Rómovia
nehľadali silu ani vo väčších zoskupeniach, ani v politických stranách. Individuálne prejavy odporu boli rýchlo potlačené

OPATRENIA VOČI RÓMOM PO VZNIKU SLOVENSKÉHO ŠTÁTU
Odhaduje sa, že v predvečer rozpadu republiky (1938) žilo v Československu okolo 110 000 Rómov

Slovenská vláda pod vplyvom fašistického Nemecka pristupovala k vyriešeniu rómskej problematiky oveľa ráznejšie ako medzivojnová vláda.

Vojnové udalosti na Slovensku nezasiahli do životov Rómov tak tragicky, ako to bolo v Čechách. Viedli k tomu viaceré dôvody: veľké množstvo Rómov,
ktorí žili usadlým spôsobom života, a Nemecko, ktoré považovalo Slovensko za spojeneckú krajinu.

Ústavný zákon o štátnom občianstve z 25. septembra 1939 rozdeľoval obyvateľov Slovenského štátu do dvoch skupín – na štátnych občanov a cudzie
živly.

Rómovia boli vykazovaní do domovských obcí, zakazovalo sa im obchodovať  s koňmi, zakázal sa im predaja a podávanie alkoholických nápojov.

branný zákon z 18. januára 1940, ktorý zbavovil Rómov a Židov možnosti stať sa vojakmi. Tí, ktorí už v armáde boli, mali byť z nej prepustení bez ponechania vojenských hodností.

Vyvrcholením protirómskych opatrení bolo zaraďovanie Rómov do pracovných táborov. Prvé pracovné útvary boli otvorené v roku 1941 v Očovej a v Moste na Ostrove. Rómovia boli koncentrovaní od roku 1942 najmä v komplexe vchodoslovenských pracovných útvarov, ktoré mali spoločnú hospodársku správu v Hanušovciach nad Topľou. rastúce antifašistické hnutie, ktoré koncom vojny prerástlo do Slovenského národného povstania. Na strane armády a partizánov bojovali aj Rómovia,

Postrieľaní boli Rómovia v Kremničke,Nemeckej, Kováčovej, Štubni, Dolnej Bzovej, Dolných Hámroch, Dolnom Turčeku, Kríži nad Hronom, v Slatine. V Čiernom Ba-
logu boli Rómovia upálení v kolibách a v Krupine na nich podnikli gardisti hromadnú masakru. Niekoľkí Rómovia boli popravení v Tisovci, Žiari nad Hronom, Lutile a v Poprade-Kvetnici

Vzťah majoritnej spoločnosti k Rómom sa postupne vyvíjal. V čase a v rôznych regiónoch bol odlišný, predovšetkým kvôli chudobe, svojráznemu životnému štýlu a prijatým zákonom ostávala väčšina Rómov na periférii spoločnosti. Osobité postavenie v spoločnosti mali rómski remeselníci. Remeselná zručnosť bola často dôvodom na ich prijatie majoritou Vyhľadávaní boli kováči a hudobníci.

Tieto tradičné remeslá so zväčšovaním rómskej populácie neumožnili, aby sa všetky generácie nimi uživili. Preto sa Rómovia uchyľovali k iným, spravidla menej
kvalifikovaným profesiám.

Na základe archívnych dokumentov je možné domnievať sa, že v tomto období bola zvýšená snaha Rómov o začlenenie sa medzi ostatné obyvateľstvo. Ich väčšej zamestnanosti zabraňovali predsudky obyvateľovi zamestnávateľov.

Spoločnosť sa snažila rôznymi spôsobmi odstrániť aspoň tie najkrikľavejšie a najvýraznejšie sociálne nedostatky. No cez to všetko bolo na Slovensku bolo v ro-
ku 1940 oficiálne zaevidovaných 10 763 žobrákov, z ktorých 7 599 boli Rómovia

Práve ich zaraďovali do kategórie „profesionálnych žobrákov“

Prenasledovanie Rómov
Európske obyvateľstvo bolo k Rómom spočiatku zhovievavé, prijímalo ich ako kajúcnych kresťanských pútnikov, za ktorých sa sami vydávali. Jednotlivé kočujúce skupiny si nechávali európskymi feudálmi vystavovať rôzne ochranné listiny, pod ktorých ochranou potom kočovali aj v iných krajinách. Prekvapenie z príchodu cigánskych skupín však netrvalo dlho. Väčšinové obyvateľstvo ich správanie sledovalo s nevôľou a skoro prestalo akceptovať ich úlohu pútnikov. V Macone vo Francúzsku sa našla takáto charakteristika z roku 1419: „veľkí ľudia s postavou a vlasmi podobnými ostatným, rútiaci sa krížom krážom ako zver.“ V Paríži sa v roku 1427 hovorilo „o čarodejniciach, ktoré si obzerajú ruky cudzích ľudí“ a v Bologni zaznamenávali v roku 1422, že „niet horšej zberby ako sú títo divosi. Chudí a čierni, jedia ako prasce.“ Neskôr sa stal negatívny obraz Rómov stereotypom, do povedomia sa dostali ako „škaredí, čierni, slnkom opálení ľudia“. Najprv s šírila nedôvera lokálneho charakteru. Neskôr sa cigánske problémy stávali záležitosťou štátu a prijímali sa postupne sa sprísňujúce opatrenia. Najstaršou známou represiou bola ich exkomunikácia z cirkvi parížskym arcibiskupom. Prvým krokom štátnych správ voči skupinám kočovníkov bolo ich vypovedanie z územia štátu. V tomto postupe sa zhodlo viacero krajín.

V roku 1449 ich začali prenasledovať vo Frankfurte nad Mohanom, o niekoľko desaťročí neskôr ich označili ako zradcov v kresťanských krajinách, špiónov v službách Turkov, šíriteľov moru, zbojníkov, čarodejníkov, únoscov detí. V roku 1500 požiadal cisár Maximilián I. Ríšsky snem v Augsburgu, aby sa znova prijali opatrenia a Cigáni sa mohli beztrestne zabíjať. Všade ich brali ako nežiadúce osoby, pôvodcov všetkého zla, záhaľčivú zberbu. Cigánov vyháňali, odrezávali uši a popravovali obesením. Takéto tvrdé postupy trvali až do 18. storočia.