Ich kováčske remeslo, oprava zbraní, výroba nábojov i priama účasť v armáde ako „servis“, obsluha pri koňoch a zaradenie do vojska spôsobili taký početný výskyt Rómov v celej strednej a juhovýchodnej Európe. Ak dostali jeden z významných ochranných glejtov od cisára Žigmunda Luxemburského v roku 1423 na Spiši, bolo to na teritóriu strategicky významnom a bohatom, kde sa mohli začať usadzovať už od pätnásteho storočia. V pätnástom storočí využíval Rómov Matej Korvín, poľskí Jagelovci, no najmä sedmohradský magnát Ján Zápoľský. V kontexte viacerých protitureckých výprav získali Rómovia niekoľko priaznivých listín za svoje služby pre mesto Sibiu z roku 1476, Matej Korvín im udelil glejt z roku 1487 za účasť na vojenských výpravách. Takisto Vladislav Jagelovský vydal ochranné listiny v rokoch 1492 a 1496 pre skupinu Tomáša Polgára, na základe ktorých 25 rómskych kováčov mohlo v krajine voľne vykonávať svoje povolanie. Táto skupina bola aj v službách biskupa v Pécsi, ktorému vyrábali náboje do muškiet, delové guľové a inú výzbroj. Vynikajúce schopnosti Rómov v práci s kovom, rýchlu orientáciu a presun v teréne najviac zneužil sedmohradský knieža Ján Zápoľský. Najprv pri potlačení a „korunovaní“ sedliackeho kráľa Juraja Dóžu po neúspešnej križiackej výprave v roku 1514, ktorá sa premenila na sedliacke povstanie, a o pár rokov pri pomste východoslovenským kráľovským mestám, ktoré nepodporili jeho záujem o uhorský trón. Keď sa v roku 1538 stal kráľom, vydal výnosy na podporu a rešpektovanie starodávnych slobôd Rómov.

V šestnástom storočí zaviedol aj funkciu šľachtických cigánskych vojvodov, ktorých úlohou bolo najmä vyberanie daní (rodoví vajdovia Rómov zostali zachovaní a na jednotlivých feudálnych panstvách patrili de facto pod ich právomoc). Po moháčskej katastrofe v roku 1526, keď väčšinu Uhorska ovládli Turci, nemali Rómovia problémy adaptovať sa na nové pomery. Služby (kováči, hudobníci, poslovia, kati, práca pre armádu a pod.) poskytovali tomu, kto ich potreboval – šľachte, mestám, Turkom. V protihabsburských povstaniach v šestnástom až sedemnástom storočí sa Rómovia svojimi schopnosťami tiež uplatnili. Možno pre tieto okolnosti historického vývoja Rómov na našom území bolo ešte na konci devätnásteho storočia kováčske a hudobnícke povolanie u Rómov na Slovensku najčastejšie. Od feudálov i miest dostávali povolenia usadiť sa a vykonávať svoje remeslá. V sedemnástom storočí začína aj u nás ubúdať tolerancie. Nielen protihabsburské povstania a turecká okupácia totálne vyčerpávali ekonomicky zaostávajúcu krajinu, ale aj príchod nomádskych skupín pred stupňujúcim sa vraždením v západnej Európe, kde po 30-ročnej vojne sa potulovali pľundrujúce skupiny, ku ktorým sa často pridávali Rómovia, zhoršoval pomery na našom území. Výrazne tu vzrástol počet „cudzích“ Rómov a možnosti obživy sa zhoršovali. Tak sa hromadili sťažnosti na množiace sa krádeže koní, potravín, poľných plodín, ohrozovanie domáceho obyvateľstva prenášaním chorôb atď. V dôsledku toho sa množili zákazy vstupu Rómov na územie jednotlivých stolíc a miest, mali zakázaný vstup do banských miest i niekoľkých ďalších. Ukončenie tureckej okupácie i Szatmársky mier v roku 1711 po poslednom protihabsburskom povstaní umožnili pristúpiť k rekonštrukcii spustošenej krajiny a zavádzať (či pokúšať sa zavádzať) nové metódy do spravovania krajiny, do modernizácie ekonomiky a v konečnom dôsledku aj do riešenia rómskej problematiky, ako sa o to pokúšali osvietenskí panovníci Mária Terézia a Jozef II

Rómovia v období od vlády Márie Terézie po vznik I. ČSR
Po období rôznych diskriminačných opatrení (vypovedanie z krajiny, kruté tresty, fyzická likvidácia) až osvietenstvo prinieslo zmenu prístupu k riešeniu problému kočovných Rómov. Prvou pozitívnou zmenou edikt Márie Terézie z roku 1744, podľa ktorého sa mala krajina zbaviť Rómov vyhnaním za hranice, a nie vyvražďovaním. Potom už nasledovali rôzne iné nariadenia panovníkov Márie Terézie (1740 – 1780) a Jozefa II. (1780 – 1790). Predovšetkým mali zanechať kočovný spôsob života, bolo im zakázané držať kone a obchodovať s nimi, konzumovať mäso z uhynutých zvierat, mali sa obliekať a pracovať na pôde ako ostatní obyvatelia, prípadne sa mali živiť iným povoleným remeslom a riadne odvádzať dane. Deti im mali byť odoberané a dávané na výchovu k sedliakom, školopovinné deti mali riadne navštevovať školu, odrastené mali ísť do učenia k remeselníkom, prípadne do služby. Bolo im zakázané používať vlastnú reč a svoje tajné a potupné mená. Nesmeli uzatvárať sobáše medzi sebou, ale ich mali uzatvárať s príslušníkmi majoritnej spoločnosti, mali byť vedení ku kresťanskej viere a podobne. V snahe čo najrýchlejšie asimilovať Rómov sa v niektorých prípadoch voči nim postupovalo veľmi tvrdo a násilne, používanie rómskeho jazyka a jedenie mäsa z uhynutých zvierat sa dokonca trestalo palicovaním (za každý priestupok po 24 palíc).

Aj keď niektoré opatrenia z regulácie Márie Terézie a Jozefa II. pôsobia z dnešného pohľadu diskriminačne a neľudsky, vo svojej dobe boli pozitívnym legislatívnym počinom nielen pre Uhorsko, ale aj pre celú Európu vo vzťahu k Rómom. Sledovala sa nimi úplná asimilácia – splynutie Rómov s ostatným obyvateľstvom krajiny. Avšak, aj napriek vynaloženému úsiliu, tento zámer osvietenským panovníkom z rôznych príčin nevyšiel. Neúspech spočíval najmä v tom, že zostavovatelia týchto nariadení nepoznali praktický život ľudu a nedostatočný záujem šľachty v jednotlivých župách o dôsledné vykonávanie daných nariadení. Plány na reguláciu Rómov vyvolávali u mnohých nedôveru a na väčšinu opatrení sa pozeralo s iróniou. S obľubou sa zdôrazňovali negatívne prvky v spôsobe života Rómov, tvrdilo sa, že sú im vrodené a nezmeniteľné. Smrťou Jozefa II. sa v podstate skončili všetky snahy o reguláciu Rómov. Nariadenia vydané v devätnástom storočí smerovali predovšetkým k zákazu potulovania sa Rómov.