Pokračujúce výskumy indológie a najstaršej histórie Indie priniesli aj možné vysvetlenia príčin degradácie spoločenského statusu kasty Dómov, od ktorej sa odvodzuje pôvod európskych Rómov. Historici sa v súčasnosti zhodujú, že Dómovia patria medzi pôvodných obyvateľov Indie, ktorí tu žili ešte predtým, ako do krajiny vtrhli indoeurópski (takzvaní árijskí) kočovníci zo severu. Bolo to asi 1500 rokov pred naším letopočtom. Dobyvatelia tu našli vyspelú civilizáciu (vtedy už v rozklade), ktorá je jednou z najstarších civilizácií na svete. Objavili ju len v dvadsiatych rokoch minulého storočia, a bola nazvaná mohendžodárska alebo harrapská. Indoeurópski dobyvatelia časť pôvodných obyvateľov pobili, časť zatlačili na geografický okraj Indie a časť na sociálny okraj spoločnosti. Medzi zotročených patrili pravdepodobne aj predkovia Dómov, ktorí boli prapredkami Rómov a v nasledujúcich tisícročiach indickej prehistórie patrili k najnižšej skupine, vyčlenenej v zložitom etnickom organizme Indie z kastového systému a postihnutej množstvom obmedzení.

Exodus Rómov z Indie
Remeslá, ktorými sa živili predkovia Rómov, patria dodnes v Indii medzi kočovné a polokočovné. Kastovou príslušnosťou boli Rómovia v zaobstarávaní základných životných potrieb odkázaní na iných, na obyvateľstvo, ktoré ich produkovalo. Medzi Rómami neboli roľníci, pastieri, remeselníci vyrábajúci a pestujúci základné plodiny, potraviny, odev, obuv. Ich spôsob obživy, prirovnávaný k terciárnej sfére a lovecko-zberateľskej rozkladajúcej sa prvotnopospolnej kultúre, ich permanentne nútil k rozptylu, disperzii do stále väčších priestorov a k symbióze s okolitým, najmä roľníckym obyvateľstvom. Odchod Rómov z Indie sa datuje do obdobia 9.-10. storočia a prebiehal vo viacerých vlnách až do 14. storočia. Smer ich exodu sa dá určiť podľa stôp v jazyku, ktoré v rôznej miere zanechali národy, s ktorými sa Rómovia stretávali. Postupovali cez Perziu a Arménsko (arménski príbuzní Rómov sa označujú termínom Lómovia) až na európsky kontinent, odkiaľ časť z nich pokračovala cez dnešnú Sýriu (aj tu sa dodnes označujú ako Dómovia) a po pobreží severnej Afriky na Pyrenejský polostrov. Početnejšie skupiny prechádzali cez Malú Áziu do dnešného Grécka, odtiaľ postupne v dvanástom a trinástom storočí do strednej Európy.

Najstaršia písomná zmienka
Najstaršia písomná zmienka o Rómoch v Európe je vôbec prvým písomným záznamom, pochádza z roku 1068 z kláštora na hore Athos na gréckom polostrove Chalkidiké. Rómovia sú tu neznámym mníchom označení ako Adsincani - pohania, ľudia ktorí sú v Konstantinopolise veľkými čarodejníkmi. Rómske rody prenikali v priebehu dvanásteho storočia stále hlbšie na územie Balkánskeho polostrova a ďalej do celej Európy sa rozvetvovali na usadlé a kočovné skupiny. Predovšetkým kováčstvo a každá práca s kovom boli v hospodársky málo rozvinutých a cechovo dosiaľ málo organizovaných balkánskych krajinách (na rozdiel od západnej Európy) užitočné a žiadúce. Postupne sa stávala populárnou aj hudba a rôzne artistické produkcie s tancom a zvieratami, ktoré sa uplatňovali na dvoroch feudálnych panstiev.
Príchod Rómov do Európy
V roku 1322 podáva františkán Simon Simeonis opis skupiny Cigánov, ktorí sa usadili v podlhovastých stanoch arabského typu na Kréte. V roku 1348 sa objavili zmienky o skupine Cingarie, ktorá sa v Srbsku zdržiavala od konca 13. storočia. Disperzia cigánskych skupín pokračovala v 14. storočí aj vo Valašsku a v Čechách a do roku 1430 okrem severských krajín v celej západnej Európe. V období od roku 1407 – 1416 nachádzame v rôznych kronikách údaje o prítomnosti cigánskych skupín v Nemecku. V auguste 1419 dostala istá skupina, vlastniaca odporúčajúce listy od cisára a vojvodu Savojského, dary od francúzskeho mestečka Chatillon-en-Dombes. Do Talianska prichádzali naraz zo severu a z juhu. Neznámy autor zaznamenal v La Cronica di Bologna že: „egyptský vojvoda Ondrej prišiel do Bologne so stočlennou skupinou mužov, žien a detí 18. júla 1422. Sprievodný list Alfonza V. vydaný v Zaragoze pre Dona Johana z Malého Egypta z 12.1.1425 potvrdzuje príchod Cigánov do Španielska zo severu. Prvé údaje o ich prítomnosti na Britských ostrovoch sú z Írska z roku 1505, z Anglicka z roku 1514, a z Walesu z roku 1579. V roku 1505 prechádzajú z Írska do Dánska. V roku 1512 prišli do Švédska, v roku 1540 do Nórska, v roku 1584 do Fínska, v roku 1533 sa prvýkrát spomínajú v Estónsku. Do Ruska prišli z juhu v roku 1501 a na Sibír až v roku 1721.

Pomenovania Rómov
Etnické označovanie Atsingani, Acingani možno sledovať pri pomenovaniach prvých skupín postupujúcich na Balkán a do strednej Európy už od dvanásteho storočia. Do štrnásteho storočia sa bežne rozširovalo a postupne v ňom dochádza k vynechávaniu prvej samohlásky a spoluhlásky „n“ v strede slova. Tak sa rozšírilo pomenovanie „Cigán“ v rôznych obmenách. Neskôr sa vyskytli i iné pomenovania Rómov: Gypsies (napríklad v angličtine) podľa ich údajného egyptského pôvodu, Bohemies, z toho, že prichádzali z Čiech a pod.
Pomenovanie Róm je najmladšie. Transformáciou zadnopodnebnej hlásky „d“, ktorá nemá v európskych jazykoch obdobu, vysvetľuje lingvistika pôvod ich vlastného pomenovania od indického Dómovia, cez Lómovia v oblasti Prednej Ázie, na európske Rómovia. No podľa inej hypotézy pomenovanie Roma začali používať samotní Rómovia podľa mesta Ríma, centra kresťanstva. Takto chceli získať spoločenskú vážnosť.

Historické zmienky o Rómoch na našom území
Konkrétne zmienky o Rómoch na našom území zo štrnásteho storočia nepripúšťajú pochybnosti, že by neboli na Slovensku všeobecne známi. Spišskonovoveský richtár Ján Kunch sa zmieňuje o potulujúcich sa Rómoch na majetkoch rodiny Mariássyovcov (rok 1322 zatiaľ nikto nedokázal). V roku 1329 sa Rómovia uvádzajú v Szabolcs-Szatmárskej župe, v roku 1381 Rómov spomínajú materiály Leleského konventu v Zemplínskej župe a v štrnástom storočí sa bežne objavujú správy o darovaní rómskych otrokov v južných Karpatoch i súdne záznamy zo Záhrebu. Kým v etnicky heterogénnom Uhorsku sa prvé skupiny Rómov pohybovali nenápadne a bez problémov sa začleňovali do majoritnej spoločnosti, na začiatku pätnásteho storočia zaplavila Panónsku nížinu nová, obrovská migračná vlna Rómov. Pretože jej náčelníci vystupovali veľmi okázalo, zachovalo sa množstvo dobových i neskorších správ kronikárov. V roku 1417 prešli najväčšie skupiny na čele s kráľom Sindelom (Sindelomom), vojvodami Panuelom, Michalom a Ondrejom od Budína cez Košice až do Prešpurku, kde sa rozdelili na dve časti. Z už uvedeného roku sa preukazovali ochrannou listinou cisára Žigmunda Luxemburského, vystavenou v juhonemeckom Lindave. Jednotlivé skupiny, ktoré v dvadsiatych rokoch prešli viacero krajín, sa preukazovali ochrannou listinou cisára z roku 1423, vydanou na Spišskom hrade pre skupinu Ladislava i ochranným glejtom získaným od pápeža Martina V. Je nepochybné, že mnohé z týchto listín boli falzifikátmi či opismi pôvodných glejtov platných pre jednu skupinu. Od konca štrnásteho storočia, po porážke Srbska na Kosovom poli, sa Uhorsko stalo bezprostredným susedom Turkov, ktorí vyvíjali čoraz väčší tlak na celý Balkán. Možno preto tu remeselníci pracujúci s kovmi nachádzali lepšie uplatnenie a väčšiu mieru tolerancie ako vo vyspelejšej západnej Európe.