; Ex 6, 8). Žena, ktorú by dnes predstavovala žena svetácka, málo znalá kresťanskej vierouky.

Žena oslovuje Ježiša termínom ,,Syn Dávidov“; prísne židovským, keďže mala aspoň hmlistú predstavu o židovstve. Dvakrát Ho oslovuje neúspešne. Je jej pripomenutá táto nemiestnosť, keďže to oslovenie neprislúchalo jej, ale iba deti Izraela boli privilegované použiť takéto oslovenie. Týmto chcel Ježiš potvrdiť jadro spásy prichádzajúcej zo Židov. Dnes by to znamenalo potvrdenie kresťanskej vierouky a kultu. Žena prijíma nemé pokarhanie a opätovne nazýva Ježiša adekvátne svojmu stavu pohanky: ,,Pane“. Má pokoru a poslušnosť k prijatiu božieho usmernenia bez pyšných výhrad; pri urazení osobnej hrdosti.
Trojnásobné oslovenie vyjadruje dokonalosť Božiu i trojnásobnú - maximálnu snahu ženy pri hľadaní Boha.
Táto žena mala malé teologické poznanie, veď bola pohankou. No ona, hnaná láskou k dcére, dokázala vytušiť hlboké pravdy. Sprvu bola svätá zem Izrael stôl, na ktorom sa ponúkal Kristus ako nebeský chlieb deťom. Ale oni ho hádzali zo stola na zem do zeme pohanov, aby sa on stal v nalámaných odrobinách pokrmom pre pohanov. My sýtiaci sa plnosťou z Kristovho stola milostí sme vo zvláštnej blízkosti Božej, no v momente keď tie milosti začneme zanedbávať a uzatvárať pred inými, hádžeme ich na zem a robíme sami seba nehodnými pozvania na Nebeskú Hostinu.

Učeníci ženu nechápali, ale Ježiš skutočne a mocne odpovedal na jej žiadosť; vykonal zázrak uzdravenia. Boh tu zjavil maličkým, čo skryl pred múdrymi. A takto robí aj dnes. Táto pohanská žena bez vyučovania, bez príkladu, bez teológie vyriešila záhadu – univerzalizmus spasenia, nad ktorou sa aj majstri teológie stali bláznami. Aké veľké pochopenie pohanskej ženy! Niet divu, že nebeský kráľ chváli jej vieru.
Vstup do Kristovej Cirkvi je vždy otvorený. V hlbokom zmysle nie je Kristova Cirkev len Cirkvou pokrstených, ale aj Cirkvou nepokrstených, hľadajúcich, hriechom spútaných, aj Cirkvou otvorenou pre židov, mohamedánov, budhistov... Veď podľa slávneho výroku Chestertona aj pijan v priekope hľadá Boha.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Spoločenstvo: Cirkev a jej katolicizmus